Masový vrah – cholera v Uhorsku v roku 1831

Publikované : 12.07.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 9751

Spomedzi všetkých epidémií, ktoré v prvej polovici 19. storočia zasiahli Uhorsko, najničivejšia bola epidémia cholery. Do Európy prenikla pravdepodobne z oblasti Indie už v roku 1830. Najprv sa dostala do Ruska, odtiaľ sa rýchlo rozšírila do severských štátov, Nemecka a do strednej Európy.  V júni 1831 zachvátila severovýchod Uhorska vrátane východoslovenských žúp. Vyžiadala si životy desiatok tisícov ľudí.  

Mapa znázorňujúca šírenie cholery v Európe v roku 1831

V prvej polovici 19. storočia bola chorobnosť a úmrtnosť obyvateľstva Uhorska do značnej miery ovplyvňovaná epidemickými chorobami. Na konci 18. storočia sa síce podarilo takmer úplne zlikvidovať epidémie morovej nákazy, no namiesto nich sa objavili nové, rovnako ničivé ochorenia. K najrozšírenejším na našom území patrili epidémie kiahní a týfových nemocí. Sporadicky sa vyskytovali aj iné, životu nebezpečné onemocnenia. Spomedzi všetkých epidémií, ktoré v prvej polovici 19. storočia zasiahli Uhorsko, mala najničivejší priebeh epidémia cholery, ktorá na našom území vypukla v roku 1831.

 

Rýchly a efektívny zabijak

Vibrio cholerae – baktéria spôsobujúca infekciu cholery„Domovom“ cholery bola Ázia, predovšetkým oblasť Indie, kde po stáročia masovo hubila miestne obyvateľstvo. Do Európy po prvýkrát prenikla až v roku 1830. Najprv zasiahla Rusko, odkiaľ sa rýchlo rozšírila do severských štátov, Nemecka a do strednej Európy. Do Uhorska sa dostala pravdepodobne cez Halič – a to v lete roku 1831. V júni 1831 zachvátila severovýchod krajiny, vrátane východoslovenských žúp, odkiaľ sa v priebehu niekoľkých týždňov rozšírila do zvyšných časti Uhorska. Prvý prípad cholery v Uhorsku zaznamenali 13. júna 1831 v Ugočskej župe. V období od 13. júna 1831 do 22. februára 1832 sa v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia v Uhorsku nakazilo celkovo 536 517 osôb. Z nich sa 298 876 ľudí vyliečilo a 237 641 zomrelo.

Cholera mala veľmi rýchly priebeh. O osude pacientov bolo zvyčajne rozhodnuté v priebehu 24 hodín. Nie zriedka sa stávalo, že ľudia v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia zomierali už po siedmich, desiatich alebo dvanástich hodinách. Cholera kosí svoje obete. Francúzsko 1912Málokedy cholera trvala dlhšie ako dva dni. Aj v Uhorsku sa veľmi rýchlo šírila a krátko od prepuknutia si vyžiadala veľké množstvo ľudských životov. Najviac postihnutý bol predovšetkým vidiek a príslušníci chudobnejších vrstiev obyvateľstva, žijúci v zlých hygienických podmienkach. Neznalosť, resp. nedodržiavanie základných hygienických návykov, ako umývanie rúk, každodenná výmena bielizne, dezinfekcia, preváranie a dezinfekcia zdrojov pitnej vody a iné, malo pre nich fatálne dôsledky. Cholera sa totiž prenáša prostredníctvom výkalov, v ktorých sa kumulujú choroboplodné zárodky. Z tohto dôvodu sa ľudia, nedodržiavajúci základné hygienické zásady, veľmi ľahko nakazili. Prvými obeťami cholery sa stávali najmä slabší, podvyživení jedinci, malé deti a starí ľudia. Zle živený, príliš mladý či prestarnutý organizmus oveľa ľahšie podľahne chorobám.

