Kto ovládal desivé monštrá staroveku?

Publikované : 31.10.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8427

Strašidlá, démoni, krvilačné beštie či iné monštruózne bytosti zďaleka nie sú moderným vynálezom autorov fantastických či hororových príbehov. Ich podobizne sprevádzajú ľudstvo už od najstarších čias a väčšina z nich dostala svoju podobu dokonca skôr ako všetky známe staroveké božstvá. Je fascinujúce, že ich zrod ide ruka v ruke s rozvojom urbanizácie a prvých štátnych útvarov. Ako a prečo vznikali monštrá v starovekých kultúrach? Prečo dávali Egypťania ľudským postavám zvieracie hlavy, ako vyzerali upíri v starovekom Babylone, čo bolo úlohou minojských démonov, prečo bojovali bájni starovekí hrdinovia s obrami a morskými príšerami a kedy vlastne vznikli prvé draky?

 

Spoločne s ľudskou schopnosťou vnímať okolitý svet, rozmýšľať nad jeho fungovaním a postupne si ho prispôsobovať sa rozvíjala aj ľudská predstavivosť. Dôkazom toho sú najstaršie vyobrazenia fantastických bytostí, ako je napríklad takzvaný „Leví muž“ z Hohlenstein-Stadel v juhozápadnom Nemecku, ktorý bol zhotovený z mamutoviny pred viac ako 30 000 rokmi. Lovci a zberači doby kamennej si boli dobre vedomí sily prírody a zvierat, ktorých sa báli, ale od ktorých boli zároveň aj závislí. Aby si ich mohli podmaňovať, potrebovali ich silu. Potrebovali sa nimi stať. Predpokladá sa, že najstaršie fantastické bytosti, zobrazené na jaskynných nástenných maľbách alebo vo forme figúrok, môžu predstavovať rôznych šamanov nosiacich zvieracie masky, ktorí sa pomocou rituálov spájali s týmito živými tvormi. Naznačujú to hlavne niektoré zachované hroby „šamanov“, v ktorých boli pozostatky niektorých jedincov ozdobené rôznymi zvieracími kosťami a spájali tak svet ľudí a zvierat aj po ich smrti.

Skutočné monštrá s prehnanými rozmermi jednotlivých častí tela a ich divokými kombináciami sa však objavujú hlavne od konca 4. tisícročia pred n. l. od obdobia zrodu veľkých starovekých civilizácii. Práve toto je čas vzniku prvých gryfov, drakov či hadích démonov. Spoločne s postavami „šamanov“, ktorí ovládajú zvieratá, sa tieto monštrá hromadne šírili z Mezopotámie do Iránu, Sýrie či Egypta. Doslova sa stali významným nástrojom moci vznikajúcej vládnucej elity. Ich prepojenie s rozvíjajúcou sa urbanizáciou naznačuje aj fakt, že sa začali šíriť na najrozšírenejšom médiu, na ktorom stála celá vtedajšia administratíva – na pečatidlách.

 

Od ochrany stáda po civilizovaný svet a štát

Nielen ľudia však mohli získať zvieracie vlastnosti. Zvieratá tiež dostávali ľudské črty a ich konanie sa tak bolo prispôsobilo ľudskému chápaniu a potrebám. Mohutné postavy stojacich levov alebo býkov na iránskych pečatidlách si ľudskými gestami podmaňujú iné, rovnako mocné a nebezpečné zvieratá. Práve z nich sa vyvinuli fantastické bytosti, ako býky s ľudskými hlavami alebo takzvaní „býčí muži“ s hlavou a nohami býka, ale s ľudským torzom. Ich funkciou postupne nebolo len podmaniť si svet zvierat ako taký. Tieto bytosti vystupujú v úlohe ochrancov stád pred nebezpečenstvom, a teda prenesene ochrancov civilizácie pred chaosom. Táto myšlienka sa stala základom pre fungovanie prvých štátov a ich panovníkov, ktorí sa sami ako neporaziteľní hrdinovia stavali do pozície „pánov zvierat“. Stačí si spomenúť na dvojicu legendárneho kráľa Gilgameša a jeho divokého spoločníka Enkidua, ktorí sú práve často s týmito postavami spájaní. Práve títo dvaja hrdinovia sa stali predlohou pre neskorších gréckych hrdinov, ktorí bojovali s mnohými inými monštrami.

