Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Jazdec na splašenom koni – hnev a vývoj...

Publikované : 14.03.2014 | Zobrazení: 5378 |
8 minút čítania

Jazdec na splašenom koni – hnev a vývoj jeho zobrazenia v minulosti

 

Hnev je základnou emóciou človeka, ktorá zabezpečovala jednoduchý mechanizmus potrebný pre fyzické prežitie. V antike nebol považovaný za jednoznačne zlú emóciu na jednej strane stál spravodlivý hnev (gr. Agnaktesis, v preklade pobúrenie, roztrpčenie), na druhej strane však bol hnev, zaslepujúci bohov i ľudí, odsudzovaný, lebo bránil v správnom posudzovaní činov (Achilles).

 

Gréckym patrónom hnevu bol boh vojny Áres. Zobrazoval sa ako mladý muž s rozhnevaným výrazom v tvári. Bol neutrálnou personifikáciou vojny a násilia. Jeho atribúty vždy súviseli s vojnou: kopija, prilba, štít a brnenie. Rímskou obdobou Aresa bol Mars, ktorý prevzal aj väčšinu jeho atribútov. Bohyňami hnevu a krvnej pomsty boli Erínie (v Ríme Fúrie), trestajúce ľudské zločiny, nedožičiac vinníkovi ani chvíľu pokoja.

Aristoteles v Etike Nikomachovej určuje cnosť ako stred medzi nadbytkom a nedostatkom. „Ten tedy, kdo se hněvá pro to, proč má a na koho má, dále pak také, jak má, kdy a po jakou dobu, jest chválen;... Ten totiž, kdo se nehněvá, proč má, jak, kdy a na koho, jest, jak se zdá, zpozdilý; neboť se zdá, jako by takový člověk neměl ani citu, ani bolesti...“ Hnev sa teda podľa Aristotelovej filozofie stredu stával cnosťou či neresťou v závislosti od svojej miery a zamerania.

Korene kresťanského ponímania cností a nerestí možno hľadať jednak v judaizme, kde bol ľudský hnev odsudzovaný ako prejav vášne, ktorá vedie k  hriechu vraždy, a tiež v perzskom kulte boha Mitru, ktorý v Ríme nabral na popularite asi od 1. stor. n. l. Toto náboženstvo malo mnoho spoločného s kresťanskou vierou – vykúpenie, spásu ľudskej duše a takisto morálku podobnú tej kresťanskej. Mitrov kult prebral zo zoroastrizmu magický význam čísla sedem, ktorý predstavoval sedem planetárnych sfér. Týmito musela prejsť ľudská duša, aby sa očistila od hriechu, pričom každý okruh predstavoval jednu neresť. Slnko bolo spojené s pýchou, Venuša so žiadostivosťou a s hnevom sa spájal Mars. 

 

Víťazstvo cností v stredoveku

Rané kresťanstvo odmietalo každú formu násilia, rovnako ako aj neprimeraný hnev a jeho prejavy, či už v srdci, v reči, alebo v konaní. Namiesto neho kládlo pokoru, ktorá však už neznamená slabosť, ale duševnú a morálnu silu. Stredovek prevzal sedem nerestí Mitrovho kultu a pridal k  nim sedem protikladných cností.

Za pontifikátu pápeža Gregora I. Veľkého (590 – 604) sa hnev stal jedným zo siedmich smrteľných, alebo tiež hlavných hriechov. V ranom stredoveku sa populárnou témou stal boj cností a nerestí ako symbol života správneho kresťana, ktorý bol večným bojom s hriechom. Jeho koncept pochádza z Prudentiovho diela Psychomachia (lat. zápas o dušu), v ktorom sa opisuje boj cností s neresťami. Protipólom hnevu (lat. Ira) je tu mierumilovnosť alebo trpezlivosť (lat. Patientia). V kresťanskom náboženstve sa chápe ako odolnosť voči  utrpeniu  pomocou sebaovládania a zdržanlivosti, ako schopnosť odpustiť i zmilovať sa nad hriešnikmi. Na ilustrácii Psychomachie z 10. stor. sa nachádza Hnev (Ira) a Trpezlivosť (Patientia) ako dve ženské postavy. Zobrazenie nerestí a cností ako ženských figúr vychádza z ich latinských pomenovaní, ktoré sú ženského rodu. Hnev sa s vlajúcimi vlasmi a mečom v ruke rúti na Trpezlivosť, pokojne stojacu s rukami zdvihnutými k modlitbe. Na ďalšej časti ilustrácie sa meč Hnevu zlomí o hlavu Trpezlivosti, čo vyjadruje moc nenásilného odporu a viery.

