Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Mozaiková výzdoba v Itálii v období Rímskej rep.

Publikované : 27.05.2013 | Zobrazení: 8623 |
9 minút čítania

Mozaiková výzdoba v Itálii v období Rímskej republiky

 

História mozaík siaha až do obdobia asi 2000 pred Kr., keď sa v oblasti Mezopotámie a Anatólie používali na tvorbu mozaík terakotové kužele zatlačené do plôch. Od 8. stor. pred Kr. nastupuje nový trend – okruhliakmi vykladané plochy za použitia rôznych farebných kamienkov, čím vznikali rôzne vzory, ktoré však zatiaľ netvorili obzvlášť ucelenú štruktúru dekorácie.

 

V 4. stor. pred Kr. prišli Gréci s vylepšením okruhliakovej techniky do ucelenejšej formy a vzniklo tak mozaikové umenie s precíznymi geometrickými formami a detailnými scénami ľudí a zvierat.

Okolo roku 200 pred Kr. sa k slovu dostal nový štýl, ktorý sa vyznačuje zvlášť opracovanými kamienkami – tzv. tesserae, ktorými sa dal oveľa lepšie zvýrazniť nielen rozsah detailov, ale aj farieb. Použitím týchto malých tesserae, ktoré mali občas aj úplne minimálne rozmery, vznikol trend kopírovania malieb do mozaikového umenia. Mozaiky boli obvykle vyhotovované na podlahách, ale v niektorých prípadoch sa nimi zdobili aj steny. Práve v prípade dekorovania stien sa často používali kúsky skla, ktoré zvýraznili pestrosť farieb a zrkadlenie kontrastu. Pre podlahové mozaiky však bolo sklo nevhodné a v týchto prípadoch sa používali skôr malé nafarbené a opracované tesserae kocky z rôznych druhov kameňov, niekedy dokonca aj kúsky keramiky, terakoty alebo aj tehly – tie predovšetkým na zvýraznenie intenzity farieb.

Expanzia Rímskej ríše spôsobila okrem iného aj rozšírenie mozaikového umenia do ďalekých oblastí rímskych provincií, hoci úroveň zručnosti a majstrovstva v týchto oblastiach nebola až taká vysoká. Mozaiky z podmanených území boli v porovnaní s mozaikami z Itálie síce podobné v dizajne a v zobrazení, ale menej dokonalé v technike a v spracovaní. Časom sa však aj tieto rozdiely zmazávali a niektoré rímsko-provinciálne mozaiky dokonca kvalitou predčili aj tie italské. Typickými rímskymi mozaikovými námetmi boli scény z mytológie, ale aj tematika každodenného života, no  výzdobu podláh často tvorili len úplne obyčajné geometrické kompozície.

 

Mozaiky v období Rímskej republiky

Mozaiková produkcia v období helenizmu sa z hľadiska štýlu a technických odlišností delí na dve veľké regionálne skupiny  –  na východný a západný typ. Najstaršie mozaiky v Pompejach boli odvodené od gréckych tradícií, a to i napriek tomu, že pompejské mozaiky sa od súdobých gréckych značne odlišovali. Prvé mozaiky v Pompejach pozostávali takmer výlučne z figurálnych scén, zatiaľ čo v gréckych mozaikách sa častejšie objavovali skôr abstraktné motívy a figurálne scény boli v tejto oblasti skôr výnimočné. Ďalšou odlišnosťou bol pompejský zámer vyzdvihnúť reprezentatívnosť svojich príbytkov. Pompejskí obyvatelia chceli výzdobou ich domov ukázať svoju spätosť s gréckou kultúrou, ktorá podporovala produkciu kópií a imitácií gréckych umeleckých diel, a tiež gréckeho dizajnu a štýlu. Veľmi špecifický dopyt pompejského trhu mohol byť uspokojovaný rôznymi produkčnými postupmi. Sú tu zreteľné rozdiely medzi zhotovenými figurálnymi časťami, ktoré boli vyrobené pravdepodobne Grékmi, a zvyškom mozaikových podláh, ktoré boli s veľkou pravdepodobnosťou dielom miestnych majstrov.