Popularita mezopotámskych príšer dorazila dokonca aj do včasnodynastického Egypta. Už prví faraóni demonštrovali svoju moc porážkou chaosu a nastolením poriadku. Tento chaos symbolizovali práve aj príšery cudzieho pôvodu. Takými boli napríklad šelmy s dlhými hadími krkmi, ktoré sú držané na vôdzke na známej Naarmerovej palete ilustrujúcej vznik jednotnej egyptskej krajiny. Zakomponovanie exotických monštier do miestneho repertoáru malo dôležitú inštitucionálnu dimenziu, pretože zdôrazňovalo schopnosť vládnucich skupín podmaniť si všetko nebezpečné a osvojiť si cudzie a neznáme veci.

Starovekí Egypťania však nezostali len pri preberaní cudzích príšer a čoskoro si začali vytvárať svoje vlastné. Boli to predovšetkým zvieratá, ktoré považovali za nositeľov nadprirodzených, ba až božských schopností. Ich moc a vládu nad svetom zdôrazňovali práve ich ľudskými časťami tela a konaním. Kľúčom pre pochopenie týchto bytostí je egyptské písmo – hieroglyfy. Podobne ako skladali z obrázkových znakov slová, tak skladali z jednotlivých častí svoje fantastické bytosti. Najdôležitejšou časťou tela bola hlava a práve preto mávajú egyptské bytosti väčšinou zvieracie hlavy a zvyšok tela ľudský. Opakom je napríklad ľudská duša Ba, ktorá bývala zobrazená ako vták s ľudskou hlavou alebo sfinga, zosobnenie panovníka a slnečného boha, ktorá spája jeho božskú silu so silou leva.

Rôzne monštrá doslova ilustrovali náboženské texty a rôznorodé kombinácie predstavovali akési hlavolamy. Snahou bolo v jednej postave vytvoriť čo najväčšiu koncentráciu božskej sily. Väčšina týchto bytostí teda nebola pre Egypťanov strašidelná, ale skôr obdivovaná a uctievaná. Výnimku tvoril napríklad boh Sutech (gr. Seth), ktorého hlava pochádzala z neurčitého fantastického zvieraťa, obyvateľa tajomnej púštnej krajiny, ktorý mal naozaj zosobňovať zlo a temné sily. Aj tento bratovrah a uzurpátor božského trónu však niekedy svoje sily využil v prospech dobra a my v ňom môžeme vidieť črty hrdinu, keď na slnečnej bárke zabíja hadieho démona Apopiho (gr. Apofis), aby tak umožnil ďalšiu cestu slnečnému bohovi Reovi s hlavou sokola.

 

Univerzálni démoni?

Tie najdesivejšie bytosti zároveň temné sily od božstiev i smrteľníkov odháňali,  či už to bolo v každodennom živote, alebo po ich smrti. V Mezopotámii to vidíme už pri spomínaných „býčích mužoch“. Symbolika ochrany stáda pred nebezpečnými zvieratami sa čoskoro zmenila na ochranu proti temným silám a tieto fantastické bytosti alebo neskôr v asýrskom období okrídlené býky (lamassu), sa stali strážcami brán v podobe monumentálnych sôch či ľudských obydlí ako hlinené amulety.

Hrôzu budila, ale zároveň ochranu prinášala aj podobizeň babylonskej verzie „pekelného démona“, ktorý mal prekvapujúco ženskú podobu. Bola to akási temná verzia bohyne Ištar, takzvaná „kráľovná noci“, neskoršia biblická Lilith. Nahá a frontálne zobrazená okrídlená žena s pazúrmi dravého vtáka stojaca na levoch a lemovaná dvoma sovami je zobrazená na známom Burneyho reliéfe v Britskom múzeu. Neboli to ani tak jej pazúry, ale práve jej nahota a priamy pohľad, ktorým boli v staroveku pripisované magická sila a schopnosť odvrátiť zlo. Podobne ako jej tvár, aj beštiálna tvár obra Chuvavu, ktorého porazili Gilgameš a Enkidu, egyptského Besa a neskoršej gréckej Gorgóny či Medúzy, doslova znehybňovali potenciálnych nepriateľov.

