Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Moje skúsenosti za svetovej vojny

Publikované : 04.06.2014 | Zobrazení: 5376 |
7 minút čítania

Unikátny denník slovenského legionára z prvej svetovej vojny vychádza presne po sto rokoch.

 

Denník Jozefa Klempu, autora a súčasne hlavného hrdinu knihy Moje skúsenosti za svetovej vojny, sa začína pred sto rokmi – 29. júna 1914. Vďaka jeho vnučke, ktorá prepísala jeho zápisky, sa nám tak dostávajú do rúk ojedinelé autentické príbehy vojaka z čias prvej svetovej vojny.

Jozef Klempa musel narukovať ako 20-ročný a jeho denník je o to cennejší, že neexistuje veľa autentických zápisov slovenských účastníkov bojov 1. svetovej vojny na ruskom fronte, ktoré by zaznamenali nielen historické udalosti, ale aj osobné pocity vojakov.

Pri bojoch v Haliči v juhovýchodnom Poľsku ho zajali Rusi a premiestňovali ho z jedného zajateckého tábora do druhého, tak spoznal veľký kus Ruska. Spolu s viacerými väzňami sa mu napokon podarilo v roku 1918 vstúpiť do československých légií a v bojoch prešiel celú Sibír. O dva roky neskôr sa s ostatnými legionármi nalodil vo Vladivostoku na loď, ktorá ich dopravila do kanadského Vancouveru, odkiaľ sa plavili do Brém v Nemecku. Ďalej už cestoval železnicou. Vo chvíľach oddychu si počas celej vojny a tiež na ceste domov písal podrobné záznamy.

Súčasťou publikácie Moje skúsenosti za svetovej vojny. Denník československého legionára z rokov 1914 – 1920 je aj dvanásťstranová príloha fotografií a pohľadníc, ktoré boli súčasťou pôvodného denníka. Na predsádke knihy sú mapy, ktoré ilustrujú strastiplnú cestu vojakov okolo sveta.

 

Ukážka

Bol slnečný letný deň 29. júna 1914. Slniečko od včasného rána pekne svietilo a usmievalo sa na každého, ako by chcelo ukázať svetu a všetkým živočíchom, že sa chce s každým podeliť o svoje teplo.

Ja som si tiež vyšiel zavčas rána na zdravý vzduch, aby som sa pokochal v krásnych lúčoch vychádzajúceho slniečka. Môj zdravotný stav síce nebol v najlepšom poriadku, prišiel som z Viedne na zotavenie, avšak i tak som mal veľkú radosť zo života. Vo svojej chlapčenskej duši som si ešte myslel, že je ten Boží svet skutočne krásny a nijako som nepočítal, že by som sa mohol vo svojich náhľadoch sklamať.


