Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Kam siahajú korene Islamského štátu?

Publikované : 24.11.2015 | Zobrazení: 7614 |
7 minút čítania

Islamský štát, arab. al-Dawla al-Islámíja, tvorí skupina sunnitských militantov, ktorí v súčasnosti ovládajú rozsiahle časti Sýrie a Iraku. V  júni roku 2014 vyhlásili obnovenie kalifátu, islamského štátneho zriadenia vedeného kalifom – náboženským a politickým zástupcom samotného proroka Muhammada na zemi. Jeho radikálna doktrína vychádza z fundamentalistického učenia salafíje, resp. wahhábizmu. Wahhábizmus je zároveň jediná uznaná forma islamu v Saudskoarabskom kráľovstve. Kam vlastne siahajú korene tohto hnutia?

 

Salafíja alebo wahhábizmus?

I keď sa termín salafíja a wahhábizmus často používajú ako synonymá, mnohí západní aj islamskí vzdelanci namietajú, že ide o dva rozdielne prúdy v islame. Pomenovanie „wahhábisti“ je označenie nasledovníkov arabského vzdelanca, učiteľa a reformátora Muhammada ibn cAbd al-Wahhába, ktorý žil a pôsobil na Arabskom polostrove v 18. storočí.  O ňom budeme hovoriť neskôr. Termín wahhábizmus sa dnes často používa na označenie hnutí šíriacich sa z centra Saudskej Arábie, ktoré usilujú o očistu islamu od všetkých neskorších nánosov a o jeho návrat do podoby, v akej existoval v 7. storočí.

Salafíja je odvodená od arabského al-salaf al-sálih (salaf – predok, sálih – zbožný, oddaný). V preklade označuje prvé dve až tri generácie moslimov žijúcich za života a po smrti proroka Muhammada. Tí by mali slúžiť ako prototyp správneho moslima. Salafíja teda taktiež hlása návrat k čistej forme islamu a k zbožnosti. Učenie oboch smerov je veľmi podobné, rozdiel spočíva v odlišnom chápaní ich vzniku. Kým wahhábisti boli sústredení okolo jednej osoby na geograficky ohraničenom mieste jej pôsobenia, salafístické hnutia vznikli samostatne na niekoľkých miestach nezávisle v rôznych časových obdobiach. Je to termín viac všeobecný a abstraktný, popisujúci istý posun, vývoj v islame. Wahhábizmus je konkrétne hnutie, často opisované ako radikálnejšia odnož salafíje. Samotní wahhábisti považujú toto označenie za urážku a sami seba nazývajú tiež salafístami. V záujme jemnejšieho rozlíšenia obidvoch prúdov však v tomto príspevku termín wahhábizmus používame.

 

Návrat ku koreňom

Wahhábistické hnutie vzniklo už v 18. storočí. V širšom kontexte môžeme toto storočie chápať ako obdobie obnovy a reforiem v islame. Bol to čas, keď svetlo sveta uzrelo množstvo obrodeneckých hnutí rôznych druhov v mnohých odlišných regiónoch. Napriek osobitostiam a rozdielom medzi nimi je zrejmý jeden spoločný znak. Na rozdiel od 19. a 20. storočia, keď reformné hnutia vznikali ako reakcia na vonkajšie zásahy, agresívnu politiku Osmanskej ríše či európsky imperializmus a kolonializmus, v storočí osemnástom vyjadrovali potrebu reformy vnútorných pomerov islamskej vierouky. Boli reakciou na latentný prístup moslimov k náboženským rituálom a z toho vyplývajúceho zanedbávania povinností, a z laxného prístupu k samotnej viere. Najpálčivejším problémom tej doby bolo preberanie cudzích prvkov do učenia a praktík islamu. Príkladom sú modlitby k svätým a viera v ich nadprirodzené schopnosti, alebo nosenie talizmanov, ochranných amuletov a posvätených predmetov na ochranu pred zlými duchmi. Vznikali pútnické centrá na miestach hrobiek či domov významných osobností minulosti. Islamskí vzdelanci si lámali hlavu nad tým, či je možné takýchto veriacich stále považovať za moslimov.