Tento nebezpečný aspekt fantastických bytostí našiel uplatnenie pri viacerých egyptských démonoch. Nachádzame ich hlavne ako ilustrácie textov určených na poslednú cestu zosnulého. Bol to však práve Bes, trpaslík s levou hlavou, ktorý bol jednoznačne najobľúbenejší až do grécko-rímskeho obdobia. Patril medzi hŕstku démonov a monštier, ktoré ochraňovali slnečného boha na jeho ceste podsvetím. Jednoznačne najdesivejším členom tejto skupinky však bolo hrošie božstvo, nazývané aj Ipy, Ašeru alebo Taweret („veľká“). Jeho moc spočívala v sile a desivom zovňajšku hrocha, najobávanejšieho zvieraťa na Níle, ba niekedy dokonca v krokodílovi, ktorého si nieslo na chrbte. Ničivá sila hrocha však bola vyvážená jeho nezvyčajnou starostlivosťou o svoje mláďatá. Aj preto bola táto príšera dôležitým ochrancom tehotných žien, novorodencov a detí. Vyzbrojené obrovskými nožmi a požierajúc nebezpečné hady či nepriateľov prinášali tieto monštrá ochranu vo dne i v noci.

Cudzie monštrá boli preberané aj v čase, keď sa formovala spoločnosť na minojskej Kréte a boli postavené prvé palácové centrá. Pečatidlá a ich odtlačky nesú obrázky sfíng, gryfov, ale aj iných fantastických démonov, ktorí boli očividne inšpirovaní Egyptom. Títo sa však od svojich prototypov v mnohom líšia. Absolútne bizarnú a doteraz ojedinelú postavu zobrazuje pečatidlo z paláca v Petras. Vypúlené oči, plné líca, ústa s vycerenými zubami, zvieracie uši, ovisnuté prsia, zahnuté a chlpaté nohy či zvierací chvost, ruky v pozícii, akoby bytosť držala hady. Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o akéhosi minojského Besa alebo o jeho ženský náprotivok Beset.

Na rozdiel od Besa malo však oveľa väčší vplyv egyptské hrošie božstvo, ktoré inšpirovalo vytvorenie takzvaného „minojského génia“. Kým jeho prvé vyobrazenia ešte jasne dávajú tušiť jeho predlohu podľa hroších čŕt a veľkého brucha, neskoršie verzie sú už na míle vzdialené a zodpovedajú očividne minojskému vkusu. To, čo však najmä odlišuje túto postavu od egyptských, sú jej činnosti, ktorým sa venuje, a vzťah k iným postavám či zvieratám. Prečo si Kréťania, ktorí hrocha pravdepodobne jakživ nevideli, vybrali práve toto prazvláštne monštrum?

Z prostredia minojskej a mykénskej kultúry nemáme takmer žiadne náboženské texty a sú to len obrázky, ktoré naznačujú význam tunajších monštier. Génius takmer vždy drží džbán, akoby sa chystal obetovať tekutinu inému božstvu. Túto aktivitu zobrazujú popri pečatidlách aj fascinujúce luxusné predmety, ako napríklad zlatý pečatný prsteň z Tírynsu, kde vidíme celý sprievod takýchto géniov, ako sa blíži k sediacej postave. Niekedy to vyzerá, že je tekutina určená na poliatie nejakej rastliny, takže génius sa očividne stará o vegetáciu a je teda jej ochrancom a nositeľom vlahy. Zaujímavý je aj jeho vzťah k zvieratám a k človeku. Tí ho totiž niekedy obkolesujú, akoby ho uctievali. V mnohých prípadoch génius so zvieratami bojuje alebo ich nesie, pravdepodobne už mŕtve, prehodené cez plecia či na tyči. Takéto vyobrazenia zase naznačujú jeho úlohu ako kultového pomocníka pri obete alebo snáď pri love. Najzáhadnejší je obrázok, ktorý ukazuje génia, ako nesie nad hlavou postavu muža, ktorý je očividne porazený, ak nie mŕtvy. Keďže z minojskej Kréty pochádza pár náznakov uskutočnenej ľudskej obety, niekedy sa predpokladá, že génius mohol hrať úlohu aj pri tejto činnosti a byť akýsi psychopompos, teda sprievodca duše do podsvetia. Nie je jednako vylúčené, že ide skôr o symbolickú porážku nepriateľa, ako to bolo v prípade jeho egyptského náprotivku.

