Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Krátke kultúrne dejiny snehovej nádielky (2. časť)

Publikované : 31.01.2014 | Zobrazení: 3687 |
8 minút čítania

Predchádzajúca časť

Hladina alkoholu vypĺňajúceho sklenené kapiláry teplomera viditeľne klesala, zatiaľ čo v žilách všetkých zúčastnených naberala opačný smer. O pár desiatok rokov označí švédsky fyzik Celsius tento stav výrazne plusovými hodnotami a o niekoľko storočí neskôr vyvráti skupina vedcov pozitívny vzťah tepla a domácich destilátov. Bezúspešne.

 

Ľadový jarmok a symfónia zimy

Rok 1683 bol v Európe na udalosti mimoriadne bohatý. Okrem pustošivej invázie kobyliek a nemenej zhubnej, hoci neúspešnej ofenzívy Osmanov v Dolnom Rakúsku, zavŕšil sa onen rok príchodom mimoriadne chladnej zimy. Nezamrzli len jazerá vysoko v horách, kŕdle vtákov letiace nad nimi, ale aj veľké rieky na rovinách západnej Európy. Ľad bol v niektorých prípadoch tak hrubý, že po ňom bezpečne prešiel plne naložený povoz z jedného brehu na druhý. Kapitalizácia nevšedného počasia tak na seba nenechala dlho čakať.

Tisíce ľudí zo všetkých kútov stuartovského Londýna sa ponáhľali k smaragdovému korytu rieky Temže, len aby na vlastné oči uvideli ľadový karneval – „nevídaný triumf bakchanálií“, ako ho vtedy opísal zámožný kronikár John Evelyn vo svojom osobnom denníku. Po celej šírke zamrznutej rieky sa tiahli rady obchodníckych šiatrov. Vzduch voňal pečeným mäsom a perníkmi a kupujúci sa lačne vrhali na nezdanený tovar vyložený na drevených laviciach. Nezvyčajné divadlo zimy, ktoré sa začalo krátko po Vianociach, navštívil 31. januára 1684 aj sám panovník Karol II., aby si, balansujúc na hrubých opätkoch svojej kráľovskej obuvi, zakúpil jednu z obľúbených tlačí Waltonovej dielne. Kým sa zima skončila, z chudobného kníhkupca Roberta Waltona bol boháč.  

Aby si na chvíľu oddýchol od svojich loveckých psov, vybral sa v tom čase k brehom Temže aj jeden holandský maliar, ktorý už jedenásty rok prebýval v útulnom londýnskom byte, kde to ešte miestami páchlo po Veľkom požiari z roku 1666. Abrahám Hondius zobrazil na plátne jeden bežný deň nie celkom bežnej zimy neďaleko starého londýnskeho mosta (The frozen Thames, 1677). Medzi hrozivo vztýčenými kryhami ľadu sa motá niekoľko zvedavcov. Potácajú sa a padajú na klzkom ľade, zatiaľ čo postava pravdepodobne samotného maliara, zoceleného rokmi praxe na zamrznutých nizozemských kanáloch (spomeňte si na Bruegela), neochvejne stojí na kovových čepeliach svojich korčúľ. Každý špás má ale svoju daň. Náhle oteplenie neraz spôsobilo, že sa ľadové kryhy uvoľnili a svojou váhou rozdrvili všetko, čo im prišlo do cesty. Abrahám Hondius poznal aj túto pochmúrnu a ničivú podobu zimy, a tak sa k nej vrátil v obraze katastrofálnej grónskej expedície, ktorej loď uviazla v ľadovej smršti (Arctic Adventure, 1677).

Pozorovanie tak nezvyčajných úkazov, akými je extrémna zima, hrubá vrstva ľadu na inak splavných riekach a takmer permanentne zatiahnutá obloha, neveštilo nič dobré. Bežní ľudia prepadali často panike z avizovaného konca sveta, zvlášť intenzívne, keď ich skromné dni bičoval ľadový vietor.