V islame je jedine Boh hodný vzývania a modlitieb. Ako hovorí moslimské vyznanie viery: „Nie je boha okrem Alláha a Muhammad je jeho prorokom. Formujúci sa wahhábizmus sa snažil tieto deformácie viery potlačiť. Vyznačuje sa svojím dôrazom na náuku o jedinosti Boha, arab. tawhíd. Okrem toho hlásal návrat k základom – fundamentom – islamskej viery. Tie predstavuje Korán ako zjavené slovo samotného Boha a písomné záznamy činov a skutkov proroka Muhammada – hadíthy. Pravú, čistú a nepokrivenú vieru videli vo formatívnom období siedmeho storočia, keď žil prorok Muhammad, jeho spoločníci a štyria nasledovníci, ktorých nazývame arab. al-chulafác ar-rášidún„pravoverní kalifovia“. Tieto osobnosti a ich skutky mali poslúžiť ako vzory pre vtedajších moslimov a prinavrátiť ich tak k „pravej“ viere.

 

Učenie Muhammada ibn cAbd al-Wahhába

Muhammad ibn cAbd al-Wahháb sa narodil v roku 1702 alebo 1703 na Arabskom polostrove v mestečku cUjajna v provincii Nadžd. Pochádzal z bohatej rodiny sudcov a vykladačov práva. Mal oplývať nevídaným talentom. Korán sa naučil naspamäť ešte pred dovŕšením desiateho roku života. Svoje pôsobenie započal v rodnom mestečku okolo roku 1740. Hlavnou oporou jeho učenia bol už spomenutý tawhíd – náuka o jedinosti Boha a popieranie modiel. Práve zlyhanie v dodržiavaní tawhídu viedlo podľa neho k rozkladu sociálneho systému, korupcii, tyranii a nespravodlivosti v živote moslimov. Tých, ktorí nedodržiavali striktné pravidlá, ktoré hlásal, vylúčil z moslimskej komunity. Nehlásal však ich likvidáciu, moslimovia mali mať možnosť „napraviť“ sa a nastúpiť na správnu cestu. Až keď odmietli toto pokánie, nasledoval spravodlivý trest.

K jeho učeniu patrilo aj presvedčenie, že viera nie je len osobná vec jednotlivca, ale má aj verejný rozmer. Keďže sa ľudia a komunity navzájom ovplyvňujú, islam musí byť vecou verejnou. Z toho vyplývalo, že i vládnuca elita mala dbať na správnosť svojho konania, bojovať proti modlárstvu a korupcii a dodržiavať islamské zákony. Len to mohlo viesť k nastoleniu spravodlivosti, stability a obnoveniu silnej moslimskej spoločnosti. Krátkou epizódou jeho života v meste cUjajna bola podpora zo strany miestneho vládcu cUthmána ibn Hamáda ibn Muammara. Praktická aplikácia jeho učenia sa prejavila v troch incidentoch podporených týmto vládcom. Vyrúbanie posvätných stromov, ktoré miestni moslimovia uctievali a verili v ich nadprirodzenú silu, zničenie monumentu nad hrobom Zajda ibn al-Chattába, ktorý sa stal pútnickým miestom a ukameňovanie ženy obvinenej z cudzoložstva. Správa o týchto skutkoch sa rýchlo šírila. V knihe Husajna ibn Ghannama – Tarích Nadž, prvého kronikára, súčasníka a podporovateľa wahhábistického hnutia, sa napriek snahe vykresliť tieto činy v dobrom svetle píše, že moslimovia boli šokovaní týmito udalosťami. Učenie bolo obvinené zo šírenia násilia a extrémizmu. Na nátlak culamác, islamských učencov a vykladačov práva, a zvrchovaného správcu provincie, bol cUthmán nútený vypudiť Muhammada ibn cAbd al-Wahhába z rodného mesta. Po odchode do Mekky, krátkom pôsobení v Basre a v Medíne, ho v roku 1744 alebo 1745 pozval na svoj dvor emír Muhammad ibn Sacúd.

 

Aliancia s rodinou Sacúdovcov

Muhammad ibn cAbd al-Wahháb potreboval vojenskú podporu, bez ktorej sa šírenie princípov tawhídu zjavne nemohlo zaobísť. Emír Muhammad ibn Sacúd zasa hľadal náboženský základ ako legitimizáciu svojich politických ambícii. Ich spojenectvo sformovalo nábožensko-politickú alianciu, ktorá viedla k vytvoreniu prvého štátu Sacúdovcov – Dirijského emirátu. V kontexte viery wahhábistov je politická moc na zemi legitímna len vtedy, ak je panovník stotožnený s učením o jedinom všemohúcom Bohu, od ktorého táto moc pochádza. Pod zámienkou očistenia islamu od heretikov a ich praktík spustil Muhammad ibn Sacúd vojenskú kampaň naprieč Arábiou. Úspešné ťaženie rozšírilo panstvo emirátu až po mesto Karbalá, kde boli zničené viaceré šíctske posvätné miesta. Až ovládnutie svätých miest Medíny a Mekky prinútilo konať Osmanskú ríšu. Z poverenia Istanbulu vtrhol na Arabský polostrov egyptský miestodržiteľ Muhammad cAlí a rozvrátil Dirijský emirát.