Krotitelia drakov, vodných príšer a obrov

Mnohé staroveké monštrá súviseli s dvomi základnými živlami, ktoré boli do veľkej miery ničivé, ale zároveň bez nich život nemohol existovať. Oheň a voda... Nikoho snáď neprekvapí, že v predstavách starovekých ľudí sa premenili na desivé príšery. Tou prvou boli draky, ktoré sa prvý raz objavujú v Iráne 4. tisícročia pred n. l. Boli to tzv. levie draky s levím telom, hadím krkom, vtáčím zobákom a krídlami. Hrali významnú úlohu v akkadskom období v Mezopotámii, kde sa popri nich začínajú objavovať aj takzvaní hadí draci bez krídiel, neskorší babylonskí mušhuššu. Známi boli aj v Egypte, tu však postupne splynuli s gryfmi. Ich spoločným znakom bolo, že sa považovali za obyvateľov púšte a reprezentovali oheň, sucho, ničivé sily a chaos, ktorý bolo treba ovládnuť.

Ovládnutie draka je jedným z najrozšírenejších mýtov vôbec a odráža sa v ňom náboženské, ako aj politické posolstvo. Táto úloha pripadala v starovekých kultúrach bohovi počasia alebo búrky, ktorý bol rozšírený vo všetkých regiónoch pod rôznymi menami od Adada, Baala, Tešuba po Iškura a Marduka. V akkadskom období býva zobrazovaný ako stojí na drakovi či sa vezie na voze, do ktorého je drak zapriahnutý, a nad jeho chrbtom sa vznáša jeho partnerka, bohyňa dažďa. Hlavnou úlohou tejto dvojice bolo „zneškodniť“ sucho a priviesť na svet životodarnú vlahu. Neskôr išlo predovšetkým o demonštráciu moci božstva bojovať proti chaosu, myšlienka, s ktorou sme sa stretli už na samom počiatku dejín starovekých príšer.

Drak alebo rôzni hadí démoni však symbolizujú aj chaos v podobe ničivej sily mora alebo aj prvotnú „pravodu“, z ktorej vznikol život na zemi. Či to bol mezopotámsky démon Tiamat, sýrsky Yam, egyptský Apopi alebo grécka Skyla, Hydra či giganti, všetkých spájajú obrovské hadie chvosty a snaha potopiť všetko živé pod hladinu do temnoty. Zabrániť im v tom môžu len mocné božstvá, bájni hrdinovia, ako boli Odyseus či Herakles a v neposlednom rade samotní panovníci. To platí pri boji proti všetkým druhom monštier. Podobnosť boja Gilgameša a Enkidua proti obrovi Chuvavovi a boja Odysea proti Kyklópovi nie je náhodná. Pre starovekých Grékov boli príšery predovšetkým symbolom cudzieho a teda barbarského, nepriateľov, ktorých bolo treba poraziť. Mocní vždy potrebovali ukázať, že to dokážu a práve na to im slúžili rôzne príšery. Myšlienku, že len ten, kto ovláda draky, je najmocnejším vládcom, vidíme teda už v starovekých „hrách o tróny“.

Samozrejme, starovekých príšer bolo oveľa viac. Tento krátky prierez ich dejinami nám jasne ukazuje, ako veľmi boli vzájomne prepojení ľudia a ich predstavy nielen v staroveku. Monštrá odjakživa predstavovali zosobnenie strachu z neznámeho, z temných a škodlivých síl. Zároveň však vyvolávali potrebu proti týmto silám a strachu bojovať. Práve ich zhmotnenie a zobrazenie bolo nástrojom na ich ovládnutie. Schopnosť tieto sily poraziť a nakloniť si ich bola jedným z hlavných cieľov starovekých ľudí. Keď sa im to podarilo, využívali ich ničivú silu vo svoj prospech. Obyčajní smrteľníci na svoju ochranu a vládnuce vrstvy na demonštráciu svojej vlastnej moci. Hoci sa počas tisícročí fantastické monštrá z nášho každodenného života vytratili, strach z neznámeho ostáva a podobne ako to bolo kedysi, ľahko sa stáva nástrojom na získanie moci tých, ktorí sľubujú, že nás ho zbavia.

