Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Kone v starovekých náboženstvách sprevádzali slnko aj duše mŕtvych

Publikované : 08.01.2020 | Zobrazení: 1112 |
9 minút čítania

Všetci poznáme rozprávku o Popolvárovi a jeho starom prašivom koníkovi, ktorý sa zázračne menil na hovoriaceho tátoša, či rozprávku o slncovom koni, ktorý prinášal krajine svetlo ako slnko. Tieto rozprávkové bytosti však neboli výmyslami našich praprastarých rodičov, ktorí nimi chceli uspať svoje nezbedné ratolesti, ale majú oveľa staršie korene, siahajúce až k náboženským predstavám starovekých etník. Kone v nich pomáhali slnku na jeho každodennej púti, ale aj dušiam zomrelých preklenúť hranicu sveta živých a mŕtvych.

 

Kôň je oddávna verným spoločníkom ľudí. K prvým kontaktom človeka s týmto kopytníkom došlo pre jeho mäso a aj zdomácnený bol s cieľom jednoduchšieho prístupu k tejto potravine (pravdepodobne v období eneolitu, asi v druhej polovici 4. tisícročia pred Kr.). Napriek tomu veľmi rýchlo nadobudol špeciálne postavenie. Ľudia si už čoskoro po domestikácii uvedomili možnosti rýchleho transportu, ktoré kôň ponúkal. Významným míľnikom bolo najmä jeho zapriahnutie do voza (prvá polovica 2. tisícročia pred Kr.). Stavba tela koní v období, keď ešte nebol vynájdený chomút, nedovoľovala zapriahať ich do ťažkých nákladných vozov s plnými drevenými kolesami. Na to slúžili podstatne silnejšie voly. Kôň ako rýchlejšie zviera bol vhodný do ľahkých dvojkolesových vozov, ktoré sa používali na boj alebo na slávnostnú prezentáciu panovníka alebo aristokracie.

O čosi neskôr, v 1. tisícročí pred Kr., sa kôň začal bežne využívať aj na vojenskú jazdu. Kôň a človek sa stali druhmi v boji, ale aj druhmi v love (do tohto obdobia siahajú počiatky štvanice). V dôsledku vyšších nárokov na chov sa kvalitné kone postupne stali luxusnými zvieratami, dokonca sa na základe ich vlastníctva začali označovať konkrétne privilegované spoločenské vrstvy (napr. označeniami „Jazdci“ alebo „Páni koní“). Konzumácia konského mäsa sa v starovekom svete postupne stala výnimočnou, spojenou s rituálom. Tabuizovalo ju kresťanstvo vo včasnom stredoveku (pápež Gregor III. v roku 732), aby tak definitívne potlačilo „pohanské“ obrady.

Výnimočné postavenie koňa a jeho úzke prepojenie s človekom sa odrazilo v náboženstve a mytológii rôznych etník. Kôň v sebe spájal predovšetkým dva protichodné princípy. Na jednej strane symbolizoval solárne mocnosti a nebo, teda život, na druhej strane bol lunárnym symbolom spojeným s vlhkým živlom, podzemím a smrťou. Bol teda symbolom života aj smrti.

 

Slncový kôň

Prepojenie koňa so slnkom alebo so slnečným božstvom bolo veľmi rozšírené. Jeho korene siahajú hlboko do 2. tisícročia pred Kr. a súvisia s mýtom o každodennom putovaní slnka po oblohe. V tomto období bola v Európe, ale aj na priľahlých územiach starého sveta rozšírená predstava, že slnko svoju púť absolvuje na člne ťahanom vodnými vtákmi, najčastejšie labuťami. Táto viera sa premietla do mnohých zobrazení takzvaného slnečného člna, napríklad vo forme skalných rytín v Škandinávii a v Alpách alebo ako tepaná výzdoba na bronzových výrobkoch (napr. na luxusných misách). Uprostred loďky býva umiestnený slnečný kotúč a vodné vtáky sú symbolicky znázornené na jej okrajoch, zahnutých do tvaru hlavičiek so zaobleným zobákom. Pozostatkom tejto archaickej viery je aj labuť ako atribút gréckeho boha slnka. Ku koncu 2. tisícročia však slnečné božstvo postupne „vymenilo“ vodné vtáky za kone. Prečo sa tak stalo?

