Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Publikované : 28.07.2019 | Zobrazení: 8156 |
10 minút čítania

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. V dejinách týchto kolapsov často nájdeme mnohé paralely s dnešnou situáciou na Blízkom východe.

 

Po vývoji v mladšej a v neskorej dobe kamennej vzniklo na území Mezopotámie (z gréc. Medziriečie) viacero mestských štátov, ktorých ekonomika závisela hlavne na poľnohospodárstve. Mezopotámiu možno rozdeliť na dve oblasti – na juhu sa nachádzala Babylónia (rozdeľuje sa na Akkad a Sumer) a na severe Asýria. Vlastné územie Mezopotámia však obsahuje aj ďalšie územia. Postupne sa mestské štáty dobrovoľne alebo nedobrovoľne zjednocovali a v priestore Medziriečia vzniklo viacero dominantných ríš a mestkých štátov – Umma, Lagaš, Akkadská ríša, Starobabylonská ríša, Stredobabylonská ríša, Stredoasýrska ríša, Novoasýrska ríša a Novobabylonská ríša. Po istom období rozkvetu tieto ríše zanikali a kolabovali.

Koniec 3. tisícročia pred Kr. sa niesol v znamení centralizácie moci dvomi mestskými dynastiami. Prvou z nich bola dynastia z Akkadu (svoj vývoj začala v meste Kiš, 2340 až 2159 pred Kr./2330 až 2150 pred Kr.), ktorá mala mocenskú základňu v severnej Babylónii. Druhá pochádzala zo starobylého Uru na juhu Mezopotámie (okolo 2116 – 2003 pred Kr.). Obe dynastie založili ríše, ktoré ovplyvňovali veľké časti územia Blízkeho východu. Samozrejme, pokusov o vytvorenie veľkej a centralizovanej ríše bolo v tomto prostredí viac (napríklad dynastia z Lagaša).

Ako napísal popredný bádateľ v problematike dejín starovekého Blízkeho východu profesor Marc van de Mieroop: „Obe ríše boli založené vojenskými prostriedkami v Babylónii, usilovali sa o zjednotenie oblasti v politickom, správnom a v ideologickom slova zmysle. Obe sa zrútili v dôsledku pôsobenia vnútornej opozície a vonkajších síl, ktoré prišli hlavne z východu.“ Je však tento pohľad pravdivý? Mohli za kolaps Akkadu a Uru odmietnutí princovia? Zániky v priestore Mezopotámie často sprevádzala nomadizácia spoločnosti, sú však kočovníci naozaj zodpovední za rozpad prvých impérií?

 

Králi z Akkadu

Zakladateľom Akkadskej ríše bol Sargon I. (2340 – 2284 pred Kr. alebo 2334 – 2279 alebo 2371 – 2315 pred Kr.). S jeho pôvodom sa spája legenda o otcovi nomádovi, ktorý sa zaplietol s kňažkou. Podľa vtedajších nepísaných pravidiel a zákonov nemohla mať kňažka deti, preto dala svojho syna po narodení do košíka a pustila ho po prúde rieky. Vďaka tomu sa dostal na dvor kráľa v meste Kiš, kde sa neskôr stal komorníkom a vladára zvrhol.

Práve na príklade Sargona môžeme vidie, ako sa v prvých štátoch miešali dve dôležité etnické zložky najstarších dejín Mezopotámie – Sumeri a Semiti, hoci sa zdá, že v bojoch o moc zohrávala etnická príslušnosť sekundárnu úlohu.

Sargonovi sa postupne podarilo vojensky zjednotiť územie Babylónie, v ktorej dominovali zväčša sumerské mestské štáty. Vo vojenskej expanzii však pokračoval aj ďalej, jeho ríša mohla siahať od Perzského zálivu až k Stredozemnému moru. O Sargonovi bolo známe, že každý deň pred ním hodovalo 5400 mužov. Z veľkej časti mohlo ísť o plne alebo čiastočne profesionalizovaných vojakov. Toto číslo nie je malé, pretože pre vtedajšiu spoločnosť išlo o veľkú ekonomickú záťaž. Samozrejme, akkadská armáda mala aj svoje ďalšie zložky.

