Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Publikované : 21.03.2019 | Zobrazení: 9427 |
9 minút čítania

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. Po 10 rokoch manželstva ovdovela a zúfalstvo zo straty manžela ju uvrhlo do apatie. Manžel, otec aj syn ju celé roky držali v izolácii.

 

Jana (1479 – 1555) bola dcérou Izabely I. Katolíckej a Ferdinanda II. Aragónskeho. Mala súrodencov Jána, Izabelu, Máriu a Katarínu. Kým matka cestovala po celom kráľovstve, deti boli vychovávané v palácoch v zázemí. Dostali vynikajúce vzdelanie. Jana mala talent na jazyky. Bola považovaná za najkrajšiu zo sestier. Tarsicio de Azcona tvrdí, že kráľovná Janu „úprimne ľúbila, no nikdy ju nepochopila a nedokázala ju usmerňovať“.

Izabela Kastílska a Ferdinand dohodli dvojitý sobáš s Nizozemskom (používame historický názov územia), ktoré v tom čase ovládali Habsburgovci. Infant Ján sa oženil s Margarétou Rakúskou a Jana sa vydala za Filipa I. Krásneho, burgundského vojvodu a flámskeho grófa. Izoláciu Francúzska dovŕšili sobášom Kataríny Aragónskej s anglickým princom Arturom.

 

Manželstvo

Keďže vtedy (1496) bolo Španielsko vo vojne s Francúzskom, nemohla Jana so sprievodom cestovať po pevnine, musela sa do Nizozemska dostať po mori. Janin manžel Filip I. Krásny (1478 – 1506) bol synom Maximiliána Rakúskeho a Márie Burgundskej, po ktorej zdedil Burgundské vojvodstvo a Nizozemsko.

Nizozemsko bolo zoskupením viacerých oblastí (Zeeland, Holland, Utrecht, Frízsko, Spojené provincie Nizozemska, Geldern, Overijssel). Vďaka výhodnej polohe a priemyslu sa stalo najbohatším regiónom západnej Európy. Život tu bol pohodlný, ľudia boli zvyknutí na dobré jedlo, slobodu vo veciach lásky a uvoľnenosť na rozdiel od španielskej strohosti, prepiatej pobožnosti a strojenosti. Burgundský dvor bol známy prepychom a komplikovaným dvorským ceremoniálom, ktorý neskôr prevzali Karol V. a Filip II. (stal sa španielskym dvorským ceremoniálom), na tomto dvore vznikol aj Rád zlatého rúna.

Medzi snúbencami na prvý pohľad vzplanula vášeň, okamžite si zavolali kňaza, zosobášili sa a naplnili manželstvo. Jana bola veľmi vášnivá, stykom s manželom bola priam posadnutá. Filip však mal pomery so ženami na dvore už pred jej príchodom, a nehodlal sa ich vzdať. Jana sa cítila osamelá, prestala sa o seba starať, vyhýbala sa ľuďom, dokonca zanedbávala duchovné povinnosti. Izabela a Ferdinand boli ďaleko a museli riešiť súrnejšie problémy, dlho na Janine problémy nereagovali. Napokon vyslali dominikána, ktorý mal overiť situáciu. Keď ho Jana prijala, zistil, že čaká dieťa. No aj dominikán sa sťažoval na flámsku nehostinnosť.

V roku 1498 porodila Jana dcéru Eleonóru, v roku 1500 syna Karola. Druhý pôrod bol dokonca taký bezproblémový, že sotva odišla z oslavy pre pôrodné bolesti, už bol Karol na svete.

Janin brat infant Ján zomrel na následky príliš vášnivých stykov s manželkou. Trón mala zdediť infantka Izabela, prípadne jej syn, ale Filip I. Krásny požadoval, aby za následníčku trónu (astúrsku princeznú) bola vyhlásená Jana. V roku 1498 zomrela infantka Izabela, krátko po nej zomrel aj jej syn (1500). Panovníci povolali do Španielska Janu a Filipa, aby ich vyhlásili za následníkov obidvoch trónov. Filip odpovedal, že nemôžu odcestovať pre nedostatok peňazí. Filip sa snažil nadviazať vzťahy s Francúzskom, plánoval dokonca sobáš Karola s princeznou Klaudiou (dcérou Ľudovíta XII.). Presviedčal Janu, aby súhlasila s touto dohodou, ale tá odmietla. Ďalším dôvodom na zdržanie cesty bolo ďalšie Janino tehotenstvo. V júli 1501 porodila dcéru Izabelu a v októbri pár vyrazil na cestu. Cestovali cez Francúzsko, zastavili sa aj v Paríži, stretli sa s francúzskym kráľom. V máji sa konalo oficiálne stretnutie s katolíckymi panovníkmi v Tolede – Jana sa po šiestich rokoch konečne stretla s matkou. V roku 1503, ešte v Španielsku, sa jej narodil ďalší syn – Ferdinand.