Príčinu tejto zmeny treba hľadať vo svete nás smrteľníkov. Súvisí s tým, že sa kone začali bežne využívať do záprahu prepychových a bojových vozov. Kvalitné kone sa stali luxusnými zvieratami, spojenými s prezentáciou kráľovskej moci a vojenskej sily. A keď sa vládcovia a vznešení muži vozili na vozoch ťahaných koňmi, prečo by mali ľuďom nadradené božstvá cestovať menej prestížnym spôsobom?! Slnko teda začalo cestovať na voze. Jedným z najstarších dokladov tejto predstavy je nádherný vozík z bronzu a zlata, objavený v dánskom Trundholme v roku 1902. Kôň ťahá voz, na ktorom dominuje kotúč zdobený bohatými ornamentmi symbolizujúcimi slnko (viacnásobné kruhy, špirály). Kotúč je z jednej strany pozlátený a z druhej nie. Je možné, že žiarivá, pozlátená strana symbolizovala cestu slnka cez deň a tá nepozlátená, temná, predstavovala jeho púť v podsvetí počas noci.

Takto sa kone stali symbolmi slnečných bohov. Slnko bolo preto v mnohých kultúrach nazývané aj „rýchly kôň“ a jeho lúče boli často prirovnávané k vejúcej konskej hrive. Napríklad v Indii, v Iráne a v Strednej Ázii sa prostredníctvom konských pretekov slávil Nový rok, ktorý je oslavou víťazstva slnka nad temnotou. Spätosť so slnkom sa odrážala aj v preferenciách farby srsti a hrivy koní jednotlivých bohov. Denné svetlo symbolizovala biela farba. Biele kone ťahali napríklad vozy slnečných bohov Hélia, Apolóna, Mithru a iných. Na bielych koňoch jazdili aj Dioskúrovia – božské dvojičky Kastór a Polydeukés (rímski Castor a Pollux). Zo spojitosti so slnečným a ohnivým živlom sa odvodzuje aj dôležitosť zlatého a červenkastého sfarbenia koní. Napríklad v Indii alebo v stepiach Strednej Ázie boli uprednostňované kone žltého a rôznych odtieňov červeno-hnedého sfarbenia. Túto súvislosť len potvrdzuje indická mytológia, podľa ktorej boli ranné a večerné zore mýtickými dvojičkami, ktoré porodila božská kobyla.

Kone sa zároveň stali symbolmi transportu ostatných božstiev, a to z rovnakého dôvodu ako pri slnku. Preto napríklad grécki bohovia, ktorých poznáme najmä vo forme a z mýtov zaznamenaných v druhej polovici 1. tisícročia pred Kr. (lebo aj božstvá – teda predstavy ľudí o nich – sa v čase vyvíjali), cestovali na vozoch ťahaných koňmi. Na vozoch alebo na konskom chrbte cestovali aj mýtickí hrdinovia. Mýtický hrdina či hrdina v pozemskom svete, teda člen bojovníckej elity alebo kráľ, bol stelesnením boha. Úzke prepojenie bohov, hrdinov, kráľov a príslušníkov vznešených vrstiev sa odrazilo na chápaní koňa ako symbolu vznešených vlastností, ako je múdrosť, rozum, čistý intelekt, urodzenosť, nepoškvrnenosť či nevinnosť, ale aj ako symbolu svetla a života. Charakteristikou starovekých bohov, mýtických hrdinov a urodzených mužov pozemského sveta však bola aj mužnosť, plodnosť a dynamická sila. Rovnako tieto vlastnosti „prešli“ aj na kone.

Odraz mýtu o slnečnom voze ťahanom koňmi a zároveň úzke prepojenie koňa s vládcom a jeho prostredníctvom so šťastím celej krajiny sa príznačne spájajú v spomínanej rozprávke Slncový kôň.

 

Sprievodca duší

Temnejšiu stránku symboliky koňa predstavuje jeho prepojenie so silami vody a podsvetia. Voda bola v mnohých kultúrach okrem iného (život, očista) symbolom kontaktu so svetom mŕtvych. Len si predstavme kedysi tak početné nebezpečné močiare, mŕtve ramená, hlboké jazerá či rieky na dne jaskynných priepastí. Často predstavovali cestu k smrti. Preto bol vodný živel chápaný ako hranica medzi svetom živých a mŕtvych. Kôň v tomto duchu symbolizoval vlhký živel, more, ale aj chaos, zem, kráľa duchov a smrť. Smrť stelesňoval kôň čiernej farby a obeta čierneho koňa znamenala smrť smrti.

