Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Jediný zmysel vyučovania dejepisu je pochopiť logiku spoločenských procesov

Publikované : 24.01.2020 | Zobrazení: 3572 |
9 minút čítania

Z času na čas si spoločnosť pripomína historické udalosti, ktoré ju určitým spôsobom formovali či boli kľúčové v jej vývoji. Bez dejepisného vzdelania sa však aj z dôležitých historických zlomov stanú v spoločnosti len mnoho nehovoriace udalosti z minulosti, o ktorých nič nevieme a ktorých význam nechápeme. O význame poznávania dejín a didaktike dejepisu, ale aj o stave súčasného školstva a jeho budúcnosti sme sa rozprávali s Mgr. Vladimírom Urbanom (1953).

 

Tomáš Garrigue MasarykTomáš Jahelka: T. G. Masaryk na prvom zjazde československého učiteľstva v roku 1920 povedal: „Hovoriť o tom, že škola má byť pre život, by snáď bolo dnes už banálne. O tom bolo premýšľané, napísané a hovorené už dosť. Ešte by som si prial, aby naše školstvo predovšetkým podávalo isté vedomosti odborné.“ Čo považoval Masaryk pred sto rokmi už za banálne, považujú dnes mnohí za nanajvýš aktuálne. Stále sa hovorí o tom, že sa má učiť pre život. Raz sa ma študent gymnázia celkom vážne, a dokonca rozhorčene spýtal, načo sa máme učiť o niečom, čo už bolo. Aký to má vôbec pre život význam. Čo na to môže učiteľ odpovedať?

Vladimír Urban: V prvom rade by mu mal pripomenúť, že ak by chcel a mohol existovať ako mysliaca bytosť, alebo hoci aj ako živočích alebo rastlina bez pamäti, je stratený a odsúdený na to, aby sa stretával vždy s novými, neznámymi a nepochopiteľnými skutočnosťami. Zajac, ktorý zabudol na včerajšiu skúsenosť, je dnes stratený, tobôž človek žijúci vo veľmi komplikovaných a meniacich sa podmienkach. Učiť sa o tom, čo bolo, je jedinou cestou, ako pochopiť to, čo je, a hlavne to, čo by mohlo byť, respektíve čo bude, ak zabudneme na to, čo bolo.

Žiaľ, v prípade spomínaného žiaka a  jemu podobných, pribúdajúcich geometrickým radom, je akákoľvek argumentácia zbytočná. Tragédiou hlupákov je ich neschopnosť pochopiť dôležitosť poznatkov vo všeobecnosti. Títo mladí ľudia, odchovaní internetom, sú neprekonateľní vo svojej viere vo všemocnosť tohto média a v presvedčení, že vlastný mozog nepotrebujú, lebo práve spomínaný internet ho v plnej miere nahradí. Myslenie bolí, internet poteší a sociálne siete dávajú životu zmysel, lebo ho napĺňajú.

 

Čo s „učením sa pre život“?

Akoby sme žili niečo iné ako život! Je to neuveriteľné klišé. Ak sa tým myslí budúci život, tak čokoľvek robíme v súčasnosti, má priamy dopad na to, čo a ako budeme robiť v budúcnosti. Vymierajúca časť ľudstva sa domnieva, že získavať čo najviac informácií o tom, ako funguje svet, je dobrý nápad na trávenie aspoň časti svojho času. Víťaziaca väčšina vie, že je to zbytočné, lebo všetko je na webe.

 

Rakúsky filozof Konrad Paul LiessmannV súčasnej pedagogike sa hlavným cieľom vyučovania stalo získanie tzv. kompetencií. Rakúsky filozof K. P. Liessmann dokonca hovorí v súvislosti s dnešnou didaktikou o devalvácii vzdelania a o pedagogickom nihilizme. Primárnym cieľom didaktiky už totiž nie je získanie poznatkov a vedomostí, ale nadobudnutie kompetencií. Aký je váš pohľad na tento fenomén presadzovaný v súčasnom vyučovaní?

 

Pedagogika (neúspešne) kompenzuje  skutočnosť, že nie je vedou (nedisponuje atribútmi vedy), tým, že „pedagógovia“ prichádzajú stále s novými myšlienkami, ktorých cieľom je zahmliť svoju bezradnosť. Kompetencie sú toho markantným príkladom.

