Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Kráľovná Margaréta sa zúčastnila krížovej výpravy

Publikované : 07.12.2018 | Zobrazení: 6125 |
10 minút čítania

Margaréta bola najstaršia zo štyroch sestier, ktoré sa stali kráľovnami v európskych štátoch. Spolu de facto ovládali starý kontinent. Margaréta bola odvážna a ctižiadostivá žena, ktorá sprevádzala svojho manžela aj na krížovej výprave.

 

Gróf Raymond Berenger IV. z Provence (tak isto Provensálsko) pochádzal z rodu mecenášov trubadúrov, sám bol tiež básnikom. „...Múdry a srdečný muž vysokej úrovne a cnosti. Vo svojej dobe konal ušľachtilé skutky. Na jeho dvor prichádzali všetky urodzené osoby z Provence, Francúzska a Katalánska, pretože bol známy svojou zdvorilosťou a ušľachtilosťou (kronikár Giovanni Villani)“. Uzákonil, že urodzené dámy „sa nesmú priblížiť k peci, práčovni alebo mlynu“. Možno práve pre svoju štedrosť mal pravidelne finančné problémy, ktoré sa snažil riešiť s pomocou majordóma Provence – s Romeom de Villeneuveom.

Jeho manželka Beatrice Savojská mala osem bratov. Matúš Parížsky ju opisoval ako „ženu pozoruhodnej krásy“. V roku 1220 porodila dvoch synov (dvojčatá), ktoré však neprežili detstvo. V roku 1221 sa narodila dcéra Margaréta, v roku 1223 Eleonóra, v roku 1228 Sanchia a v roku 1229 Beatrice. Všetky dcéry boli vzdelané, čo vieme na základe zachovaných listov písaných ich rukou. Ale naučili sa aj iné šľachtické činnosti, napríklad vedeli loviť so sokolom. V južnom Francúzsku, na rozdiel od iných krajín, mohla dcéra zdediť majetok po otcovi.

 

Manželstvo

Grófstvo Provence, niekedy označované aj ako záhrada Európy, bolo v tom čase lénom Svätej ríše rímskej, takže gróf bol cisárovým vazalom. No vtedajší cisár sa o Provence veľmi nezaujímal a Raymond Berenger mal pomerne voľnú ruku vo svojom rozhodovaní. Často mal problémy so svojím susedom Raymondom VII. z Toulouse, s ktorým musel bojovať o sporné územia (napr. prístav Marseille). Situáciu skomplikovalo aj spojenectvo Raymonda z Toulouse s Blankou Kastílskou. Romeo de Villeneuve dospel k záveru, že ak sa chcú toto spojenectvo neutralizovať, musia sa spojiť s francúzskym kráľom.

Keďže Raymond z Toulouse bol nespoľahlivý a znovu sa začal búriť, hľadala Blanka Kastílska nového spojenca na juhu Francúzska, ktorý by jej pomohol udržať Toulouse na uzde. Spojenectvo sa najlepšie získavalo pomocou sobáša. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. mal vtedy 19 rokov a najvyšší čas oženiť sa. Blanku jej vyslanec informoval o Margaréte: „Je to dievča ľúbeznej tváre, no ešte krajšej viery (Joinville 2014).“ Veno bolo stanovené na 10 000 strieborných mariek. Financie z Provence nedokázali zaplatiť takú sumu a tak boli požiadaní o pomoc bratia Beatrice Savojskej – Viliam a Tomáš. Dokázali získať 2000 mariek za prísľub nešpecifikovanej budúcej pomoci. Zvyšok vena nebol vyplatený v hotovosti, ale v podobe majetkov s hradmi.

Dňa 27. mája 1234 sa Margaréta v Sens vydala za Ľudovíta. Zároveň ju korunovali za kráľovnú. Krátko nato bol celý Margarétin sprievod, vrátane jej dvoch strýkov, poslaný späť do Provence. Kráľ bol veľmi pobožný, manželstvo mohli naplniť až po troch dňoch strávených na modlitbách. Manželia od začiatku cítili k sebe náklonnosť, chceli spolu tráviť viac času, ale Blanka Kastílska trvala na tom, že kráľ si má predovšetkým plniť vladárske povinnosti.