Tento pocit môže azda najlepšie vyjadriť úvodné ritornello z Vivaldiho husľového koncertu nazvaného jednoducho Zima (Le quattro stagioni, 1723). Krutý nesúzvuk a ľadová dikcia sú víziou hrôzy, akú Benátčan vycítil v náhlom príchode chladu a nepohody (v tom čase žil v Prahe). Avšak Vivaldiho uvažovanie nie je ani zďaleka negatívne. Zmena melódie (do hravého e dur) nás privádza pod strechu vyhriateho domu, z ktorého sa konečne naskytne príjemný výhľad na zimnú krajinu so všetkými cencúľmi a hrdo stojacimi barokovými snehuliakmi. Zmierený s fyzickou realitou zimy, vydáva sa Vivaldi nakoniec predsa len von a tak sa finále podobá skôr chôdzi či jazde na korčuliach. A práve táto športovo-pohybová aktivita je symbolom slobody a harmónie s prírodou, ktorej sa netreba viac báť, ale prijať ju tak racionálne ako reverend Robert Walker preháňajúci sa po zamrznutom Lochu Duddingston v zlatých rokoch škótskeho osvietenstva (H. Raeburn, 1795).

 

Zima víťazov a zaľúbených 

Čeliť nepriazni počasia dokáže s väčším či menším sebazaprením snáď každý, ale nie každý je ochotný podstúpiť dobrovoľné riziko pre pár minút slávy či večného života v historických análoch. „Ak človek úspešne vzdoruje živlom, čo už proti nemu zmôže ľudský nepriateľ?“ Asi podobné slová počúvali vojaci celý týždeň z úst mladého francúzskeho konzula, ktorý sa v ich čele rozhodol prejsť alpskými priesmykmi a prekvapiť Rakúšanov pri severotalianskom Marengu (1800). Maliar Jacques-Louis David, nadšený obdivovateľ revolúcie a fanúšik Napoleona Bonaparta, zvečnil budúceho cisára Francúzska len na základe konzulovho osobného odporúčania: menej realisticky, viac napoleonsky. Konská hriva a cisárov plášť, vzdúvajúce sa v divokej víchrici, dodávajú kompozícii dojem veľkoleposti a z Napoleona robia ikonu cisárskeho majestátu (Bonaparte franchissant le Grand Saint-Bernard, 1802). Hoci Bonaparte prešiel „Hannibalovu cestu“ uprostred relatívne príjemného mája, v Svätom Bernarde narobil dlh, ktorý vyrovnal až François Mitterrand, aby sa nakoniec pod vzkrieseným heslom veni-vidi-vici vrátil späť do Paríža je to práve zima, zastúpená snehom, vetrom a ťažkými mrakmi, ktorá na Davidovom plátne hrá Fortunu Napoleonovej politiky.

Zima však nie je dobrým spojencom pre toho, kto sa na ňu nepripraví. V roku 1812 zasadila Napoleonovej Grande Armeé v Rusku zdrvujúci úder. Z vyše pol milióna cisárskych a spojeneckých vojakov sa na západ vrátila sotva šestina. Kým si chodci na Champs-Élysées úctivo priali „joyeux Noel“, sedliaci v Bavorsku „Frohe Weihnachten“, ozdobujúc jedličky a čakajúc na ďalšiu chladnú noc, bola ruská zima už dávno bielou realitou a tak ako každoročne krutou istotou.

Paradoxné je, že až porážkou Napoleona si Rusi plne uvedomili pozitívnu výnimočnosť obdobia, ktoré sa pre ich vlasť stalo príslovečným. Sneh a mráz sa v dobe doliehajúceho romantizmu stali súčasťou ruskej poézie a opisovať príchod zimy či prvého zimného snehu bolo ako básniť o prvej láske. Tam, kde jej nemecké vnímanie zastrela melanchólia, vytvoril Alexander S. Puškin zo svojej osobnej lásky k zime národnú poéziu. Pri čítaní jeho básne „Zimné ráno“ (1824), sa človek len ťažko ubráni predstave na ležiacu slovanskú krásku, zasnene načúvajúcu Sergejevičovmu panegyriku na auroru borealis. Na skutočnom severe, resp. východe, bola zima sezónou pohybu – energie, keď posadíte svoju milú do saní, švihnete bičom a vydáte sa erotickému dobrodružstvu oproti.

