Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Publikované : 12.07.2019 | Zobrazení: 1396 |
8 minút čítania

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“.

 

V Ríme sa po smrti Sullovho konkurenta Cinnu volili noví konzuli. V roku 83 pred Kr. sa novými konzulmi stali Lucius Cornelius Scipio Asiaticus a Gaius Norbanus – prívrženci dávneho Sullovho nepriateľa Maria.

Mariovci postavili obrovskú armádu, ktorá však bola neskúsená a nedisciplinovaná. Sulla sa práve vrátil (83 pred Kr.) z Ázie a na jar pristál v Brundisiu. Okamžite sa k nemu začali zbiehať všetci prívrženci optimátov a odporcovia mariovcov. Patril medzi nich Quintus Caecilius Metellus Pius, ktorého otca dal Marius vypovedať do vyhnanstva. Metellus sa pridal k Sullovi spolu s posilami z Afriky. K Sullovi sa tiež pripojili dvaja muži, ktorí mali v budúcich dejinách Ríma zohrať kľúčovú úlohu. Z Hispánie pritiahol Marcus Licinius Crassus s armádou pozbieranou medzi svojimi klientami, ktorého otec padol za obeť Mariovej čistke. Po istom váhaní sa k Sullovi pridal aj mladý Gnaeus Pompeius, ktorý si prebojoval cestu z Picena až na juh Itálie.

 

Nepriatelia štátu

Po zhromaždení síl vyrazil Sulla na sever. Aby nevyzeral ako agresor, poslal k Norbanovi vyjednávačov, tí však boli odmietnutí. Sulla následne porazil konzulovo vojsko a Norbanus sa musel stiahnuť do Capuy. Proti Sullovi sa postavil druhý konzul, ale vojaci z jeho armády začali hromadne prechádzať na nepriateľskú stranu. Asiatica zajali a priviedli k Sullovi, ktorý ho však prepustil pod podmienkou, že proti nemu už nepozdvihne zbraň. Konzul však sľub nedodržal a utiekol rovno do Ríma. Norbanus bol porazený aj druhý raz a neostalo mu nič iné, ako tiež ustúpiť do hlavného mesta. V Ríme senát vyhlásil Metella a ostatných prívržencov Sullu za nepriateľov štátu.

Za konzulov na rok 82 pred Kr. boli zvolení dvaja vodcovia mariovskej strany – Gnaeus Papirius Carbo, ktorý zastával túto funkciu už po tretí raz a Gaius Marius, Mariov syn. Ten síce ešte nemal ani tridsať rokov, čiže bol na funkciu konzula nevhodný, ale uprostred občianskej vojny sa na detaily nebrali ohľady. Mladý Marius mal posilniť upadajúcu morálku Sullových oponentov. Pridali sa k nemu aj veteráni, ktorí slúžili pod jeho otcom, zároveň Quintus Sertorius verboval ďalších mužov v Etrúrii. K mariovcom sa pridali aj Samniti, ktorí Sullovi nezabudli jeho akcie proti nim počas spojeneckej vojny. Pri Praeneste došlo k veľkej bitke, v ktorej bol však Marius Sullom porazený. Zachránil sa len tak, že ho v koši vytiahli na hradby mesta, sullovci pred zavretou bránou súčasne povraždili jeho utekajúcich vojakov. Sulla zanechal obliehanie mesta Lucretiovi Ofellovi  a sám vyrazil na Rím.

Marius však stihol poslať do hlavného mesta správu, aby zlikvidovali všetkých zostávajúcich Sullových prívržencov. Mestský prétor Brutus Damasippus vyplnil rozkaz a v samotnej kúrii došlo k masakru. Medzi obeťami bolo niekoľko bývalých konzulov a aj pontifex maximus. Krátko nato pritiahol k mestu Sulla a bez boja ho obsadil, mariovci ušli. Vzápätí sa však vrátil k Praeneste.

Metellus zatiaľ porazil a zablokoval Carbonove sily v severnej Itálii. Pompeius a Crassus zároveň zničili armádu, ktorú Carbo poslal, aby vyslobodila Maria mladšieho. Neustále porážky zlomili Carbonovho ducha a on ponechal armádu osudu a utiekol na Sicíliu. V poli však stále ostávala obrovská armáda 70 000 Samnitov a Lukánov. Nepodarilo sa im prelomiť obliehanie Praeneste, preto sa rozhodli nepriateľa odlákať a vytiahli priamo na Rím. Prípadné obsadenie Ríma jeho odvekými nepriateľmi sľubovalo strašný masaker, preto začal Sulla Samnitov čo najrýchlejšie prenasledovať.

