Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Mistra prežila pád Konštantínopolu o sedem rokov

Publikované : 31.01.2016 | Zobrazení: 4748 |
6 minút čítania

V 14. storočí sa postavenie kedysi mocnej Byzantskej ríše v Malej Ázii zredukovalo na niekoľko enkláv beznádejne obklopených moslimskými dobyvateľmi. Rozpínaví osmanskí Turci zaberali jedno byzantské mesto za druhým a upadajúce cisárstvo už nemalo dostatok síl získať ich späť. Ázijské provincie ríše boli pre kresťanov stratené, ale tie európske bolo nutné ubrániť za každú cenu. Najsilnejšiu pozíciu si Byzancia udržala na Peloponéze, ktorý sa stal posledným útočiskom obyvateľov tisícročnej ríše pred moslimským otroctvom.


Kým o byzantskom hlavnom meste, slávnom Konštantínopole (dnešný Istanbul v Turecku), aspoň niečo vie aj priemerný študent histórie, o Mistre na Peloponéze – mocenskom a kultúrnom centre neskorej Byzancie, väčšina ľudí asi nikdy predtým nepočula. Pritom Mistra (dnes lokalita Mystrás v Grécku) sa na prelome 14. a 15. storočia stala druhým najdôležitejším správnym strediskom ríše a bol v nej korunovaný aj posledný byzantský cisár, Konštantín XI. Palaiologos (vládol 1449 – 1453). Mistru založil v roku 1249 Viliam II. z Villehardouinu, potomok križiackych dobyvateľov, ktorí v roku 1204 obsadili Konštantínopol a na troskách Byzancie si založili vlastné, tzv. latinské štáty. Jedným z nich bolo Achájske kniežatstvo, rozkladajúce sa na takmer celom Peloponézskom polostrove, v stredoveku známom aj ako Morea. Achájske knieža Viliam II. nechal na úpätí pohoria Taygetos vybudovať hrad Mistra, ktorý sa stal jeho obľúbenou rezidenciou. V roku 1259 sa Viliam II. zúčastnil bitky pri Pelagónii v Macedónii, kde jeho vojsko podľahlo byzantskej armáde vedenej Jánom Palaiologom. Achájske knieža sa stalo zajatcom byzantského cisára Michala VIII. Palaiologa (1261 – 1282) a ako výkupné mu muselo odovzdať tri dôležité pevnosti – Monemvasiu, Mainu a Mistru. V roku 1262 vyslal cisár na Peloponéz svoje vojsko, aby podľa dohody spomínané pevnosti obsadilo. Tie sa stali základom obnovených pozícií Byzantíncov na polostrove, stále z väčšej časti ovládanom achájskym kniežaťom a Benátčanmi (patrili im prístavy Koron a Modon).

 

Morejský despotát

Dôležitým medzníkom vo vývoji stredovekého Peloponézu bolo vytvorenie Morejského despotátu v roku 1349, ktorý sa stal autonómnou oblasťou v rámci Byzantskej ríše. Cisár Ján VI. Kantakuzenos (1347 – 1354) vymenoval svojho syna Manuela za morejského despotu a ten panoval na Peloponéze až do roku 1380. Od tých čias už byzantské územie na polostrove nespravovali neustále sa striedajúci miestodržitelia, ale najčastejšie členovia najbližšieho rodinného kruhu byzantských cisárov. Morejský despotát sa stal významnou samosprávnou oblasťou neskorej Byzancie a jeho hlavné mesto Mistra centrom byzantských vzdelancov a umelcov, ktorí opúšťali tiesnivú atmosféru Konštantínopola, od konca 14. storočia beznádejne obklopeného osmanskými dŕžavami.

Za vlády Manuela Kantakuzena došlo v Mistre k rozvoju cirkevnej i svetskej architektúry a k jej premene z jednoduchého provinčného mestečka na skutočnú metropolu celého Peloponézu. Manuel dal zrekonštruovať nádhernú svetskú stavbu v meste, od tých čias známu ako palác despotov, ku ktorej nechal pristavať nové krídlo s veľkými halami, kolonádou i obytnými priestormi. Prvý despota bol významným patrónom umenia a kultúry, pozýval na svoj dvor do Mistry filozofov, literátov a umelcov z celej Byzancie a veľkou mierou sa zaslúžil o to, že sa z Mistry stalo hlavné centrum byzantského humanizmu.