 

Tim Burton, zima a gotický horor

Od čias tajomnej Mary Shelleyovej cez kultového H. P. Lovecrafta až po Stephena Kinga či Stiega Larssona sa môže zimné prostredie premeniť na nevídanú kulisu desivého príbehu. Zasnežená cesta môže dramaticky zmeniť jeho kurz, zima môže uväzniť priateľov a odhaliť ich najtemnejšie vnútro. Spomeňte si ako hrozivo znie ticho, keď kráčate zasneženým lesom, či ako tajomne pôsobia vyľudnené ulice zimného mesta. Prítomnosť neurčitého zla, resp. pocit mobilizujúci naše skryté obavy pramení z mýtickej absencie života, tepla a dobra. Najvydarenejšie filmové kúsky režiséra Tima Burtona charakterizuje mrazivý koktail medzivojnového expresionizmu a romanticky hrôzostrašnej príchute zimy. Zlu sa najlepšie darí v zamrznutých uliciach Gotham City (Batman, 1989; Batman Returns, 1992) a len ťažko si predstaviť bezhlavého jazdca cválajúceho skrz rozkvitnuté čistiny newyorských lesov v ústrety svojmu zlovestnému poslaniu (The Sleepy Hollow, 1999).

Pri hľadaní Burtonovej zimnej vizualizácie sa treba vrátiť dávno pred premiéru prvého filmu, do ateliéru mladého a ustavične nešťastného maliara z Drážďan, Caspara Davida Friedricha (1774 – 1840). Casparove detstvo nebolo vôbec ľahké. Matka mu zomrela pomerne mladá, zakrátko ju nasledovala sestra a po staršom bratovi ostala na zamrznutom Baltskom mori len tmavá diera. Rada nešťastných príhod zanechala na tvorbe mladého maliara nezmazateľnú stopu a tak sa z Caspara stal tvorivo najemotívnejší nemecký maliar 19. storočia.

Pre Friedricha bola zima subjektom obsesie, pretože sám veril, že len v zime sa odkrýva skutočná podstata Boha a čistá tvár prírody. Jeho ponuré kmene nahých stromov, kamenné náhrobky a ruiny gotického chrámu vyvolávajú pocit inštinktívnej hrôzy a osamelosti. Habitát, ktorý stotožňujeme skôr s nešťastným monštrom doktora Frankensteina či s Hesenským žoldnierom, nie je len zrkadlom Friedrichovej boľavej duše, ale tiež mementom toho, že zime (životu) čelíme každý sám. „Čo je nakoniec človek proti prírode?“ pýta sa Caspar David Friedrich na svojom snáď najexpresívnejšom obraze zimy 19. storočia (Das Eismeer, 1823 – 1824).

Z chladu zimy vzišiel a opäť sa do neho vrátil aj ďalší, azda najobľúbenejší burtonovský hrdina: Nožnicovoruký Edward (Edward Scissorhands, 1990). V existencii tohto výtvoru tajuplnej alchýmie, ktorý bol ukrátený o možnosť ľudského dotyku, sa spája Friedrichova viera v nie negatívnu povahu zimy s najobľúbenejšou rozprávkou od Hansa Christiana Andersena. Klasická kresťanská idea severu ako zlého a nebezpečného miesta je v príbehu o Ľadovej kráľovnej (Snedronningen, 1845) konfrontovaná s ideou romantického severu, ktorý zvádza smrteľníkov svojimi kúzlami. Zima predstavuje pascu pre romantickú imagináciu, pretože mŕtve formy robí živé a prívetivé – tak ako Edwarda, ľadovú kráľovnú či ľadové kvety na sklenených okenných tabuliach.

 

Ako teplo stvorilo zimu

Keď kultúra začiatkom 19. storočia objavila zimu, aby z nej vytvorila pozitívny objekt adorácie, postavila sa väčšina proti. Pre neblahé masy prešľapujúce pod oknami aristokracie bolo niečo také len prejavom nevkusnej dekadencie a luxusu kráľovských dvorov. Konzervatívne publikum považovalo zimu naďalej za chladnú, ťažko definovateľnú púšť, cez ktorú človek musí prejsť, aby sa dostal k jari. Ale už po rokoch veľkých európskych revolúcií sa americký spisovateľ a pozorovateľ génia starého kontinentu Henry James zmieňuje o letnom súmraku a zimnom večeri ako o štyroch najobľúbenejších slovách európskej buržoázie.

