Muž, ktorý zmenil Spartu a porazil Atény

Publikované : 21.02.2019 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8152

Plútarchos zaradil Lysandra do svojich životopisov slávnych Grékov a Rimanov a porovnával ho v nich so samotným Corneliom Sullom. Gréckeho životopisca nezaujímali iba úspechy osobností, ale predovšetkým ich povahy. V duši, v hodnotách a danostiach postáv videl kľúč ich neskorších úspechov (ale i pádov). Lysandros mu poslúžil ako jedna z ukážkových štúdií.

 

Lysandrov otec Aristokleitos patril síce k spartskej elite, ale bol chudobný. Chlapec sa musel v spartskej spoločnosti presadiť činmi a pre Plútarcha tak bol krásnym príkladom toho, že ľudským snažením a správnou výchovou možno prekonať i rodové prekážky. No Lysandrove rodinné začiatky mohli byť ešte zložitejšie. Podľa inej tradície bol totiž chlapec tzv. mothax, čiže niečo ako nevlastný syn. Mothakmi mohli byť synovia Sparťanov a otrokýň, prípadne synovia schudobnených Sparťanov vychovávaní v náhradnej rodine a pripustení k tradičnej spartskej agoge (označenie spartského výchovného systému). Z tohto pohľadu vyznieva neskoršia Lysandrova kariéra ako ešte väčší úspech a je zjavné, že chlapec musel medzi rovesníkmi o svoje postavenie od začiatku tvrdo zápasiť.

Lysandros si získal meno v peloponézskej vojne medzi Aténami a Spartou (431 – 404 pred Kr.). Prvýkrát sa vynára akoby odnikiaľ v roku 407. Jeho predchádzajúce úlohy nepoznáme, ale Lysandros bezpochyby nesedel nečinne v Sparte. V predchádzajúcich rokoch si získal v bojoch taký rešpekt, že keď sa Sparťania začali obávať o konečné víťazstvo, postavili ho na čelo loďstva. V obci sa verilo, že Lysandros môže priniesť obrat a on splatil dôveru aj s úrokmi. V priebehu troch rokov ukončil niekoľko desaťročí trvajúcu vojnu a zo Sparty spravil veľmoc prvej kategórie.

 

Prvá porážka aténskeho loďstva

Netrvalo dlho a Lysandros po svojom menovaní veliteľom v roku 407 pred Kr. priplával do efezského prístavu. Pri meste zriadil tábor, dal vybudovať lodenice a postaviť sklady. Mesto sa stalo centrom pobrežného obchodu. Lysandrove reformy v Efeze prispeli nielen k rozvoju mesta, ale vytvorili základy silného spartského postavenia na maloázijskom pobreží. Lysandros vedel, že v bitkách zaváži zdatnosť, ale v dlhých vojnách peniaze. Iba ťažko mohol v tých časoch nájsť rýchlejší zdroj  na získanie rozprávkových súm ako v bohatej Perzii. Spriatelil sa s Kýrom Mladším, synom perzského kráľa Dareia II., a dostal od neho tisíc dareikov. Vďaka perzským peniazom mohol Lysandros zvýšiť mzdy námorníkov a pozdvihnúť bojovú morálku vojska. Spartské pozície sa konsolidovali.

S Lysandrom sa v peloponézskom loďstve zdvihla bojová morálka, no nič nemohlo pozdvihnúť nadšenie vojska tak ako víťazstvo. Aténskemu loďstvu velil v tom čase na Same Alkiabiades a medzi Peloponézanmi sa s jeho menom šíril strach. Tento Aténčan dovtedy iba víťazil a Lysandros preto čakal na prvú príležitosť, keď bude môcť aténske sebavedomie pošramotiť. Jeho chvíľa prišla, keď Alkibiades odplával do Fokaie a loďstvo zanechal pod velením svojho kormidelníka Antiocha. Ten sa pomerne nepochopiteľne vydal iba s dvomi loďami do efezského prístavu a podľa Plútarcha plával pozdĺž pobrežia a tupil Peloponézanov. Chcel vraj ukázať svoju odvahu, no jeho zámery mohli byť úplne iné. Mohlo ísť o inšpekčnú plavbu či o provokáciu Peloponézanov, čomu by nasvedčovalo i to, že v zálohe čakalo pripravené celé aténske loďstvo. Tak či onak Lysandros sa nechal nalákať a vyplával za Aténčanmi až k Notiu, kde už čakali pripravené ďalšie aténske lode. Lysandros vtedy prikázal vyplávať ďalším Peloponézanom a v námornej bitke Aténčanov porazil. Vojensky to nebola veľká bitka, ale mala ohromné dopady na sebavedomie oboch strán. Aténčania vinili za porážku Alkibiada, hoci nebol v bitke prítomný a Antiochovi pred odchodom výslovne zakázal púšťať sa do bitky, no zodpovedal za vojsko a musel niesť následky.