 

Turecká hrozba

Po roku 1383 vystriedali na Peloponéze despotov z rodu Kantakuzenovcov príslušníci vládnucej byzantskej dynastie Palaiologovcov. Despota Theodor I. Palaiologos (panoval až do roku 1407) patril k jedným z najschopnejších vládcov Morejského despotátu vôbec. Rozširoval jeho územie na úkor upadajúceho Achájskeho kniežatstva, no zároveň ho musel zo všetkých síl brániť proti Turkom, ktorí koncom 14. storočia začali prenikať z pevninského Grécka aj na Peloponézsky polostrov. Na jar roku 1395 vpadli Turci na Moreu a vyplienili centrálnu časť zvanú Arkádia, pričom tisíce ľudí odvliekli do otroctva a získali veľkú korisť. Despota Theodor sa rozhodol urýchlene opraviť poškodený obranný val Hexamilion na Korintskej šiji, ktorý mal zabrániť nájazdom nepriateľov na Peloponéz. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ani táto hradba však nebola dostatočne účinná, pretože Theodor nemal k dispozícii potrebný počet vojakov, ktorí by ju mohli celú obsadiť a brániť proti Turkom. To osmanský sultán Bajezid I. (1389 – 1402) zaútočil v roku 1396 na Hexamilion s armádou o sile 50 000 mužov! Napriek zúfalému odporu Theodorovho vojska Turci obranu prelomili, vpadli na Peloponéz a s veľkou korisťou sa stiahli naspäť na Balkán. Zatiaľ sa Turci neodvážili zaútočiť priamo na Mistru, ktorú zo severu spoľahlivo chránil ťažko prístupný horský terén. 

V roku 1407 zomrel despota Theodor I. a cisár Manuel II. (1391 – 1425) sa rozhodol vymenovať za jeho nasledovníka svojho syna Theodora II. Palaiologa (vládol v Mistre do roku 1443). Keďže bol v čase nástupu neplnoletý, panovala zaňho regentská rada a samotný cisár niekoľkokrát podnikol inšpekčnú cestu na Moreu, aby osobne dohliadol na spravovanie despotátu. Bol to práve Manuel II., kto v roku 1415 nariadil rozsiahlu rekonštrukciu poškodeného obranného valu Hexamilion. Keď Theodor II. po dovŕšení dospelosti prebral moc do svojich rúk, ukázalo sa, že tento mladý muž je úplným opakom svojho predchodcu. Nebol to vojvodca a nemal ani také diplomatické nadanie ako jeho strýko Theodor I. Zaujímala ho veda, bol vynikajúci matematik a literát, snažil sa obklopovať vzdelancami, s ktorými mohol tráviť hodiny pri filozofických debatách. Na jeho dvore v Mistre začal pôsobiť aj najväčší byzantský mysliteľ palaiologovského obdobia a jeden z najuznávanejších byzantských filozofov vôbec,  Georgios Gemisthos Pléthon (žil asi 1360 – 1452).

 

Odsudzoval kresťanstvo

Pléthon vychádzal z diel Platóna a novoplatonikov (najmä Plotina), ale vytvoril vlastný filozofický systém, ktorý rozvíjal so svojimi žiakmi najprv v Konštantínopole a neskôr v Mistre. Bol zároveň významným sociálnym reformátorom, vo svojich dielach navrhoval nové usporiadanie byzantskej spoločnosti v duchu tradícií antických Helénov (Grékov). Kresťanstvo považoval za falošné a presadzoval návrat k starým gréckym bohom, v hierarchickom usporiadaní na čele s Diom ako najvyšším božstvom. Len v zmene sociálneho a náboženského systému a v návrate k starým gréckym tradíciám a zásadám videl spôsob, ako ozdraviť umierajúcu Byzanciu a zachrániť ju pred úplným ovládnutím moslimami.

V tomto duchu koncipoval aj jedno zo svojich hlavných diel, nazvané Slovo o reformách – odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu. Bola to filozoficko-sociálna rozprava venovaná despotovi Theodorovi II., v ktorej Pléthon predstavil praktické rady, ako by sa dala reformovať byzantská spoločnosť. Navrhoval ich presadenie práve na Peloponéze, ktorý považoval za pôvodnú domovinu antických Helénov. Despota Theodor II. síce Pléthonov spis prijal, ale jeho odporúčaniami sa neriadil. Slávny filozof zomrel v roku 1452 v Mistre, rok predtým, ako Konštantínopol definitívne dobyl osmanský sultán Mehmed II. (1451 – 1481). Po Pléthonovej smrti nechal konštantínopolský patriarcha Gennadios Scholarios väčšinu jeho filozofických a náboženských spisov spáliť (z dôvodu herézy a velebenia pohanských bohov) a zachovali sa z nich len zlomky.  