Najväčším oponentom Sargona bol kráľ Lugalzagezi z Ummy (neskôr preniesol svoje sídlo do Uruku). Porazených panovníkov nechával Sargon často v ich predchádzajúcich funkciách, čo by sa mohlo zdať ako dobrá myšlienka, ale neskôr táto skutočnosť spôsobovala problémy, pretože „miestodržitelia“ mali veľké tendencie byť nezávislí. Inak bola ríša silno centralizovaná a porazené krajiny museli odvádzať dane centrálnej vláde. Kvôli výberu daní zaviedli Akkadčania aj štandardizáciu mier a váh. V periférnych a v dôležitých oblastiach ponechali stále vojenské posádky.

Nadvláda však nebola taká pevná, ako by sa mohlo zdať, a Sargonovi nástupcova sa stretávali s neustálymi vzburami a s vnútornou opozíciou. Mnohí nepriatelia sa spájali, aby spoločne bojovali proti Akkadu. Štát ohrozovali aj migrácie Amorejcov a Churritov z prostredia dnešnej Sýrie alebo Gutejcov z pohoria Zagros. Silneli aj štáty a etniká na východ od Akkadu,  napríklad štát Avan a Lullubejci.

Mnohí historici často uvádzajú, že nástupcovia silných panovníkov sú zvyčajne slabší a nedokážu udržať silné ríše. Nie je to celkom pravda. Príkladom môže byť napríklad Alexander Veľký alebo Gaius Octavianus, ktorí boli úspešnejší ako ich rovnako výrazní predchodcovia. V prípade Sargonových nástupcov môžeme povedať, že síce zdedili veľkú ríšu, ktorá však mala množstvo vnútorných problémov a je otázne, či sa vôbec dala v takomto rozsahu udržať.

 

Prečo skolabovala Akkadská ríša?

Ako príčina kolapsu Akkadskej ríše sa uvádzajú hlavne dva dôvody. Prvým dôvodom mohli byť migrujúci Gutejci, ktorí pochádzali z hôr východne a severovýchodne od Tigrisu, z územia dnešného Iránu. Druhým často uvádzaným dôvodom sú klimatické zmeny. Prípadne sa uvažuje o kombinácii obidvoch faktorov. Kolaps však mohli spôsobiť aj iné okolnosti. Migrácia Gutejcov ohrozila predovšetkým samotnú Sargonovu dynastiu, čiže sama osebe nemusela znamenať kolaps. Je celkom možné, že gutejské elity len využili vzniknuté mocenské vákuum.

Dôležitou časťou Akkadskej ríše bolo územie severnej Mezopotámie, hlavne oblasť rieky Chábur s archeologickými lokalitami Tell Brak, Tell Mozan a Tell Leilan (dnes územie severovýchodnej Sýrie), ktorá bola akousi štátnou obilnicou. Sargonova politika (a čiastočne aj politika jeho nástupcov) bola založená na expanzii. Ako som už uviedol vyššie, Sargon musel denne nakŕmiť niekoľko tisíc ľudí. Môžeme predpokladať, že jeho nástupcovia na tom boli rovnako, prípadne sa ešte množstvo na panovníkovi „závislých“ ľudí zvyšovalo, vzhľadom na to, že silná centralizácia ríše si vyžadovala ďalších štátnych zamestnancov.

Práve pre svoju úrodnosť bola severovýchodná Mezopotámia pre ríšu viac ako dôležitá. Na základe údajov z prírodovedného a archeologického výskumu na lokalite Tell Leilan a z geologických vrtov v Ománe nastalo niekedy medzi rokmi 2200 až 1900 pred Kr. suchšie obdobie, ochladenie klímy a zvýšila sa veterná činnosť. Na základe údajov z Ománu vieme, že množstvo zrážok pokleslo o 20 až 30 percent. Podľa niektorých názorov mala zmenu klímy naštartovať sopečná aktivita, pričom však „vinník“ ešte nebol identifikovaný. Klimatické zmeny mohli byť aj za migráciou Gutejcov do Mezopotámie. Toto etnikum pochádzalo z hôr a z náhorných plošín, nachádzajúcich sa východne a severovýchodne od rieky Tigris.

K dvom spomínaným faktorom by sme mohli pridať aj ďalšie. Akkadská ríša pravdepodobne profitovala zo svojej expanzie. V podstate získavala hospodárske prebytky okolitých krajín. V takom prípade sa akkadským kráľom oplatilo živiť veľkú armádu a rozsiahly administratívny aparát. Každá expanzia však narazí na svoje fyzické limity. Vojsko sa stane nerentabilným, i keď je stále  potrebné.

