Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Krátke kultúrne dejiny snehovej nádielky (1. časť)

Publikované : 29.01.2014 | Zobrazení: 5471 |
6 minút čítania

Bola jar, tulipány spokojne pučali a hoci sa zdalo, že zima je úspešne zažehnaná, uviedla káblová televízia HBO pilotnú časť fantasy seriálu Hra o tróny s titulom „The winter is coming“ (Zima sa blíži). Fanúšikom literárnej predlohy od amerického spisovateľa Georga R.R. Martina bolo hneď jasné, že v rovnomennom hesle rodiny Starkovcov zo Zimohradu nejde ani tak o lakonické konštatovanie atmosférickej zmeny, ako skôr o ťaživú predtuchu bezprostrednej hrozby – akési „memento mori“ visiace v chladnom vzduchu severu.

 

Jednoduchá veta z Martinovej ságy, ktorá sa medzičasom stala viac než kultovou, skrýva v sebe elementárny strach zakrádajúci sa ako chladný predvoj zimy, ktorú iný spisovateľ – Sinclair Lewis – neváhal označiť za okupáciu. Mysteriózne zlovestná a zároveň príťažlivá substancia zimy, prítomná v hudbe Antonia Vivaldiho, na plátnach Caspara D. Friedricha alebo vo vizualizácii Tima Burtona, zmiešaná s pocitmi šťastia, veselosti, či dokonca zamilovanosti je výsledkom stoviek rokov humanizácie tohto prírodného úkazu. Akú dejinnú cestu prešla zima v mysliach západnej spoločnosti od rudimentárneho strachu zakódovaného v hesle „novo-bájnych“ Starkovcov až po pompézne oslavy Olympiád, Jágrových gólov a svetové festivaly ľadových súsoší?

 

Keď zafúkal Boreas

Z pohľadu dlhšej dejinnej perspektívy by sa zdalo, že láska k zime je rovnako perverzná ako láska k smrti či k diabolsky pikantnému jedlu. Z prírodovedného hľadiska nie je zima práve životu prajným obdobím. Zo všetkých ročných periód je to práve ona, ktorú najlepšie vystihujú protiklady: svetlo verzus tma, teplo verzus chlad a základná metafora straty a smrti. 

Pre starogrécku agrárnu spoločnosť vyhrievajúcu sa na pobreží subtropického mora bolo zimné obdobie zakódované do pred-gréckeho mýtu o strate. Panenská bohyňa Persefona, dievča znamenitej krásy a dcéra prírodnej bohyne Deméter, sa stala obeťou zákerného únosu zosnovaného žiarlivým vládcom podsvetia Hádom. Neochota boha Dia donútiť svojho brata, aby dcéru vrátil, rozžialila Deméter natoľko, že príroda prestala plodiť. Aby nedošlo k vyhynutiu ľudského pokolenia, ktoré bohovia k svojmu životu definitívne potrebovali, presvedčil Zeus Háda, aby dievča matke vrátil. Oklamaná granátovým jablkom sa však Persefona musela do temnej ríše svojho manžela predsa len na jednu tretinu roka vracať.

Festival oslavujúci túto udalosť mal replikovať mýtus tým, že manželské dvojice sa na tri dni od seba oddelili a ženy sa na rovnako dlhý časť zhostili tradičných mužských úloh. Pre patriarchálnu myseľ bol takýto svet obrátený hore nohami. Účastníčky atických mystérií zvaných Thesmofórie sa podobne ako bohyňa Deméter vydávali na púť za hranice mesta, kde pri svetle ohňa zakopávali do zeme mäso obetovaných prasiat. Na tretí deň sa ženy vrátili k svojim manželom, aby spoločne povečerali, a tým navrátili svetu jeho normálnu podobu.

Aby to však s gréckou zimou nevyzeralo príliš eufemisticky, vystríha Hesiodos už koncom 8. storočia pred Kr. svojho brata Persesa pred mladíckou nerozvážnosťou v podobe pochabých špacírok po vonku len tak naľahko. Zvlášť v mesiaci Lenaion, keď sa z Trácie priženie studený vietor Boreas, pred ktorým človeka zachráni len hrubý kožuch z ovčieho rúna. Vietor tak nebezpečný, že súce panny pred ním v strachu pod teplú strechu matkinho príbytku utekajú a starcov, v duchu súčasnej marcovej pranostiky, „tvárou k zemi obracia“. 

