Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Mohli Rímsku ríšu rozvrátiť epidémie?

Publikované : 23.03.2020 | Zobrazení: 7774 |
8 minút čítania

Posledné storočia rímskeho impéria boli poznačené niekoľkými veľkými epidémiami. V 2. storočí to bol tzv. antonínovský mor nazvaný podľa svojej najslávnejšej obete cisára Marka Aurélia z dynastie Antonínovcov. V 3. storočí zasa Rímsku ríšu zachvátil tzv. Cypriánov mor nesúci meno významného svedka kartáginského biskupa Cypriána. Za vlády cisára Justiniána v 6. storočí napokon ríšu zasiahol mor nazvaný podľa tohto cisára, ktorému aj on sám takmer podľahol.

 

Po dlhých storočiach, keď kedy boli tieto epidémie len poznámkou pod čiarou v dielach historikov, dnes mnohí odborníci hovoria o významnej úlohe, ktorú hrali pri transformácii antického rímskeho sveta na svet nástupníckych kráľovstiev stredoveku. Niektorí dokonca tieto tri veľké epidémie vidia ako významnú príčinu rozpadu Rímskej ríše. V posledných rokoch sa však objavili aj hlasy, ktoré tvrdia, že sa vplyv neskoroantických epidémií preceňuje a ich úloha pri rozpade Rímskeho impéria bola zanedbateľná. To, ako tieto epidémie chápať, závisí na interpretácii útržkovitých dát vyprodukovaných vedeckými disciplínami s takmer nezlučiteľnými tradíciami. Prečo sa historici a prírodovedci často výrazne líšia v interpretácii historického významu starovekých epidémií? A ako môžeme efektívne zlúčiť výskum tradičných historických prameňov s novými typmi evidencie, akými sú DNA alebo jadrá ľadovcov?

Začnime niekoľkými líšiacimi sa číselnými údajmi. Odhaduje sa, že v čase svojho najväčšieho rozmachu v 2. storočí mohla mať Rímska ríša 60 – 70 miliónov obyvateľov. Po troch vlnách epidémií mohli mať jej západná a východná časť v polovici 6. storočia až o 20 miliónov obyvateľov menej. Samozrejme,  dá sa len domnievať, o koľko sa znížil počet obyvateľov rímskeho impéria, pretože nám chýbajú akékoľvek dôveryhodné číselné údaje o jeho populácii. Už len preto, že aj naše odhady celkového počtu rímskeho obyvateľstva sú výsledkom modelov, nemôžeme s istotou vedieť ani toľko, koľko obyvateľov mohla mať Rímska ríša v jednotlivých storočiach. Aj preto majú všetky naše výpočty obetí starovekých epidémií obvykle obrovský rozptyl. Na antonínovský mor, pravdepodobne vyvolaný kiahňami, mohlo zomrieť podľa rôznych odborníkov niekoľko stoviek tisíc ľudí, ale mohlo to byť až päť miliónov. Cypriánov mor, ktorého patogén mohol spôsobovať ochorenie podobné hemoragickej horúčke, niektorí odborníci nepovažujú za udalosť väčšieho významu, no iní mu pripisujú obete rádovo tiež v miliónoch. V prípade najvražednejšej z týchto epidémii, Justiniánovho moru, sa tradične uvádza 20 – 50 miliónov obetí, no niektorí historici predpokladajú výrazne nižšie číslo.

 

Maximalisti a minimalisti

Historici sa tiež výrazne líšia pri posudzovaní virulencie starovekých patogénov. Harvardský historik Kyle Harper vo svojej knihe Fate of Rome (2018) napríklad odhadol, že na Justiniánov mor zomrelo až 50 – 60 % nakazených (len pre porovnanie, súčasná pandémia koronavírusu zabije 1 – 5 % nakazených). Podľa Harpera sa tak Justiniánov mor vo svojich epidemiologických črtách a vo svojich spoločenských a politických dôsledkoch správal ako čierna smrť v 14. storočí. Takýto katastrofický scenár však tento rok napadli historici Lee Mordechai a Merle Eisenberg z Princetonu, ktorí predpokladajú úmrtnosť na Justiniánov mor blížiacou sa k 5 % a s celkovým každoročným počtom mŕtvych pohybujúcim sa skôr v stovkách tisícov ako v desiatkach miliónov. Podľa Mordechaia a Eisenberga sa Justiniánov mor väčšmi než na čiernu smrť podobal na tzv. tretiu pandémiu bubonického moru (1846 – 1960), ktorá síce na celom svete zabila viac ako 12 miliónov ľudí, no tieto počty boli rozložené na viac ako sto rokov a v žiadnom období nedosiahli také rozmery, aby viedli k politickému, ekonomickému alebo demografickému rozvratu. Ako dôležitú paralelu s Rímskou ríšou uvádzajú koloniálnu Indiu, kde zomrelo na konci 19. storočia vyše 10 miliónov ľudí a došlo k nepokojom a k odporu voči britskej nadvláde, ale nedošlo k zásadnej zmene politického systému, spoločenského usporiadania a ani k dramatickému poklesu populácie.

