Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Jeden z najodpornejších a najtrápnejších rozkazov, akým bol kedy britský admirál poverený...

Publikované : 20.01.2020 | Zobrazení: 6688 |
9 minút čítania

V lete 1940 sa odohrala scéna takmer so zápletkou antickej tragédie. Ešte stále spojenci, Británia a Francúzsko, hoci to už porazené a rokujúce o mieri s Nemeckom, sa zrazu ocitli na opačných stranách barikády. Parafrázujúc Winstona Churchilla, Británia, obklopená nepriateľmi, Nemcom ako výzvu do ďalšieho boja hádzala k nohám hlavu svojho niekdajšieho spojenca. No z britského uhla pohľadu, v záujme ich ďalšieho prežitia vo vojne, nebol nikdy žiaden čin dôležitejší.

 

Deň po páde Paríža 15. júna 1940 požiadal francúzsky premiér Paul Reynaud britský kabinet, o možnosť zrušenia klauzuly z britsko-francúzskej spojeneckej zmluvy o neuzatvorení separátneho mieru s Nemeckom. Londýn súhlasil pod podmienkou, že sa francúzske vojnové loďstvo nedostane za žiadnych okolností do nemeckých rúk. O deň neskôr požiadal už nový premiér, hrdina od Verdunu maršal Pétain Nemecko o začatie mierových rokovaní.

Podmienky ohľadom francúzskeho námorníctva však neboli známe. Preto sa ešte toho dňa odohrali v Bordeaux britsko-francúzske rokovania o osude vojnového loďstva. Briti chceli, aby všetky francúzske lode vrátane tých v Stredomorí odplávali na základne mimo nemeckého dosahu. Admirál Francois Darlan, nový minister námorníctva, hoci predtým sám o tomto variante uvažoval, však dal iba ústne záruky, že „jeho“ vojnové loďstvo nikdy nepadne do nemeckých rúk nepoškodené. Nemohol však zaručiť, že sa nevyskytne situácia, keď bude pod nátlakom nútený lode vydať. Predtým mal v pláne odsun loďstva do britských alebo amerických prístavov, prípadne do francúzskych koloniálnych dŕžav (vojnové lode Richelieu a Jean Bart mali byť dokonca v britských prístavoch dokončené). Ale keď sa stal ministrom námorníctva, nariadil, aby všetky lode z prístavov na atlantickom pobreží zmenili kurz do Afriky. Treba poznamenať, že Pétain, a ani Darla nemali najmenšiu chuť odovzdať flotilu Nemcom, podľa de Gaulla pociťoval Darlan k vojnovému loďstvu priam majetnícky vzťah. Navyše vydal 24. júna rozkaz, ktorý prikazoval potopiť lode v prípade, že bude hroziť ich vydanie do rúk nepriateľov, ale aj bývalých spojencov, a to dokonca aj v prípade, že toto nariadenie vydá on sám (admirálovi okrem jeho nie príliš vrelých vzťahov k Angličanom išlo aj o vlastné mocenské ciele – lode mu mali pomôcť v budúcom politickom boji).

 

Čo sa stane s loďami?

Nemci boli v podmienkach prímeria, teda aspoň čo sa týkalo francúzskeho námorníctva, štedrí. Podľa článku 8 malo byť francúzske loďstvo, až na výnimky v strážnej službe v kolóniách, sústredené vo vopred určených prístavoch, a potom pod nemecko-talianskym dohľadom odzbrojené. Vojnové lode by sa tak dostali pod nemecký dohľad plne vyzbrojené. Nemecko síce slávnostne vyhlásilo, že nepoužije francúzske bojové lode a že ich ani nebude požadovať ako vojnovú korisť, ale Briti neboli ochotní tomu uveriť. Zmluva navyše obsahovala veľmi neurčitý výrok, že istý počet plavidiel bude z podmienok vyňatý  z dôvodu hliadkovania a odstraňovaniu mín, pričom výklad pojmu bol ponechaný nemeckej strane.