Keďže základné hospodárske aktivity vplyvom počasia stagnovali, bola zima obdobím spoločenského uvoľnenia a oddychu. Tento odpočinok pozvoľna eskalujúci do lascívnych pitiek (extravagantnejších obdôb štefanských zábav) prepukal každoročne počas osláv boha morí Poseidóna. Priamy účastník dvojtýždňových slávností na ostrove Aigína, egyptský Grék Athenaeus (2. – 3. stor.), ktorý v svojom diele analyzuje prospešný vplyv učených debát za prítomnosti jedla, vína a esteticky vyhovujúcich objektov sexuálnej žiadostivosti, sa v závere hodov zmätene zamýšľal nad ich rituálnym opodstatním. Uspokojil sa však s interpretáciou, že pre boha, ktorý z Dionýza robí len neškodného opilca a v počte potomkov ďaleko prevyšuje Dia a Apolóna, je to pravdepodobne najvhodnejšia forma rituálnej úcty.

Voľno od pluhu a radosť z nazhromaždenej úrody na konci agrárneho roka dal vzniknúť najpopulárnejšiemu rímskemu sviatku Saturnálie. Dni oddychu spojené s nevyhnutnými náboženskými úkonmi a komickým sociálnym divadlom sa vplyvom globalizačných tendencií svetovej ríše úspešne rozšíril aj mimo Itálie. Z prostredia za jej hranicami sa zásluhou rovnakej snahy dostal v 3. storočí do Ríma veleúspešný kult Neporaziteľného Slnka (Sol Invictus), ktorého narodenie sa krylo s dátumom zimného slnovratu, aby ho o storočie neskôr vystriedalo oficiálne narodenie ešte úspešnejšieho boha.

Z tohto expresného breviára grécko-rímskej antiky sa dá pozorovať, že vzťah antického človeka k zimnému obdobiu je aj napriek úbytku životodarného tepla a svetla prestúpený myšlienkou príchodu niečoho cudzieho, väčšieho a zároveň pozitívneho. Bola to prvá príchuť zimy.

 

Stredovek na ľade

V ranom stredoveku, keď umelecký apetít diktovala kresťanská viera a cieľom umenia mala byť v prvom rade oslava Boha, boli tak pozemské veci ako zima zanedbateľné. Zima a jej fyzikálna samozrejmosť skľučovala. O to väčšmi pri pohľade na biele štíty Álp naťahujúce svoje snehové jazyky čoraz bližšie k ľudským obydliam. V časoch neexistujúcich turistických spolkov by sa len málokto so zdravým rozumom vybral do tohto ľadového kráľovstva iba preto, aby potešil svoje chradnúce zmysly a zanedbané lýtka. A predsa sa už v tridsiatych rokoch  14. storočia rozjíma večne zamilovaný Francesco Petrarca pohľadom nad „krásou sveta dolu v údolí“.

V približne rovnakom čase (1339) a o niekoľko výškových metrov nižšie sa na stenách Sala dei Nove, súčasti Sienskej radnice, objavila nenápadná podoba zimy, ktorá kontrastovala s doterajším argumentom, že zima je nutné zlo, ktoré treba pretrpieť pod strechou domu. Toskánsky umelec Amrogio Lorenzetti namaľoval v rohoch svojej majstrovskej Alegórie dobrej a zlej vlády medailóny s vyobrazením štyroch ročných období. Kým tri z nich zobrazujú človeka pripútaného k svetskej práci, v medailóne zimy namaľoval Lorenzetti vznešeného muža stojaceho uprostred dažďa snehových vločiek. A keby len to. Lorenzettiho muž drží v ruke snehovú guľu! Rovnako ako väčšina majiteľov zaviatych chodníkov, ešte pred tým než „zaklejú“ a vezmú do ruky lopatu, sa ani tento stredoveký šľachtic neubránil popudu pretvoriť ľadovú hmotu z čisto nepodstatných dôvodov vlastného potešenia.

Pokým šľachtic zo Sieny zadumane premýšľa nad cieľom svojej ľadovej strely, skupina okolo biskupa Juraja di Lichtenstein zo severotalianskeho Trenta nemá s využitím snehovej nádielky príliš veľa práce. Maliar Václav, pochádzajúci z Českého kráľovstva, kde sa na hojnosť snehu nemohli sťažovať, namaľoval na vnútornej stene Orlej veže biskupovho hradu Buonconsiglio fresku zobrazujúcu „radosti“ mesiaca január (15. stor.). Výskyt snehu v okolí hradu prinútil biskupa a jeho hostí, aby na vymedzený čas opustili relatívny komfort hradných komnát a venovali sa hre, ktorú so sebou prináša len zima. Ich vzťah k tomuto obdobiu určuje pohodlie zabezpečeného človeka súdiaceho zimu na základe odolnosti okeníc a plnosti špájz, a tak, ako sa vraví v jednej stredovekej básni: „Kant je seus leiz lo brasier..., adonc voil boivre et mangier“ (Keď som doma pri ohni, chcem len piť a jesť), je aj ich láska k zime len pocitom vychádzajúcim z teplého krbu a sýteho žalúdka.