Harper, Mordechai a Eisenberg sú členmi prestížnych výskumných stredísk venujúcich sa súvisu klimatických zmien a epidémií s dejinami predmoderných spoločností, harvardskej The Initiative for the Science of the Human Past a princetonskej Climate Change and History Research Initiative. Tieto dve skupiny predstavujú v tejto chvíli opačné póly prebiehajúcej debaty o úlohách klimatických zmien a epidémií na starovekú a stredovekú Európu. Harpera a jeho mentora Michaela McCormicka možno označiť za maximalistov, teda za takých historikov, ktorí sa na základe dostupných údajov o historických klimatických zmenách a o epidémiách domnievajú, že ich vplyv bol natoľko kľúčový pre rozpad Rímskej ríše, že prechod od staroveku k stredoveku mohol byť dramaticky poznačený neúrodou, chorobami, migráciami, a s nimi súvisiacimi spoločenskými nepokojmi. Naopak, Mordechai a Eisenberg sa sami označujú za minimalistov interpretujúcich dostupné pramene o vplyvoch klimatických zmien a epidémií v ich najmenších možných dopadoch. Z ich rovnice vyplýva, že klasické tézy o hlavných príčinách zmrštenia Rímskej ríše a o zániku rímskej politickej moci v jej západných provinciách sú v podstate nespochybniteľné. Išlo o príčiny politické, predovšetkým o vpády etník spoza hraníc ríše a o neschopnosť rímskych elít efektívne sa s nimi vysporiadať.

 

Slovo majú aj mikrobiológovia a klimatológovia

Historici nie sú jediní, ktorí sa zaujímajú o historické epidémie a ich úlohu pri rozpade Rímskej ríše. V priebehu posledných dvadsiatich až tridsiatich rokov sa im začali venovať aj odborníci z prírodných vied, a to z úplne iného uhla pohľadu ako humanitní vedci. Hnacím motorom pre záujem prírodovedcov sú pálčivé otázky našej vlastnej doby, antropogénne klimatické zmeny a riziko pandémií v globalizovanom 21. storočí. Tým, ako rastú naše znalosti v týchto dvoch oblastiach výskumu a ako sa vyvíjajú s nimi súvisiace technológie, rastie i záujem mikrobiológov, epidemiológov, klimatológov, paleobotanikov a ďalších odborníkov o historické epidemické a klimatické udalosti, pretože poskytujú dôležité poznatky o ich dopadoch na ľudské spoločnosti, vrátane tej súčasnej.

Boli to práve klimatológovia, kto v 90. rokoch 20. storočia prišli s konceptom tzv. rímskeho klimatického optima. Ukázali, že rozmach Rímskej ríše (a paralelný rozmach ríše Chan v Číne) koreloval s obdobím pre ľudí nadštandardne dobrých klimatických podmienok, pričom zmršťovanie oboch ríš začalo v období prechodu k suboptimálnym klimatickým podmienkam. Vulkanológovia zasa potvrdili, že hlavným vinníkom dramatického ochladenia v rokoch 535 – 536, počas tzv. roku, keď nebolo vidieť slnko, bol masívny sopečný výbuch. Hoci nepanuje zhoda v tom, o ktorú sopku išlo, ako najpravdepodobnejší kandidát sa javí megasopka Ilopango v El Salvadore, ktorej erupcia mohla viesť tiež k súdobému vyľudneniu Teotihuacánu. Vulkanológovia podobne identifikovali niekoľko ďalších sopečných výbuchov, ktoré ovplyvnili celosvetovú klímu v 6. storočí. Tieto výbuchy podľa klimatológov mohli prispieť k politickým transformáciám v Európe i v Ázii, a tým že pozitívne vplývali na hospodárstvo Arabského polostrova, mohli poskytnúť impulz aj pre vzostup islamu.