Ďalším dôležitým elementom boli odstredivé tendencie podrobených mestských štátov a krajín. Sargon a jeho nástupcovia často nechávali podrobených panovníkov vo svojich funkciách, pričom ich neskoršia lojalita bola viac ako otázna.

Pri páde Akkadskej ríše sa uvažuje aj o zmenách v demografii. Pravdepodobne aj v dôsledku príchodu a usádzania iných etník sa zvýšilo množstvo vidieckeho obyvateľstva. Hustota populácie na vidieku však mohla narastať aj bez nomádskej zložky. Úrodnosť v Mezopotámii mohla viesť k nárastu natality a tá nutne musela naraziť na svoje limity. Tento aspekt akkadského kolapsu skôr predpokladáme, pretože hustota vidieckeho osídlenia sa v archeologickom zázname sleduje komplikovanejšie.

Posledným možným dôvodom, ktorý mohol prispieť ku kolapsu Akkadskej ríše, sú rozpory medzi elitami krajiny. Uvažuje sa, že vznikom akkadskej elity došlo k narušeniu vzťahov v rámci systému mezopotámskych miest. Narušenie vzťahov mohli spôsobiť aj samotní panovníci, napríklad Sargonov vnuk Narám Sín sa štylizoval ako boh, čo mohlo viesť k rozkolu s ostatnou elitou.

 

Návrat sumerských kráľov

Gutejci neboli schopní nadviazať na centralizačné snahy Akkadskej ríše. Samotné mesto Akkad nezaniklo, ale už nikdy neobnovilo svoju predošlú slávu. Po Gutejcoch ovládla priestor Mezopotámie na krátke obdobie najskôr II. dynastia z Lagaša.

Hegemónom v oblasti sa však stala až III. dynastia z Uru (okolo 2116 – 2003 pred Kr.), ktorá bola pravdepodobne sumerského pôvodu – králi Utuchegal (vládol ešte z Uruku) a Ur-Namma.

Štát Ur bol trochu inej povahy ako jeho predchodca. Geograficky mal menšie rozmery, vnútorne však bol ešte viac centralizovaný, napríklad okrem výberu daní sa panovníci z Uru aktívne zapájali aj do distribúcie surovín a produktov v jednotlivých častiach impéria. Zároveň mal štát aj početnejšiu byrokraciu, čo si vyžadoval práve centralizovaný spôsob riadenia. Z tohto obdobia máme aj viac písomných prameňov. Králi z Uru kládli v zahraničnej politike väčší dôraz na diplomaciu, o čom svedčí aj vydaj kráľovských dcér do zahraničia. V Akkadskej ríši bola dôležitá hlavne vojenská expanzia, ktorú presadzovali panovníci z Uru hlavne na začiatku svojho panovania.

Rozdielne prístupy fungovania medzi Akkadskou ríšou a III. dynastiou z Uru ilustrujú ich vzťahy s oblasťou Perzského zálivu. Zatiaľ čo počas existencie Akkadskej ríše bola táto oblasť ovládnutá už Sargonom I., v období III. dynastie z Uru tu dominovali viac menej samostatné spoločnosti, ktoré sprostredkúvali kontakty a obchod medzi Mezopotámiou a východnými krajinami (Magan, Marhaši a Meluhha). Príkladom zamerania dynastie z Uru na obchod môžu byť aj veľké remeselnícke dielne v samotnom hlavnom meste. V týchto dielňach pracovalo až 13 000 tkáčok. Veľká časť produkcie išla na export.

Ríšu III. dynastie z Uru rovnako ohrozovali migrácie a útoky cudzích etník. Zo sýrskych stepí to boli semitskí Amorejci (tak isto Amoriti), zo severu Churriti a z východu Elamiti, ktorí ríšu nakoniec aj rozvrátili. Dynastia z Uru musela rovnako ako Akkadčania odolávať aj vnútornej opozícii. Proti Amorejcom postavili obyvatelia štátu III. dynastie z Uru dokonca 200 km hradbu (nebola dodnes lokalizovaná), ale ako povedal spisovateľ George R. R. Martin prostredníctvom postavy Tyriona Lannistera: Čím to je, že keď niekto postaví múr, iného okamžite zachváti túžba zistiť, čo je za ním?“ Ako ste správne pochopili, budovanie múrov nepomohlo, možno si tento fakt uvedomia aj ich rôzni stavitelia v dnešnej dobe.