Prečo sa stal kôň, ktorý spolu so slnečným božstvom prinášal nový deň a život, zároveň symbolom smrti? Vysvetlenie hľadajme opäť v jeho využití na transport. Či už na chrbte koňa, alebo sediac na voze bol presun s pomocou tohto tvora rýchly a spoľahlivý. Ľudia začali veriť, že rovnako to bude aj v prípade presunu ich duše na druhý svet. Ako totiž vieme z dostupných prameňov, napríklad z egyptskej Knihy mŕtvych alebo z gréckych bájí, cesta do ríše mŕtvych bola vždy zložitá a plná rôznych prekážok a nebezpečenstiev. Tvor, ktorý zomrelého spoľahlivo prenesie na druhý svet, bol preto na nezaplatenie. Kôň sa stal oznamovateľom smrti, ale najmä sprievodcom duší na druhý svet (gr. psychopompos). Podľa týchto predstáv bol bytosťou, ktorá na rozdiel od bežného smrteľníka onen svet vidí, vie, kde je, a dokáže prekračovať hranice medzi týmto a „oným“ svetom. A práve hranice oboch svetov sú v mnohých náboženských systémoch spájané s vodou (riekou, morom a pod.).

Dokladom tejto viery sú jednak zaznamenané mýty, ale aj početné hroby, v ktorých je spolu so zosnulým človekom pochovaný aj kôň alebo viac koní. Zvyk pochovávať ľudí, predovšetkým vládcov a vznešených mužov, spolu s koňmi sa z pôvodnej stepnej oblasti rozšíril aj do iných regiónov – v strednej Európe sa výraznejšie uchytil už v prvej polovici 1. tisícročia pred Kr., rozšírený bol aj u Etruskov, na Cypre, neskôr u Keltov, u Trákov v dnešnom Bulharsku, a aj v období Rímskej ríše. Médiami z času na čas preblesknú správy o objave hrobky s vozom a konským záprahom z rôznych krajín a z rôznych období. Kone majú zvyčajne postroj a sú do voza zapriahnuté, pripravené vyraziť so zosnulým pánom na jeho poslednú cestu. Pochovávanie významného muža s koňom teda nebolo ojedinelé, aj keď patrilo k pomerne výnimočným spôsobom. Najbohatšie doklady týchto zvyklostí však pochádzajú z eurázijských stepí. V hroboch sú spolu s ľuďmi často pochované aj (ich?) kone. Zvyk obetovať kone pri príležitosti pohrebu zosnulého vládcu nabral v niektorých kultúrach, najmä u Skýtov, extrémne rozmery. Do obrovskej mohyly Aržan 1 v juhosibírskej Tuve, navŕšenej pre zosnulý kráľovský pár, bolo uložených asi 160 tiel koní! Spravidla niekoľko desiatok koní bolo usmrtených a uložených do hrobiek významných bojovníkov v Kelermese na ruskej Kubáni. Zvieratá boli v skupinách napríklad ôsmich alebo dvanástich, a to tak, že čím bližšie k zomrelému ležali, tým honosnejšie boli vyzdobené (podľa pravidla: postroj z kosti – zo striebra – zo zlata). Viera v špecifickú pomoc koní bola v niektorých z týchto regiónov rozšírená až donedávna: ešte začiatkom 20. storočia altajskí Teleuti pochovávali spolu so zomrelým obľúbeného koňa ako sprievodcu na onen svet.