Výskum historických epidémií zasa úzko súvisí s pokrokom v biológii a genetike od 90. rokov 20. storočia. Len niekoľko rokov po prvom úspešnom automatizovanom sekvencovaní genómu živého organizmu, boli tieto sekvenčné technológie po prvý raz aplikované na DNA historických patogénov. V roku 2000 tím mikrobiológa Didiera Raoulta z univerzity Aix-Marseille izoloval DNA baktérie Yersinia pestis zo zubov troch obetí čiernej smrti zo 14. storočia, čím s veľkou pravdepodobnosťou potvrdil, že táto stredoveká katastrofa bola pandémiou bubonického moru. Iný, nemecký tím sa v roku 2014 zameral na pôvodcu Justiniánovho moru a na základe DNA izolovanej z kostrových pozostatkov z nemeckej archeologickej lokality ukázal, že aj v tomto prípade zabíjala Yersinia pestis, hoci išlo o inú, dnes už vyhynutú vetvu bubonického moru. Hoci pôvodcovia antonínovského a Cypriánovho moru zatiaľ úspešne odolávajú identifikácii v kostrových pozostatkoch z antiky, od roku 2014 bola baktéria moru objavená na mnohých ďalších archeologických lokalitách, vďaka čomu dnes o jej evolúcii v posledných tisícročiach vieme pravdepodobne viac ako v prípade akéhokoľvek iného historického zabijaka. Vieme napríklad, že bubonický mor pochádza zo Strednej Ázie a jeho najstaršou doloženou obeťou bol muž, ktorý zomrel v 3. storočí n. l. na území dnešného Kirgizska.

Práve klimatológovia a mikrobiológovia sa vo svojich odborných článkoch najčastejšie prikláňajú k maximalistickému výkladu evidencie vychádzajúcej z prírodovedného výskumu. V roku 2018 sa napríklad tím vedený americkým hydrológom Josephom R. McConnellom nezdráhal na základe obsahu olovnatých splodín v jadrách grónskych ľadovcov naznačiť, že Rímsku ríšu ekonomicky podlomil antonínovský mor v 2. storočí. Aj závery paleomikrobiológov skúmajúcich Justiniánov mor prikláňajú k výraznému rozsahu a dopadu bubonického moru v 6. – 8. storočí v rozmedzí desiatok miliónov obetí. No ako poukazuje historička Monica Green, mikrobiológovia môžu identifikovať patogény len u jednotlivých obetí. Aj pokiaľ by bol vyvinutý ešte lacnejší, rýchlejší a spoľahlivejší spôsob sekvencovania historickej DNA umožňujúci masové automatizované sekvencovanie, paleomikrobiologické doklady nemajú šancu byť použité na vyvodzovanie záverov o rozsahu a dopade podobných epidemických udalostí jednoducho preto, že nikdy nebudeme mať dostatočné množstvo archeologického materiálu zo 6. – 8. storočia na doloženie miliónov obetí. Nikdy sa teda na ich základe nedozvieme, či obetí starovekých epidémií bolo viac ako tých niekoľko tisíc, ktoré môžeme spoľahlivo identifikovať. Mordechai a Eisenberg majú pravdu, keď pripomínajú, že o dopade historických epidémií na populáciu nás môžu informovať iba pramene, ktoré vyplývajú z ľudských pohnútok – zákony prijaté v odozve na krízovú situáciu, náhle a nevysvetliteľné zmeny v administratívnej praxi, známky neočakávaného masového presunu obyvateľstva, masové hroby nesúce známky paniky, významné zmeny v zložení platidiel naznačujúce zásadné ekonomické problémy, záznamy kronikárov a historikov, či iné literárne doklady priamo opisujúce prebiehajúcu katastrofu. No pretože takéto pramene, používané tradične historikmi, sú zlomkovité a neposkytujú jednoznačnú odpoveď na otázku významu epidémií pre rozklad rímskeho impéria alebo hociktorej inej ríše, nemožno sa na ich základe jednoznačne prikloniť k maximalistickému výkladu. Pravda, z rovnakých dôvodov sa nemožno prikloniť ani k Mordechaiovmu a Eisenbergovmu minimalistickému výkladu, ktorý zostáva zaujímavou, ale v tejto chvíli nepreukázateľnou hypotézou.

 

Kto rozhodne o osude Rímskej ríše?

Posledné slovo pri výklade rímskych dejín a pri úvahách o povahe a podstate transformácie rímskeho sveta budú musieť mať odborníci z humanitných vied, ale nepôjde to bez efektívnej interdisciplinárnej spolupráce s prírodovedcami a s odborníkmi zo spoločenských vied. Kým spolupráca medzi prírodovedcami a humanistami sa už rozvíja, v budúcnosti bude potrebné do metaanalýz zapojiť aj odborníkov na masovú psychológiu, populačnú dynamiku a na modelovanie ľudskej odozvy na pandémie, ktorí môžu výrazne pomôcť pri vyhodnocovaní dochovaných prameňov. K vylepšovaniu modelov historických pandémií môže, paradoxne, prispieť aj súčasná pandémia koronavírusu, keďže skúsenosť s rôznymi typmi odozvy v rôznych kútoch sveta nám môže pomôcť lepšie pochopiť, ako ľudia reagujú na epidemické udalosti, aké stopy a v akých množstvách za sebou zanechávajú nápory s rôznou intenzitou. Už teraz platí, že koronavírus vyvoláva všeobecný záujem o epidémie minulosti, v ktorých ľudia hľadajú podobnosti so súčasnou situáciou.