 

Rozhodujúci boj

K rozhodujúcej bitke došlo 1. novembra roku 82 pred Kr. pri Collinskej bráne priamo na okraji Ríma. Boj bol dlho nerozhodný. Sullovo ľavé krídlo nepriatelia porazili a zahnali, pravé však pod vedením Crassa zvíťazilo. Sám Sulla sa ocitol v nebezpečenstve života, keď na neho nepriatelia namierili oštepy. Zachránil ho podriadený, ktorý udrel Sullovho koňa, ten odskočil a oštepy minuli cieľ. Nakoniec však Sulla získal ohromujúce víťazstvo. Väčšina nepriateľských vodcov padla v boji, okrem nich ostalo na bojisku 50 000 mŕtvych, 8000 nepriateľov zajali.

Mladý Marius sa pokúsil z Praeneste prekopať na slobodu, keď sa to však nepodarilo, spáchal v tuneli samovraždu. Pompeius na Sicílii zajal a popravil Carbona a jeho hlavu poslal do Ríma. Bývalý konzul Asiaticus utiekol do Massilie, Norbanus na Rodos, kde však spáchal samovraždu, keď ho chceli vydať nepriateľom. Jedinou oblasťou pod kontrolou populárov ostala Hispánia, kde sa sústredili preživší mariovci pod vedením schopného Quinta Sertoria. Vojna tu pokračovala až do roku 72 pred Kr., keď Sertoria zavraždili. Až na toto územie bol však Sulla na konci roka 82 pred Kr. pánom rímskeho sveta.

 

Proskripcie

Po víťazstve vstúpil Sulla do Ríma a zvolal senát. Zatiaľ čo im nevzrušeným hlasom prednášal prejav, senátorov vyrušoval nárek a krik prichádzajúci z neďalekého cirku. Tam práve legionári masakrovali šesťtisíc samnitských zajatcov. Sulla napomenul otcov vlasti, aby si hluk nevšímali, že tam len na jeho rozkaz trestajú niektorých zločincov.

Senát zvolil Sullu za diktátora s kľúčovou podmienkou – bez časového limitu zastávania úradu. Diktátor následne rozpútal proskripcie, ktoré rozmermi ďaleko prekonali minulé vyčíňanie mariovcov. Väčšina obetí navyše nebola zabitá z politických dôvodov, ale pre ich majetok. Ukryť človeka zapísaného v zozname na fóre bolo samo osebe trestané smrťou, naopak, kto ho zabil, bol odmenený dvoma talentami. Trest sa vzťahoval aj na rodinných príslušníkov, na druhej strane mohli odmenu získať aj otroci. Čistka trvala niekoľko mesiacov. Sulla údajne nariadil likvidáciu okolo tisícpäťsto senátorov a jazdcov, hoci sa odhaduje, že obetí mohlo byť až 9000. Aby sa zaistil pred možnou odvetou potomkov obetí, diktátor zakázal synom, a dokonca aj vnukom proskribovaných kandidovať do politických funkcií. Tento zákaz bol zrušený až o vyše tridsať rokov.

Jednou z obetí proskripcií sa mohol stať aj mladý Gaius Iulius Caesar, ktorého teta bola Mariovou ženou a matkou Gaia Maria mladšieho. Ceaserovou ženou bola navyše Cinnova dcéra Cornelia, s ktorou sa odmietol rozviesť. Mladý Caesar sa musel niekoľko mesiacov skrývať, až sa Sulla nechal uprosiť jeho príbuznými, medzi ktorými boli diktátorovi prívrženci, a dokonca aj vestálky. Diktátor povolil len neochotne a predniesol známy výrok, že robí chybu, pretože v Caesarovi sa skrýva veľa Mariov.

Sulla nemal najmenší problém demonštrovať svoju moc verejne a brutálne. Keď sa vojnový hrdina Lucretius Ofella rozhodol kandidovať za konzula, diktátor ho chcel odradiť. Keď sa to nepodarilo, poslal centúria a ten Ofellu zabil priamo na fóre. Proskripcie výrazne zmenili politické a majetkové pomery v Ríme. Ľudia, ktorí sa v situácii vyznali, ako Crassus a Pompeius, závratne zbohatli. Najväčší zisk však mal prirodzene samotný diktátor.