Človek mieni, Pán Boh mení, hovorí staré príslovie. Na juhu na Balkáne sa začali sťahovať čierne mračná. Bola práve nedeľa po sviatku Sv. Petra a Pavla. Išli sme z kostola, keď prišla osudná správa, že v meste Sarajevo v Hercegovine zabili následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda. Hneď každému napadlo, že to nebude mať dobré následky. Noviny boli plné všetkých možných správ. Dňa 30. júna už bola vyhlásená mobilizácia. Z 30. júna na 1. júla v noci bubnoval obecný sluha a hlásil, že všetci muži až do šesťdesiatich rokov života, čo boli vojaci, musia do 24 hodín narukovať. Tu už nebolo plaču a nariekaniu konca. Všetko behalo ako bez hlavy, každý si chystal to najnutnejšie, čo potreboval. Už ráno však prišla potešiteľná zvesť, že obecný sluha bol napitý, a tak to hlásil nesprávne. Mali rukovať len záložníci v prvej zálohe, asi do tridsiatich dvoch rokov. Každý si trochu vydýchol, pretože sa ukázalo, že nebezpečenstvo nie je až také veľké. Dlho sme sa z toho ale netešili. Prichádzali čím ďalej tým horšie správy. Rakúsko-Uhorsku vypovedali vojnu veľké štáty ako Rusko, Anglicko a Francúzsko. Vtedy už každý chápal, že sa chystá niečo veľmi vážne. Vlaky odchádzali jeden za druhým a nestačili brať vojsko. Na staniciach sa odohrávali srdce trhajúce výjavy. Ženy a deti vyprevádzali svojich mužov a otcov a ďalšia rodina svojich príbuzných. Ja, ako ešte mladík, som to všetko pozoroval zo strany, môj ešte detinský cit mi nedovoľoval pristúpiť bližšie. Rozmýšľal som v mojej ešte mladej hlave, prečo je to, načo je to. Videl som veľmi dobre, ako sme my, Slováci, boli v našich národných právach utláčaní, že slovensky sa už verejne skoro ani spievať nemohlo. V úradoch, školách a na železniciach, všade len samá maďarčina. Porovnával som naše práva a povinnosti slovenské a tu som došiel k náhľadu, že my Slováci sme Maďarom dobrí len ako bojový materiál a nič viac. Noviny písali veľké chválospevy o udatných Slovákoch, no v parlamente nedali Slovákom po slovensky ani prehovoriť. Preto som k celému Maďarsku cítil veľký odpor a čakal som skôr od Rakúska vyslobodenie slovenskej veci. Nevedel som, že je to „Peter ako Pavol“. Nástup na srbské hranice sa už začal, a tak vojsko stále sťahovali. Poľné práce boli práve v najlepšom prúde. Kosili sme seno a chystala sa žatva, práca však nikoho netešila. Každý myslel len na smrť, a tak nikomu nestálo za to, aby pracoval. Najlepšie boli na tom hostinskí, pretože každý išiel zaliať žiaľ do hostinca alkoholom, aby otupil svoj rozum. Jedného dňa tiež prišiel chýr, že príde francúzsky automobil, ktorý vezie 20 miliónov frankov. Práve som prišiel z lúky, kde som hrabal seno, keď som videl, že ľudia pobiehajú po dedine ako zmyslov zbavení, každý zháňal dajakú zbraň. Priniesli vidly, sekery, cepy, ba i pušky a revolvery sa našli a tak až po zuby ozbrojení očakávali príchod nepriateľského automobilu, ktorý mal prísť smerom z Rakúska. Mňa ako mladíka to bavilo, hneď som sa vyzbrojil nabitým revolverom a tiež som išiel očakávať francúzsky automobil. Cez všetky mosty sa natiahli dlhé drevá, aby nám nemohol utiecť. Výpravy sa zúčastnili miestni žandári i financi. Dlho do noci som čakal ukrytý v priekope, no po dlhom čakaní som sa vrátil neskoro v noci sklamaný domov. Takých poplašných zvestí bolo viac. Obec musela dať strážnikov, ktorí vo dne v noci strážili dedinu a mali nakázané každý automobil a povoz, ako i každého cestujúceho prehliadnuť. V rukách však mali len palice a nikomu nenapadlo, že je to slabá zbraň. Celé pomery boli na najvyššiu mieru rozrušené. Obec musela vysielať robotníkov, ktorí neboli vojakmi, kopať okolo miest zákopy na opevnenie. Roľníkom brali kone a obec musela poslať na front aj niekoľko záprahov, ktoré dovážali vojenské potreby. Niektorí sa dostali až k Lublinu v Poľsku i k mestu Ľvovu (Lembergu).

Tak sa čas míňal a vojna naberala čoraz väčšie rozmery. Každý si myslel, že sa vojna za dva-tri mesiace skončí. Z frontu už prichádzali aj prví zranení a z vojnového pásma utekalo na všetky strany mnoho utečencov. Po dedinách, školách, kláštoroch, kde sa dalo, sa zriaďovali nemocnice. Obyvateľstvo čakalo na staniciach a častovalo vracajúcich sa ranených vojakov chlebom, mäsom, koláčmi, kávou, mliekom, pivom, vínom, cigaretami, čo komu chutilo. Každý bol rád, keď mohol zraneného niečím obdarovať. Keď to však nebralo konca, dávalo sa i menej darov, takže neskoršie už tá samaritánska láska k blížnemu hodne ochabla. Rakúsko-uhorské vojská postupovali až k mestu Lublin; prišiel však september a tým i ústup, pri ktorom padlo mnoho vojakov do ruského zajatia a na bojisku ostalo mnoho mŕtvych. Rusi nastupovali do Karpát a do zemplínskej župy a dostali sa až k Marmaroszigetu [Máramarossziget], mestu na Podkarpatskej Rusi.