 

Proticholerové opatrenia

Uhorské úrady sa snažili obmedziť šírenie epidémie v krajine prostredníctvom zavádzania proticholerových opatrení. Na hraniciach žúp a slúžnych okresov boli zriaďované vojenské várty, ktoré mali zamedziť neobmedzenému pohybu obyvateľov v cholerou nakazených oblastí do tých častí krajiny, kde cholera ešte nevypukla. Zriaďovali sa tiež celokrajinské i župné proticholerové komisie, ktorých úlohou bolo pripravovať a koordinovať zavádzanie proticholerových opatrení na vymedzenom území. Budovali sa predymovacie stanice, slúžiace na dezinfekciu prichádzajúcej a odchádzajúcej pošty, a tiež kontumačné stanice, ktoré mali za úlohu kontrolovať prichádzajúci a odchádzajúci tovar a obyvateľstvo.

Chorý na choleruBez povolenia miestnej vrchnosti a kontumačných staníc sa nesmeli do príslušných žúp a okresov púšťať tuláci, podozrivé osoby a cudzinci. Zakázané boli všetky spoločenské podujatia, na ktorých sa vyskytovalo väčšie množstvo ľudí (miestne trhy, výročné jarmoky, púte, odpusty, bohoslužby a pod.). Na príkaz svetskej vrchnosti boli počas cholery zatvorené aj školy, krčmy, obchody, hostince, bitúnky, kostoly a pod. Veci dennej potreby mali ľudia povolené nakupovať výlučne na slobodných uliciach, prípadne im boli prinášané priamo domov.

Dobytok (kone, voly, ovce, kravy, kozy a pod.), ktorého majiteľ alebo pôvod nebol známy, sa na 14 dní umiestňoval do maštalí, resp. na pasienky, ktoré boli vyčlené výlučne na tento účel. Medzi protichlerové opatrenia patrila aj izolácia cholerou nakazených obcí a obyvateľstva, zvýšená osobná hygiena, častejšie upratovanie ulíc a dezinfekcia zdrojov pitnej vody. Vyššie spomenuté opatrenia však prinášali iba mizivé výsledky. Okrem toho vyvolávali v mnohých prípadoch odpor a nevôľu obyvateľstva, preto uhorské úrady od ich zavádzania radšej upustili. 

 

Potenie o život

Uhorskí lekári liečili ľudí nakazených cholerou dvoma spôsobmi –púšťaním žilou, resp. prikladaním pijavíc na vybrané časti tela, a podávaním vybraných medikamentov. Túto „terapiu“ kombinovali s bylinnými kúpeľmi, potením, naparovaním alebo saunovaním. Rímskokatolícky kňaz Ján Morvai odporúčal pacientom potenie v posteli. Chorých zakrýval kožušinami a perinou, a to tak dôkladne, že im bolo vidieť iba nos. Všetky ostatné časti tela vrátane hlavy mali prikryté. Počas potenia im na brucho prikladal zábal z posekanej a vodou zaparenej mäty piepornej, paliny metlovitej, saturejky horskej, šalvie lekárskej a slezu lesného.

Pacienti a obete. Skica dievčaťa zomierajúceho na choleru od neznámeho autoraPotenie ako liečebnú metódu aplikoval na svojich pacientoch aj prvý stoličný lekár Šarišskej župy Martin Hlatký, ktorý nechal pacientov najprv viac ako hodinu trieť na ramenách, rukách, nohách, stehnách a na chrbte  dobre zohriatym flanelom alebo kúskom súkna. Potom nariadil prikladať im na a medzi nohy kamenné džbány naplnené horúcou vodou, resp. v ohni rozohriate kamene alebo kusy tehál. Na stehná, ľadviny a brucho zase nariadil prikladať misky naplnené horúcim popolom, pieskom, soľou alebo ovsom. Okolo žalúdka nanášal pacientom teplé cesto z múky z horčičného semena.