Spolu s Ľudovítom splodili 11 detí. V roku 1239 porodila Margaréta prvé dieťa, dcéru Blanku († 1243), v roku 1241 dcéru Izabelu. Po desiatich rokoch manželstva (1244) porodila syna Ľudovíta a o rok neskôr syna Filipa. V roku 1248 sa narodil syn Ján, ktorý však krátko nato zomrel. Počas krížovej výpravy porodila v Damiette syna Jána Tristana (1250), vo Svätej zemi syna Petra (1251), v Jaffe dcéru Blanku (1253). Po návrate do Francúzska porodila dcéru Margarétu (1254), syna Róberta (1256) a dcéru Agnes (1260).

Po smrti Raymonda Berengera IV. (1245) bola Margaréta veľmi rozhorčená, že nezdedila hrady, ktoré mali predstavovať jej veno. V tomto smere bola so svokrou zajedno, pretože tieto hrady boli pre Francúzsko strategicky dôležité. V decembri 1245 sa konalo tajné stretnutie francúzskeho kráľa, jeho najmladšieho brata Karola z Anjou, pápeža Inocenta a Bonifáca a Filipa Savojských (tí zastupovali Beatrice Savojskú). Dohodli sa, že mladá Beatrice sa vydá za Karola z Anjou, ale Provence zostane nezávislé – zdedia ho buď Beatricine deti, alebo ak bude bezdetná, prejde dedičstvo na Sanchiu. Všetky finančné pohľadávky ostatných sestier mali byť neplatné.

 

Na krížovej výprave

V roku 1244 sa Ľudovít ocitol na smrteľnej posteli a po nečakanom uzdravení prijal kríž. Ako pobožný panovník zvažoval účasť na križiackej výprave už aj predtým, ale práve uzdravenie vnímal ako boží pokyn. Pre svoj zámer sa snažil získať aj zahraničnú pomoc, ale anglický kráľ Henrich III. účasť odmietol (aspoň sa dohodli na prímerí, než sa Ľudovít vráti). Záujem nemali ani aragónsky a uhorský kráľ (ten mal vlastné problémy s Mongolmi). Dokonca ani pápež nebol týmto zámerom príliš nadšený, uprednostnil by krížovú výpravu proti Fridrichovi II. Jeho vlastná šľachta sa na výpravu tiež nehrnula. Podľa Matúša Parížskeho to Ľudovít vyriešil lišiacky. Na Vianoce 1245 dal pripraviť množstvo odevov z najdrahších látok a kožušín s jemnými zlatými krížmi našitými na ramenách. Prijatie tohto daru sa rovnalo prijatiu kríža a obdarovaní kráľa nazývali „lovcom pútnikov a nových bojovníkov“. Margaréta mala v úmysle manžela do Svätej zeme sprevádzať, čo podnietilo k výprave aj ďalšie manželky, okrem iných aj jej sestru Beatrice. Svoje tri deti nechali v opatere Blanky Kastílskej, rovnako ako kráľovstvo.

4. júna 1249 pristál Ľudovít s časťou loďstva v Damiette (druhú časť loďstva búrka odviala k Akkonu). K prvému bojovému stretu došlo už pri Damiette. Egypťanov donútili ustúpiť a Francúzi obsadili Damiettu. Sultán vyzval Ľudovíta na bitku pri Mansúre, ale Ľudovít najprv počkal na zvyšok lodí so svojou armádou. Keď vyrazil na Káhiru, Margarétu s Beatrice (obe tehotné) a s ďalšími manželkami nechal v Damiette spolu s 500 vojakmi. Po prehranej bitke pri Mansúre bol Ľudovít pri ústupe zajatý. Sultán ako výkupné najskôr požadoval hrady a panstvá zajatých rytierov, prípadne majetok templárov. Keď všetci zajatí páni odmietli, sultán žiadal peňažné výkupné 500 000 livrov a mesto Damiettu. Ľudovít odpovedal, že pošle kráľovnej odkaz, či je ochotná za jeho slobodu zaplatiť (počas jeho neprítomnosti prevzala Margaréta kráľovské povinnosti). Sultán, prekvapený jeho ochotou zaplatiť takú obrovskú sumu, znížil výkupné na 100 000 livrov. Po mameluckom prevrate bolo výkupné dohodnuté na 200 000 livrov a mesto Damiettu.