Rovnako ako to bolo v prípade Akkadskej ríše, aj počas panovania III. dynastie z Uru sa prejavovali separatistické tendencie jednotlivých častí ríše. V písomných prameňoch sa píše, že úrady miestodržiteľov v provinciách sa stali dedičnými, vznikali tak vlastné lokálne dynastie s odstredivými tendenciami. Nakoniec ríšu tvorilo len neveľké územie okolo hlavného mesta. Ku koncu dynastie sa v prameňoch dokonca spomína hlad, aj keď sa zdá, že iných surovín mali dostatok (napríklad zlata a striebra).

Odstredivé tendencie počas panovania Sargonovej dynastie a vládcov z Uru sa zhodujú s teoretickými výsledkami amerického ekonóma Mancura Olsona. Predmetom jeho výskumu sú tzv. distribučné koalície. Myslí tým skupinu, ktorá je schopná pre svojich členov vytvoriť natoľko motivačnú schému, že potom úspešne pracujú v záujme tejto skupiny proti väčšine ostatných a rozdeľujú, čiže distribuujú medzi sebou výnosy zo svojich presadených čiastkových záujmov. Pokiaľ sú úspešní, stáva sa táto distribučná koalícia tvorcom všetkých podstatných pravidiel, pričom jedným zo základných bodov, ktoré presadzuje, je udržať sa v pozícii tvorcu noriem. Ide o jednu z častých príčin kolapsu zložitých spoločností, ktorá popisuje aj udalosti v Akkadskej ríše a v krajine III. dynastie z Uru.

Nemôžeme vylúčiť, že na páde III. dynastie z Uru sa podieľalo aj oslabenie obchodných kontaktov s krajinami na východe, ktoré tak isto prechádzali vlastnými kolapsami a zmenami. Napríklad spoločnosti v okolí Perzského zálivu sa zdajú byť v tom čase menšie a viac regionálne. Krajiny Magan (nachádzala sa na území Ománu), Marhaši (na území dnešného Iránu) a Meluhha (krajina v Indii – harrapská kultúra) nám miznú z písomných prameňov.

Nepreskúmanou možnou príčinou kolapsu je zvyšovanie salinity pôdy. Zavlažovacie systémy, ktoré sa vyvinuli hlavne v prostredí južnej Mezopotámie, zvyšovali salinitu pôdy, a tým znižovali možnú úrodu. Tento jav mohol nastať aj v období Akkadskej ríše, aj v čase panovania III. dynastie z Uru.

 

Dnešné paralely

V rokoch 2010 až 2012 (v niektorých štátoch de facto pokračuje až doteraz) sa v blízkovýchodných krajinách odohrala vlna revolúcii, médiami nepresne označená ako arabská jar. Rovnako ako v prípade Akkadskej ríše a III. dynastie z Uru, ide o kolaps spoločnosti. Staroveké procesy majú množstvo paralel s dnešnou situáciou. Väčšina arabských krajín, v ktorých došlo k revolúcii, mala demografické problémy vyvolané zvýšenou pôrodnosťou. Väčšie percento mladých ľudí bez perspektívy je častým zdrojom komplikácií.

Narastajúca klimatická zmena navyše vyvolala problémy a znížené výnosy v poľnohospodárstve. Tie sa prejavili v migrácii vidieckeho obyvateľstva do miest, čo len zhoršilo situáciu. Pohyby vidieckej populácie v moderných arabských krajinách sa až príliš podobajú na migrácie zväčša nomádskych etník v Mezopotámii.

V mnohých blízkovýchodných štátoch existovali aj vnútorné separatistické tendencie, založené buď na náboženskej, alebo na etnickej príslušnosti (napríklad Kurdi). Vnútorné odstredivé tendencie sa prejavovali aj počas panovania Sargonovcov a III. dynastie z Uru.

Na príklade blízkovýchodných štátov možno v priebehu procesov, ktoré vyvrcholili arabskými revolúciami, pozorovať aj rozpory medzi elitami krajiny, prípadne časťami obyvateľstva. Príkladom je vzťah vládnucich Alavitov v Sýrii k väčšinovému sunnitskému obyvateľstvu.