Lysandros sa rýchlo zorientoval i vo vzťahoch gréckych obcí. V Efeze usporiadal stretnutie predákov miest, ktoré dovtedy patrili v Malej Ázii a na ostrovoch pod aténsky vplyv, a presvedčil ich, aby sa vo svojich obciach so všetkou vervou bili za spartské víťazstvo. Sľuboval, že po páde Atén im zverí vládu nad ich otčinami a jeho slová padli na úrodnú pôdu.

Po roku úspechov sa Lysandrovo velenie skončilo a pri loďstve ho nahradil Kallikratidas. Lysandros poslal zvyšné peniaze od Kýra naspäť do Sárd, aby si o ne Kallikratidas požiadal sám, čím ho dostal do veľkej finančnej tiesne. Kallikratidovi chýbal Lysandrov diplomatický šarm, ale i ľudský nadhľad. Na okolitý svet nazeral z pozície spartskej elity a o čo boli z jeho pohľadu Sparťania lepší od ostatných Grékov, o toľko boli Gréci lepší od barbarov. Ťažko povedať, či Lysandros s touto Kallikratodovou vlastnosťou počítal, ale minimálne o nej určite vedel a tým, že vrátil zvyšné prostriedky do Sárd, prinútil Kallikratida ukázať svoje slabiny. Kallikratidas postupoval v Sardách bez akéhokoľvek taktu. Kýros ho neprijal, a nie je vylúčené, že bol na svojom postupe proti Kallikratidovi dohodnutý s Lysandrom. Kallikratidas už z ťažkej pozície nevymanévroval, zanedlho padol v prehranej bitke pri Arginúskych ostrovoch a za návrat Lysandra sa vtedy postavil Kýros i ďalší spojenci. Spartské zákony neumožňovali veliť loďstvu dlhšie než jeden rok za život. Formálne tak ustanovili veliteľom pre rok 405 pred Kr. Araka a Lysandra spravili jeho podveliteľom. Všetkým vo vojsku však bolo jasné, kto v skutočnosti velí.

 

Ľsti a tajnosti

Lysandrovým návratom sa opäť zmenili pomery vo vojsku. Kýros mu poskytol všetko, čo mohol, dokonca mu pred svojím odchodom do Médie zveril svoje vlastné právomoci v satrapiách a sľúbil pomoc fenického a kilického loďstva. Lysandros ešte nemal dosť lodí na to, aby na Aténčanov zaútočil, ale ani nevydržal nečinne sedieť v Efeze. Aktívne sa zapájal do politiky okolitých gréckych obcí a podporoval oligarchických stúpencov Sparty. Nepriatelia ho pre jeho politiku z tých čias pripodobňovali k líške, šírilo sa, že nedodržiaval prísahy a mnohé ciele dosiahol iba ľsťou a klamstvom. V Miléte napríklad nahuckal oligarchických predákov k povstaniu proti ľudovej strane, ale keď to vypuklo, vstúpil do mesta s vojskom a sľuboval demokratom bezpečnosť. Urobil tak však iba preto, aby ich udržal v meste, kde ich neskôr jeho stúpenci všetkých povraždili. Akokoľvek sa však Lysandros mohol zdať bezohľadný, bol iba typickým predstaviteľom tradičnej spartskej výchovy. Ľsti a tajnosti nosil vo svojej brašne každý schopnejší Sparťan a Lysandros ich využíval, kde mohol.