V Londýne sa na vzniknutú situáciu pozerali zo svojho hľadiska – bezpečnosť ostrovov je daná námornou prevahou. Treba poznamenať, že po neúspechu na kontinente sa Briti začali viac venovať obrane ostrovov než pomoci spojencom. Francúzske loďstvo bolo štvrté najväčšie na svete a keby sa táto sila pridala k nemeckej a talianskej flotile, námorná prevaha Angličanov by čelila veľkému nebezpečenstvu. Britský kabinet sa preto po búrlivom rokovaní rozhodol, že možnosti, aby sa Nemecko dostalo k francúzskym lodiam, musí byť zabránené aj za cenu, že proti svojim nedávnym spojencom použijú silu a aj keby to mohlo znamenať, že Francúzsko sa pridá na stranu Osi.

Francúzska flotila kotvila vo viacerých prístavoch. Časť v Plymouthe, v Portsmouthe a v Alexandrii mohli Briti obsadiť najjednoduchšie. Tu kotvili bitevné lode Courbet a Paris spolu so štyrmi torpédoborcami a siedmimi ponorkami. V Egypte sa nachádzala bitevná loď Lorraine, vlajková loď admirála Godfroya, ťažké krížniky Duquesne, Tourville a Sufren, ľahký krížnik, torpédoborce a ponorka.

V alžírskom Mers-el-Kebíre boli lode mimo priameho britského dosahu. Kotvili tu dve z najmodernejších lodí – Dunkerque (vlajková loď admirála Gensoula) a Strasbourg – ktoré boli postavené, aby predstihli nemeckú triedu Scharnhorst. Okrem nich tam kotvili aj dve staršie bitevné lode Provence a Bretagne a lietadlový nosič Commandant Teste. V Alžíri kotvilo niekoľko ľahkých krížnikov a v Orane torpédoborce. V Casablance sa nachádzala ďalšia bitevná loď Jean Bart (ešte nie plne dokončená, a preto neschopná boja) a v Dakare v dnešnom Senegale skoro dokončená Richelieu. Lietadlová loď Béarn a dva krížniky sa nachádzali v Karibiku. Napokon posledná časť flotily kotvila v Toulone.

 

Operácia Catapult

Ešte pred začatím samotnej akcie zakázala britská vláda francúzskym lodiam v anglických prístavoch vyplávať na more. Operácia, či skôr dve paralelné operácie sa začali 3. júla 1940 skoro ráno. Obsadenie lodí v britských prístavoch dostalo kódové označenie Grasp, akcia proti lodiam v Mers-el-Kebíre Catapult. Všetky francúzske lode, nielen v Portsmounthe a Plymouthe, ale vo všetkých prístavoch Britských ostrovov boli obsadené. Podľa W. Churchilla celá akcia len potvrdila názor, že Nemci by mohli francúzske lode obsadiť rovnako rýchlo, keby kotvili v ich dosahu. Obsadenie prebehlo všade pokojne, s výnimkou ponorky Surcouf, kde došlo k prestrelke, počas ktorej boli zabití traja Briti a jeden Francúz. Posádky boli následne odvezené do internačných táborov, kde dostali na výber – vrátiť sa domov, alebo sa pridať k Slobodným Francúzom generála de Gaulla. Väčšina zvolila návrat domov.

Iná situácia panovala v Stredomorí, kde sa nachádzal britský zväz H, pozostávajúci z bitevného krížnika Hood a z bitevných lodí Valiant a Resolution. Zväz dopĺňala lietadlová loď Ark Royal, dva krížniky a 11 torpédoborcov. Jeho veliteľ admirál Somerville sa 3. júla 1940 o pol desiatej doobeda ocitol na dohľad prístavu v alžírskom Mers-el-Kebíre a následne komunikoval Francúzom viacero scenárov nasledujúceho vývoja. Tí dostali štyri možnosti, pričom na rozmyslenie mali šesť hodín:

  1. mohli odísť s Britmi a bojovať až do konečného víťazstva po ich boku;
  2. mohli odplávať pod dohľadom a s redukovanými posádkami do britských prístavov, pričom posádky mali byť pri najbližšej príležitosti repatriované;
  3. ak by francúzski kapitáni nechceli bojovať proti Nemcom alebo Talianom, pokiaľ tí neporušia prímerie, mohli potom s redukovanými posádkami odplávať do hocijakého francúzskeho prístavu z Západnej Indii (napr. Martinik), kde by boli lode následne odzbrojené, prípadne zverené do opatery Spojených štátov až do konca vojny, pričom posádky by sa repatriovali;
  4. napokon mohli Francúzi lode do šiestich hodín sami potopiť, prípadne ich poškodiť takým spôsobom, aby už nemohli byť opätovne bojovo použité. Ak by sa to však neudialo, mala byť, žiaľ, použitá sila tak, aby sa francúzske lode nedostali do nemeckých alebo talianskych rúk.

