Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Mnohí slovenskí kňazi podľahli vábeniu fašizmu

Publikované : 12.04.2019 | Zobrazení: 2681 |
7 minút čítania

Na pulty kníhkupectiev prichádza dôležitá kniha Miloslava Szabóa, ktorý sa odhodlal „pichnúť do osieho hniezda“ a posvietil si na motívy, ktoré viedli mnohých slovenských kresťanských duchovných k tomu, že podľahli vábeniu radikálnej politiky a v nacizme hľadali záštitu pre národ a cirkev.

 

Slovenský národný socializmus

KlérofašistiPo rokovaniach v Salzburgu v lete 1940 sa z dovtedajšieho zástupcu predsedu vlády a po novom aj ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku stal hlavný propagátor ideológie slovenského národného socializmu. Čo to ten slovenský národný socializmus mal byť, však nikto poriadne nevedel. A nevie sa to vlastne dodnes. Katolícky farár a básnik z Banskej Štiavnice Viliam Ries (1904 – 1989) sa ho však snažil uviesť do života. V Banskej Štiavnici sa pokúsil o akúsi „sociálnu revolúciu“ v prospech miestnych robotníkov – baníkov a haviarov. V časopise Štiavničan vyzýval chudobných ľudí, aby mu opisovali svoje majetkové pomery a chudobu. Tieto príbehy potom uverejňoval v rubrike „Sociálne zrkadlo.“ Za chudobou a utrpením hľadal jediného vinníka – Židov.

Národný socializmus vysvetľoval ako socialistickú doktrínu, ktorej cieľom malo byť zlepšenie života pracujúceho ľudu. Viliam Ries a jeho Štiavničan sa však veľmi skoro dostali do konfliktu so štátnou mocou. Riesove texty boli až príliš radikálne a hrozilo, že miestni baníci začnú štrajk, podobne ako to urobili ich kolegovia z Handlovej v októbri 1940. Ľudácka propaganda tvrdila (a dodnes tvrdí), že vojnový slovenský štát bol oázou pokoja, prosperity a sociálneho zmieru. Štrajk (ktorý zakazovala aj ústava z roku 1939) preto neprichádzal do úvahy. Štiavničana si najprv zobrala na paškál ľudácka cenzúra, neskôr ho na čas zakázali. Riesa, ktorý v tej dobe už celkom otvorene podporoval radikála Alexandra Macha, nakoniec úrady z redakcie časopisu úplne odvolali. Ries si však nedal pokoj, svoje radikálne články a básne sa snažil pretláčať do rôznych novín naďalej. Trpezlivosť došla cirkevnej hierarchii začiatkom roka 1942. Riesa ako kňaza suspendovali.

 

Náš boj

Nezastaviteľný fanatik sa však nechcel vzdať. Presťahoval sa do Bratislavy a stal sa redaktorom nového časopisu Náš boj. Náš boj bol jedným z najradikálnejších periodík tej doby a priamo odkazoval svojim názvom na Hitlerov Mein Kampf. Okrem Riesa boli v redakcii takí radikáli ako niekdajší náčelník štábu Hlinkovej gardy Otomar Kubala, šéfredaktor časopisu Gardista Milo Urban či tajomník Matice Slovenskej a kultúrny referent Hlinkovej gardy Stanislav Mečiar. Netrvalo dlho a začalo sa povrávať, že časopis financuje gestapo. Hlavnou  témou sa stala propagácia spolužitia fašistických a nacionalistických režimov nacistickej Novej Európy pod vedením Berlína. Kľúčom k všetkému zúrivý antisemitizmus.

Jozef Tiso pri omšiRies, v tom čase už platený tajný agent nemeckých spravodajských služieb, stavil podobne ako Hitler všetko na jednu kartu: totálne víťazstvo, alebo zdrvujúca porážka. Vojnu podľa Riesa rozpútali internacionály marxistov a slobodomurárov, agenti židovstva stojaceho v pozadí: „Svetový Žid raz v obleku anglického lorda, alebo amerického bankára, inokedy zase v rovnošate boľševickej armády, zjavoval sa všade tam, kde bolo potrebné podpaľovať európske ovzdušie.“ (s. 139) Riesove konšpiračné myslenie, prítomné v jeho textoch vlastne vždy, dosiahlo v časopise Náš boj vrchol. Židia a nepriatelia slovenského národa boli podľa neho všade a boli zodpovední úplne za všetko zlé, čo sa stalo, alebo mohlo stať.