Posádka Damietty zatiaľ nemala potuchy o tejto pohrome. Beatrice už porodila dcéru Blanku, Margaréta bola vo vysokom štádiu tehotenstva. V apríli sa k mestu priblížila armáda, ktorá z diaľky vyzerala ako francúzska, hliadky sa však nedali oklamať a nepustili ju dovnútra. Egyptská armáda sa rozložila pred mestom a pripravila sa na obliehanie. Kráľovná mala tesne pred pôrodom, ale prikázala jednému rytierovi, aby „ak Saracéni dobyjú mesto, má jej odrezať hlavu skôr, než sa jej zmocnia“. Námorníci, ktorí vojsko priviezli, chceli odplávať. Margaréta porodila syna pomenovaného Ján Tristan a dala si priviesť námorníkov: „Páni, zaprisahám vás, aby ste neopúšťali toto mesto. Musí vám všetkým byť jasné, že ak stratíme kráľa, prídeme zároveň o všetkých zajatých. Ak vás nedojme moja prosba, zľutujte sa aspoň nad týmto maličkým, ktoré tu leží a vydržte, kým sa nezotavím (Joinville 2014).“ No hoci boli muži dojatí, nestačilo to a musela im sľúbiť, že nechá privážať a rozdeľovať potraviny na svoje náklady. Musela teda zaplatiť 360 000 livrov, aby mesto odolalo.

Keď Ľudovít vyrokoval podmienky svojho výkupného, zaplatila jeho časť, všetci sa nalodili a plavili sa k Akkonu. S manželom zlomeným neúspechom sa však osobne stretla až v Akkone. Všeobecne sa predpokladalo, že hneď po zaplatení zvyšku výkupného a zotavení, sa celá výprava vráti späť do Francúzska. Aj Blanka poslala list, v ktorom upozorňovala syna, že vláda je už nad jej sily a netrpezlivo ho očakáva. Ľudovít sa spýtal na názor svojich pánov, ale len Joinville a gróf z Jaffy boli za to, aby zostal a pokračoval v boji. Kráľ vyhlásil, že jeho matka má dostatok prostriedkov na obranu kráľovstva a že on Jeruzalemské kráľovstvo neopustí. Vyzval dobrovoľníkov, aby sa k nemu pridali a zároveň nariadil svojim bratom, aby vo Francúzsku zhromaždili ďalšie vojsko a poslali mu ho.

Margaréta zostala osamotená v Akkone so synom. Vo Svätej zemi porodila ďalšieho syna, Petra, a neskôr v Jaffe porodila dcéru Blanku. Keďže noví vojaci stále neprichádzali, zameral sa Ľudovít na obnovu opevnení. Kráľovná čoraz väčšmi túžila po návrate, nielen kvôli deťom, ktoré zostali doma, ale aj preto, že sa obávala o kráľovstvo. V novembri 1252 zomrela regentka Blanka Kastílska, Ľudovít sa o tom dozvedel až v júni nasledujúceho roku. No napriek tomu sa neponáhľal domov, len poslal list, v ktorom prikazoval kňazom modliť sa za dušu jeho matky. Margaréta naňho tlačila, aby sa vrátil do Francúzska a postaral sa o svojich poddaných, ale preňho bola dôležitejšia Svätá zem. Po Blankinej smrti sa vlády ujal Karol z Anjou a tok peňazí z Francúzska sa zastavil. Ľudovít už nemal na výber a vyrazil domov. Spiatočná plavba bola nepríjemná, narazili na plytčinu pri Cypre, museli opraviť loď, neskôr ich ohrozovala búrka. 3. júla 1254 loďstvo konečne pristálo v prístave Hyéres.