Prvé pompejské mozaiky sa vyvíjali súčasne s prvým  pompejským  štýlom v nástennom maliarstve koncom 2. a začiatkom 1. stor. pred Kr. V gréckom svete sa tesserae mozaiky začali používať už od 3. stor. pred Kr., ale zachované nálezy sa dajú väčšinou s istotou datovať najskôr do polovice 2. stor. pred Kr. alebo neskôr Mozaiky z ostrova Délos tvoria takmer polovicu všetkých zachovaných mozaík z tohto obdobia a boli vytvorené až v období po rímskej intervencii v roku 166 pred Kr. Konečné dobytie ostrova Délos v roku 69 pred Kr. je vhodným orientačným bodom pri porovnávaní vývoja na východe a na západe. Práve v tomto období sa na ostrove začal po prvýkrát objavovať  druhý pompejský štýl .

Tesserae mozaiky sa našli v celom helenistickom svete ─ v Grécku a na Egejských ostrovoch, v Malej Ázií, v Izraeli, v Egypte, v Kyrenaike, v Španielsku, na Sicílii a v južnej Itálii. Základný dizajn bol všade rovnaký a kompozícia takmer nemenná – mozaika sa skladala z dekorovaných okrajov a zo stredového poľa, ktoré bolo spočiatku zdobené geometrickými vzormi alebo rastlinnými motívmi, ale neskôr bola stredná časť mozaiky doslova predurčená na dominantné figurálne scény.

Tento typ mozaikovej kompozície sa pôvodne navrhoval pre jedálne, ktoré boli spočiatku jedinými miestami, kde sa mozaiková výzdoba vyskytovala. Podlahy sa zvyčajne nezdobili až po okraj, pretože pri stenách sa nachádzali pohovky a dekorované mozaikové podlahy teda vytvárali dojem, ako keby sa na podlahe rozprestieral vzorovaný koberec.

Mozaikové umenie začalo prekvitať v neskororepublikánskom období. Toto umenie sa snažilo reprodukovať maliarske postupy a niekedy aj námety z nedávnej či vzdialenejšej minulosti. Vo Faunovom dome v Pompejach bola jedna miestnosť vyzdobená veľkou mozaikou, ktorá zobrazuje výjav z bitky pri Isse (Gaugamelách), kde Alexander porazil Dareiove perzské vojsko. V tejto slávnej scéne kontrastuje výrazný dynamický útok macedónskeho dobyvateľa a zmätený útek kráľa kráľov obklopeného jeho verným vojskom, odhodlaným až na sebaobetovanie. Jeden strom bez listov nahrádza krajinu a v pozadí vyrovnané oštepy falangy pretínajú prázdnu oblohu.

Vo svätyni v Palestrine ďalšia monumentálna mozaika zobrazuje rozvodnený Níl, valiaci sa od horských hrebeňov v africkom vnútrozemí plnom cudzokrajných zvierat až po chrámy egyptských faraónov a paláce s altánmi v Alexandrii. V celistvej skratke je tak v tejto mozaike zachytený celý egyptský svet, ktorého veľkoleposť podporuje aj jeho etnografická presnosť zosilnená gréckymi nápismi.

Tieto mozaiky, a tiež niektoré skromnejšie, nie sú v skutočnosti ničím iným ako maľbami zhotovenými v kameni. Tieto kamienky malých rozmerov disponujú nekonečne jemnou paletou farieb a odtieňov, ale aj jemnými svetelnými efektmi. Mozaika v tomto období bola zjavne inšpirovaná majstrovskými dielami helenistického monumentálneho maliarstva. Mozaikové umenie si však ešte nenašlo svoju vlastnú cestu a nedosiahlo autonómiu, ktorá z neho neskôr urobila najoriginálnejšie umenie antického Ríma.