 

Pád Mistry

V období ovládnutia Konštantínopola Turkami spravovali Morejský despotát synovia cisára Manuela II., Tomáš a Demetrios Palaiologovci. Mali v rukách takmer celý Peloponéz okrem benátskych miest Koron, Modon, Nauplia a Argos. Despotovia správne predpokladali, že keď sultán dobyl hlavné mesto Byzancie a všetky jej pozície na Balkáne, vpadne opäť skôr či neskôr aj na Moreu. Stalo sa tak v roku 1458, keď turecká armáda prelomila nedostatočne bránený Hexamilion a obsadila strategicky dôležité mesto Korint

Lenže tentoraz nešlo len o ďalší koristnícky nájazd, sultán plánoval postupné podmanenie celého polostrova a v Korinte zanechal stálu posádku aj s tureckým miestodržiteľom. Turci už definitívne ostali na Peloponéze a pripravovali sa na rozhodujúce ťaženie proti Mistre. Pod hradbami hlavného mesta Morejského despotátu sa obrovská turecká armáda na čele so sultánom Mehmedom II. objavila presne sedem rokov po páde Konštantínopola, 29. mája 1460. Obliehanie Mistry však na rozdiel od Konštantínopola trvalo len dva dni. Sultán ponúkol despotovi Demetriovi prijateľné podmienky kapitulácie a ten sa ich rozhodol radšej využiť, ako by mal viesť svoju armádu, svoj ľud a svoje mesto do istej záhuby proti neporovnateľne silnejšiemu nepriateľovi. Koncom mája roku 1460 tak v Mistre zaviali moslimské prápory a v paláci despotov od tých čias začal sídliť turecký miestodržiteľ. Morejský despotát ako nezávislý štát definitívne zanikol a jeho územie sa postupne stalo len ďalším pašalikom expandujúcej Osmanskej ríše.

Odkaz Mistry ako významného kultúrneho centra neskorej Byzancie však pretrval aj v období osmanskej dominancie. Do dnešných čias sa v historickej lokalite Mystrás zachovali ruiny paláca despotov a sedem kresťanských chrámov, pričom niektoré z nich (sv. Theodora, Bohorodičky Peribleptos, Bohorodičky Pantanassa) vo veľmi dobrom stave. Ich vzhľad, zasadený do romantického prírodného prostredia pohoria Taygetos, necháva stáť každého návštevníka v nemom úžase. Architektonické stvárnenie i zachovaná výzdoba interiéru týchto chrámov sú hmatateľným dôkazom toho, akí vynikajúci umelci a stavitelia v Mistre pred stáročiami žili a pôsobili.

 

Mgr. Martin Konečný, PhD., ukončil doktorandské štúdium v odbore všeobecné dejiny na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove obhájením dizertačnej práce Byzancia v období križiackych výprav 1096 – 1204. Publikoval vedecké štúdie a odborné články v domácich i zahraničných časopisoch, ako Archiv orientální, Byzantinoslavica, Historický časopis, Nový orient, Pamiatky a múzeá, Vojenská história, a iné. V súčasnosti pôsobí ako historik vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Je spoluautorom dvoch vojenských výstav – Takí boli naši dedovia : Prvá svetová vojna a východné Slovensko a Boje o Dargovský priesmyk a oslobodenie Košíc

 

Použitá literatúra

Belejkanič, I.: Geórgios Gemisthos Pléthon. Slovo o reformách a odporúčanie Theodorovi vládcovi Peloponézu. In: Annales Historici Presovienses 7, 2007, s.133 – 142.

Dostálová, R.: Byzantská vzdělanost. Praha 1990.

Heath, I.: Byzantine Armies AD 1118 – 1461. Oxford 1995.

Nicolle, D.: Konstantinopol 1453. Konec Byzantské říše. Praha 2009.

Runciman, S.: The Lost Capital of Byzantium. The History of Mistra and the Peloponnese. Cambridge 2009.

Zástěrová, B. a kol.: Dějiny Byzance. Praha 1996.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Po cestách islamu kamenitých

Po cestách islamu kamenitých

O živote, islame a kresťanskej viere. celý článok

Cyril a Metod medzi Konštantínopolom a Rímom

Cyril a Metod medzi Konštantínopolom a Rímom

Cyril a Metod patria medzi najvýznamnejšie postavy stredoeurópskych dejín. Ich dedičstvo sa nás dotýka každodenne. celý článok

Pád Konštantínopola

Pád Konštantínopola

V polovici 15. storočia bola Byzantská ríša už len chabým odrazom svojho bývalého lesku a slávy. Dlhý úpadok sa začal už koncom 11. storočia, keď počas bitky pri Mantzikerte roku 1071 triumfovali nad byzantskou armádou seldžuckí Turci. celý článok

Sprisahanie v Ríme a teror v Konštantínopole

Sprisahanie v Ríme a teror v Konštantínopole

Historická detektívka zo 7. storočia (knižná recenzia) celý článok

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Diskusia