Problém spočíva v dvoch všeobecne akceptovaných omyloch. Prvým je chybný záver vyplývajúci z narastania množstva poznatkov, ku ktorým ľudstvo postupne dospieva, a akceptovanie „slobody“ v ich interpretácii. Druhým je viera vo všemocnosť informačných technológií siahajúca až po akceptovanie faktu (aj keď viac menej len podvedomé), že u časti populácie počítače nahrádzajú mozgy konkrétnych ľudí. Ak občan nepochopí podstatu fungovania politického systému, je síce schopný nájsť cestu k volebnej miestnosti (najmä ak má v aute zabudovaný navigačný systém), ale to je tak všetko, čo ho oprávňuje k tomu, aby svojím hlasom rozhodoval.

Dnes už máme žijúce dôkazy moderného prístupu k výchovno-vyučovaciemu procesu. Na Slovensku veľmi narastá tá časť populácie, ktorá nielenže nemá ani základnú predstavu o svete, ktorý ju obklopuje, nevie ani, kde je sever, obrazne i doslovne. Nič nevedia, ničomu nerozumejú, no disponujú kompetenciami. Ja tomu teda nerozumiem, a to som sa poctivo snažil. Bude to tým, že nie som „kompetentný“.

 

Trieda v medzivojnovom ČeskoslovenskuNa istom súkromnom gymnáziu som sa stretol s tým, že dejepis sa od prímy učil spôsobom od najnovších dejín po najstaršie, teda pospiatky. Túto metódu vymysleli na jednej pedagogickej fakulte, veľmi vážne ju obhajovali a podarilo sa im ju aj na istý čas dostať do praxe. Je možné pochopiť historickú udalosť bez poznania predchádzajúcich dejín?

 

Viem o tom. So svojím priateľom, učiteľom dejepisu na gymnáziu, hráme už niekoľko rokov s prestávkami hru. Dali sme do banku po sto eur a vyhrá ten, kto vymyslí relevantnú otázku o príčinách druhej svetovej vojny, ktorá by nepredpokladala znalosť výsledkov prvej svetovej vojny. Musím sa priznať, že sa nám to doteraz nepodarilo.

 

Dá sa vôbec uvažovať o takejto metóde?

Byť moderný za každú cenu na úkor žiakov je bohužiaľ beztrestný spôsob páchania číreho zla. Ten, kto ako prvý prišiel s nápadom učiť dejepis opačným smerom, než ako prebiehali udalosti a príčiny prinášali svoje účinky (dôsledky), sa zrejme nikdy nepozeral na dejiny ako na proces, v ktorom sa uplatňujú kauzálne vzťahy, ako na proces so svojou vnútornou logikou. Takže im vonkoncom nerozumel, tak ako tí, ktorí jeho bláznivý nápad zaviedli do praxe. Dejiny bez pochopenia kauzality sú len rozprávaním, mytológiou alebo táraním. A pre žiakov prímy nemôže byť nič jednoduchšie a zaujímavejšie, ako sú dejiny praveku. Ich jednoduchosť a prírodná prirodzenosť je pre dieťa nepomerne zrozumiteľnejšia ako finesy svetovej politiky, ideologické lži a intrigy dvadsiateho storočia.

 

Majú návštevy Auschwitzu zmysel?Pred istým časom bola zvýšená hodinová dotácia dejepisu v 9. ročníku. Bol to dobrý krok? Zohráva výučba dejepisu a občianskej náuky, prípadne exkurzie do koncentračného tábora Auschwitz úlohu pri zamedzovaní šírenia tzv. extrémistických názorov, popierania holokaustu či šíreniu rôznych tzv. alternatívnych dejín?

Vyučovanie dejepisu a náuky o spoločnosti zohráva významnú, aj keď nie rozhodujúcu úlohu pri zamedzovaní šírenia tzv. extrémistických názorov. Má však mocných súperov. V prvom rade je to praktická politika. Žiaľ, naša politická reprezentácia a drvivá väčšina žurnalistov nemali dobrých učiteľov dejepisu, respektíve chodili poza školu. Veď ako inak si vysvetliť ich drzosť používať pojmy, ktorým vonkoncom nerozumejú, na pomenovanie javov a procesov, o ktorých v podstate nemajú ani tušenie.