 

Admirál Gensoul odmietol britského vyslanca a len písomne odkázal, že francúzske loďstvo v žiadnom prípade nepadne do nemeckých alebo talianskych rúk a na silu odpovie silou. Navyše do Vichy oznámil, že Briti mu dali iba jednu možnosť a to do šiestich hodín potopiť svoje lode. Až vo svojej druhej depeši pripojil aj prvý bod z ponuky. Vyjednávanie prebiehalo celý deň a až o 16:15 poobede bolo britskému vyslancovi kapitánovi Hollandovi (inak osobnému priateľovi admirála Gensoula) umožnené vstúpiť na palubu lode Dunkerque. Ešte predtým odoslal Gensoul požiadavky do Vichy, kde o nich okolo 15:00 rokovala vláda. Tu treba poznamenať, že nejakou zhodou okolností o tretej možnosti nepadla žiadna zmienka, hoci sám Darlan nad týmto bodom ešte pred uzavretím prímeria uvažoval. Podľa pamätí generála Weyganda: „Zdá sa, že admirál Darlan, či už zámerne, alebo nie, či si už toho bol vedomý, alebo nie, nás vtedy v skutočnosti neinformoval o všetkých podrobnostiach tejto záležitosti. Teraz vychádza najavo, že podmienky britského ultimáta neboli také tvrdé, ako sa nám snažil nahovoriť a umožňovali ešte jednu, tretiu, omnoho prijateľnejšiu alternatívu“ (Churchill 1993, 230).

 

Útok sa začína

Somerville niekoľkokrát odkladal čas, dokedy sa Francúzi mali vyjadriť. Admiralita však zachytila francúzsku depešu prikazujúcu všetkým lodiam v Stredomorí plávať na pomoc eskadre v Mers-el-Kebíre a tak poslala odporúčanie, aby záležitosť čím skôr dokončil, inak môže rátať s francúzskymi posilami. Následne bolo do prístavu signalizované, že ak do 17:30 nepríde odpoveď, začnú Briti paľbu. Francúzi sa medzitým pripravovali na boj, ale ich pozícia bola veľmi nevýhodná. Lode kotvili pripútané k mólu kolmo, navyše bol prístav pomerne malý a nedovoľoval vyplávanie viacerých lodí naraz. Hlavné delá bitevných lodí boli otočené k pevnine a nemohli zasiahnuť do blížiaceho sa boja.

Podľa Churchillových spomienok bola admiralita v zložitej situácii, keď zvažovala vydať rozkaz na začatie paľby na ešte včerajších spojencov. On sám daný rozkaz považoval za „jeden z najodpornejších a najtrápnejších, akým bol kedy britský admirál poverený“ (Hrbek/Hrbek 1993, 156). Vláda o 18:26 londýnskeho času odoslala Somervillovi depešu, v ktorej sa hovorilo, že do zotmenia sa Francúzi musia podriadiť, alebo ich majú britské lode napadnúť. Vzhľadom na priebeh udalostí však prišla neskoro, keďže Briti už o 17:54 začali paľbu. O 18:00 hlásili, že narazili na mohutný odpor, hoci išlo vlastne o jednoznačnú záležitosť. Po desiatich minútach ostreľovania vyletela bitevná loď Bretagne do vzduchu, pričom prežilo len 145 mužov z 1157. Vodná para a dym zahalili ostatné plavidlá, čo im v konečnom dôsledku pomohlo. Dunkerque, zasiahnutý a sužovaný požiarom, nabehol na plytčinu. Provence, ktorá ako prvá začala odpovedať na paľbu, dostala zásahy do diaľkomerov a do trupu a tiež nabehla na breh. Len Strasbourgu a piatim torpédoborcom sa podarilo uniknúť a dostať sa do Toulonu. Trinásť minút po začatí útoku signalizoval Gensoul, že jeho lode nie sú schopné boja a žiadal o zastavenie útoku. Briti žiadosti vyhoveli a začali stíhať Strasbourg, ktorý sa im však dostihnúť nepodarilo. Somerville prenasledovanie prerušil, keďže sa bál príchodu francúzskych posíl z Alžíru. Na ceste do Gibraltáru zväz H ešte poškodil francúzsky delový čln, ktorý na druhý deň dorazila britská ponorka. No akcia sa ešte neskončila. V snahe upokojiť domácu verejnú mienku vydal vrchný veliteľ francúzskeho loďstva v Stredomorí admirál Pierre Esteva narýchlo vyhlásenie, ktoré hovorilo, že poškodenie lodí nie je vlastne vôbec vážne. To prinútilo britskú admiralitu, aby vydala Somervillovi ďalší rozkaz, tentokrát aby napadol Francúzov lietadlami. 6. júla preto lietadlá Swordfish potopili dve evakuačné lode a ešte viac poškodili Dunkerque. Pri útoku padlo ďalších 150 námorníkov a straty tak vzrástli na 1297 mŕtvych a 351 ranených.