Predstavy o konskom sprievodcovi na druhý svet boli značne rozšírené, a to najmä v šamanizme. Prekračovať hranicu dvoch svetov, respektíve cestovať medzi nimi pomáhal kôň aj samotným šamanom. Keď sa chcel altajský šaman dostať do neba, obetoval koňa so sivou alebo inou svetlou srsťou. Psychopompov však nájdeme napríklad aj v antickej mytológii. Vo všeobecnosti nimi boli kone s nadprirodzenými atribútmi (napr. krídla, ľudská reč), prípadne aj s telesným hendikepom (chromý kôň, kôň s troma nohami, s nadpočtom nôh, s pokriveným krkom a pod.). Svojim pánom radili a vedeli predpovedať budúcnosť. Odraz viery v „šamanské“ kone možno nájsť aj v maďarských a (sprostredkovane?) slovenských rozprávkach. Ich hrdina si vždy vyberie neduživého chromého či prašivého koníka, ktorý sa neskôr premení na čarovného tátoša, tak ako u nášho známeho Popolvára. Aj termín „tátoš“ sa do slovenčiny dostal z maďarského táltos, čo označovalo bytosť zo staromaďarskej mytológie s nadprirodzenými schopnosťami, podobnú šamanovi. K mýtickým tvorom s charakterom šamanských koní patril aj bájny Pegasos známy z gréckej mytológie. V tejto súvislosti nie je prekvapením, že Pegasos bol synom boha mora Poseidóna. A práve Poseidón bol z gréckych božstiev ku koňovi najbližšie – pôvodne mal dokonca podobu koňa. Vo viacerých svätyniach ho preto uctievali s prívlastkom Hippios (gr. hippos – kôň) a výnimočne mu koňa aj obetovali. Obety koní duchom morí alebo riek sú známe z viacerých iných kultúr, tak ako aj božstvá v podobe koňa. Koňa stelesňovalo more a jeho hrivu pena.

Kôň bol tiež spájaný s ďalšími božstvami, najmä s bohyňami plodnosti a kolobehu života (Demeter, Artemis/Diana, Epona) či s božstvami vojny (Aténa, Arés/Mars).

 

Obety koní pre šťastie celej krajiny

Výnimočné miesto koní v kulte rôznych etník sa odrazilo v ich rituálnych obetách. Zabitie koňa v nich nieslo špeciálny význam. V rituáli ašvamedhá, ktorého pôvod siaha do 2. tisícročia pred Kr. a ktorý bol neskôr podrobne opísaný v indických védskych prameňoch, vystupoval kôň vo svojej slnečnej podstate a v prepojení na vojenstvo a vládcu. Kôň v ňom zastupoval samotného kráľa. Ašvamedhá bol komplexný rituál pozostávajúci z viacerých zložiek, ktorý trval až rok. Mal dve hlavné časti. Počas prvej bol zo stáda vybratý najlepší žrebec bielej farby. Ten bol voľne pustený túlať sa rok po krajine, ale pod dozorom vojakov. Pred vykonaním samotnej obety bol žrebec rituálne vykúpaný a slávnostne ozdobený. Nasledovalo jeho usmrtenie a predstieraná súlož kráľovej hlavnej manželky s mŕtvym koňom. Jeho telo bolo potom rozporciované na tri časti, pričom hlavný dôraz sa kládol na oddelenie hlavy, ktorá bola obetovaná božstvu ohňa, ako aj na oddelenie chvosta. Išlo o kráľovský rituál – vykonaním obety bola potvrdená kráľova moc. Obeta koňa mala priniesť prosperitu a blahobyt sakrálnemu kráľovi, a teda aj celej krajine, za ktorej šťastie bol on zodpovedný.

Podobné obety sú známe aj z iných oblastí. Napríklad vo včasnostredovekom Írsku bol kráľ inaugurovaný prostredníctvom obradu obety bielej kobyly. Nechýbal v ňom ani erotický prvok medzi kráľom a kobylou – dnes už nevieme, či súlož bola skutočná, či len predstieraná, keďže pramene sú v tomto bode nejasné. Kobyla bola potom zabitá, rozporciovaná a uvarená. Vo vode, v ktorej sa jej mäso varilo, sa potom kráľ vykúpal a mäso jedol spolu s ďalšími účastníkmi obradu. Tým bola potvrdená jeho kráľovská moc a zvrchovanosť.

Čiastočne na podobných princípoch bola založená obeta koňa počas sviatku October equus (októbrový kôň) v starom Ríme. Aj tu bol obetovaný najlepší kôň – v tomto prípade ho vybrali zo záprahu, ktorý zvíťazil na pretekoch vozov. Obetným zvieraťom sa stal ten silnejší z páru. Aj v Ríme koňa rozdelili na tri časti, a to na hlavu, ktorú vystavili, telo a chvost (niektorí autori uvažujú, že formulácia v pôvodnom texte skôr označuje prirodzenie koňa). Zachytená krv bola potom zmiešaná s popolom, teda rituálne spálená, a neskôr použitá pri ďalšom výročnom – agrárnom – sviatku Parilia v apríli (sviatok pripomínal založenie Ríma). October equus sa konal v súvislosti s kultom boha Marsa. I keď ten bol bohom vojny, pôvodne bol aj agrárnym božstvom. Súvisel s cyklom prírody a zároveň so životným cyklom (súvislosť napr. so zmenou mladíka na muža, resp. bojovníka). Teda aj samotný obrad October equus možno spojiť s cyklickým koncom a s novým začiatkom poľnohospodárskeho roka. Aj tu sa prejavila mytologická podstata koňa ako zvieraťa prepájajúceho život a smrť, zrod aj umieranie.