Podobný spôsob privádzania k poteniun využíval pri liečbe svojich pacientov aj lekár kráľovského mesta Levoča Dr. Sommer. Uhorskí lekári vyvolávali potenie pacientov aj prostredníctvom horúcich bylinných kúpeľov, intenzívneho natierania a šúchania tela vlnenou šatkou namočenou vo vínnom octe, prípadne potieraním tela zohriatym vínnym liehom, zmiešaným s vínnym octom, cesnakom a paprikou alebo čiernym korením. Našli sa medzi nimi aj takí, ktorí k vyvolaniu potenia využívali naparovanie a saunovanie. Tieto dve metódy sa však využívali až vtedy, keď iné spôsoby smerujúce k spoteniu pacienta zlyhali.

 

Pokusy o liečbu

Mladá žena pred a po nakazení cholerouV prvých týždňoch panovania cholery sa nakazeným osobám podával bizmut (magisterium vismuthi), ktorý bol považovaný za univerzálny liek proti tejto zákernej infekčnej chorobe. Rozdával sa vo veľkých množstvách, a to aj takým ľuďom, ktorí ho vôbec nepotrebovali. Nie zriedka sa objavili prípady, kedy bol bizmut ľuďom nasilu podaný, následkom čoho človek zomrel. Z tohto dôvodu sa používanie bizmutu prestalo odporúčať a nikomu nesmel byť nasilu vnucovaný. Nahradený bol chloridom ortuťnatým (calomel) a ópiom (laudanum). Košický mestský chirurg František Lehocký odporúčal ľudom užívať vinan.

Profesor ekonómie Ján Rojko odporúčal v boji proti cholere užívať každé dve hodiny arcanum. K zastaveniu dávenia, ktoré bolo sprievodným javom panujúceho ochorenia, sa pacientom potieralo špeciálnym cestom okolie srdcovej jamky. Cesto sa skladalo z horčičného semena, múky a octu. V oblastí srdcovej jamky sa nechávalo pôsobiť dovtedy, kým nevyvolalo pálenie. Na zmiernenie žalúdočných bolestí sa používal obklad, ktorý pozostával z rozdrvenej paliny pravej, zmiešanej s levanduľou, materinou dúškou, šalviou lekárskou, mätou piepornou a silno zohriatym vínom. Ak sa bolesti okolo žalúdka stupňovali, prikladali sa na brucho poriadne horúce obklady z mlieka a z ľanových semien, prípadne sa bolestivé miesta natierali múkou, zmiešanou s horúcim olejom alebo s masťou.

Proti hnačkám užívali pacienti odvar z makových hlávok. Na utíšenie hnačiek a kŕčovitých bolestí v žalúdku sa používal aj glejový klystír s trochou ópia a odvar z ryže, jačmeňa, ibištekového koreňa alebo roztlčeného ľanového semena, zmiešaný s 20 až 30 kvapkami liehovej tinktúry ópia. Nápomocné boli i hlienovité, zmäkčovacie klystíre z ibišteka, slezu a otrúb, zmiešané s vaječným žĺtkom alebo s trochou škrobu.

Na uhasenie smädu lekári odporúčali piť predovšetkým bylinkové čaje z mäty sivej, mäty piepornej, medovky lekárskej, lipy obyčajnej, bazy čiernej, bazy chabzdovej, harmančeka pravého a poleje obecnej. Vhodné boli aj ovocné čaje a horúca prevarená voda, ktorá podporovala zvracanie, prečisťovala žalúdok a vyvolávala potenie. Niektorí lekári podávali svojim pacientom proti smädu teplý odvar pripravený z múky a masla, odvar z ryže, či vyvarenú šťavu z jačmeňa.