Ale všimol si niekto lovcov? Ich pomerne pasívna prítomnosť vonku je výsledkom nutnosti prežiť a silne kontrastuje s aktívnou pohodou guľujúcej sa aristokracie. Ako je teda možné, že práve ich smutne sklopené hlavy a nohy zabárajúce sa do sypkého snehu dali vzniknúť jednej z najpopulárnejšej verzií zimných pohľadníc?

V sci-fi filme Andreja Tarkowskeho Solaris (1972), kde hrdinovia vesmírnej stanice zápasia s vlastným psychickým rozpoložením, zmietajúc sa vo víre spomienok a vlastného podvedomia, prináša Bruegelova maľba zimy (Lovci v snehu, 1565) umiestnená v jednej zo scén paradoxne príjemný až hrejivý pocit sentimentu a túžby po Zemi. Pieter Bruegel Starší vytvoril zo zimy ideál umenia, a to v období, keď ten podliehal renesančnej obsesii v modrej, v teplých lúčoch zapadajúceho slnka či v odhalenom poprsí pohanských majnád. Zabudnite na teóriu Malej doby ľadovej, na hory vypínajúce sa oveľa vyššie než ktorýkoľvek z belgických násypov, na rodiacu sa budúcnosť zaoceánskej hokejovej ligy dolu na zamrznutom jazere aj na samotných lovcov a ich psy. To, čo robí Bruegelov obraz tak hypnotizujúcim, je schopnosť, po ktorej všetci túžime – vidieť realitu ako chlácholivo bežnú skutočnosť a zároveň ako niečo neuveriteľne prekvapivé.

 

Pokračovanie 31.1.2014

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia, kde tento rok obhájil svoju dizertačnú prácu, zameranú sa postavenie Alexandra Veľkého v rímskej spoločnosti. Rovnaký odbor krátko študoval aj v Heidelbergu a vo Viedni. Momentálne je bádateľom na voľnej nohe a pohybuje sa medzi Prahou, Viedňou a Nevidzanmi, píšuc monografiu o Alexandrovom „postmortem“ vplyve na národy Stredomoria.

 

Použitá literatúra

Behringer, W.: Kulturní dějiny klimatu: Od doby ledové po globální oteplování. Praha 2010.

DeLorme, E.: Josephine and the Arts of the Empire. Los Angeles 2005.

Farthing, S.: 1000 obrazů, ktoré musíte vidět. Praha 2007.

Gopnik, A..: Winter; Five Windows on the Season. Toronto 2011.

Mikalson, J.: Ancient Greek Religion. Oxford 2010.

Siegel, E.: Art as Composition.  The Right of Aesthetic Realism to Be Known 936/13, 1991. Dostupné na internete: http://www.aestheticrealism.net/essays/ArtAsComposition.html

Singman, L. J.: Daily Life in Medieval Europe. New York 1999.

 

Obrazová príloha: HBO,   www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Krátke kultúrne dejiny snehovej nádielky (2. časť)

Krátke kultúrne dejiny snehovej nádielky (2. časť)

Hladina alkoholu vypĺňajúceho sklenené kapiláry teplomera viditeľne klesala, zatiaľ čo v žilách všetkých zúčastnených naberala opačný smer. O pár desiatok rokov označí švédsky fyzik Celsius tento stav výrazne plusovými hodnotami ... celý článok

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Na okraji útesu sme už raz boli – v stredoveku. Kríza, kolaps, zánik západnej civilizácie sú však aj časté slovné spojenia dneška. Medzi ľuďmi vyvolávajú strach, na ktorom sa priživujú rôzne médiá, ale aj niektorí jednotlivci. Trochu sa však zabúda, že našej civilizácii hrozil zánik už mnohokrát. celý článok

Saturnálie − ako Rimania slávili „Vianoce“

Saturnálie − ako Rimania slávili „Vianoce“

Väčšina rímskych sviatkov mala svoje pevné lokálne obmedzenia, odohrávajúc sa pred očami Rimanov prevažne vo vnútri posvätnej mestskej hranice (pomerium). celý článok

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Diskusia