Výsledkom sú šialené nápady, ako je riešenie problému extrémizmu zvýšením hodinovej dotácie v deviatom ročníku. Žiaden učiteľ dejepisu, nech by mal k dispozícii akýkoľvek počet hodín, nepresvedčí žiakov, že demokracia na Slovensku funguje, že tu rozhoduje väčšina, že politické strany nezištne a obetavo slúžia potrebám občanov, súdy súdia a policajti pomáhajú a chránia. Extrémizmus je a bude dôsledkom neschopnosti „demokratickej“ politickej reprezentácie správať sa ako schopní, zodpovední a hlavne ako slušní ľudia. Kvalitné vyučovanie dejepisu môže pomôcť žiakom pochopiť, ako a prečo to je tak, ako to je, no nikdy nemôže znížiť počet prívržencov extrémizmu, pokiaľ sa nezmení fungovanie skorumpovaného partokratického systému.

Návšteva Auschwitzu má na žiakov prekvapujúci vplyv. Ak si niekto myslí, že ak tam žiakov zavlečiem, tak sa stanú fanatickými prívržencami demokracie na slovenský spôsob, tak v živote nebol so žiakmi na exkurzii. Musím sa tu vrátiť k svojej odpovedi na tvoju druhú otázku. Ak pochopím logiku spoločenských procesov – a to je jediný zmysel vyučovania dejepisu –, nemusím chodiť na deprimujúce miesta, aby som pochopil obludnosť režimov vraždiacich priemyselným spôsobom deti.

 

Učebnica dejepisu pre 2. ročník gymnáziíS tým súvisí ďalšia otázka: Je možné dejiny učiť a vykladať objektívne?

Výklad dejín je buď objektívny, alebo to nie je výklad dejín. Tam, kde nie je učiteľ nad vecou, je buď šovinista, alebo demagóg, či politická trasorítka. Pochopiteľne, objektivita v prípade popisu a hodnotenia spoločenských javov je vždy obmedzená. Ak už ničím iným, tak historickou retrospektívou a očakávanou reakciou. Povedať niečo slušné o Salazarovi, osvietenskom absolutizme či nedajbože Peisistratovi nie je veľmi riskantné v spoločnosti, kde už hlúposť nielen rozkvitla, ale aj priniesla plody.

 

Veľa sa dnes hovorí o rôznych inovatívnych formách vyučovania. Učitelia si pomáhajú, ako vedia, aby žiakov zaujali, motivovali ich k záujmu o svoj predmet a niečo ich naučili. Čo by ste poradili svojim kolegom, najmä začínajúcim učiteľom, ako pristupovať k výučbe dejín?

Faktom je, že „moderná pedagogika“ predpokladá schopnosť žiaka základnej či strednej školy pochopiť na vyučovacej hodine to, na čo potreboval vysokoškolák kvalitnú prednášku kvalitného pedagóga, a ešte k tomu hodiny strávené s kvalitnou učebnicou. Je to absurdná predstava. Pochopiteľne, aktivizácia žiakov, ich samostatná práca a podobne majú veľký význam, no tak sa dejepis nenaučia, lebo nepochopia v množstve javov skrytú podstatu. Zlé jazyky tvrdia, že to v nejednom prípade platí aj pre samotných učiteľov.

A čo by som poradil svojim kolegom, najmä začínajúcim učiteľom? Študujte, študujte a študujte. Žiaden absolvent nemá ani tušenie o tom, čo bude učiť, čo je to učiť, v nejednom prípade ani o tom, čo je to učiť sa. Neexperimentujte, ale radšej pozrite cez plece kolegovi. Neobjavujeme každý deň Ameriku, čo ak je už objavená. A hlavne treba mať na zreteli, že deti tu nie sú na to, aby sme na nich skúšali svoje nápady.

Nečítajte historické romány, najmä nie tie dobré. Po roku nebudete vedieť, odkiaľ máte informáciu, že vojvoda z Buckinghamu bol milencom Anny Rakúskej. A to je len jeden zo zdrojov vašich budúcich omylov. Málokto napáchal v dejinách toľko škody, čo historici a ich omyly. Vy sa však mýliť nesmiete. Pamätajte si, že učiteľ matematiky môže urobiť chybu. Berie sa to ako omyl. Chyba učiteľa dejepisu sa interpretuje ako lož. A to je obrovský rozdiel. Učiteľ, ktorý sa pomýli, je svojou človečinou sympatický, učiteľ, ktorý klame, je odporný.