Cholera sa dostala aj mimo Európu - brazílsky panovník Pedro II. pri návšteve nemocnice s chorými

Živí a mŕtvi

Pacienti, ktorí mali to šťastie, že sa im podarilo z cholery vyliečiť, boli po uzdravení umytí klorkalkom, oblečení do čistého, bieleho rúcha a naparení minerálnymi parami. Minimálne 10 až 14 dní od svojho vyliečenia nesmeli opustiť svoj príbytok, prípadne rekonvalescenčný dom. Počas tejto karantény mali „...teplé nápoje užívať, pomaličky od mastnej polievky k lepšiemu jedlu privykať, a najneskôr k tvrdému, kyslému, príliš solenému a mastnému jedlu, a k pivu z nápojov prestúpiť, pálenku istý čas zanechať, a aj potom z nej len veľmi máličko užívať“. Lekári im odporúčali pokoj na lôžku a odpočinok od akejkoľvek práce a námahy. Na zlepšenie chuti do jedla mali počas karantény užívať zmes posilňujúcu žalúdok, zloženú z mäty kučeravej alebo medovky lekárskej, zmiešanej s trochou hofmanských kvapiek alebo s trochou kvapiek mätového oleja s cukrom.

Pacienti, ktorí nemali to šťastie a cholere podľahli, boli pochovávaní na základe špecifických predpisov. Pochovávalo sa v noci, bez zvonenia, bez kňaza a príbuzných. Telo nebohého sa pred pochovaním polialo kvôli dezinfekcii klorkalkom. Potom sa špeciálnymi železnými hákmi alebo kliešťami uložilo do osobitnej truhly a „...skrze nato určeného hrobára bez všetkej ceremónie a odprevádzania na naznačenú stranu cintorína odnesené a dobre hlboko do zemi pochované bolo...“. Spolu s telom sa do hrobu kládol aj popol zo šiat a perín nebohého, ktoré museli byť po smrti cholerou nakazeného človeka spálené. Nakoniec sa mŕtvola ešte posypala vápnom a prikryla zeminou.

Smrť ako škrtič – Príchod cholery na maškarný bál v Paríži v roku 1831 (drevoryt Alfréda Rethela z roku 1851)K prevozu tiel na cintorín slúžil obecný vozík so závesmi, vyhotovený z drevených dosiek. Jeho obsluhu, ako aj celý akt pochovávania mali na starosti hrobári, ktorých menovali richtári nakazených obcí. Hrobármi sa mohli stať iba osoby silné, smelé a zmužilé, v žiadnom prípade však nie osoby „...choré, slabé, bojazlivé, veľmi mladé alebo veľmi staré...“. Najčastejšie túto nebezpečnú prácu vykonávali Rómovia.

Miesta pochovávania obetí cholery zriaďovali obce zvyčajne ešte pred prepuknutím epidémie. Cholerové cintoríny boli budované na rozhraní chotárov dvoch alebo viacerých obcí, čiže existoval jeden spoločný cholerový cintorín pre viacero dedín. V prípade, že to možné nebolo,  mala si každá obec postaviť svoj vlastný cintorín, ktorý mal byť situovaný najmenej tisíc krokov od intravilánu alebo na mieste, ktoré by bolo ťažko dostupné ľuďom aj dobytku. Starostlivosť o tieto hrobové miesta mala byť v kompetencii farských úradov. Hroby na cholerových cintorínoch bývali spoločné, čiže jeden hrob slúžil na pochovanie viacerých mŕtvych. Keď sa masový hrob celý naplnil, zasypal sa vápnom a zeminou a zapečatil sa na 50 rokov.

V priebehu cholerovej epidémie sa vyskytli i prípady, keď boli obete tohto vysoko infekčného ochorenia pochovávané v kryptách a v samostatných rakvách. Išlo o príslušníkov vyšších vrstiev obyvateľstva. Takýto spôsob pochovávania obetí cholerovej epidémie z roku 1831 dosvedčuje okrem iného odhalenie ľudských ostatkov uložených do vápna v krypte gréckokatolíckeho kostola v Nižnom Hrušove a v jednej z rakiev rímskokatolíckeho kostola v Starom.