 

Nebojovalo sa všade

Bojovalo sa takisto v Dakare, kde 8. júla lietadlová loď Hermes, krížniky Australia a Dorsetshire s podporou torpédového člna napadli najmodernejšiu francúzsku loď Richelieu. Útok ale nebol až taký úspešný, keďže poškodená loď bola následne len dva mesiace opravovaná.

V Alexandrii sa situácia vyvinula inak. Francúzsky viceadmirál Godfroy po dlhých rokovaniach napokon 7. júla súhlasil s vypustením paliva, s odstránením dôležitých súčiastok diel a s repatriáciou časti posádok. Hoci britská vláda naliehala, aby boli francúzske lode obsadené silou, prípadne aby Godfroy lode sám potopil, britský admirál Cunningham súhlasil s tým, že závery diel a hlavice torpéd budú uložené na francúzskom konzuláte v Alexandrii a k obsadeniu alebo potopeniu lodí nedošlo.

Vo Francúzskej západnej Indii bola po rovnako dlhých rokovaniach imobilizovaná lietadlová loď a dva ľahké krížniky.

 

 

Výsledok

Otázkou je, či akcia proti Mers-el-Kebíru splnila svoj účel, keďže lode, ktoré prežili útok, sa následne stiahli do Toulonu, pričom teoreticky tam bola hrozba nemeckého či talianskeho útoku oveľa väčšia a reálnejšia ako v severnej Afrike. Dá sa povedať, že útok napokon viedol k úplne opačnému výsledku oproti pôvodnému cieľu. Vláda maršala Pétaina nariadila hneď na druhý deň odvetný letecký nálet na Gibraltár (bez väčšieho úspechu) a 5. júla oficiálne prerušila všetky diplomatické styky s Veľkou Britániou. Darlan bol útokom natoľko rozčúlený, že bol ochotný sa pre pomstu spojiť s Talianskom. 10. júla informoval vládu, že kontaktoval taliansku Supermarinu s návrhom, aby spoločnou akciou vyslobodili francúzske lode z Alexandrie. Súčasne navrhoval útok na Sierru Leone, avšak žiaden z návrhov nenašiel pochopenie. Z britského pohľadu bolo horšie, že odovzdal Nemcom spoločné námorné kódy a predchodcu sonaru, protiponorkový prístroj Asdic.

Generál de Gaulle v rámci snahy o porážku nacistického Nemecka vyjadril pre útok pochopenie, hoci Britov za akciu silno kritizoval. Celá záležitosť s ním predtým nebola konzultovaná (o útoku sa dozvedel až na druhý deň ráno a o torpédovaní Richelieua dokonca až 10. júla) a veľa námorníkov z radov Slobodných Francúzov odmietlo následne pokračovať vo vojne po boku Britov. Podľa de Gaulla nebolo pravdepodobné, že by francúzska flotila napadla Britov. Napriek útoku zostal toho názoru, že osud námorníctva nie je nadradený osudu celého Francúzska, a preto je ďalej potrebné pokračovať v boji po boku Britov. V tomto zmysle aj vystúpil 8. júla vo vysielaní BBC a 13. júla vydal vyhlásenie: „Francúzi! Vedzte, že máte stále ešte svoju bojaschopnú armádu“ (de Gaulle 1989, 81).