A hlavne, nehanbite sa učiť od kolegov. Tam je ten nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Len tak, že nepohrdnete ich skúsenosťami, budete môcť aj vy ponúkať svoje skúsenosti. Ja som pri bilancovaní svojej učiteľskej praxe napočítal z tých stovák tém, čo som učil, len osem, o ktorých som presvedčený, že som ich učil dobre a nehanbil by som sa ich ponúknuť kolegom ako prípadný vzor. Poznal som však učiteľov/-ky, ktorí/-é ich po roku praxe napočítali desiatky. A nielen to. Nejeden čerstvý absolvent pedagogickej fakulty sa domnieva, že je oprávnený na to, aby si vytvoril svoj vlastný modus operandi. Svätá prostota. Áno, učiteľom, najmä začínajúcim, chýbajú finančné prostriedky, no chýba im aj pokora.

 

Učiace sa SlovenskoMnohí vysokoškolskí učitelia poukazujú na to, že úroveň absolventov stredných škôl sa stále zhoršuje. Zúčastnil som sa raz stretnutia k projektu Učiace sa Slovensko, na ktorom zástupcovia súkromných škôl hovorili o slovných hodnoteniach na vysvedčení, o tom, ako si v škole vybudovali vrátnicu a ako chcú viac slobody. Predstavitelia štátnych škôl hovorili o zlepšení spoločenského postavenia učiteľa vrátane jeho finančného ohodnotenia.

Tak predovšetkým k tomu, že chcú viac slobody. Čo to znamená? Chce snáď viac slobody chirurg? Alebo – ak pozná najlepší spôsob, ako pomôcť pacientovi, skúsi niečo nové? Je výpravca slobodný? Prečo by mal byť slobodný učiteľ. Tú mieru slobody, ktorá mu patrí, predsa má a mali sme ju dokonca aj my, čo sme učili v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Mohol som si slobodne upraviť učebný plán do 30 percent, mohol som si organizovať hodinu... Nemohol som však robiť zo žiakov pokusných králikov.

 

Čo si myslíte o slovných hodnoteniach na vysvedčení?

K slovnému hodnoteniu len toľko. Niet lepšieho spôsobu, ako zakryť skutočnosť, že sme žiakov nič nenaučili, a niet lepšieho spôsobu, ako zbaviť prechod zo základnej školy na strednú školu posledných zostatkov korektnosti.

 

Aké zmeny teda skutočne potrebuje slovenské školstvo?

Pokúsim sa vyhnúť prílišnej vulgarizácii a súčasne byť maximálne stručný. Musím však konštatovať, že s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť intelektuálny a morálno-vôľový úpadok nastupujúcich generácií pokračovať až potiaľ, pokiaľ sa stane neúnosným a zmena postoja k riešeniu problémov školstva sa stane nevyhnutnou. Otázne je, či bude vtedy na Slovensku ešte niekto, kto bude schopný si to všimnúť.

Mgr. Vladimír UrbanAk by sme vychádzali z veľmi optimistických predpokladov, jedným z možných scenárov by mohol byť aj tento: Je potrebné urobiť všetko pre to, aby sa v NR SR vytvorila spoločná platforma školskej politiky. Všetky relevantné politické strany sa musia zhodnúť na základných otázkach rozvoja školstva, dohody rešpektovať bez ohľadu na to, či sú momentálne pri moci, alebo v opozícii. Dôvody sú dva. Niektoré kroky sú také zásadné, že to bez širokej koalície nie je možné presadiť. Zároveň je to beh na dlhú trať presahujúci jedno volebné obdobie a je preto dôležité, aby sa v začatom procese pokračovalo bez ohľadu na výsledky každých ďalších parlamentných volieb.

Ďalej je potrebné vypracovanie konkrétnych téz tvoriacich základ spoločného programu. Mal by obsahovať predovšetkým tieto úlohy: Na všetkých školách sa na základe jednotných kritérií urobí komplexný audit úrovne výchovno-vyučovacích výsledkov, kvalifikovanosti vyučovania, objektívnosti hodnotenia jednotlivých žiakov. Vytvoria sa nové, zistený stav rešpektujúce jednotné kritériá hodnotenia škôl (v žiadnom prípade ho nemožno nahradiť samohodnotením, ako navrhuje ministerstvo) a školy sa na ich základe vyhodnotia. Výstupom bude odpoveď na základné otázky: aký je stav na jednotlivých školách, aké sú ich perspektívy, vrátane ich „životnosti“. Okrem iného sa treba zamerať aj na relácie medzi veľkosťou školy, kvalifikovanosťou vyučovania a výsledkami, medzi veľkosťou školy a úrovňou krúžkovej činnosti, predmetových olympiád, športových a iných aktivít rozvíjajúcich možnosti žiakov. Na základe výsledkov merania a hodnotenia sa vypracuje plán opatrení na zmenu nepriaznivého stavu. Ak analýza potvrdí, že fungujúcou školou je škola len od určitého počtu žiakov a tried, jednoznačne sa povie, čo bude nasledovať.