 

 

PaedDr. ThLic. Anton Liška, Ph.D.PaedDr. ThLic. Anton Liška, Ph.D., vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou), v roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, didaktikou dejepisu a regionálnymi dejinami okresu Vranov nad Topľou. Za svoju vedecko-výskumnú činnosť získal v roku 2012 Cenu rektora Prešovskej univerzity v Prešove a Cenu primátora mesta Prešov. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní. Hanušovský región (2012).

 

 

Použitá literatúra:

Liška, A.: Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii. Prešov 2012.

Liška, A.: Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie. Prešov 2013.

Liška, A.: Dobové tlače Dr. Sommera a Dr. Hlatkého z roku 1831, popisujúce príznaky, prevenciu a liečbu cholery. Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, 9/1, 2014, 160 – 189. Dostupné na internete: http://dejiny.unipo.sk/PDF/Dejiny_1_2014.pdf.

Liška, A.: Opatrenia biskupa Gregora Tarkoviča zavádzané v Prešovskej eparchii počas epidémie v roku 1831. Notitiae historiae ecclesiasticae 2/1, 2013, 66 – 76.

Liška, A.: Predstavenie dobových dokumentov o liečbe cholery rímskokatolíckym kňazom Jánom Morvayom počas epidémie v roku 1831 a popis liečby cholery na základe jeho odporúčaní. HISTORIA ECCLESIASTICA – časopis pre dejiny cirkví a náboženstiev v Strednej Európe 4/2, 2013. 286 – 304.

Liška, A.: Z obsahu proticholerových brožúrok a obežníkov z rokov 1830 – 1831 (I.). Štátne a cirkevné opatrenia a odporúčania proti šíreniu cholery. Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove 7/1, 2012, 98 – 138. Dostupné na internete: http://dejiny.unipo.sk/Dejiny_1_ 2012.pdf.

Liška, A.: Z obsahu proticholerových brožúrok a obežníkov z rokov 1830 – 1831 (II.). Preventívne proticholerové rady a odporúčania a dobová liečba cholery. Dejiny – internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove 8/1, 2013, 160 – 189. Dostupné na internete: http://dejiny.unip-o.sk/PDF/Dejiny_1_2013.pdf.

 

Obrazová príloha:

Wikipedia

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

V Sevastopole zaplatili obe strany vysokú cenu

V Sevastopole zaplatili obe strany vysokú cenu

Rok 1855. Krymská vojna zúrila už tretí rok, no nič nenasvedčovalo, že Rusi, skoro rok uväznení v Sevastopole, strácajú obranyschopnosť. Odolali štyrom veľkým bombardovaniam a začali plánovať ďalšiu ofenzívu. Nikto nevedel, že týmto útokom si zabili príslovečný posledný klinec do rakvy celý článok

Padli pri Waterloo, ale ich zuby žili ďalej

Padli pri Waterloo, ale ich zuby žili ďalej

Zubárske kreslo je pre mnohých ľudí zhmotnením ich najhorších nočných môr. Nevábny zvuk vŕtačky a predstava od krvi zašpineného sadistu spôsobuje traumy, napriek faktu, že z hľadiska starostlivosti o ľudský chrup (a miery bolesti, ktorú musí pacient podstúpiť) žijeme zatiaľ v najlepšej ére dejín. celý článok

Nachádza sa poklad na potopenom krížniku?

Nachádza sa poklad na potopenom krížniku?

Bitka v Cušimskom prielive v máji 1905 dala definitívnu bodku za rusko-japonskou vojnou. Jednou z jej obetí bol krížnik Dmitrij Donskoj. Jeho vrak teraz našla juhokórejská súkromná spoločnosť. K pátraniu ich nemotivoval záujem o námornú históriu, ale legenda, že krížnik viezol obrovský náklad zlata. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.