Ďalší zo spôsobov zobrazenia zápasu cností a nerestí je použitý v Bamberskej apokalypse  z r. 1020. Cnosti sú spodobené vo víťaznom postoji s kopijou v tvare kríža, stojac na nerestiach. Okrem víťazstva nad hriechom symbolizujú aj víťazstvo cirkvi nad neveriacimi. Jednotlivé postavy však nemajú žiadne atribúty, vďaka ktorým by sa dali rozoznať.

Motív hnevu, a všeobecne nerestí, sa v románskom a gotickom sochárstve často vyskytuje na tympanónoch s námetom Posledného súdu. Napríklad v dolnej časti tympanónu Saint Foy v Conques je hnev pravdepodobne spodobený ako muž prebozdávajúci si krk dýkou, vďaka čomu sa dá  tiež identifikovať so zúfalstvom. Na chrbte mu sedí diabol.

Na strednom portáli Notre Dame v Paríži (1163 – 1250) sa už motívy cností a nerestí vyskytujú na samostatných medailónoch. Hnev reprezentuje muž útočiaci na mnícha, symbolom jeho protipólu je žena držiaca medailón býka, keďže sa vôl ako ťažné zviera stal synonymom trpezlivosti.

Žena trhajúca si odev je zobrazením hnevu v kaplnke Scrovegniovcov v Padove. Fresku vytvoril Giotto v r. 1303 – 1306. Maľby imitujúce sochársku výzdobu boli vytvorené technikou grisaille a inšpirovala ich nepochybne Psychomachia. Cnosti a neresti sú namaľované oproti sebe, jedny na strane neba, druhé na strane pekla, pričom harmonická vznešenosť siedmich cností kontrastuje s komickou ošklivosťou nerestí.

Fra Angelico na svojom slávnom oltárnom obraze Posledný súd z r. 1439 v kláštore San Marco zobrazil na pravom oltárnom krídle peklo obsahujúce sedem smrteľných hriechov. Jednotliví hriešnici sú rozdelení podľa svojho previnenia a ich tresty sú postavené na princípe contrapasso (trest zodpovedajúci hriechu). Hnevníci spolu v pekelnej jame zápasia, v zlosti si hryzú vlastné ruky a ubližujú si.

Sedem smrteľných hriechov znázornil na stolovej maľbe v r. 1475 i Hieronymus Bosch  Centrom maľby bol kruh so vzkrieseným  Kristom a s latinským nápisom Cave! Cave! Deus Videt (Buď opatrný! Boh všetko vidí). Okolo tohto kruhu, reprezentujúceho nebo, sa rozprestiera ďalší kruh, symbolizujúci pozemský svet. Je rozdelený na sedem častí, v každej je znázornený jeden z hriechov ako malá, humorne stvárnená alegorická scéna kritizujúca neresti ľudstva. Hnev  je zobrazený ako dvojica mužov bojujúcich pred hostincom. Celá scéna symbolizuje nerozumnosť a zaslepenosť tých, ktorí sa dajú strhnúť hnevom.

 

Sedem smrteľných hriechov na Slovensku

Spodobenie siedmich smrteľných hriechov nájdeme aj na území Slovenska, konkrétne v nástennom cykle na severnej stene bočnej lode kostola vo farskom kostole sv. Jakuba v Levoči. Na sklonku 14. stor. tu boli namaľované dva registre alegorických obrazov. V hornom rade sú zobrazené skutky milosrdenstva, v dolnom smrteľné hriechy. Scény sa odohrávajú v rámoch tvorených tenkými ornamentálnymi pásmi.

