Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Janko Francisci mal potomstvo v Rusku

Publikované : 29.05.2019 | Zobrazení: 4962 |
9 minút čítania

Janko Francisci (1822 – 1905) patril medzi najvýznamnejšie osobnosti štúrovského hnutia. Bol jedným z posledných žijúcich štúrovcov, uvidel ešte začiatok 20. storočia. So svojou manželkou Amáliou, rod. Kasanickou (1833 – 1876), mal dvoch synov a jednu dcéru.

 

Dcéra Mária (1852 – 1876) sa vydala za Kolomana Tótha a ich potomkovia dodnes žijú na Slovensku a v Maďarsku. Syn Miloslav Francisci (1854 – 1926) bol lekárom a hudobným skladateľom.  Zomrel v Clevelande v Ohiu v Spojených štátoch, kde bol veľmi aktívny v komunite amerických Slovákov. Jeho život aj osudy jeho potomkov sú v slovenskej literatúre známe a čiastočne spracované.

 

Ruská vetva

Janko Francisci mal však aj druhého syna – Fedora Francisciho (nar. 24. augusta 1855), v slovenskej historiografii sa o ňom píše, že stredoškolské štúdium ukončil na bratislavskej reálke (Pressburger Oberrealschule) a v rokoch 1873 – 1877 študoval v Bavorsku na Königlich-Bayerischen Polytechnischen Schule , stal sa stavebným inžinierom a v roku 1878 sa odsťahoval do Ruska (niekde sa udáva rok 1880). Po roku 1905 (po smrti otca) sa vraj kontakt medzi ním a Slovenskom prerušil a stopa po ňom a po jeho prípadných potomkoch sa stratila.

Tak vlastne vznikla jedna z najpozoruhodnejších záhad novších slovenských dejín. O tomto synovi jedného z otcov zakladateľov moderného slovenského národa a jeho potomkoch sme doteraz nevedeli takmer nič.

Niekoľkokrát som sa snažil nájsť nejaké informácie o ďalších osudoch tejto rodiny, ale bezúspešne. Inštinkt mi našepkával, že mohla byť zomletá udalosťami prvej svetovej vojny, revolúcie a občianskej vojny, prípadne stalinistickými represiami. V ruskej vojensko-historickej literatúre som sa náhodou – pri štúdiu vojenských dejín - stretol s informáciou, že akýsi „praporščik Francisci“ bol za prvej svetovej vojny príslušníkom slávnej ruskej „Eskadry vozdušnych koroblej“ – prvého leteckého útvaru ťažkých bombardérov na svete. Jej letci lietali na legendárnych ťažkých štvormotorových bombardéroch S-22 Iľja Muromec. No prepojenie s nejakým vnukom nášho Janka Francisciho sa mi zdalo byť romantickou fantáziou.

Pokrok v digitalizácii však umožnil veľmi pohotové surfovanie a vyhľadávanie v ruských archívoch a záznamoch. Začal sa mi črtať zaujímavý a pestrý obraz osudov ruského potomstva Janka Francisciho.

Fedor Francisci sa v ruskej spoločnosti celkom dobre etabloval. Bol učiteľom nemeckého jazyka, a dokonca istý čas riaditeľom gymnázia. 6. júna 1883 prestúpil v Kostrome na pravoslávie. Niekedy v tomto období získal aj ruské občianstvo a prestup na pravoslávie bol možno podmienkou jeho získania a ďalšieho profesijného postupu v štátnej službe. Ako učiteľ pôsobil najprv v Kostrome, neskôr okolo roku 1898 v Kaluge a nakoniec v Moskve (na 3. chlapčenskom gymnáziu). V r. 1911 – 1917 bol riaditeľom gymnázia v mestečku Nerechte v Kostromskej gubernii. V roku 1914 získal úradnú hodnosť aktívneho štátneho radcu.

Za manželku si vzal Veru Konstantinovnu Karatyginu, narodenú okolo roku 1860. V roku 1884 (12. apríla) sa im narodil syn Sergej Fedorovič Francisci, v roku 1886 alebo 1887 ďalší syn Dmitrij Fedorovič Francisci, uvádzaný neskôr aj ako Francisti alebo Franciskin (áno, „c“ bolo v úradných záznamoch neskôr zmenené na „t“ – čo aj sťažovalo akékoľvek následné pátranie). V roku 1891 sa im narodila dcéra Jelena Fedorovna Francisci. V roku 1894 alebo 1896 (?) nasledoval tretí syn Leonid Fedorovič Francisci (pravdepodobnejší je prvý rok).

Niekedy po roku 1905 sa rodina presťahovala do Moskvy. Adresa celej rodiny v Moskve bola: Boľšaja Bronnaja, Bogoslovskij pereulok, dom číslo 7.