 

Späť vo Francúzsku

Po návrate zo Svätej zeme sa Ľudovít veľmi zmenil, „začal pohŕdať svetskou okázalosťou. Už nikdy si neobliekol kožuch z hermelínu, či veveričky, šarlátový plášť, či zlaté strmene a ostrohy. Pravidelne sa bičoval prútmi a reťazami. Vyhlasoval, že dosiaľ nedokončil svoju svätú púť, len ju dočasne prerušil“ (Joinville). Margaréta sa ho snažila presvedčiť, aby sa správal a obliekal, ako sa na panovníka patrí (odpovedal, že sa tak začne obliekať, keď sa kráľovná začne obliekať striedmejšie). Dokonca jej navrhol, aby sa obaja uchýlili do kláštora. Margaréta odvetila, že sa stali francúzskymi panovníkmi z Božej vôle a môžu tak mnoho dobrého vykonať. Aj Margarétu pobyt na východe zmenil – prežila mnoho útrap. Jej statočnosť a inteligencia jej vyniesla medzinárodnú prestíž, získala aj väčšiu sebadôveru.

Ľudovít sa túžil vrátiť do Svätej zeme, ale to nebolo možné, pokiaľ bol vo vojne s Anglickom. To bol aj jeden z dôvodov, prečo pozval na Vianoce do Paríža Henricha III. s manželkou Eleonórou, Margarétinou sestrou (1254). Počas tohto pobytu sa sestry pričinili o to, aby králi vyriešili mnohé záležitosti – Henrich sa vzdal nárokov na Normandiu a Poitou a Ľudovít uznal Henrichovo právo na Gaskonsko. V roku 1259 uzavreli mier Parížskou dohodou.

Po smrti Beatrice z Provence (1267) si Karol z Anjou nechal grófstvo Provence napriek tomu, že podľa závetu Raymonda Berengera IV. malo prejsť na Beatricinho najstaršieho potomka. Margaréta neúspešne protestovala u Ľudovíta.

Dobytie Sicílie Karolom z Anjou pre Ľudovíta (viac sa o tejto udalosti dozviete v budúcom článku) znamenalo predovšetkým to, že by sa konečne mohol vrátiť do Svätej zeme. V marci 1267 zvolal Ľudovít svojich barónov. Kríž prijali aj kráľovi synovia Filip, Ján Tristan, jeho dcéra Izabela a jej manžel (navarrský kráľ). Margaréta sa obávala zhoršenia situácie v krajine a o Ľudovítov zdravotný stav, preto ho od výpravy odhovárala, ale kráľ bol neoblomný. Odjazd naplánoval na máj 1270.

 

Kráľovná matka

14. marca 1270 Ľudovít slávnostne prijal pútnickú palicu a s početnou armádou vyrazil do prístavu Aigues-Mortes. Až po nalodení svojim mužom prezradil, že sa neplavia do Akkonu, ale do Tunisu. Plavba bola pokojná, 18. júla pristáli. Kráľ sa s armádou utáboril pred mestom Kartágo a čakal na príchod Karola z Anjou. Tuniskí vojaci podnikali na tábor prepady. Už čoskoro v tábore vypukla epidémia, zrejme týfus. Zomreli Ján Tristan, pápežský legát a kardinál z Alby. Ochoreli aj kráľ a korunný princ Filip. Kráľ zomrel 25. augusta 1270. Karol z Anjou dorazil deň po kráľovej smrti a prevzal velenie. Princ Filip, teraz už kráľ, po uzdravení vyrazil späť do Francúzska so smutnou správou. Na spiatočnej ceste stíhala sprievod tragédia za tragédiou. Loďstvo takmer zničila víchrica, preto sa Filip rozhodol pokračovať po súši. V Itálii zomrel navarrský kráľ, jeho manželka Izabela (Filipova sestra) zomrela o rok neskôr, tak isto počas cesty. V januári Filipovu manželku zhodil kôň, ona predčasne porodila mŕtveho chlapca a o niekoľko dní tiež zomrela. Neďaleko Janova zomreli aj Alfonz z Poitiers a jeho žena Jana z Toulouse. Tí, čo prežili, dorazili do Paríža v máji 1271.

Filip III. sa narodil ako druhý syn a nebol vychovávaný k vláde. Následníkom trónu sa stal až v roku 1260, po smrti brata Ľudovíta. Chcel sa riadiť otcovými zásadami, ale nakoniec uprednostňoval radšej svoje zábavky – napríklad lov. Zároveň priam uctieval svojho strýka, Karola z Anjou. Margaréta si bola Filipovej slabosti vedomá a už v roku 1262 ho donútila prisahať, že sa bude riadiť jej radami a až do veku 30 rokov jej dovolí kráľovstvo spravovať. Okrem toho sľúbil, že sa s ňou poradí pri prijímaní nových radcov a že neuzavrie so strýkom Karolom z Anjou žiadnu dohodu proti jej vôli. Filip síce odprisahal, ale okamžite bežal za otcom a sťažoval sa mu, následne kráľ požiadal pápeža o uvoľnenie z prísahy (úspešne).