Rovnako ako dnes, aj v minulosti sa často hľadali príčiny úpadku v iracionálnej sfére. Podľa propagandistického mezopotámskeho textu Prekliatie Akkadu môže napríklad za koniec ríše trest bohov. Aj dnes mnohí hľadajú príčiny úpadku v morálke a v odklone od tradícií. Tieto myšlienky sú však príznakom istej intelektuálnej nemohúcnosti. Stačí sa len opýtať, ako vlastne definujeme taký vágny pojem, ako je morálka?

Kolaps starovekých dynastií spôsobilo pravdepodobne viacero faktorov – klíma, demografické zmeny, vnútorné a ekonomické problémy alebo vojenské konflikty. Veľa z nich má svoje dnešné paralely, napriek podobnosti nemôžeme príčiny kolapsov starovekých spoločností plnohodnotne aplikovať na dnešok. Napríklad, v starovekých štátoch určite nepoznali fenomén sociálnych sietí, ktorý veľmi prispel k šíreniu myšlienok arabských revolúcií. Rovnako v prípade hodnotenia dopadov migrácie, ktorá bola v mezopotámskych dejinách často príčinou kolapsu, musíme byť opatrní. V dejinách mohla byť migrácia obyvateľstva pozitívna (utečenci z Byzantskej ríše a ich príspevok ku vzniku renesancie a humanizmu v Taliansku) alebo negatívna, ako sme to videli  na príklade Mezopotámie.

 

Mgr. Branislav Kovár, PhD., vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk.

 

Použitá literatúra

Hulínek, D./Hulínková-Ťuchová, E.: Kolapsy a úpadky v starovekej Mezopotámii. In: Kovár, B./Ruttkay, M. (eds.): Kolaps očami archeológie. Nitra 2019, 43 – 68.

Middleton, G. D.: Understanding Collapse. Ancient History and Modern Myths. Cambridge 2017.

Van de Mieroop, M.: Dějiny starověkého Blízkého východu okolo 3000 – 323 př. Kr. Praha 2010.

Mendel, M.: Arabské jaro. Historické a kulturní pozadí událostí na Blízkem východě. Praha 2015.

Nováková, N./Pecha, L./Rahman, F.: Dějiny Mezopotámie. Praha 1998.

Laursen, S./Steinkeller, P.: Babylonia, the Gulf Region and the Indus. Winona Lake 2017.

Olson, M.: Vzestup a pád národů: Ekonomický růst, stagflace a společenská rigidita. Praha 2008.

Prosecký, J.: Když království sestoupilo z nebes. Mezopotámské kroniky od časů nejstarších až do doby perské vlády. Praha 2015.

Weiss, H.: Megadrought, collapse, and resilience in late 3rd millennium BC Mesopotamia. In: H. H. Meller/H. W. Arz/R. Jung/R. Rish (eds.): 2200 BC – Ein Klimasturz als Ursache für den Zerfall der Aleten Welt? 2200 BC – A climatic breakdown as a cause for the collapse of the old world? 7. Mitteldeutscher Archäologentag wom 23. bis 26. Oktober 2014 in Halle (Saale). Halle 2015, 35 – 52.

Yoffe, N./Seri, A.: Negotiating Fragility in Ancient Mesopotamia: Arenas of Contestation and Institutions of Resistance. In: Yoffe, N. (eds.): The Evolution of Fragility: Setting the Terms. Cambridge 2019, 183 – 194.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša. celý článok

Hon na čarodejnice bol marketingom cirkví

Hon na čarodejnice bol marketingom cirkví

Viera, že za choroby, neplodnosť alebo neúrodu môže čierna mágia, bola v nejakej miere rozšírená prakticky vo všetkých častiach sveta. Dvaja ekonómovia prišli s novou hypotézou o tom, čo poháňalo novoveký hon na čarodejnice, postavenou na ekonomických teóriách. celý článok

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Kolaps Rímskej ríše patrí medzi najzaujímavejšie historické udalosti. Pre Rimanov bol pád „Večného mesta“ katastrofou, ale aj na jeho troskách vyrástla stredoveká Európa. Podľa niektorých názorov kolaps ríše spôsobila hromadná otrava olovom. Mohli sa ľudia v staroveku masovo otráviť týmto kovom? celý článok

Diskusia