Od presídlenia do al-Dirije bol osud Muhammada ibn cAbd al-Wahhába spätý s osudom prvého saudského štátu. Tento pakt bol potvrdený zväzkom medzi al-Wahhábovou dcérou a synom Muhammada ibn Sacúda. Muhammad ibn cAbd al-Wahháb zomrel v júni roku 1792. Wahhábizmus ako oficiálne náboženstvo však pretrvalo aj po zániku prvého aj neskoršieho druhého štátu Sacúdovcov. Spôsob vlády Muhammada ibn Sacúda poslúžil ako model pre všetkých nasledujúcich sacúdskych panovníkov až do dnešných dní. V roku 1932 založil cAbd al-cAzíz ibn Sacúd v poradí tretí štátny útvar tejto rodiny, dnešnú Saudskú Arábiu. Vysoké pozície vo vláde tohto štátu spojené s otázkou náboženstva dodnes zastávajú potomkovia Muhammada ibn cAbd al-Wahhába.

 

Praotec moderného terorizmu?

Učenie Muhammada ibn cAbd al-Wahhába predstavilo „návrat k čistote stredovekého islamu“. Každá odchýlka od tohto prúdu bola považovaná za herézu. cAbd al-Wahháb vystupoval proti inováciám a zmenám v náboženstve, arab. bidca, aj proti modlárstvu a polyteizmu, arab. širk. Nerobil rozdiel medzi inovercami alebo moslimami. Ak sa nestotožnili s jeho učením, boli vystavení aktívnym perzekúciám. Bol Muhammad ibn cAbd al-Waháb „praotcom moderného terorizmu“? Propaganda Saudskej Arábie, ale aj autori ako Ismacil al-Farúqí  či súčasná americká vedkyňa Natana J. Delong-Basová sa snažia toto tvrdenie vyvrátiť. Napriek tomu bol wahhábizmus po útokoch na Svetové obchodné centrum v New Yorku z 11. septembra 2001 označený za hlavnú islamskú hrozbu, ktorej čelí „západná civilizácia“. Je známy svojím negatívnym vplyvom v mešitách a školách po celom svete. Saudská Arábia financuje nespočet kampaní, charít a vzdelávacích centier, kde sa šíri doktrína wahhábizmu. Na jeho základe si zlegitimizoval svoj džihád Usáma bin Ládin či hnutie Taliban v Afganistane. Wahhábizmus sa považuje za extrémistickú radikálnu militantnú formu islamu, pohŕdajúcu moderným svetom. Samotná Saudská Arábia je stále častejšie predmetom kritiky zo strany ľudskoprávnych aktivistov. Porušuje práva a slobody menšín, žien či opozičných kritikov vlády. Legálne je mučenie, neľudské fyzické tresty aj popravy.

 

Stredovek v 21. storočí

V každom z vyššie spomenutých opisov by sme mohli nájsť aj súčasný tzv. Islamský štát. Predstavuje salafístické hnutie, snažiace sa o očistu islamu a jeho návrat k stredovekému „nepoškvrnenému“ islamu. Nevzniklo však nezávisle ako jedno z hnutí salafíje, stále viac odborníkov je presvedčených, že bolo ovplyvnené hlavne radikálnym učením wahhábistických misionárov. Mnohé vonkajšie prejavy tzv. Islamského štátu napĺňajú podstatu cAbd al-Wahhábovho učenia. Vytvorenie kalifátu podľa vzoru stredovekých vládcov sústreďujúc politickú aj náboženskú moc v rukách jednej osoby, podporuje náboženské násilie voči anti-wahhábistom z radov moslimov či boj proti inovercom – tieto a mnohé iné nariadenia každodenného života vychádzajú z perverznej predstavy o „pravom“ islamskom zriadení.