Zdá sa, že česko-slovenskej odbojovej akcie sa Fedor zúčastnil len málo. Zrejme sa už plne integroval do ruskej spoločnosti a stotožnil sa s Ruskom. O návrate na Slovensko zrejme ani neuvažoval. Jeho politické názory boli asi pomerne konzervatívne a slavjanofilské – ako aj väčšiny Čechov a Slovákov, ktorí sa v 19. storočí rozhodli usadiť práve v Rusku. Aj Tomáš G. Masaryk bol pre Fedora Francisciho až príliš veľký liberál. Nakoniec, bol vlastne už šesťdesiatnikom... Podľa niektorých indícií zrejme spolupracoval s konzervatívno-monarchistickým krídlom česko-slovenského hnutia v Rusku (Josef Dürich a spol.), ktoré bolo odsunuté do úzadia liberálno-demokratickým prúdom Tomáša G. Masaryka, Milana R. Štefánika a Eduarda Beneša, takže aj Fedor Francisci mohol byť „vytesnený“ z historickej pamäti. Musíme však zohľadniť aj fakt, že československý zastupiteľský úrad bol v Moskve otvorený až v roku 1934 – a v Moskve fungovalo len kvázi diplomatické politické a obchodné zastupiteľstvo- čo znamená, že spojenie prežívajúcej moskovskej krajanskej komunity  s novou republikou bolo  obmedzené. Fedor vlastne už ani nejakých blízkych príbuzných na Slovensku nemal. Brat Milan bol v Amerike a deti od sestry Márie mali skôr hungarofilské sklony. Hoci vieme, že ešte v októbri roku 1922 sa Fedor Francisci ako hosť zúčastnil banketu česko-slovenskej politickej misie v Moskve, takže je zvláštne, že ho považovali  po roku 1905 za „nezvestného,“ ale takpovediac historická a osobná pamäť česko-slovenských diplomatov v Prahe sa nemusela  nikdy odraziť v práci slovenských historikov.

V ruských archívoch možno nájsť viacero dokumentov týkajúcich sa jeho osoby. Archivuje sa dokonca jeho osobný preukaz, diplom z vysokej školy a fotografie. Fedor Francisci nebol ani stratený ani zabudnutý. Len my sme o ňom nevedeli.

V roku 1921 ho po 41 rokoch učiteľskej služby penzionovali. Zachované dokumenty však dokazujú, že Fedor Francisci ani na dôchodku nezaháľal. Zrejme sa aj v nových ťažkých pomeroch musel nejako živiť. Od apríla do decembra roku 1921 pôsobil ako expert 1. stupňa na Ľudovom komisariáte zahraničného obchodu. Aj zo slovenských zdrojov vieme, že jeho záľubou bola filatelistika. V roku 1922 – 1924 bol dokonca splnomocnencom pre filatelistiku a cenné papiere (?) pri Všeruskom výbore na podporu poľnohospodárstva. Podľa dochovaných záznamov zomrel Fedor Francisci 27. júla 1938 v Moskve. Spolu so svojou manželkou Verou  Spolu so svojou manželkou Verou, synom Segejom, dcérou Jelenou a istou pani A. P.Suchorukovou, ktorej vzťah k rodine je nejasný, sú pochovaní na Donskom cintoríne. Bola to práve A. P. Suchoruková, ktorá v roku 1966 odovzdal zachované písomnosti do archívu.

 

Deti Fedora Francisciho

Dcéra Jelena najprv študovala na gymnáziu, neskôr sa stala (vojenskou?) zdravotnou sestrou a ešte pred rokom 1917 zubnou lekárkou alebo zubnou techničkou, potom sa jej stopa stráca. Sergej taktiež študoval na gymnáziu a neskôr na právnickej fakulte v Moskve (asi 1903 – 1907). Počas prvej svetovej vojny slúžil v armáde (asi ako dôstojník alebo poddôstojník) a zomrel 13. marca 1956 v Moskve.. Mal dcéru Galinu Kost-Francisci (júl 1916 – 1946?), ktorá sa narodila aj zomrela v Moskve. Jej manželom bol sovietsky biochemik Aleksej Nikolajevič Kost-Dvorakovsky (1915 – 1979), profesor na Univerzite M. V. Lomonosova. Mali spoločného syna Andreja Aleksejeviča Kosta (6. júla 1946 – 1998), ktorý tiež žil v Moskve, bol kandidátom chemických vied a vedeckým pracovníkom Inštitútu bioorganickej chémie Akadémie vied ZSSR.