 

Reforma ústavy

Keď sa takto porátal s akoukoľvek (aj potenciálnou) politickou opozíciou, prikročil Sulla k reforme rímskeho politického zriadenia. Ako predstaviteľ konzervatívnej skupiny optimátov bol odhodlaný opätovne ustanoviť moc senátu a pokiaľ možno potlačiť moc ľudu a jeho predstaviteľov. Zvláštny odpor v ňom vzbudzoval úrad tribúna ľudu, ktorého predstavitelia boli úhlavnými nepriateľmi optimátov a práve tribún Sulpicius bol príčinou Sullovho prvého pochodu na Rím. Diktátor teda odobral tribúnom  ľudu  právo iniciovať tvorbu zákonov  a právo vetovať rozhodnutie senátu. Ostala im len právomoc byť „ombudsmanom“ jednotlivých ukrivdených občanov. Najmä však zakázal bývalým tribúnom uchádzať sa o ďalšie úrady. Zvolenie za tribúna ľudu takto znamenalo nie začiatok, ale koniec politickej kariéry.

Senát musel navyše vopred odsúhlasiť každý zákon, ktorý bol predložený pred ľudové zhromaždenie. Aby posilnil moc senátu, Sulla tiež navrátil právomoc nad súdmi od rímskych jazdcov späť senátu. V zhromaždení centúiriov obnovil staršie serviovské usporiadanie, ktoré favorizovalo zámožnejšie vrstvy.

Diktátor potom zvýšil počet zastávaných magistratúr a pevne určil cursus honorum rímskeho občana. Verejné pôsobenie budúceho politika sa začalo desaťročnou vojenskou službou v jazde alebo v štábe príbuzného či priateľa, ktorý bol veliteľom. Prestížnejšie bolo stať sa vojenským tribúnom, ktorých mala každá légia šesť (jeden zo senátorského stavu, piati z jazdeckého).

Po dosiahnutí 32 rokov veku mohol občan kandidovať na úrad kvestora. Kvestorov bolo každý rok zvolených 20. Diktátor rozhodol, že každý kvestor získal automaticky kreslo v senáte. Takto narástol počet senátorov z 300 na 600, a cenzorovi odpadla povinnosť (ale zároveň sa tak značne znížil jeho vplyv) udržiavať zoznam potenciálnych členov senátu, lebo od toho momentu bolo vždy dosť bývalých kvestorov, ktorí boli členmi senátu už doživotne.

Vo veku 36 rokov sa bývalý kvestor mohol uchádzať o pozíciu edila. Volili sa dvaja plebejskí a dvaja patricijskí (kurulskí) edili. Pozícia edila bola v rámci cursus honorum nepovinná, a keďže poskytovala možnosť získať si prostredníctvom financovania hier popularitu medzi ľudom, bol o ňu vždy veľký záujem.

Vo veku 39 rokov mohol muž kandidovať na prétora. Táto funkcia už zahŕňala držbu moci (imperia) a sprievod liktorov. Prétori pôsobili hlavne ako sudcovia, hoci v neprítomnosti konzula mohli viesť vojsko.

Nakoniec po dosiahnutí 42 rokov (40 pre patricijov) mohol úspešný politik kandidovať za konzula. Bola to najvyššia dosiahnuteľná pocta (okrem zriedkavo voleného cenzora). Konzul mal istotu, že sa zapíše do histórie, pretože po ňom (a jeho kolegovi) bude pomenovaný daný rok.

Mimoriadnym úspechom bolo, keď politik dosiahol úrad hneď v roku, v ktorom splnil vekový limit (suo anno). Cicero sa napríklad rád hrdil tým, že všetky úrady zastával v prvom možnom roku napriek tomu, že bol prvým z rodiny, kto sa stal konzulom.

Sulla, aby zabránil kumulácii moci, stanovil, že  medzi zastávaním rovnakého úradu tým istým človekom musí uplynúť desaťročná prestávka. Zároveň určil, že bývalý prétor a konzul musí po skončení termínu vyraziť do provincií a spravovať ich ako proprétor či prokonzul. Diktátor sa ich neprítomnosťou v hlavnom meste pokúšal prerušiť akékoľvek väzby a styky, ktoré si počas roka v úrade vytvorili.

Ako finálnu demonštráciu svojej moci rozšíril Sulla posvätný okruh okolo Ríma – pomerium, ktoré bolo nezmenené od čias kráľov. Ďalším, kto pomerium rozšíril, bol až cisár Claudius o vyše sto rokov neskôr.