Filip sa chcel vrátiť do Nizozemska, ani nepočkal, kým Jana porodí. Okamžite po pôrode sa Jana chcela vrátiť k manželovi, no rodičia ju zdržiavali v Španielsku. Keď dostala list, v ktorom ju syn Karol prosí, aby sa konečne vrátila, vyhlásila, že pôjde „sama a pešo ulicami miest i blatom poľných ciest“. Zhrozený biskup dal zavrieť brány mesta, aby v tom Jane zabránil. Princezná bola zúfalá, historické správy uvádzali, že „zle spí, zje málo, alebo vôbec nič, je strašne smutná a vychudnutá. Niekedy odmieta hovoriť a je ako duchom neprítomná...“ Odmietla sa vrátiť do svojich komnát a strávila jednu novembrovú noc vonku na nádvorí. Až po dlhom naliehaní ju presvedčili, aby sa uchýlila aspoň do jednej kuchyne pri hradbách. Znepokojená Izabela cestovala za dcérou a Jane ustúpila. V marci 1504 sa princezná nalodila v prístave Laredo.

Späť v Nizozemsku mala ako astúrska princezná pevnejšie postavenie, ale zároveň sa začala správať povýšenejšie a k dvorným dámam surovo. Filip si s dvornými dámami neskrývane užíval, čo v Jane vzbudzovalo záchvaty žiarlivosti a zúrivosti. Po jednej hádke s manželom princezná dokonca napadla jeho favoritku a nožnicami jej zohavila tvár.

 

Bezmocná kráľovná

Po smrti kráľovnej Izabely (26. 11. 1504) sa Jana stala kastílskou kráľovnou, manžel sa k nej dočasne vrátil a v septembri 1505 sa im narodila dcéra Mária. No po pôrode sa všetko vrátilo do starých koľají, Filip dokonca Janu zamkol v jej izbe. Kráľovná držala hladovku, kričala, búchala na dvere a písala listy manželovi. Filip bol voči nej čoraz ľahostajnejší a Jana bola čoraz malomyseľnejšia – nechcela nikoho vidieť, pozerala do prázdna, nehovorila.

Súčasťou Izabelinho závetu bolo aj ustanovenie, že ak Jana nebude schopná vládnuť, má v jej mene vládnuť Ferdinand II., a to až do doby, keď Karol dosiahne vek 20 rokov. Filip mal byť úplne vylúčený z akéhokoľvek vykonávania faktickej moci v Španielsku.

V októbri 1505 sa Ferdinand II. Aragónsky oženil s Germaine de Foix. Toto zrejme podnietilo Filipa, aby s Janou cestoval do Španielska. Vinou zlého počasia pristáli už v Anglicku, kde sa Jana stretla so sestrou Katarínou, teraz už vdovou po princovi Arturovi. Kráľ Henrich VII. usporadúval pre hostí skvelé hostiny, no Jana sa radšej uchyľovala do ústrania. Znovu mohli na cesty vyraziť až po troch mesiacoch. 26. apríla 1506 pristáli na španielskom brehu. Ferdinand medzitým zvolal kastílske kortesy a dal si potvrdiť postavenie kastílskeho miestokráľa. Filip síce toto menovanie potvrdil, ale zároveň sa uchádzal o podporu šľachty proti Ferdinandovi. Mnohí šľachtici neschvaľovali obmedzenia zavedené Izabelou a Ferdinandom, ani Ferdinandovu svadbu s neterou francúzskeho kráľa a uzavretie mieru s Francúzskom. Pod hrozbou občianskej vojny Ferdinand ustúpil – sľúbil, že sa stiahne do Aragónska. Jane táto napätá situácia neprospievala, bála sa, že ju znovu zavrú na niektorom hrade. Niekoľkokrát odmietla vstúpiť do hradu a noc radšej strávila pod holým nebom.

 

Vdova

S Filipom sa ujali moci 7. septembra 1506 v Burgose. Filip si stihol vychutnať len niekoľko dní víťazstva, keď dostal horúčku a 25. septembra zomrel. „Po celý čas jeho choroby sa kráľovná nepohla od jeho lôžka. Ochromená hlbokou bolesťou, či touto bolesťou už otupená, nevyronila jedinú slzu“ (Pedro Mártir de Anglería). Po jeho smrti upadla do hlbokej depresie, nezáležalo jej na ničom okrem dieťaťa, ktoré nosila pod srdcom. Znovu prestala jesť, starať sa o seba, hovoriť, utiahla sa do samoty a tmy. Jediné, čo ju dokázalo aspoň trochu utešiť, bola hudba.