Zatiaľ čo v horlivom antisemitizme sa slovenskí „národní socialisti“ zhodovali s tými nemeckými, jeden aspekt nacistickej ideológie nebolo dobré príliš prezentovať: hierarchické rozdelenie sveta podľa rás. Slovania totiž podľa nacistov nemali mať v Novej Európe miesto, nanajvýš ako otrocká pracovná sila. To sa slovenskej verejnosti nedalo prezentovať. Ries a jeho kolegovia to preto jednoducho zamlčali a svojich spoluobčanov presviedčali o ružovej budúcnosti malých národov v nemeckom priestore. Podľa Riesa mali európske národy „rovnaké biologické zloženie,“ patrili totiž k „bielej rase.“ Nemali sa preto miešať so Židmi a Rómami, či inými neeurópskymi národmi.

Hlavným protivníkom tak pre Riesa bol východný boľševizmus, ktorý „spojil východnú ázijskú neskrotnosť s prefíkanou židovskou svetovládnou ideou.“ (s. 141). Šancu zbaviť sa „židovstva“ podľa Riesa navždy prepásli Rusi, ktorí sa pod vedením boľševikov nechali úplne opantať ázijským materializmom a to nie len kultúrne, ale i pokrvne, takže „tvár ruského človeka je už výrazom euro-ázijskej miešaniny.“ (s. 143). Pre takých nebolo na svete miesto, museli ustúpiť vznešenej čistej rase. Všetko to pritom bolo podľa Riesa v súlade s tým, čo si želal Boh. Vojaci bojujúci za nacistickú Novú Európu neboli podľa neho nijakí odpadlíci od viery, ale naopak svätí bojovníci, noví jazdci Apokalypsy, bojujúci na strane Svetla proti silám Temnoty. Bojovníci za rasovú čistotu teda vykonávali vôľu Božiu.

 

Klérofašisti

Karol KörperNová kniha historika a germanistu Miloslava Szabóa sa venuje zaujímavej, kontroverznej no zároveň veľmi dôležitej téme. Bez útokov na náboženstvo či cirkev analyzuje politické aktivity a publicistickú činnosť kňazov, ktorí sa nechali zlákať vábením fašizmu a radikálneho antisemitizmu, ktorí nedokázali poňať komplexnosť a zložitosť sveta okolo nich a všetko začali vysvetľovať v jednoduchých, čierno-bielych vzorcoch, v ktorých oni boli silami Svetla a Božími bojovníkmi a každý, kto s nimi nesúhlasil, či bol odlišný, bol na strane Temna a diabla. Slovenská historiografia, ale i medializované verejné debaty sa pritom možno až príliš koncentrujú na pôsobenie Jozefa Tisa, ako hlavného predstaviteľa režimu. Čiastočne sa hovorí i o spišskom biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, relatívne známy je i Tisov dvorný ideológ Štefan Polakovič. Kvôli tejto koncentrácii na „špičku ľadovca“ nám však tak trochu uniká širší kontext. Szabó sa Tisovi, Vojtaššákovi a Polakovičovi vôbec nevenuje a spomína ich len okrajovo a tam, kde je to nevyhnutné. Jeho základnou tézou je, že životné príbehy a myšlienky verejnými polemikami nezaťažených osobností môžu lepšie osvetliť podstatu problému. Pýta sa, ako a prečo mali duchovné autority ambíciu stať sa ideológmi a politickými vodcami, pričom niektorí zašli až tak ďaleko, že oslavovali vojnu, hlásali nerovnosť ľudí a bezprávie (s. 27).