 

Vzdanie sa moci

Na prekvapenie všetkých Sulla po uskutočnení reforiem koncom roka 81 pred Kr. z pozície diktátora odstúpil. Jeho motivácia nie je známa. Je pravdepodobné, že ako presvedčený konzervatívec chcel dokázať, že jeho reformy budú fungovať. Je tiež možné, že bol z politiky unavený a v starobe (ťahalo mu na šesťdesiatku, čo bol v staroveku pokročilý vek) sa chcel venovať príjemnejším veciam. Suetonius spomína, že Ceasar pomerne arogantne kritizoval Sullu za jeho odstúpenie a rozhodne nehodlal napodobiť ho.

V každom prípade sa dal Sulla spolu s verným Metellom zvoliť za konzula ešte na rok 80 pred Kr. Po skončení konzulátu prepustil liktorov a prechádzajúc sa po fóre vyzval obyvateľov, aby mu teraz, už ako prostému občanovi, vystavili účet z jeho činnosti. Nikto sa, samozrejme, neodvážil kritizovať, okrem jedného mladíka, ktorý Sullu nasledoval a hlasne mu jeho činy vyčítal. Bývalý diktátor zachoval pokoj a len poznamenal, že čin tohto mladíka zabráni tomu, aby sa v budúcnosti iný diktátor vzdal moci.

Sulla sa potom stiahol do svoj villy blízko mesta Puteoli (tal. Pozzuoli) v Kampánii. Do aktívnej politiky už nezasahoval, hoci si stále udržiaval vplyv. Začal písať pamäti a veľa času trávil popíjaním so starými kumpánmi, zvlášť s hercom Metrobiom, ktorý bol jeho dlhodobým milencom. Takýto životný štýl spôsobil, že sa jeho pôvodne banálna choroba zhoršila. Stihol ešte dopísať pamäti (ktoré sa, žiaľ, nezachovali) a potom v roku 78 pred Kr. umrel, zrejme na zlyhanie pečene alebo na prasknutý žalúdočný vred, zapríčinený chronickým alkoholizmom. Plútarchos spomína, že ho pred smrťou trápila nákaza červami, zapríčinená vredmi.

Sulla často tvrdil, že za svoje úspechy nevďačí len svojim schopnostiam, ale aj šťastene. Získal tak prímenie Felix (Šťastný). A šťastie v podstate slúžilo Sullovi až úplne do konca.

Konzul toho roka, Marcus Aemilius Lepidus (otec neskoršieho triumvira), sa pokúsil zabrániť Sullovmu verejnému pohrebu. Zasiahol však Pompeius, hoci ho Sulla urazil tým, že mu v závete nič neodkázal. Diktátorovi veteráni dopravili telo na zlatom katafalku na Martovo pole. Pompéznosť Sullovho pohrebu prekonal až pohreb cisára Augusta takmer o storočie neskôr. Pohrebnú reč predniesol bývalý konzul a diktátorov starý spojenec Lucius Marcius Filippus. Len čo bol popol uložený do hrobky, spustil sa dážď.

 

Mgr. Adam Rada, PhD., vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

 

Použité pramene:

Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Bratislava 2008.

Appianos: Krize římské republiky. Praha 1989.

 

Použitá literatúra:

Keaveney, A.: Sulla: The Last Republican. London 2005.

The Cambridge Ancient History, Volume IX: The Last Age of the Roman Republic 146 – 43 BC. Cambridge 1994.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Caesarova mimoriadna kariéra by nebola možná bez predchodcov, z ktorých najvýznamnejším bol muž, ktorý si svojimi neobyčajnými úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „šťastný“. celý článok

Ako opisujú evanjeliá zmŕtvychvstanie?

Ako opisujú evanjeliá zmŕtvychvstanie?

Podobne ako v príbehoch Ježišovho narodenia, tak aj v príbehoch jeho zmŕtvychvstania často skĺbime všetky udalosti opisované v evanjeliách do jednej. celý článok

10 najväčších vojvodcov staroveku

10 najväčších vojvodcov staroveku

Ako môžeme definovať najväčších vojvodcov staroveku? Podľa počtu vyhratých bitiek a vojen? Prípadné, môžeme zmerať veľkosť územia, ktoré dobyli? celý článok

Muž, ktorý zmenil Spartu a porazil Atény

Muž, ktorý zmenil Spartu a porazil Atény

Plútarchos zaradil Lysandra do svojich životopisov slávnych Grékov a Rimanov a porovnával ho v nich so samotným Corneliom Sullom. Gréckeho životopisca nezaujímali iba úspechy osobností, ale predovšetkým ich povahy. celý článok

Diskusia