Jana nebola hlúpa, uvedomovala si, že nepozná ani krajinu, ktorej má vládnuť, ani vhodných mužov, ktorí by jej s vládou pomohli. Preto sa rozhodla čakať na návrat Ferdinanda II. Keďže to však malo trvať dlho (bol v Neapolskom kráľovstve), bol ustanovený triumvirát, ktorý mal vládnuť do kráľovho návratu. Hrozbu anarchie zhoršovala aj hospodárska situácia – v rokoch 1502 až 1504 vládli suchá, v roku 1505 zničili celú úrodu silné lejaky a v roku 1506 znovu suchá. V roku 1507 sa k hladomoru pridal aj mor.

Nabalzamované Filipovo telo najprv pochovali v kláštore v Miraflores, no Jana si spomenula na jeho želanie byť pochovaný v Granade. Dala telo exhumovať a putovala s ním po Kastílii napriek protestom ministrov i cirkvi. Pri každej zastávke bola rakva vystavená v kostole, ale všetky ženy okrem kráľovnej mali zakázaný vstup. Koncom augusta 1507 sa Jana (stále v sprievode manželovho tela) konečne stretla s otcom. Usadila sa v Arcose a úplne sa o seba prestala starať. Spala na zemi, neprezliekala sa, ani neumývala. V dôsledku povstaní musel Ferdinand Janu presunúť do bezpečia a vybral Tordesillas. Bývalý kráľovský palác sa zmenil na kláštor, ale patrilo k nemu niekoľko palácových miestností, v ktorých sa Jana usadila začiatkom roku 1509.

Anglický kráľ Henrich VII. prejavil záujem oženiť sa s Janou (poznal ju osobne a vedel, že je plodná). Ako sprostredkovateľa využil Janinu sestru Katarínu, ktorá žila po ovdovení v biede v Anglicku a márne žiadala otca o pomoc. Ferdinand bol tomuto spojeniu naklonený, Janin odchod do Anglicka by pre neho znamenal samostatnú vládu. Pokúsil sa ju presvedčiť najprv o tom, že Filipa treba pochovať, dokonca aj pápež poslal pastiersky list. Jana odpovedala: „Nie tak chvatne.“ Henrich VII. však v apríli 1509 podľahol suchotám a návrh sa stal bezpredmetným.

V prvých rokoch života v Tordesillase s Janou žila jej najmladšia dcéra Katarína. Kráľovná sa obávala, že by jej dcéru mohli zobrať, preto ju umiestnila do zadnej izby, kam bol prístup len cez jej spálňu. Nepochované telo Filipa bolo uložené tak, aby ho Jana mohla vidieť z okien paláca. Povrávalo sa, že dvorania menovaní Ferdinandom sú skôr žalárnici a ku kráľovnej sa správajú surovo. Zdalo sa, že otec na ňu zabudol – navštívil ju len trikrát, aj to skôr iba preto, aby ukázal kastílskym šľachticom, že je skutočne neschopná vlády.

Po otcovej smrti (1516) sa stala španielskou kráľovnou a oficiálne ňou zostala až do svojej smrti (12. 4. 1555), hoci v jej mene vládol syn Karol. Krátko po otcovej smrti obyvatelia Tordesillasu vyhnali dvoranov dosadených kráľom a očakávali, že oslobodená Jana začne vládnuť. Nestalo sa tak. Vlády sa ujal kardinál Cisneros a do Tordesillasu poslal biskupa, ktorý sa postaral o zlepšenie podmienok kráľovninho ústrania. Karol mal už 16 rokov a pripravoval sa na prevzatie moci v Španielsku – chcel byť korunovaný a vládnuť po boku matky. Po príchode do Španielska šiel najprv za matkou. Jana sa návšteve potešila a súhlasila, aby vládol v jej mene. Zistil, že infantke Kataríne život v izolácii neprospieva (nesmela vyjsť z paláca, väčšinu času trávila vo svojej izbe alebo s matkou). Karolovi sa dokonca podarilo presvedčiť Janu, že už je načase pochovať Filipa.

Po odchode z Tordesillasu sa Karol postaral o to, aby sa infantka Katarína dostala na kráľovský dvor (z pohľadu Jany to bol únos). Katarína s odchodom súhlasila len pod podmienkou, že ak bude matka príliš zúfalá, vráti sa k nej – to sa aj stalo. Karol sa aspoň postaral o to, že sa s infantkou zaobchádzalo tak, ako sa patrí. Až v roku 1525 Katarína definitívne odišla, keď sa vydala do Portugalska.

 

Slobodná?