 

Pompejské mozaiky

Mozaikové umenie sa do Itálie dostalo z gréckeho prostredia a začalo prekvitať v 1. stor. pred Kr. Väčšina tých najkrajších a najznámejších príkladov mozaík z tohto obdobia pochádza z Pompejí, kde sa našli najmä vo veľkých domoch s átriom a príjemne tak dopĺňali skoršie nástenné maľby. Najvčasnejšie mozaiky mali len jednoduchý geometrický dizajn a boli akousi imitáciou kobercov v strede izby. Časom sa na podlahách začali objavovať aj centrálne motívy uprostred mozaík – tzv. emblema. Tieto časti boli vytvárané v špecializovaných dielňach, kde sa vyrábali nepravidelne opracované tesserae v technike známej ako opus vermiculatum. Zákazník si mohol vybrať motív, ktorý bol pre neho na zákazku vytvorený a následne transportovaný do jeho domu, na záver bol vložený do mozaikovej podlahy. Výborným príkladom je najmä mozaika Pigmejovia na Níle, ktorá sa nachádza v Menandrovom dome.

Štýly mozaikového umenia sa počas ďalších období vyvíjali zároveň so zmenami v štýloch nástenného maliarstva.  Emblema sa prestala postupne používať koncom 1. stor. pred Kr.

Do popredia sa dostala nová technika opus sectile, ktorá pozostáva z motívov poskladaných z kusov nasekaného mramoru rôznej farby. Táto technika sa v tomto období stala dominantnou formou mozaikových techník v Pompejach a používala sa až do ich zániku. No bez ohľadu na zmeny štýlov boli mozaiky veľmi drahou záležitosťou, mohli si ich dovoliť len najbohatší občania. Počet mozaík vo Faunovom dome poukazuje na postupný nárast obyvateľstva v období 1. stor. pred Kr.

Dnes je možné vidieť už len základy niekdajšieho Faunovho domu, ktorý celkovo zaberal rozlohu približne až 3000 m2, čo z neho robí vôbec najväčší dom v celých Pompejach. Súčasný pozostatok domu pochádza z 2. stor. pred Kr.

Pri vstupe sa nachádza mozaika z farebných vápencových tesserae s nápisom HAVE, čo v latinčine znamená vitajte. Po vstupe nasleduje najväčšie átrium v Pompejach, ktoré je dlhé až 16 metrov. Nachádza sa tu fontánová bronzová socha fauna, ktorá je umiestnená v impluviu. Os od vstupu prechádza cez átrium, tablinum, prvý peristyl a končí v exedre, kde bola nájdená najslávnejšia pompejská mozaika – tzv. Alexandrova mozaika.

Dlažba a mozaiky z iných častí domu sú tak isto výbornými a hodnotnými dielami, niektoré dokonca patria medzi tie najznámejšie z celých Pompejí. Medzi nimi sú scény morskej a nílskej fauny, kačky na Níle, okrídlený démon na tigrovi, holubice, satyr a nymfa, alebo mačka zabíjajúca kačicu.

 

Cicerova vila

V prvých rokoch boli Pompeje skúmané nesystematicky a medzi prvé odkryté stavby patrila Cicerova vila. Táto vila sa nachádza na južnej strane cesty vedúcej od  Herkulánskej brány. Pri výskumoch bolo objavených mnoho zachovaných fresiek a mozaík. Medzi najznámejšie patrí dvojica mozaík zhotovená známym umelcom Dioskuridom zo Samu a zobrazuje scény z Meandrových hier. Prvá z nich ukazuje tri ženy pri raňajkách z Meandrovej hry Synaristosai. Na druhej je výjav z hry Theophoroumene a sú na nej zobrazení muzikanti na ulici. Obidve sa dajú vidieť v neapolskom múzeu.