 

Mgr. Evina Steinová, PhD., vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii. Jej odborné a popularizačné publikácie nájdete na jej osobnej stránke.

 

Použitá literatúra

Bianch, G. G./ McCave, I. N.: Holocene periodicity in North Atlantic climate and deep-ocean flow south of Iceland. Nature 397, 1999, 515 – 517.

Büntgen, U./Tegel, W./Nicolussi, K./McCormick, M. et al.: 2500 Years of European Climate Variability and Human Susceptibility. Science 331:6017, 2011, 578 – 582.

McCormick, M./Büntgen, U./Cane, M. A. et al.: Climate Change during and after the Roman Empire: Reconstructing the Past from Scientific and Historical Evidence. Journal of Interdisciplinary History 43:2, 2012, 169 – 220.

Harper, K.: The Fate of Rome. Climate, Disease and the End of an Empire. Princeton 2017.

Little, L. K.: Plague and the End of Antiquity. The Pandemic of 541 – 750. Cambridge 2006.

McConnell, J. R. et al.: Lead pollution recorded in Greenland ice indicates European emissions tracked pagues, wars, and imperial expansion during antiquity. PNAS May 14, 2018, 1 – 6.

Mordechai, L./Eisenberg, M.: Rejecting Catastrophe: The Case of the Justinianic Plague. Past and Present 244:1, 2019, 3 – 50.

Mordechai, L./Eisenberg, M. et al.: The Justinianic Plague: An Inconsequential Pandemic? PNAS, December 17, 116 (51), 2019, 25546 – 25554.

Raoult, D./Aboudharam, G./Crubézy, E./Larrouy, G./Ludes, B./Drancourt, M.: Molecular identification by “suicide PCR” of Yersinia pestis as the agent of Medieval Black Death. PNAS November 7, 97 (23), 2000, 12800 – 12803.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.genomeweb.com/sequencing/high-coverage-genome-offers-peek-justinian-plague-genetics#.XnOSz4hKhPZ

b) https://eidolon.pub/when-numbers-dont-count-56a2b3c3d07

c) https://curiosity.com/topics/what-was-the-worst-year-to-be-alive-curiosity?utm_source=social&utm_medium=bbcfuture&utm_campaign=partner

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, M. Karsten

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Kolaps Rímskej ríše patrí medzi najzaujímavejšie historické udalosti. Pre Rimanov bol pád „Večného mesta“ katastrofou, ale aj na jeho troskách vyrástla stredoveká Európa. Podľa niektorých názorov kolaps ríše spôsobila hromadná otrava olovom. Mohli sa ľudia v staroveku masovo otráviť týmto kovom? celý článok

Arktický ľad odhaľuje ekonomiku Rímskej ríše

Arktický ľad odhaľuje ekonomiku Rímskej ríše

Olovo, ktoré sa uchovalo v grónskom ľade, nám umožňuje získať nové poznatky o ekonomickej situácii v období Rímskej ríše a vo včasnom stredoveku. celý článok

Rímsku ríšu mohol zničiť bratranec eboly

Rímsku ríšu mohol zničiť bratranec eboly

V roku 2014 ohlásil tím talianskych archeológov morbídny nález. V modernom Luxore odhalili masový hrob z 3. storočia. Telá boli do neho nahádzané narýchlo, čiastočne spálené a zaliate hrubou vrstvou vápna. celý článok

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Rímska ríša bola najväčším a najdlhšie trvajúcim impériom v ľudských dejinách. Príčiny jej kolapsu sa hľadali už od čias jej konca. Dnes sa zdá, že tieto dôvody majú viac ekonomický charakter, ako sme si doteraz mysleli, a nájdeme medzi nimi až prekvapujúce paralely s našou vlastnou prítomnosťou. celý článok

Ako sa na Kulturblogu klame a zavádza

Ako sa na Kulturblogu klame a zavádza

Na jednom z mediálnych projektov napojených na politickú stranu Kotlebovci – ĽSNS, Kulturblog, sa pred pár dňami objavil text, ktorý hrubým spôsobom dezinformuje a klame o jednej z najväčších tragédií ľudských dejín – holokauste. celý článok

Diskusia