Len ťažko sa však dá uveriť naivite francúzskej vlády a admirality, keď sa v protestných nótach po útoku odvolávali na nemecký sľub neobsadenia ich lodí. Čo sa sľubov týka, v lete 1940 už mala byť Hitlerova vierolomnosť každému známa a  spoliehať sa na jeho záväzky mohli skutočne len naozajstní „politickí analfabeti“ (Hrbek/Hrbek 1993, 139).

Francúzi napokon svoj sľub, že ich lode nepadnú Nemcom do rúk, dodržali. Reakciou na inváziu Spojencov do severnej Afriky (operácia Torch) bola okupácia aj doposiaľ neobsadenej časti Francúzska. Darlanov nástupca na ministerskom poste, admirál Gabriel Auphan (Darlan sa v novembri 1942 pridal k Spojencom), vidiac, že nemeckou snahou je obsadiť lode kotviace v Toulone, vydal rozkaz na ich potopenie. 27. novembra 1942 tak bolo vlastnými posádkami potopených celkovo 77 lodí, čím francúzske loďstvo ako bojová sila zaniklo.

 

 

Mgr. Martin Tkáč vyštudoval históriu  na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a  Francúzsku v druhej svetovej vojne.

 

 

Použitá literatúra:

Churchill, W.: Druhá svetová válka. II. díl: Jejich nejskvělejší hodina. Praha 1993.

Gaulle, Ch. de: Válečné paměti 1940/1944. Praha 1989.

Boyne, W. J.: Srážka titánů. Námorní bitvy 2. světové války. Praha 1997.

Pemsel, H.: Weltgeschichte der Seefahrt. Band 7. Seeherrschaft III: Seekriege und Seepolitik von 1914 bis 2006. Wien 2006.

Curtis, M.: Verdikt nad Vichy. Praha 2002.

Hrbek, I./Hrbek, J.: Salvy nad vlnami : Od výstřelů na Westerplatte po zkázu Bismarcku. Praha 1993

Sommerville, D.: Encyklopedie druhé světovéválky. Český Těšín 2013.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Národovca Jána Bulíka zavraždili nacisti

Národovca Jána Bulíka zavraždili nacisti

Ján Bulík, výrazná osobnosť vojvodinských Slovákov, je neprávom opomínaná postava slovenských dejín. Jeho život, aj keď predčasne ukončený, bol nadpriemerne činorodý – bol úspešným športovcom, aktívnym predstaviteľom menšiny, advokátom, politikom, a nakoniec pracovníkom protifašistického odboja. celý článok

Víly existujú a ja vám to dokážem, tvrdil autor Sherlocka Holmesa

Víly existujú a ja vám to dokážem, tvrdil autor Sherlocka Holmesa

Prečo geniálny autor detektívok sir Arthur Conan Doyle na sklonku života uveril vo víly a zapálene obhajoval ich existenciu? celý článok

Rašínova reforma stvorila československú korunu

Rašínova reforma stvorila československú korunu

Po vyše sto rokoch od rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie je Česká republika posledným nástupnickým štátom, ktorý ešte stále používa menu s názvom koruna. Ako vznikla tak silná tradícia? A kto je dodnes považovaný za otca českej koruny? celý článok

Afričania si pripomínajú „rok Afriky“ a koniec kolonializmu

Afričania si pripomínajú „rok Afriky“ a koniec kolonializmu

Rok 2020 je pre mnohé africké krajiny výnimočným rokom štátnych osláv. Až 17 štátov na africkom kontinente si tento rok pripomína 60 rokov nezávislosti od niektorej z európskych koloniálnych veľmocí. celý článok

Ako v Československu oslavovali Stalinove narodeniny?

Ako v Československu oslavovali Stalinove narodeniny?

Pred sedemdesiatimi rokmi, na jeseň roku 1949, sa Československo chystalo na jednu z najväčších oslavných akcií svojho druhu. celý článok

Diskusia