Zima si úspešne razila svoju cestu a ešte než si mocnosti vyhlásili svetovú vojnu sprostredkovalo niekoľko desiatok cestovných kancelárií exkurziu k pohybujúcim sa ľadovcom v švajčiarskych „táloch“. To, že ľudia žasli nad chladnou silou prírody, prítomnou v ľadovcoch posielajúcich ku dnu zaoceánske parníky či v geometrickej štruktúre vločiek, bolo paradoxne výsledkom tepla. Nárast ťažby a spotreby dostupného uhlia neponorili len Londýn do povestnej hmly, ale prispeli tiež k všeobecnému nárastu pohodlia v európskych domácnostiach. Výsledkom tohto stavu boli tak užitočné vynálezy, akými sú dodnes ranné noviny, teplá kuchyňa a voľný čas.

Claude Monet mohol v teple svojej prenajatej obývačky v normandskej dedine Étretat študovať kresby japonských majstrov zimy a sám vytvoriť stoštyridsať pozoruhodných malieb tmavomodrých tieňov a zasnežených ulíc. Giovanni Segantini, maliar s takmer mýtickou povesťou, ktorého diela patrili medzi najdrahšie zberateľské exempláre už počas jeho dní, zostupoval zo svojej chalupy stojacej na bielych stráňach švajčiarskeho údolia Engadin len veľmi nerád a Alfred Stieglitz, pionier umeleckej fotografie, vytvoril svoje najslávnejšie diela v treskúcom mraze newyorskej zimy počas prestávky na kávu (1893).

Zima je bezpochyby najradikálnejším stavom prírody, ktorý odhaľuje limity našej smrteľnosti. Naučili sme sa jej báť z čisto logických dôvodov vlastnej existencie a navzdory všetkej logike sme si k nej predsa len našli cestu. Kvôli nej si staviame domovy, uchyľujeme sa do tepla príbytkov a v spoločnosti ľudí hľadáme útočisko pred jej chladom. Tým, že zbavuje prírodu tepla a napĺňa ju dažďom, snehom a vetrom, je zima simultánne prázdna a plná zároveň. V tradícii a v rituáloch, ktoré sa k nej viažu, je zima prastarou súčasťou ľudského vnímania, ktoré si na základe zdanlivej absencie života vytvorilo ohromnú paletu predstáv o existencii tajomstiev. Nová idea zimy ako pozitívnej súčasti ľudských dní sa zrodila na zamrznutých holandských kanáloch, v gotickej krajine nemeckého romantizmu, v snehových vločkách impresionistov a na rozbrázdených svahoch v Chamonix.

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia, kde tento rok obhájil svoju dizertačnú prácu, zameranú sa postavenie Alexandra Veľkého v rímskej spoločnosti. Rovnaký odbor krátko študoval aj v Heidelbergu a vo Viedni. Momentálne je bádateľom na voľnej nohe a pohybuje sa medzi Prahou, Viedňou a Nevidzanmi, píšuc monografiu o Alexandrovom „postmortem“ vplyve na národy Stredomoria.

 

Použitá literatúra

Behringer, W.: Kulturní dějiny klimatu: Od doby ledové po globální oteplování. Praha 2010.

DeLorme, E.: Josephine and the Arts of the Empire. Los Angeles 2005.

Farthing, S.: 1000 obrazů, ktoré musíte vidět. Praha 2007.

Gopnik, A..: Winter; Five Windows on the Season. Toronto 2011.

Mikalson, J.: Ancient Greek Religion. Oxford 2010.

Siegel, E.: Art as Composition.  The Right of Aesthetic Realism to Be Known 936/13, 1991. Dostupné na internete: http://www.aestheticrealism.net/essays/ArtAsComposition.html

Singman, L. J.: Daily Life in Medieval Europe. New York 1999.

 

Obrazová príloha:   www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Krátke kultúrne dejiny snehovej nádielky (1. časť)

Krátke kultúrne dejiny snehovej nádielky (1. časť)

Bola jar, tulipány spokojne pučali a hoci sa zdalo, že zima je úspešne zažehnaná, uviedla káblová televízia HBO pilotnú časť fantasy seriálu Hra o tróny s titulom „The winter is coming“ (Zima sa blíži). celý článok

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Na okraji útesu sme už raz boli – v stredoveku. Kríza, kolaps, zánik západnej civilizácie sú však aj časté slovné spojenia dneška. Medzi ľuďmi vyvolávajú strach, na ktorom sa priživujú rôzne médiá, ale aj niektorí jednotlivci. Trochu sa však zabúda, že našej civilizácii hrozil zánik už mnohokrát. celý článok

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Diskusia