Bol práve október. Na základe neúspechov na fronte, ktoré rakúsko-uhorská armáda utrpela, povolali aj mňa dňa 10. októbra 1914 k odvodu. Bol som uznaný za zbrane schopného, a tak som už 26. októbra musel narukovať k 13. pluku honvédskemu. Pretože nebolo pre nás nikde miesta, zadelili nás do jazdeckej školy, kde sa nahádzala slama na zem, a tam nás ubytovali, koľko sa nás zmestilo. Bolo nás tam asi šesťsto. Bol len začiatok vojny, a tak jedla bolo dosť. Tam som zakúsil, čo je „maďarská disciplína“. Slovák bol všetko, len nie človek. Po slovensky sa nedomohol ničoho. Jedného dňa som sa hlásil chorý, bol som prechladnutý a potreboval som lekárske ošetrenie. Keďže som sa ešte nevyznal v tom, ako to chodí, čakal som, že príde po mňa dozorca poddôstojník a zavedie ma na lekársku prehliadku. Ten však ležal v slame opitý, a tak som na prehliadku vôbec neprišiel. Na základe toho ma uznali za „simulanta“, ktorému nič nie je, a preto som mohol ísť v najväčšom mraze umývať chodby. Moja choroba sa tým len zhoršila, no už som si netrúfol nechať sa písať nemocným a radšej som sa liečil sám za svoje peniaze. To však ešte stále nebolo dosť. Dostal som ako trest päť dní basy, vo dne som musel na cvičenie a v noci som bol zavretý. Zo začiatku som plakal ako malé dieťa nad krivdou, ktorá sa mi stala, zvykol som si ale na to a vôbec nič som si už z toho nerobil. Päť dní prešlo a razom som bol zas voľný. Večer, keď som mohol vyjsť von z kasární, som vždy akosi okrial. Peniaze som mal, a tak som si už potom z vojenčiny mnoho nerobil. Chodil som do blízkeho hostinca na víno, mali tam tiež veľmi dobré štrúdle. Vojna takto išla ako voda, tým viac, že sa hovorilo, že sa do Nového roku skončí. Tak som počítal, že do bojov vôbec nepôjdem. Cvičení sme mali veľmi mnoho, vždy od rána do noci. Mne sa však trochu poľahčilo, keď som sa dostal ako obuvník do obuvníckej dielne. Bola veľmi úbohá, ale robil som, čo sa dalo. Predsa to len bolo lepšie, ako behať po blate.

Prišli vianočné sviatky a vojna koniec nebrala. Tým sa rozhodol i môj osud. Dostali sme nové šaty aj výzbroj a chystali sme sa na odchod. Predtým sme sa ešte išli rozlúčiť do mestského kostola. Bola veľká omša a nato kázeň. Kňaz tam kázal, ako máme biť a ničiť Rusov; na naše zbrane zvolával Božie požehnanie a dovolával sa tiež Panny Márie, patrónky Uhorska. Veľký zákon z Desatora „Nezabiješ“ stál úplne stranou. Mali sme tiež slávnostnú prísahu. Zas sa volal Boh na pomoc vraždeniu. Tu som dostal odpor ku všetkému vojenskému. Hovoriť sa však nesmelo nič, len myslieť mohol každý, a pritom musel poslúchať ako stroj. Bol som úplne otupený.

 

Jozef Klempa: Moje skúsenosti za svetovej vojny. Denník československého legionára z rokov 1914 - 1920. 1. vyd. Bratislava : Slovart 2014, 184 strán + 12 str. obrazová príloha, tvrdá väzba. ISBN: 9788055611624

 

Jazyková redakcia: Slovart

Obrazová príloha: Slovart, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kniha o čarodejnici Kirké je inšpirujúci historický a mytologický príbeh

Kniha o čarodejnici Kirké je inšpirujúci historický a mytologický príbeh

Staré grécke báje obsahujú veľa zaujímavých, podnetných a dobrodružných príbehov. Nemôžeme sa diviť, že inšpiráciu v nich hľadá množstvo tvorivých ľudí od hollywoodskych štúdií až po maliarov obrazov. Rovnakú inšpiráciu používa pri svojej tvorbe aj americká autorka Madeline Millerová. celý článok

Rímske légie prehrali bitku v Teutoburskom lese

Rímske légie prehrali bitku v Teutoburskom lese

V bitke v Teutoburskom lese prišla rímska armáda o tri svoje légie. Išlo o jednu z najväčších porážok Ríma, a to v čase jeho najväčšej slávy. Okrem historikov a archeológov láka táto udalosť aj románopiscov, ku ktorým sa vo svojej najnovšej trilógii zaradil aj anglický spisovateľ Ben Kane. celý článok

Americkú armádu pochytil vo Vietname amok

Americkú armádu pochytil vo Vietname amok

Vojna smrdí ako hniloba, žumpa, rozmočená koža, otvorené hroby, spálenina. Vojna je peklo. Po prvotnom šoku z ofenzívy Tet si americká armáda vzala uvoľnený priestor rýchlo späť – v totálnej panike a maximálnej brutalite. Vojnový stroj bol ničivý a mnohoúčelový. celý článok

Prežila peklo koncentračného tábora a vyrovnala sa so životom po ňom

Prežila peklo koncentračného tábora a vyrovnala sa so životom po ňom

Svedectvá preživších holokaust sú nenahraditeľným zdrojom informácií o tomto tragickom období našich dejín. Slovenský knižný trh nám ich v poslednom období ponúkol viacero. celý článok

Les prízrakov je len pre nebojácnych

Les prízrakov je len pre nebojácnych

Najnovší historicko-detektívny román Juraja Červenáka nie je žiadny horor, aj keď o strašidelné udalosti v ňom nie je núdza. celý článok

Diskusia