Sedem hlavných hriechov predstavujú neresti podľa zoznamu Gregora Veľkého, sedem skutkov milosrdenstva je uvedených v Novom zákone, a nie sú protipólmi nerestí. Spôsob zoradenia hriechov v stredovekom umení vychádza z diela Summa super titulis Decretalium od Henrica de Segusio zvaného Hostiensis, kde sú hriechy uvedené v poradí superbia, avaritia, luxuria, gula, invidia, ira, acedia, ktoré bolo s menšou obmenou použité aj v levočskom cykle. Jednotlivé obrazy smrteľných hriechov sú viac alegorickým zobrazením, zatiaľ čo milosrdné skutky majú naratívne črty. Každému výjavu hriechu dominuje dvojica muža a ženy vezúca sa na zveroch. Nad nimi poletujú figúrky diablov, ktoré ako protiklad anjelov zo skutkov milosrdenstva zvyšujú polaritu medzi dobrom a zlom. Jazda všetkých nerestí smeruje do tlamy Leviathana – symbolu pekla. Na levočskom cykle má hnev podobu muža zabíjajúceho samého seba a ženy vraždiacej vlastné dieťa, ktorí idú na medveďovi. Nápis nad obrazom hlása: „der csorn uns obirwondyn hot/ das vir nicht hildyn gotis gebot“ (v preklade: hnev nás ovládol/ tak, že sme nedodržiavali božie prikázanie). 

 

Alegórie hnevu – divoké zviera v nás

Symbolika zvierat začala v renesancii vytláčať doteraz používané Prudentiove vzory. Návrat zaznamenala antická mytológia, pričom v tomto období došlo k zosvetšteniu motívov.  Moralizujúce námety sa začali často objavovať v mestskom prostredí, kde mali apelovať na mravný život mestskej komunity. Menej používaným motívom sa stával súboj cností a nerestí, postavy sa začali objavovať viac ako samostatné alegórie.

Hnev mohol byť zobrazený aj ako zviera či démon, tak ako je tu u Hansa Baldunga  na jeho ilustrácii z r. 1511. Každý zo siedmich hriechov je tu ako zúrivá obluda s mečom v ruke. Hriechy nemajú vlastné atribúty a sú identifikovateľné len podľa nápisu na meči (hnevu zodpovedá nemecký výraz Zorn). 

V 16. stor. nadväzuje na dielo Hieronyma Boscha holandský maliar Pieter Breugel starší. Vytvára pitoreskné spodobnenie moralít, ktoré boli blízke životu ľudu a v r. 1558 aj grafický cyklus siedmich hriechov. Alegóriu hnevu tvorí zmäť urputne bojujúcich postáv. Medveď požierajúci jedno z tiel symbolizoval už v pohanských časoch divokosť, násilie a nenásytnosť. Výjavu dominuje obrovská postava jazdca s nožom v zuboch, idúceho na sude. Je personifikáciou samotného Hnevu a zároveň variáciou jazdca na koňovi či diviakovi chápanom ako symbol neovládnuteľnej, bezuzdnej zlosti.

Pre potreby výtvarníkov za začali vydávať podrobné zoznamy emblémov a atribútov jednotlivých alegorických postáv. Milánsky humanista Andrea Alciato (1492 – 1500) vydal niekoľko kníh o emblémoch, jeho najdôležitejšie dielo je Emblematum Liber. Ilustrácia z Alciatovho diela z r. 1549 zobrazuje neľútostný boj dvoch zvierat, leva a diviaka. Diviakovi sa pripisuje negatívny význam už od antiky, súvisí údajne s nespútanosťou a žiadostivosťou a viaže sa tiež k báji o kalydónskom kancovi, ktorého Artemis vyslala ako trest na kráľa Oineusa, aby pustošil jeho zem.

Jedným z najodbornejších mytologických slovníkov bola Iconologia od Cesareho Ripu, vydaná v r. 1593. Vyšla v mnohých vydaniach s ilustráciami, medzi inými aj od francúzskeho grafika Jaquesa Callota, pričom pri každom hesle bola krátka charakteristika a atribúty postavy. Hnev bol v Iconologii charakterizovaný ako: „Mladý muž, plecnatý, jeho tvár sa nadúva; má iskry v očiach, hladké čelo a ostro rezaný nos. Je ozbrojený a na chochole prilby má hlavu medveďa, z ktorej vychádza oheň a dym. Vztýčený meč v jednej ruke a v druhej horiacu pochodeň.“ Meč tak zostal symbolom hnevu a násilia, novým atribútom sa stala horiaca pochodeň ako symbol všeničiacej nenávisti a pohromy. Zhasnutá pochodeň značí, naopak, miernosť.

 

Hnev dnes

S postupným zosvetšťovaním alegórií v baroku sa aj motívy nerestí používali menej, keďže alegórie prestali slúžiť na vzbudzovanie bázne pred Posledným súdom, skôr vyjadrovali určité vlastnosti a preferované teda boli predovšetkým alegórie cností. Pri zobrazení sa čoraz viac sa kládol dôraz na telesné znaky, mimiku tváre a pohyb tela.