Vráťme sa však k ostatným synom nášho Fedora Francisciho. Leonid sa stal dôstojníkom alebo práporčíkom 49. sibírskeho streleckého pluku. Padol na bojisku 8. septembra 1915 pri dedine Vec-Roze, ktorá sa pravdepodobne nachádzala niekde pri dnešnej Rige. Podľa všetkého bol bezdetný.

 

Dmitrij Fedorovič Francisci – pilot prvých bombardérov

Zato život  Dmitrija Francisciho bol veľmi pestrý a plný rôznych zvratov osudu. Študoval zrejme v rokoch 1905 – 1910 na Moskovskej univerzite právo a stal sa súčasne rezervným práporčíkom. V lete 1914 sa v radoch 210. bronického pešieho pluku ocitá na fronte a už v septembri bol ranený.  

Po vyliečení absolvoval v roku 1916 Sevastopoľskú leteckú školu a od 1. septembra 1916 do novembra 1917 bol skutočne príslušníkom spomenutej „Eskadry vozdušnych koroblej“. Takže vnuk nášho Janka Francisciho patril medzi prvých pilotov ťažkých bombardérov na svete! Zmienka, ktorú som našiel v ruských zdrojoch, bola teda správnou indíciou! Áno, čítate správne, vnuk kapitána slovenských dobrovoľníkov z rokov 1848 – 1849 stál pri zrode strategického bombardovacieho letectva.

Eskadru založili v roku 1914, reálnou bojovou silou sa stala v lete 1916, keď začala operovať s asi 20 strojmi. To znamená, že stále išlo o malý kolektív a každý letec vnášal viditeľný osobný vklad do jej fungovania. S touto eskadrou sa spájajú mnohé prvenstvá a mnohé inovácie, ktoré sa naplno rozvinuli až za druhej svetovej vojny: nočné nálety, fotodokumentácia škôd spôsobených bombardovaním, vypracovanie taktiky obrany bombardérov proti stíhačkám a pod. Podľa zachovaných údajov bol skutočným pilotom a zrejme získal hodnosť podporučíka. V rokoch 1918 – 1920 bol letcom v Ozbrojených silách Juhu Ruska pod velením generála Antona I. Denikina. Nie je známe, aká bola jeho cesta z rozpadajúceho sa frontu k bielej armáde. V rokoch 1920 – 1924 žil v emigrácii v Juhoslávii a v Rumunsku. Asi v roku 1920 sa v Tiraspole oženil s Kseniou Nikolajevnou Bolotovou (1901 – 1987), narodenou v Odese, ktorá bol dcérou šľachtica a plukovníka Nikolaja Vasilieviča Bolotova.

Až do roku 1939 – 1940 žili obaja v Besarábii alebo v Bukovine (údaje sa rôznia). Tu sa môžeme opýtať, prečo sa nevrátili do Česko-Slovenska, kde by ako vnuk Janka Francisciho a vojnový hrdina mohol byť pozitívne prijatý? Nevieme – otázne je, či ešte cítil k Slovensku nejakú väzbu. Ako dôstojník a pravoslávny bol zrejme plne identifikovaný s Ruskom a s ruským prostredím. Podľa zachovanej spoločnej fotografie navštívil s bratom Sergejom, s mamou, s otcom Fedorom aj so starým otcom Jánom Franciscim niekedy v rokoch 1898 – 1900 Martin, musel teda vedieť niečo o Slovensku, aj to, že jeho starý otec tam bol významnou osobnosťou... Taktiež je možné, že jeho nová manželka mala v Besarábii nejaké väzby, ktoré celú mladú rodinu vlastne k tejto bývalej ruskej provincii viazali. Narodila sa síce v Odese, ale rodina mohla mať v neďalekej Besarábii majetok, mohli tam žiť jej príbuzní a pod.

V roku 1921 sa uvedenému páru v Černoviciach (vtedy Rumunsko, dnes Ukrajina) narodil syn Sergej a v roku 1924 syn Vladimír. Neskôr sa rozviedli a v roku 1931 uzavrela Ksenija manželstvo s Michailom Michailovičom Ušakovom (1893 – 1978), ďalším emigrantom zo známej šľachtickej rodiny. Vlastné deti zrejme nemali a Michail si oboch Kseniiných synov osvojil.

V roku 1925 požiadal Dmitrij o vízum do ZSSR na zastupiteľskom úrade v Bukurešti, ale pravdepodobne nikdy nevycestoval. Niekedy v horizonte rokov 1938 – 1940 sa Dmitrij Francisci kdesi stráca. Nedá sa vylúčiť, že to súviselo aj so sovietskou okupáciou Besarábie. Ksenia s obidvoma chlapcami bola deportovaná na Sibír do severných častí Ťjumenskej oblasti. A Michail Ušakov rovno do gulagu.