 

Alexandrova mozaika

Alexandrova mozaika patrí medzi najznámejšie mozaiky antiky a datuje sa do obdobia helenizmu medzi roky 200 – 100 pred Kr. Táto mozaika pôvodne pokrývala podlahu Faunovho domu v Pompejach, ale v súčasnosti je vystavená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole. Rozmery celej mozaiky sú obrovské – 5,82 x 3,13 m. Na mozaike je zachytený boj medzi Alexandrom Veľkým a jeho protivníkom – perzským kráľom Dareiom III.

S najväčšou pravdepodobnosťou ide o zobrazenie bitky pri Isse z roku 333 pred Kr., môže však ísť aj o bitku pri Gaugamelách z roku 331 pred Kr., keďže v oboch prípadoch proti sebe stáli práve títo dvaja vojvodcovia a boje sa skončili s rovnakým výsledkom – porážkou Perzie na čele s Dareiom III. Táto zachovalá mozaika je zrejme len kópiou vytvorenou podľa predlôh stratenej fresky Filoxena z Eretrie pochádzajúcej z konca 4. stor. pred Kr. a Apellových portrétov Alexandra.

Portrét Alexandra z tejto mozaiky je jedným z najznámejších. Je na ňom zobrazený v brnení s vyobrazením Medúzy-Gorgóny. Jeho vlnité vlasy sú typické pre zobrazovanie kráľov a vojvodcov v gréckom umení 4. stor. pred Kr. Na mozaike je umiestnený na ľavej strane s upreným pohľadom na perzského kráľa a sedí na svojom slávnom koni Bukefalovi. Dareios III. je zobrazený na voze ťahanom koňmi. Dareios na čele perzských vojsk sa tvári ustarostene, jeho vozataj má desivý výraz a bičovaním koní sa pokúša s celým vozom z bitky uniknúť. Perzskí vojaci za nimi sú zobrazení v sústredení a v úžase. Na mozaike je aj Dareiov brat Oxyathres, ktorý obetavo obraňuje svojho brata a zároveň kráľa Perzie.

Mozaiku vyrobili z viac ako jeden a pol milióna malých farebných tesserae uložených do postupných kriviek nazývaných opus vermiculatum. Ide o pozoruhodne detailnú prácu na zákazku, pravdepodobne pre súkromné sídlo bohatej rodiny alebo jednotlivca. Iná teória hovorí, že to mohla byť pôvodne grécka helenistická mozaika, ktorá bola z Grécka prenesená do Ríma. Mozaiku objavili v roku 1831 a neskôr ju premiestnili do Neapola, kde je v súčasnosti na stene v Národnom archeologickom múzeu.

 

Mozaika Nílu z Palestriny

Mozaika Nílu z Palestriny sa datuje do obdobia neskorého helenizmu a zobrazuje rieku Níl od prameňa v Etiópii až po Stredozemné more, kde Níl v oblasti Alexandrie ústi. Mozaika má oblúkový tvar, korešpondujúci s miestom jej umiestnenia v apside jaskyne – grotty (umelo vytvorená jaskyňa). Mozaika meria na šírku 5,85 m a na výšku 4,31 m. Ponúka jedinečný rímsky pohľad fascinovaný egyptskou exotikou v 1. stor. pred Kr. a zároveň je aj včasným prejavom postavenia starovekého Egypta v európskych predstavách. Nachádzajú sa na nej detailné zobrazenia ptolemaiovských Grékov, čiernych Etiópčanov pri loveckých scénach a rôzne zvieratá žijúce v povodí rieky Níl. Táto mozaika patrí medzi prvé rímske zobrazenia scenérie Nílu, ktoré sa neskôr objavujú aj v Pompejach. Vznik mozaiky spadá približne do obdobia pred vládou Sullu, čiže okolo roku 100 pred Kr., a je jedným z prvých dôkazov šírenia egyptského kultu do Itálie.