 

Mgr. Petra Kmeťová, PhD., vyštudovala archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvovala niekoľko štipendijných pobytov v zahraničí (Ľubľana, Viedeň, Frankfurt nad Mohanom). Niekoľko rokov pôsobila na Katedre archeológie FiF Univerzity Komenského, zúčastnila sa tiež na výskumoch na obchvate Bratislavy. V súčasnosti pracuje na odbore archeológie Pamiatkového úradu SR. Vo voľnom čase spoluorganizuje prednášky z archeológie pre verejnosť v rámci platformy Archeologická kaviareň. Špecializuje sa na problematiku staršej doby železnej, doby bronzovej a zvláštnu pozornosť venuje aj vzťahu ľudí a zvierat v minulosti.

 

Použitá literatúra

Bökönyi, S.: History of domestic mammals in Central and Eastern Europe. Budapest 1974.

Cooper, J. C.: Lexikon alter Symbole. Preklad Gudrun a Matthias Middel. Leipzig 1986.

Kmeťová, P.: Deponovanie koní na pohrebiskách z doby halštatskej v priestore Panónskej panvy. Dissertationes archaeologicae Bratislavenses 2. Bratislava 2014.

Kuzmina, E. E.: Mythological Treatment of the Horse in Indo-european Culture. In: S. L. Olsen/S. Grant/A. M. Choyke/L. Bartosiewicz (ed.): Horses and Humans: The Evolution of Human-Equine Relationship. BAR 1560, Oxford 2006, 263 – 270.

Milićević Bradać, M.: Greek Mythological Horses and the World’s Boundary. Opuscula Archaeologica 27, 2003, 379 – 391.

Zaroff, R.: Aśvamedha – A Vedic horse sacrifice. Studia Mythologica Slavica 8, 2005, 75 – 86.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto boli „praví Árijci“ a odkiaľ sa vzali?

Kto boli „praví Árijci“ a odkiaľ sa vzali?

Nepodmaňovali si rozsiahle územia náhlymi, masívnymi inváziami. A spravidla neboli ani svetlovlasí, modrookí, a už vôbec nie „rasovo čistí“. Jedným z nich sa mohol stať prakticky ktokoľvek. Čo dnes vieme o identite a pôvode Árijcov? celý článok

Praveké deti pili zvieracie mlieko

Praveké deti pili zvieracie mlieko

V časopise Nature bol nedávno publikovaný vedecký článok, ktorý opísal, akou metódou by bolo dobré analyzovať niektoré špecifické typy keramických nádob z európskeho praveku, tzv. sacie nádoby. Mohli slúžiť pre novorodencov v praveku na pitie mlieka? celý článok

„Biele zlato“ sa v rakúskych Alpách dolovalo niekoľko tisícročí

„Biele zlato“ sa v rakúskych Alpách dolovalo niekoľko tisícročí

Všetci poznáme klasickú rozprávku Soľ nad zlato a mnohí sa pousmejeme pri až nábožnom uctievaní soli v známom filmovom spracovaní s Janom Werichom a s Vlastom Burianom. V minulosti však soľ neslúžila len chuťovým pohárikom ľudí. Bola mimoriadne dôležitým konzervantom potravín. celý článok

Praktizovali na Slovensku praveké  „voodoo“?

Praktizovali na Slovensku praveké „voodoo“?

V obci Zvončín v okrese Trnava sa našla praveká hlinená plastika, ktorá by mohla dokazovať existenciu „voodoo“ rituálov v praveku Slovenska. celý článok

10 najvýznamnejších archeologických objavov 2018

10 najvýznamnejších archeologických objavov 2018

Archeologické bádanie neustále napreduje a aj minulý rok priniesol veľa nových a zaujímavých objavov. Množstvo vedeckých informácií aj vďaka spolupráci archeológie s prírodnými vedami neustále rastie a vďaka tomu môžeme lepšie nahliadnuť do života našich predkov. celý článok

Diskusia