 

Vnuci Fedora Francisciho

Keďže nosiť priezvisko po bielom dôstojníkovi nebolo bezpečné, chlapci prevzali priezvisko po otčimovi, respektíve zmenili Francisci na Francisti. Preto bol starší syn úradne vedený ako Sergej Dmitrievič Ušakov, niekedy v dvojtvare Ušakov-Francisti. Sergej sa krátko po vojne pokúsil vrátiť do Besarábie (Moldavska), ale nebolo mu to dovolené. Musel zostať na Sibíri. Neskôr sa stal inžinierom-rádiotechnikom, v roku 1957 sa oženil, v roku 1959 sa odsťahoval do Omska, kde v roku 1982 aj zomrel. V bližšie neznámom období sa aj Xenia etablovala u syna v Omsku.

Sergejevovi potomkovia už používajú len priezvisko Ušakov. Jeho syn ešte žije (podarilo sa mi s ním skontaktovať). Príslušníci tejto vetvy sú si vedomí slovenského pôvodu a pamiatku svojej rodiny v rámci možností starostlivo pestujú. No keďže rodina bola obeťou represií a svoje korene musela dlho tajiť, mnohé informácie sa nedochovali.

Ďalší syn Dmitrija – Vladimír (nar. 1924) sa usadil v Lotyšsku v prístavnom meste Liepaja (Libava). Nie je úplne jasné prečo, ale Libava bola veľkým vojenským prístavom, kam presúvali špecialistov z celého ZSSR. Zomrel zrejme v roku 2005. Jeho potomkovia dodnes v Liepaji žijú, patria do miestnej ruskej komunity a aj s nimi sa mi podarilo nadviazať kontakt. Niektorí sú aj umelecky činní. Sú si plne vedomí svojich slovenských koreňov aj významu osobnosti Janka Francisciho.

Dnes je teda možné vyhľadať informácie aj o žijúcich  a/alebo len nedávno zosnulých potomkoch druhej, tretej, a už aj zo štvrtej generácie potomkov Fedora Francisciho. Z istého ohľadu voči ich súkromiu som najaktuálnejšie informácie do článku nezaradil. Ľudské osudy sú však určite vždy zaujímavá téma a dúfam, že článok inšpiruje k ďalšiemu výskumu.

 

 

doc. JUDr. et MUDr. Daniel Šmihula, PhD., Dr. iur., absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018). 

Použitá literatúra

Žilák, J.: Ján Francisci-Rimavský – genealógia rodu. Martin 2000.

 

Internetové odkazy:

a) http://wap.aviaww1.forum24.ru/?1-18-0-00000025-000-80-0

b) https://info.wikireading.ru/253080

c) https://goskatalog.ru/portal/#/collections?id=16996246

d)https://goskatalog.ru/portal/#/collections?q=%D0%A4%D1%80%D0%B0%D0%BD%D1%86%D0%B8%D1%81%D1%86%D0%B8&imageExists=true

e) https://www.geni.com

 

Pri písaní článku som použil komunikáciu so žijúcimi  príbuznými Fedora Francisciho, ktorým touto cestou ďakujem.

Obrazová príloha: P. M. Bohúň Archív F. Francisciho, Gosudarstvennyj katalog Muzejnogo fonda Rossijskoj federacii, Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, wikipedia

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Móhandás Karamčand Gándhí je predovšetkým v Indii vnímaný ako úspešný politik, vizionár a neúnavný bojovník za indickú nezávislosť. Mal však aj temné stránky. Nedávno sme si pripomínali 150 rokov od jeho narodenia. Aký v skutočnosti bol? celý článok

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Eli Kohen bol špiónom tajnej služby Mosad a v Izraeli je oslavovaný ako národný hrdina. O jeho fascinujúcom životnom príbehu bolo napísaných niekoľko kníh, desiatky článkov i film. Teraz si na Netflixe môžete pozrieť minisériu Špión. celý článok

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Posledné minúty pred útokom sa zdali byť nekonečné. Mesiace príprav sa tej noci zo 6. na 7. júna 1917 mali pretaviť v úspech alebo v porážku. Keď hodinky ukázali čas 3:10, dôstojníci stlačili detonátory. Nasledoval obrovský výbuch 19 podzemných náloží, ktoré nakrátko premenili noc na deň. celý článok

Ako prebiehal začiatok vojny?

Ako prebiehal začiatok vojny?

1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko. No druhá svetová vojna v podstate vypukla až o dva dni neskôr, keď Nemecku vyhlásili vojnu Veľká Británia a Francúzsko. Čo sa v priebehu týchto 72 hodín v trojuholníku Berlín – Londýn – Paríž odohrávalo? celý článok

Diskusia