Návrat detí vyvolal v kráľovnej činorodosť, často žiadala správcu paláca, aby smela opustiť palác. Správca ju vydesil povesťami o more, aby ju udržal v Tordesillase. Žiadala teda, aby zvolal do paláca španielskych grandov. Správca (markíz de Denia) odpovedal, že Ferdinandove ustanovenia, ako sa s ňou má zaobchádzať, platia aj po jeho smrti. Jana ho stále žiadala, aby jej umožnil slobodný odchod. Karol správcovi prikázal, aby jej zabránil vychádzať z paláca. Poslednú možnosť oslobodiť sa mala Jana počas povstania komunardov (1520). Keď komunardi dobyli Tordesillas, stretli sa ich predstavitelia s kráľovnou. Jana si vypočula ich reč a povedala: „Áno, áno, zostaňte tu, buďte mi k službám, o všetkom ma informujte a potrestajte všetkých zlých ...“ Povstalci neočakávali, že by dokázala vládnuť samostatne ako jej matka, ale s pomocou vhodne zvolených ministrov to mohlo byť možné. Vo svojej odpovedi na výzvu komunardov argumentovala Jana tým, že sa nespamätala zo smrti manžela, že ju tu zavrel jej otec, že jej klamali o smrti otca a že sa obávala, aby neublížili jej deťom. Zároveň trvala na tom, aby ju komunardi neštvali proti jej synovi. Jej stav sa zlepšil, začala sa lepšie obliekať a vyšla s dcérou na prechádzku do neďalekého kláštora. Napriek tomu sa stále zdráhala písomne potvrdiť rozhodnutia komunardov, a tým aj ich legitímnosť. Keď ju žiadali, aby sa ujala svojich kráľovských povinností, odpovedala: „...že by tak učinila, keby bola zdravá, teraz sa však cíti slabá ...“

Po 75 dňoch sa Tordesillas vrátil do Karolových rúk a Janina sloboda sa definitívne skončila. Jana mala vo väzení stráviť ešte ďalších 35 rokov. Po celý čas sa snažila získať aspoň právo vstúpiť na chodbu paláca obrátenú k rieke (neúspešne). Správca ju zatváral do izolácie, ak sa na situáciu príliš hlasno sťažovala. Dokonca sa vyskytli aj prípady fyzického nátlaku. Infantka Katarína informovala Karola, že markíz de Denia je príliš krutý a okráda kráľovnú (keď jej boli napríklad poslané šaty, nedostala ich). Markíz o infantkiných sťažnostiach vedel a údaje vždy prekrútil vo svoj prospech. Keď bolo zaobchádzanie príliš tvrdé, začala Jana protestnú hladovku.

Občas za Janou prišli deti – Karol ju navštívil aspoň dvanásťkrát a zväčša sa zdržal niekoľko dní. V roku 1536 tu strávil s manželkou a deťmi vianočné sviatky. Dokonca ju navštevoval aj vnuk Filip II.

Postupom času sa zhoršovalo aj Janino fyzické zdravie. Zomrela 12. apríla 1555. Je pochovaná v kráľovskej hrobke v Granade vedľa rodičov a manžela.

Zdá sa, že Janina citová labilita („šialenstvo“) bola do istej miery zdedená. Janina stará matka z matkinej strany, Izabela Portugalská, mala podobný osud ako Jana samotná. Pomerne skoro ovdovela a nasledujúce takmer polstoročie strávila v izolácii na hrade v Arévale. Údajne blúdila po chodbách a volala „Don Álvaro!“ Nebolo to však meno jej manžela (Ján II.), ale meno kráľovho niekdajšieho obľúbenca, dona Álvara de Luna, ktorý bol na jej podnet popravený. Jana ju s matkou navštevovala a zrejme ňou bola fascinovaná. Janu určite ovplyvnila aj matkina žiarlivosť. Izabela často pristihla Ferdinanda, ako sa na chodbe paláca „milkuje“ s niektorou z dvorných dám. Vtedy vybuchla a zlosť si zväčša vybila na danej dvornej dáme.

Janina dcéra Mária (Uhorská) sa vydala za Ľudovíta II. Jagelovského a ovdovela tiež veľmi mladá. Manžela milovala. V roku 1531 ju brat Karol V. menoval miestodržiteľkou Nizozemska, no o dva roky upadla do hlbokej depresie. Trpela stratou manžela, tlakom okolia aj nepriaznivými udalosťami (povstanie v Bruseli). Chovala sa podobne ako jej matka – prestala sa o seba starať, chradla pred očami. Vzchopila sa však a dokázala prelomiť rodinnú kliatbu.

 

Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.

 

Pramene:

Pedro Mártir de Anglería: Opus epistolarum.

Anonym z Flámska: Segundo viaje de Felipe el Hermoso a España.

 

Použitá literatúra

Álvarez, M. F.: Jana Šialená. Zajatkyňa z Tordesillasu. Bratislava 2005.

Azcona, T. de: Isabel la Católica. Estudio crítico de su vida y su reinado. Madrid 1964.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu. celý článok

Diskusia