The New York Times uverejnil v roku 2014 správu o školách pod kontrolou islamistov, v ktorých sa vyučuje na základe wahhábistických náboženských textov. „Je to druh neskroteného wahhábizmu,“ vyjadril sa pre spomínaný denník Bernard Haykel, odborník na blízkovýchodnú politiku z univerzity v Princetone. Vlajka, ktorú títo extrémisti používajú, je taktiež inšpirovaná legendárnou rája al-sawdác, čiernou štandardou proroka Muhammada. V strede je vyobrazená pečať proroka a nápis v súlade s tawhídom: „Nie je boha okrem Alláha. Tento samozvaný štátny útvar si nárokuje zvrchované postavenie nad celým moslimským aj nemoslimským svetom, neuznávajúc súčasné hranice štátov a teritórií. Dištancujú sa od neho aj mnohé iné súčasné teroristické organizácie. Al-Qáicda vydala vo februári roku 2014 vyhlásenie, že organizácia v tom čase známa ako ISIS „nie je odnožou al-Qáicdy, nie sú organizačne prepojené a al-Qáicda nenesie žiadnu zodpovednosť za jej činy.“ Tzv. Islamský štát v súčasnosti reprezentuje najmenej tolerantnú formu náboženstva islam na svete.

 

Mgr. Jozef Hyrja vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite, so zameraním na Blízky východ a dejiny islamu. Jeho osobitným záujmom sú rané dejiny islamu v 7. storočí, obdobie vojen ridda, pravoverní kalifovia a arabské výboje, a tiež dejiny Blízkeho východu na prelome 19. a 20. storočia. V minulosti publikoval vo vedecko-populárnych časopisoch doma aj v zahraničí.

 

 

Použitá literatúra

Cockburn, P. : The  Rise of Islamic State. ISIS and the New Sunni Revolution. London 2014.

Commins, D.: The Wahhabi Mission and Saudi Arabia. New York 2006.

Delong-Bas, N.: Wahhabi Islam: From Revival and Reform to Global Jihad. Oxford 2004.

Kepel, G.: The War for Muslim Mind. Islam and the West. Harvard 2006.

Kostiner, J.: The Making of Saudi Arabia 1916-1936. From Chieftaincy to Monarchival State. Oxford 1993.

Kropáček, L.: Duchovní cesty islámu. Praha 1992.

Rasheed, M.: A History of Saudi Arabia. Cambridge 2002.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.huffingtonpost.com/alastair-crooke/isis-wahhabism-saudi-arabia_b_5717157.html

b) http://www.nytimes.com/2014/09/25/world/middleeast/isis-abu-bakr-baghdadi-caliph-wahhabi.html

c) https://www.washingtonpost.com/world/middle_east/al-qaeda-disavows-any-ties-with-radical-islamist-isis-group-in-syria-iraq/2014/02/03/2c9afc3a-8cef-11e3-98ab-fe5228217bd1_story.html

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Útok v Paríži sa nepodobá vyplieneniu Ríma

Útok v Paríži sa nepodobá vyplieneniu Ríma

V reakcií na nedávny teroristický útok v Paríži publikoval harvardský historik Niall Ferguson článok, v ktorom prirovnal túto udalosť k vyplieneniu Ríma Gótmi v roku 410 n. l. celý článok

Ako uhorskí Saracéni študovali v Jeruzaleme

Ako uhorskí Saracéni študovali v Jeruzaleme

Špionážny príbeh v stredoveku? Jedna taká udalosť sa stala počas piatej križiackej výpravy, akurát nám chýbajú úplné dôkazy, že všetko prebehlo tak, ako malo. Ale indícií je dostatok. celý článok

Chcel Winston Churchill konvertovať na islam?

Chcel Winston Churchill konvertovať na islam?

Internetom prebehla informácia, že Winston Churchill v mladosti sympatizoval s islamom do takej miery, že jeho príbuzní sa obávali konverzie na islam. Správa potešila moslimov a neuveriteľne vydesila islamofóbov. Nechcem hatiť nadšenie moslimov, a ešte menej zdesenie islamofóbov, ale... celý článok

Pôvod islamského fundamentalizmu

Pôvod islamského fundamentalizmu

Stále aktuálne udalosti v moslimských krajinách nás nútia pozerať sa do histórie, pretože tam sa nachádzajú korene dnešného vývoja. celý článok

Koniec času v islame

Koniec času v islame

Nikto nepozná presný čas, kedy nastane koniec času. Kto tvrdí, že pozná, klame. Podobne ako v iných náboženských systémoch, aj v islame speje svet od stvorenia k zániku. celý článok

Diskusia