Sľubmi, prísahami a intrigami spracovával Lysandros spojencov, ale nezaháľal ani na mori. S loďstvom sa preplavil do Atiky, kde sa zišiel s kráľom Agidom. Pri spiatočnej plavbe zistil, že Helespont (dnes Dardanely) zostal nestrážený, využil to a dobyl pobrežný Lampsakos. Keď sa to Aténčania dozvedeli, okamžite vyslali k úžinám takmer dvesto trojveslíc. Zakotvili pri Aigospotamoi a nepriatelia teraz na seba číhali zoči-voči na protiľahlých stranách úžin. Zanedlho malo prísť najdôležitejšie víťazstvo Lysandrovej kariéry.

Aténčania boli schopní a skúsení námorníci. Lysandros sa preto rozhodol využiť moment prekvapenia a všetko vsadil na rýchly útok a dokonalú disciplínu. Priebeh bitky opísali grécki autori rôzne. Xenofón a Plúarchos poznali správu, že Aténčania po niekoľko dní vychádzali na more a ponúkali otvorenú bitku. Lysandros sa však držal v prístave a vyčkával. Keď zistil, že nepriatelia po návrate do svojho prístavu opakovane bezstarostne rozpustia mužstvo a roztratia sa po stanoch a agore (trhovisko a námestie), podnikol rýchly útok. Najskôr si počkal, kým Aténčania ako obvykle vyplávajú na more, a po čase, keď sa Peloponézania nepohnú, obrátia sa nazad do prístavu. Vtedy Lysandros zaútočil. Aténčanov zaskočil nepripravených na pobreží a bez bitky zajal až na pár lodí takmer celé aténske loďstvo. Diodóros poznal trochu iný príbeh. Aténčania mali vyjsť proti Peloponézanom s tridsiatimi loďami a tie mali nasledovať zvyšné lode. Aténčania chceli zrejme nepriateľa nalákať a potom zo zálohy prekvapiť, ale zostali sami prekvapení, keď Peloponézania predsunutú návnadu porazili rýchlejšie, ako ktokoľvek očakával. Zvyšok lodí potom Peloponézania zaskočili na pobreží. V obidvoch verziách sa Lysandros prejavil ako mimoriadny stratég. Takmer tri desaťročia trvajúcu vojnu ukončil jedným prekvapivým úderom, pre mnohých súčasníkov išlo dokonca o boží zásah.

 

Atény sú dobyté

V obciach bývalých aténskych spojencov usadil Lysandros svojich zástupcov, harmostov, a podporoval Sparte naklonených oligarchov. Jeho politické kroky sa vo viacerých prípadoch nezaobišli bez krviprelievania. Aténskych kolonistov zo všetkých miest nahnal späť do obliehaných Atén, aby mesto čo najskôr strádalo a padlo. Potom sa sám preplavil k Aténam a spoločne s kráľmi Agidom a Pausaniom mesto obliehali, ale vzdorovalo. Lysandros nevydržal čakať na mieste, vydal sa s loďstvom do Egeidy, kde ďalej menil usporiadanie v mestách a do Pirea sa vrátil, až keď boli Atény úplne pred zrútením a mohol im diktovať svoje podmienky. Neskôr sprevádzala dobytie Atén anekdota, podľa ktorej Lysandros poslal do Sparty lakonický odkaz: „Atény sú dobyté.“  A zo Sparty mala prísť ešte lakonickejšia odpoveď: „Stačí dobyté.“

Lysandros zaviedol v Aténach nové oligarchické pomery a vydal sa do Trácie. Všetky získané dary a prostriedky poslal do Sparty a sám si podľa správ nič neponechal. Nikdy ho nezaujímali peniaze samotné, ale iba sláva, rešpekt a odkaz. V Delfách dal preto postaviť svoju kovovú sochu a sochy ďalších veliteľov. Do Brasidovej pokladnice umiestnil zmenšenú zlatú kópiu trojveslice, dar od Kýra. Povesť o svojich činoch rozšírili do tej miery, že mu na niektorých miestach Gréci ako prvému človeku vzdávali božské pocty a uctievali ho obeťami. Paul Cartledge o tomto bode Lysandrovho života poznamenal, že to bol vrchol a jeho ďalšia kariéra už mohla ísť iba jedným smerom – nadol. A problémy na seba nenechali dlho čakať.