Je nevyhnutné vyriešiť problémy vyplývajúce z decentralizácie školstva, iracionálne rozdelenie zriaďovateľských kompetencií a z neho vyplývajúci chaos v sieti škôl. Vznik a zánik základných a stredných škôl musí byť v rukách štátu. Samospráva ako zriaďovateľ totálne zlyhala. Okrem jej zlyhania sa ako zdroj anarchie v procese zriaďovania nových škôl čoraz viac presadzujú súkromné či cirkevné iniciatívy. Tam, kde dôjde z objektívnych a výhradne racionálnych dôvodov k zrušeniu školy, vzniká priestor pre neštátnych zriaďovateľov. Neraz dochádza k znovuotvoreniu tej istej či podobnej školy. Nová škola sa od starej líši v podstate len tým, že je už bez štátneho vplyvu, no naďalej je prevádzkovaná za štátne peniaze.

V neposlednom rade je potrebné odstrániť chaos vládnuci v školských vzdelávacích programoch na základných školách. Základná škola by mala fungovať rovnako vo všetkých regiónoch. Neexistuje dôvod ani zámienka na to, aby si učitelia robili z detí pokusných králikov a experimentovali. Ak existuje dobrý učebný plán, musia sa ho pridŕžať všade, ak neexistuje, treba ho vytvoriť. Obsah učiva na základných školách by mal byť jednotný, lebo aj šance všetkých detí musia byť v maximálnej miere rovnaké. Školstvo nesmie prehlbovať nerovnosť.

 

Pre HistoryWeb.sk sa s Mgr. Vladimírom Urbanom rozprával Tomáš Jahelka  

 

Mgr. Vladimír Urban pôsobil ako učiteľ dejepisu a občianskej náuky na Gymnáziu Juraja Fándlyho v Šali, kde bol v rokoch 1999 – 2009 aj riaditeľom. Školstvu sa venuje aj po svojom odchode do dôchodku, najmä pravidelnými komentármi v dennej tlači.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Hlavná hrdinka knihy Mama milovala Gabčíka výsluchom na gestape odolala

Hlavná hrdinka knihy Mama milovala Gabčíka výsluchom na gestape odolala

Objavuje silné príbehy, ktoré by inak zostali zabudnuté. Dedičstvo 20. storočia, ktoré si v sebe naša spoločnosť nesie, zobrazuje v dokumente a v beletrii (Mengeleho dievča, Mama milovala Gabčíka). Popularizuje historické témy aj pre širšie publikum. celý článok

Zapisuje sa tradícia do ľudských tiel?

Zapisuje sa tradícia do ľudských tiel?

O dynamike a menlivosti tradície, o tom ako sa tradícia a kultúra zapisujú do ľudských tiel, hygieny, architektúry, spoločenských pravidiel, náboženstva, a o indickej tradícii a kultúre sme hovorili s brnenským religionistom a antropológom z Masarykovej Univerzity – Mgr. Milanom Fujdom, PhD. celý článok

Pohľad z Moskvy nie len na naše dejiny

Pohľad z Moskvy nie len na naše dejiny

Na minulosť, dejepisectvo, a na to ako je to v súčasnom Rusku s nostalgiou po Stalinovi sme sa pýtali nestorky ruskej historickej vedy Valentiny Vladimirovny Marjiny, ktorá našla zaľúbenie i profesionálnu špecializáciu v československej a obzvlášť slovenskej histórii. celý článok

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Krv má v ľudskej histórii od nepamäti osobité postavenie. Pravdepodobne už v praveku si ľudia všimli, že keď človek stráca krv, z jeho tela odchádza život. Krv ako symbol života sa tak stávala súčasťou liečiteľstva, náboženských a okultných obradov. celý článok

Jiří Padevět: Svastika predáva

Jiří Padevět: Svastika predáva

O zverstvách, ktorých sú ľudia schopní, o krvavých územiach, o tom, čo robí knihu zaujímavou a ktoré sa predávajú najlepšie, sme sa porozprávali s jedným z najzaujímavejších vydavateľov kníh v Československu, Jiřím Padevětom. celý článok

Diskusia