Kniha začína prológom, koncentrovaným okolo životného príbehu katolíckeho farára Andreja Rojka, ktorý vo svojich vulgárnych kázňach šíril paranoidné predstavy o „židovsko-slobodomurársko-liberalistickom“ sprisahaní už koncom 19. storočia. Čitateľa okamžite stiahne do problematiky. Až po ňom nasleduje úvod, v ktorom Szabó vysvetľuje, čo vlastne chápe pod termínom „klerofašizmus,“ ako ho marxistická historiografia pred rokom 1989 politicky zneužívala a ako sa tento termín, ak sa používa správne, môže stať použiteľným a užitočným nástrojom pre analýzu rôznych prejavov fašizmu medzi klérom a pre vysvetlenie príčin, prečo mnohí kňazi pokušeniu radikálnej politiky podľahli. Autor pritom trpezlivo a zreteľne vysvetľuje pôvod týchto myšlienok, dôvody vzájomnej príťažlivosti radikálneho katolicizmu a fašizmu, projekcie ich spoločných nepriateľov i nacionalizmus.

Ladislav HanusPo úvode nasledujú tri väčšie časti, Aktivisti, Extrémisti a Martýri, kde sa postupne autor venuje analýze činnosti poslanca Slovenského snemu a istú dobu duchovného správcu Hlinkovej gardy Karola Körpera, zmieneného básnika a kňaza Viliama Riesa a poslanca a okresného tajomníka HSĽS vo Zvolene Antona Šaláta. Súčasťou textu sú i kratšie exkurzy do života a činnosti Ladislava Hanusa, Vladimíra Rolka a Ľudovíta Veselého. Všetci títo kňazi autorovi poslúžili ako „prípadové štúdie“ pri skúmaní širšej problematiky radikalizácie kresťanských duchovných.

Že ani tento príbeh nie je čiernobiely, dokladá napríklad činnosť Ladislava Hanusa, vzdelaného teológa a nacionalistu, profesora kňazského seminára zo Spišského Podhradia, veľkého znalca nemeckej literatúry a kultúry. Napriek svojej neochvejnej viere Hanus na čas podľahol pokušeniu hľadať v nacizme záštitu pre národ a cirkev. Nacizmus sa snažil prezentovať ako garanta katolicizmu, od radikálnych politikov očakával ochranu pred ateistickým socializmom a bol ochotný vzdať sa politických ambícií výmenou za voľné pole pôsobenia v spoločenskej oblasti. Hanus však svoj omyl relatívne skoro pochopil a navyše, na rozdiel od ostatných kňazov v tejto knihe, nikdy nemiešal náboženské predstavy s politickými. Nacistickú ideológiu odsúdil ešte počas trvania vojnového slovenského štátu. Príbeh Vladimíra Rolka, evanjelického farára z Liptovského Petra zas dokazuje, že pokušenie klérofašizmu sa neobmedzovalo len na katolíkov.

 

Fašistický efekt

Recenzie by mali byť čo možno najviac kritické, tejto práci sa však len ťažko dá niečo dá vyčítať. Je zaujímavá, dobre napísaná, objektívna a bez zbytočných emócií. Pre pochopenie procesov, ktoré nakoniec viedli k radikalizácii mnohých kňazov, aj veľmi dôležitá, možno až kľúčová. Z práce je cítiť poctivý, roky trvajúci výskum. Množstvo citovaných prameňov je úctyhodné, po metodologickej stránke je práca na – pre slovenské prostredie – výnimočne vysokej úrovni. 

Minimálne jedna vec sa však zmieniť dá: autor (alebo vydavateľstvo) sa rozhodli ísť cestou minima poznámok pod čiarou a v knihe vlastne nájdeme odcitované len primárne pramene – žiadnu odbornú literatúru. Podľa mňa je to škoda, čitateľ sa totiž pozerá na metodologicky veľmi vyspelý text, ktorý pracuje s najnovšími teoretickými modelmi od popredných svetových historikov ako Roger Griffin, Aristotle Kallis alebo Constantin Iordachi. Čitateľ neznalý najnovšieho vývoja v historiografii štúdií fašizmu (akých na Slovensku naozaj nie je veľa) to však vlastne nemá šancu ani zbadať.

Szabó napr. na s. 18 (a znova na s. 27 a 202) uvádza, že Európou rezonoval „fašistický efekt“ (Aristotle Kallis). Pre tých, ktorí sa bližšie profesionálne venujú fašistickým štúdiám je jasné, čo tým autor myslí – Kallis priniesol do historiografie termín „fašistický efekt.“ Koľko je však na Slovensku bádateľov, ktorí sa výskumu fašizmu venujú takto podrobne a Kallisove práce poznajú? Predpokladám, že bežnému čitateľovi nemusí byť z textu hneď zrejmé, o čo ide a meno neznámeho gréckeho historika v zátvorke môže zmiasť. Preto by sa poznámka pod čiarou hodila.