Krv, násilie a brutalita sprevádzali Lysandrovo meno po Grécku rovnako ako povesť o jeho skutkoch. Mal iba priateľov a nepriateľov, a tých druhých bolo čoskoro viac. Pre nekonečné krviprelievanie sa šírilo, že Grécko by neznieslo dvoch Lysandrov. Sparta zostávala voči správam o Lysandrovej brutalite dlho odolná, ale keď Lysandros vyplienil Frýgiu a satrapa Farnabazos sa na Lysandra sťažoval, efori dali popraviť jeho priateľa Thoraka. Lysandrovi sa ani po istej snahe nepodarilo s Farnabazom uzmieriť, preto si radšej si našiel dôvod odísť na cesty a Spartu na istý čas opustil. Vydal sa do líbyjskej púšte, k slávnemu Ammonovmu chrámu v Síve. Súčasťou chrámu bola i veštiareň a Lysandros sa pokúsil podplatiť jej personál, aby zinscenoval veštby vedúce v Sparte k zosadeniu kráľov. O niečo podobné sa predtým pokúšal v Delfách a v Dodone, ale neuspel, a takisto pochodil i v Líbyi.

Po Lysandrovom návrate z púšte vypukli problémy v Aténach a Sparťania ho vyslali s kráľom Pausaniom, aby záležitosti v meste upokojili. Spartskí králi sa pozerali na Lysandrovu moc s nevraživosťou a snažili sa ho obmedzovať. Pausanias tak v Aténach opäť zaviedol demokraciu, čím chcel okresať Lysandrovu prestíž, ale v skutočnosti nakoniec ešte pozdvihol Lysandrovu autoritu v samotnej Sparte. V obci si cenili, že Lysandros sa napriek svojim ambíciám podriadil kráľovmu rozhodnutiu a dokázal tak, že spartské záujmy kladie pred svoje vlastné.

 

Chromá vláda

V roku 401 pred Kr. využil Lysandros svoj vplyv v zápase vnútri samotnej Sparty. Zomrel kráľ Agis a zanechal po sebe mnoho otázok. Svojím nástupcom určil Leotychida, ale o princovi sa verejne šepkalo, že ho matka počala s Alkibiadom. Agis mal aj brata Agesilaa, ale o tom sa zrejme nikdy ako o kráľovi neuvažovalo, lebo bol chromý a okrem toho mal Agis syna. Lysandros však zacítil šancu usporiadať záležitosti vo svoj prospech. Stačilo siahnuť po osvedčených intrigách. V obci existovala veštba predvídajúca spartskú skazu, ak v nej bude vládnuť chromá vláda. Lysandros obec presvedčil, že veštba sa nevzťahuje ku krívajúcemu Agesilaovi, ale k ľavobočkovi Leotychidovi a svojmu obľúbencovi tak pomohol k vláde.

Lysandrov plán spočiatku vychádzal. Stal sa Agesilaovým hlavným poradcom a sám potom všetko zorganizoval tak, aby sa obaja muži mohli presláviť v ďalších bojoch v Malej Ázii. Sparta prevzala úlohu ochrancu Grékov pred Peržanmi a na horizonte sa črtali nové boje. No súlad netrval dlho. Agesilaos mal vlastné ambície a zakrátko sa medzi oboma mužmi odohrali kompetenčné spory. Agesilaos nakoniec odpratal Lysandra k Helespontu. Ten sa však po čase vrátil do Sparty a podľa správ pripravoval štátny prevrat. Podplácal veštiarne a rečnil v obci, aby presvedčil Sparťanov, že právo vládnuť majú všetci občania, nielen predstavitelia dvoch rodín. Pokúšal sa  aj o iné intrigy, ale z jeho plánov nakoniec nič nevzišlo.