Filip po nástupe na trón začal počúvať rady šľachtica Pierrea de la Broce, ktorý chcel získať čo najviac moci, peňazí a prestíže. Došlo k boju medzi viacerými frakciami, jedna z nich bola Margarétina. Keď sa však Filip znovu oženil (s Máriou Brabantskou), jeho druhá manželka okamžite získala vplyv a nechala obviniť Pierrea de la Broce zo zrady a popraviť. Zároveň sa postarala o to, aby sa svokra už nemohla starať do politických záležitostí.

Margaréta sa snažila udržať si vplyv aspoň v Provence a splniť poslednú vôľu Beatrice. Rokovala s rímsko-nemeckým kráľom Rudolfom Habsburským, lénnym pánom Provence, o spojenectve a ponúkla jeho synovi za nevestu svoju neter Johanu Anglickú. Karol z Anjou sa o tom však dozvedel a ponúkol Rudolfovi ako zaťa svojho syna Karola Martela, ak zostane grófom z Provence. Po dosiahnutí plnoletosti mal Karol Martel dostať kráľovstvo Arles, samozrejme bez Provence. Margaréta písala listy synovcovi princovi Eduardovi, aby presvedčil Filipa o škodlivosti spojenectva s Karolom z Anjou. Listy však nestačili a tak v roku 1281 zostavila alianciu Karolových oponentov a zorganizovala stretnutie v Troyes. Zhodli sa, že anjouovskému sobášu musia zabrániť všetkými prostriedkami. V máji 1282 sa mali všetci zhromaždiť so svojimi vojskami v Lyone a vyraziť proti Karolovi z Anjou. Margaréta požiadala Eduarda, aby tejto výprave velil. Ten však odmietol, bojoval vo Walese a nechcel si znepriateliť Filipa ani Karola (okrem toho zomrel aj potenciálny ženích Johany Anglickej). 

V 80. rokoch 13. storočia požiadal Filip III. o kanonizáciu svojho otca. Kronikár Joinville na popud Izabely, navarrskej kráľovnej, spísal kráľov životopis. Z celej žijúcej rodiny jedine Margaréta odmietla svedčiť v prospech jeho svätorečenia. V roku 1298 bol Ľudovít IX. vyhlásený za svätého.

Margaréta sa utiahla do ústrania a venovala sa dobročinnosti. V roku 1289 založila františkánsky kláštor v Lourcines. Zomrela v 21. decembra 1295 a bola pochovaná v rodinnej hrobke v Saint-Denis. Remešský kronikár ju nazval „dobrou a múdrou dámou“.

 

Mgr. Terézia Vangľová, PhD. vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.

 

Pramene

Jan ze Joinville: Život Ludvíka Svatého. Praha 2014.

 

Použitá literatúra

Goldstone, N.: Čtyři královny. Nejmocnější ženy Evropy 13. století. Frýdek-Místek 2008.

Le Goff, J.: Svatý Ludvík. Praha 2012.

Le Goff, J. (vyd.): Muži a ženy středověku. Praha 2013.

Pernoud, R.: Herrscherin der bewegten Zeit. München 1993.

Tyerman, Ch.: Svaté války. Praha 2012.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, El Greco

 

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu. celý článok

Beatrice sa nakoniec vyrovnala starším sestrám

Beatrice sa nakoniec vyrovnala starším sestrám

Beatrice z Provence bola najmladšia zo sestier, no napriek tomu sa stala kráľovnou. celý článok

Krásna Izabela intrigovala proti kráľovi

Krásna Izabela intrigovala proti kráľovi

Izabela bola manželkou anglického kráľa, neskôr sa vydala za mladšieho šľachtica. Táto „stredoveká Helena“ svojimi činmi nielen na poli lásky pobúrila vtedajší svet. celý článok

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Diskusia