 

Mgr. Veronika Dubcová vyštudovala klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave a egyptológiu na Viedenskej univerzite. V súčasnosti je doktorandkou na Inštitúte pre Klasickú archeológiu Viedenskej univerzity a odbornou pracovníčkou Ústavu orientalistiky SAV. Je členkou Nadácie Aigyptos a aktívne sa podieľa na archeologickom výskume lokality Tell el-Retábí v Egypte. Zaoberá sa egejskou dobou bronzovou a jej vzťahom k Egyptu a k Blízkemu východu, najmä v oblasti náboženstva a ikonografie, a dejinami a materiálnou kultúrou druhého prechodného obdobia a Novej ríše.

 

Použitá literatúra

Amiet, P.: La glyptique mésopotamienne archaique. 2. éd. revue et corrigée avec un

supplément. Paris 1980.

Black, J. /Green, A.: Gods, demons and symbols of ancient Mesopotamia. An illustrated

dictionary. London 1992.

Dubcová, V.: Divine Power from Abroad: Some New Thoughts about the Foreign Influences

on the Aegean Bronze Age Religious Iconography. In: Metaphysis. Ritual, myth and symbolism in the Aegean Bronze Age. Proceedings of the 15th International Aegean Conference, Vienna, Institute for Oriental and European Archaeology, Aegean and Anatolia Department, Austrian Academy of Sciences and Institute of Classical Archaeology, University of Vienna, 22 - 25 April 2014. Aegaeum 39. Leuven 2016, 263 – 274.

Hornung, E.: Komposite Gottheiten in der ägyptischen Ikonographie. In: Images as Media.

Sources for the cultural history of the Near East and the Eastern Mediterranean (1st Millennium BCE). Orbis Biblicus et Orientalis 175. Fribourg 2000, 1 – 20.

Krzyszkowska, O.: Seals from the Petras cemetery: a preliminary overview. In: M. Tsipopoulou (ed.): Petras, Siteia - 25 years of excavations and studies. Acts of a two-day conference held at the Danish Institute at Athens, 9-10 October 2010. Athens 2012, 16 – 42.

Miller, R.: Dragons in the Bible and Beyond. Dostupné na internete: http://www.asor.org/anetoday/2018/10/Dragons-in-the-Bible (20. 10. 2018).

Schroer, S./Keel, O.: Vom ausgehenden Mesolithikum bis zur Frühbronzezeit. Die

Ikonographie Palästinas, Israels und der Alte Orient. Eine Religionsgeschichte in Bildern. Die Ikonographie Palästinas, Israels und der Alte Orient I. Fribourg 2005.

Weingarten, J.: The transformation of Egyptian Taweret into the Minoan Genius. A study in

cultural transmission in the Middle Bronze Age. Studies in Mediterranean Archaeology 88. Partille 1991.

Wengrow, D.: The Origins of Monsters: Image and Cognition in the First Age of Mechanical Reproduction, Princeton 2013.

 

Obrazová príloha: CMS Heidelberg, Egyptské múzeum, Metropolitné múzeum, Múzeum Ulm, Pergamské múzeum

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Kto bol svätý Mikuláš a čo vieme o ňom z historického hľadiska povedať? Informácie o Mikulášovi by sa v prameňoch dali zhrnúť do jedného odseku. Takáto stručnosť je oprávnená, keďže o tejto postave, napriek jej súčasnej popularite, nevieme povedať veľa. celý článok

Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Jednostrannú „vojnu“ s veľrybami vedie človek už od staroveku. Najnovšie archeologické objavy naznačujú, že lov na veľryby začal oveľa skôr, ako sme si doteraz mysleli. Niektoré druhy lovili už starovekí Rimania v Stredozemnom mori! celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.