K vojsku sa Lysandros vrátil v roku 395 pred Kr. Peržania si v Malej Ázii nevedeli poradiť s Agesilaom, a tak siahli po osvedčenom prostriedku – peniazoch. Päťdesiatimi talentami striebra preniesli vojnu do Európy. Primäli povstať Téby, Atény, Korint a Argos. Ako prví napadli spartských spojencov Tébania, načo Sparťania zriadili dve vojská, jedno zverili Lysandrovi a druhé dali Pausaniovi. Vojská postupovali na sever rôznymi trasami. K Lysandrovi sa v Boiótii pridali Orchomenčania a spoločne tiahli k Haliartu. Lysandros vyslal list k Pausaniovi s návrhom, aby sa stretli pri Haliarte a spoločnými silami ho napadli. Posla však zadržali Tébania a tajne prenikli k mestu. Lysandros o ničom nevedel, zrejme predpokladal, že Pausanias sa blíži a Tébania sú ďaleko. Presvedčil Orchomenčanov, aby nečakali a mesto napadli. No pri útoku ho prekvapili Tébania a Lysandra i jeho mužov zabili. Bola to spartská katastrofa.

Lysandros vytváral dejiny Sparty, Grécka i celého východného Stredomoria. Spartu by snáď pretvoril ešte väčšmi, ako sa v skutočnosti stalo, ak by sa mu bolo podarilo presadiť niektoré zo svojich ústavných reforiem. Agesilaos vraj po Lysandrovej smrti našiel v jeho dome spísanú reč, v ktorej žiadal zaviesť voľbu kráľov z najlepších Sparťanov. Lysandrovi politické ambície skutočne nechýbali, ale chýry o reči môžu byť iba neskoršou politickou hrou. Na Lysandrov pád doplatil hneď po Haliarte kráľ Pausanias, obec ho obžalovala z hrdelného činu a musel utiecť do vyhnanstva, ktovie, čoho všetkého sa obával Agesilaos. Okolo Lysandrovho mena sa po jeho smrti zoskupila silná frakcia a Agesialos sa ňou mohol cítiť ohrozený. Títo muži mali taký silný vplyv, že presadili potrestanie ženíchov Lysandrových dcér, ktorí ich opustili, keď zistili, že po Lysandrovi nezostalo žiadne dedičstvo. Lysandrova úloha v peloponézskej vojne však bola nespochybniteľná. Náš hlavný informátor, Plútarchos, zaznamenal mnohé z neskoršej tradície, ktorá zrejme pochádzala z kráľovského prostredia a Lysandrov význam znižovala. I rozhodujúca bitka pri Aigospotamoi vyznieva skôr ako vlastná porážka Aténčanov, spôsobená nedostatkom disciplíny, než ako Lysandrov vojenský úspech. Ani táto diskreditačná kampaň však nedokázala zakryť ohromný vplyv, ktorý Lysandros dokázal v Egeide získať. Nepriateľov porážal diplomaticky, intrigami, ľsťami, rečami, a keď sa spory preniesli na bojové pole, taktikou. Bol tým pravým mužom pre ukončenie vojny.

 

Mgr. Michal Habaj, PhD., prednáša dejiny staroveku na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde i vyštudoval. Zaujíma sa o dejiny starovekého Predného východu s presahom na antické Grécko. Píše predovšetkým o achajmenovskej Perzii. 

 

 

Použitá literatúra

Cartledge, P.: The Spartans. An Epic History. London 2003.

Habaj, M. a kol.: Sparta vs Athény. Dejiny peloponézskej vojny. Trnava 2017.

Morón, J. M.: Plutarch's Lysander and Sulla: Integrated Characters in Roman Historical Perspective. The American Journal of Philology 121/3, 2000, 453 – 478.

Wylie, G.: Lysander and the Devil. L'Antiquité Classique 66, 1997, 75 – 88.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čierni faraóni ovládli Egypt

Čierni faraóni ovládli Egypt

Dejiny a kultúra starovekého Egypta boli odjakživa úzko späté s dejinami Núbie, teda aj veľkej časti dnešného severného Sudánu. Existovalo dokonca obdobie, kedy sa váha moci presunula na juh a núbijskí panovníci usadli na egyptský trón. celý článok

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Kto bol svätý Mikuláš a čo vieme o ňom z historického hľadiska povedať? Informácie o Mikulášovi by sa v prameňoch dali zhrnúť do jedného odseku. Takáto stručnosť je oprávnená, keďže o tejto postave, napriek jej súčasnej popularite, nevieme povedať veľa. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.