Práve táto mozaika bola zrejme zmieňovaná v Plíniovej prírodopisnej encyklopédii Naturalis Historia v pasáži o mozaikových podlahách v Itálii. Píše sa tam o mozaike z obdobia Sullu, vytvorenej z malých tesserae, ktorá bola umiestnená v chráme Fortuny v Praenestre. Mozaika bola objavená v 15. storočí, v priebehu ďalších storočí sa ocitla v mnohých súkromných zbierkach až sa napokon v polovici 20. storočia vrátila späť na miesto svojho objavenia a odvtedy je súčasťou Národného múzea Prenestino v Palazzo Barberini.

Mozaikové umenie zaznamenalo počas obdobia Rímskej republiky obrovský vzostup, ktorý môžeme sledovať nielen na vývoji techniky, ale aj na samotnom náraste výskytu mozaikových podláh v celom priestore Rímskej ríše. Veľkou mierou sa o to zaslúžilo najmä helenistické Grécko, odkiaľ sa s objavom dômyselnejšej techniky opus tessalatum mozaikové umenie rozšírilo aj do ďalších častí Stredomoria. Zdobené podlahy si tak získavali postupnú obľubu aj na Apeninskom polostrove, treba však podotknúť, že napriek veľkému rozmachu zostávali mozaiky aj naďalej v tieni nástenného maliarstva, ktoré plnilo dominantnú dekoračnú funkciu republikánskeho obdobia. Čoskoro sa však mozaika stala dôležitou súčasťou bohatých príbytkov, ktoré sa tak mohli pýšiť nielen krásne zdobenými stenami, ale tiež dekorovanými podlahami. Mozaika tak nezostala v ústraní, práve naopak – čoskoro si v rímskom umení získala svoju dôležitú pozíciu, jej najväčší rozmach sa ale uskutočnil až v nasledujúcej epoche cisárstva, keď mozaikové umenie doslova zaplavilo celý rímsky svet.

 

Bc. Aleš Kubuš, študent klasickej archeológie na Trnavskej univerzite, kde tento rok ukončuje magisterské štúdium. Špecializuje sa najmä na antické mozaikové umenie, ktorému sa venoval ako vo svojej bakalárskej, tak aj v diplomovej práci, kde spracoval Mozaikovú výzdobu rímskych víl na Sicílii. Voľný čas najradšej venuje spoznávaniu kultúry a histórie vďaka cestovaniu po Európe, ale čoraz viac ho pohlcuje aj čaro Arábie a Ázie.

 

Použitá literatúra

Berry, J.: The Complete Pompeii. London 2007.

Boardman, J./Griffin, J./Murray, O. (eds.) : The Oxford History of the Classical World. Oxford 1986.

Chateleta, A./Grosliera, B. (eds.): Svetové dejiny umenia. Praha 1990.

Dunbabin, K.: Mosaics of the Greek and Roman World. Cambridge 2006.

Fryš, J.: Pompeje: Život ve stínu Vesuvu. Příbram 2000.

Westgate, R.: ´Pavimenta atque emblemata vermiculata´: regional styles in Hellenistic mosaic and the first mosaics at Pompeii. American Journal of Archaeology 104.2, 2000, 255 ─ 275.

Obrazová príloha: A. Kubuš

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký sa na svojom slávnom ťažení do Ázie zastavil v desiatkach miest. Dnes sa mnohí cestovatelia či dobrodruhovia vydávajú po jeho stopách a navštevujú miesta, ktorými veľký dobyvateľ sveta kedysi kráčal. celý článok

Najkráľovskejší obraz na svete

Najkráľovskejší obraz na svete

Takmer teatrálna kulminácia stretu dvoch svetov s najvyšším emocionálnym vypätím na jednej strane a s chladnou surovosťou na strane druhej. Dráma, zobrazená na ploche osemnásť metrov štvorcových, ktorú slávny archeológ Ludwig Curtius označil za „najkráľovskejší obraz na svete“. celý článok

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Diskusia