Na prelome baroka a rokoka vzniklo dielo Joachima von Sandrarta, Mars Venuša a Cupid, ktoré je alegóriou hnevu. Zobrazenie útočiaceho Marsa, zadržiavaného Venušou, bolo neobvyklé a skôr podobné žánrovému výjavu. Významné zobrazenie hnevu môžeme v našich končinách nájsť i na terase zámku v Kukse. Sochársku výzdobu realizoval sochár tirolského pôvodu Matthias Braun. Postavy sú bez výnimky ženské, pričom ikonografickou predlohou neboli Callotove rytiny, ale aktuálne grafické série, ktoré v medirytinách vytvoril Martin Engelbrecht v rokoch 1710 – 1716. Postava hnevu v Kukse je odetá v antickej zbroji a s diviakom pri nohách si so zlostným gestom zhadzuje z pliec plášť. Okrem atribútov známych z Ripovho diela je tak hnev rozpoznateľný aj z postoja a mimiky.

V modernom umení, ktoré kladie najvyšší dôraz na individualizmus umelca, je zobrazenie hnevu prakticky bez atribútov alebo autor používa individuálnu symboliku. Moderní umelci 20. stor. sa občas k témam nerestí vracajú, najviac však poukazujú na novodobé neresti postihujúce našu spoločnosť. Tradičným zobrazením nerestí sa inšpiroval napr. figuratívny maliar Mario Donizetti.

 

 

 

Mgr. Jana Babušiaková vyštudovala dejiny a teóriu umenia na Trnavskej univerzite. Venuje sa prevažne témam moderného a súčasného umenia.

 

 

Pramene

 Aristoteles: Etika Níkomachova. Praha 1996. 

 

Použitá literatúra

Buran, D.: Sedem skutkov milosrdenstva a sedem smrteľných hriechov: nástenný cyklus vo farskom kostole sv. Jakuba v Levoči.  Studia archeologica slovaca mediaevalia III – IV, 2000 – 2001, 327 – 363.

Hall, J.: Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění. Praha 1991.

Hayes, H.: Autun Cathedral. Dostupné na internete: http://www.sacred-destinations.com/france/autun-cathedral.htm.

Hladík, T.: Ctnosti a neřesti v Kuksu. Reflex 44, 2002. Dostupné na internete: http://www.reflex.cz/archiv-vydani/detail/11/2002/44/

Jordan, M.: Encyklopedie bohů. Praha 1997.

Kaufmann, K.: Anger. Jewish encyclopedia. Dostupné na internete: http://www.jewishencyclopedia.com/view.jsp?artid=1523&letter=A

Roberts, H. (ed).: Encyclopedia of Comparative Iconography: Themes Depicted in Works of Art. Vol. 2. Chicago/London 1998.

Royt, J.: Slovník biblické ikonografie. Praha 2006.

Rulíšek, H.: Postavy, atributy, symboly. Hluboká nad Vltavou 2005.

Sullivan, M. A.: Ste. Foy: Tympanum: views of the Hell. Dostupné na

internete: http://www.bluffton.edu/~sullivanm/france/conques/stefoy/tympanum3.html

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, neurologicalcorrelates.com,  www.theoi.com , www.uvm.edu, www.staatsbibliothek-bamberg.de, www.bluffton.edu, www.christusrex.org, ww.joerg-sieger.de, www.hermitagemuseum.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čistá duša Andyho Warhola

Čistá duša Andyho Warhola

Andy Warhol. Superstar americkej pop kultúry. Osobnosť známa pre svoju honbu za peniazmi, za slávou a za uznaním, tvoriaca komerčné umenie odzrkadľujúce povrchnosť americkej spoločnosti, ktorú on sám tak veľmi obdivoval. celý článok

„All you need is (naked) Love“ (2. časť)

„All you need is (naked) Love“ (2. časť)

Inteligencia u žien ľahkých mravov, konkrétne u hetér sediacich na imaginárnom tróne aténskej polis, však bola mnohými filozofmi pokladaná za nevhodnú až zvrátenú. celý článok

„All you need is (naked) Love“  (1. časť)

„All you need is (naked) Love“ (1. časť)

Od toho času, čo Afrodita dostala darom jablko výmenou za možnosť únosu najkrajšej smrteľníčky pod slnkom Helady, to šlo s mierom v dejinách ľudského spoločenstva dolu vodou. celý článok

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Diskusia