Z prezentácie knihy 11.4. v kníhkupectve ArtforumZ čitateľského hľadiska je toto rozhodnutie samozrejme pochopiteľné – množstvo poznámok pod čiarou pôsobí rušivo (beztak ich je v knihe vyše 300), no z odborného hľadiska je to škoda. Szabó pritom vo svojej metodologickej štúdii, ktorá knihe predchádzala (publikovaná v Historickom časopise č. 4 z roku 2017) tieto teórie dôkladne vysvetľuje a interpretuje. Na túto svoju prácu však nikde v texte neodkazuje, nenachádza sa dokonca ani v zozname literatúry na konci knihy. I tento zoznam je len výberový a autor pracoval s omnoho väčším počtom prác – to sa však čitateľ nemá šancu ani dozvedieť. A to je možno trochu škoda.

Na záver ostáva konštatovať, že je veľmi dobré znamenie, že slovenskí historici začínajú, ako to nazval Ivan Kamenec, „pichať do osieho hniezda spoločenského myslenia a stereotypov na Slovensku“ a neboja sa prísť s možno trochu kontroverznými témami. Je to extrémne dôležité, zvlášť, keď je práca na tak vysokej odbornej úrovni, ako sú Klérofašisti. Pochvalu si zaslúži i vydavateľstvo Slovart, ktoré sa odhodlalo k vydaniu tak dôležitých tém komerčne (okrem Klérofašistov vyšiel v Slovarte nedávno i životopis Jozefa Tisa od amerického historika Jamesa Warda). Pretaviť odborné texty do hutnej popularizačnej, či aspoň dobre čitateľnej a zjednodušenej verzie vhodnej na komerčný predaj, nie je jednoduché a vyžaduje si množstvo práce ako autora, tak vydavateľstva. Na pultoch kníhkupectiev sme dlho mohli nájsť ohromujúce množstvo nekvalitnej literatúry od pochybných autorov, ktorá sa vydávala za odbornú historickú literatúru. Kvalitné a dobré napísané knihy, akou sú Klerofašisti Miloslava Szabóa, by ich konečne mohli z pultov vytlačiť tam kam patria.

 

Jakub Drábik

 

Miloslav Szabó: Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky (1935 – 1945). Bratislava : Slovart, 2019. 207 strán. ISBN 978-80-556-3902-4

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Artforum, Slovart, Martina Benčúriková

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čomu verili starovekí Churriti?

Čomu verili starovekí Churriti?

Staroveké dejiny Blízkeho východu nepatria medzi časté vedecké ciele slovenských bádateľov, preto vždy vítam pokusy vyplniť prázdne miesto v našej historiografii. celý článok

Biela veža je smrtiacim záverom bohatierskej série

Biela veža je smrtiacim záverom bohatierskej série

Po Oceľovom žezle priletela Dračia cárovná nasledovaná Horiacou ríšou. Bohatiersky príbeh z vekov minulých a krajov vzdialených vrcholí Bielou vežou. celý článok

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Mestečko Himberany, kde sa dej románu Doktor Mráz odohráva, i všetky jeho postavy sú fiktívne. Zlo a nenávisť, opísané v knihe, sú však natoľko realistické, že z nich behá skutočný mráz po chrbte. celý článok

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Predvlani ubehlo 1120 rokov od smrti druhého pražského biskupa, mnícha, misionára a „prvého českého Európana“ Vojtecha. Vydavateľstvo Vyšehrad pri tejto príležitosti znovu pripravilo latinsko-český preklad mladšej spomedzi dvoch súdobých svätovojtešských legiend od jeho súputníka Bruna z Querfurtu celý článok

Prečo idú chlapi do vojny?

Prečo idú chlapi do vojny?

Otázka, prečo idú chlapi do vojny, tak či onak formulovaná, stojí za nepreberným množstvom odborných štúdií, reportáží, úvah či rozmanitých prejavov umeleckej výpovede. celý článok

Diskusia