Ján Pavol II.

Katolícka cirkev (knižná ukážka)

Zrada koncilu

Vzhľadom na to, že svet bol rozdelený na dva mocenské bloky, zvolenie Jána Pavla II., pápeža z Východu, katolícka cirkev vcelku privítala. Ján Pavol II. od samého začiatku dokazoval, že je na rozdiel od mnohých štátnikov charakterným človekom, hlboko zakoreneným v kresťanskej viere, presvedčivým zástancom mieru, ľudských práv, sociálnej spravodlivosti a neskôr aj medzi náboženského dialógu, no zároveň aj zástancom silnej cirkvi. Bol to charizmatický človek, ktorý vedel pôsobivým spôsobom, s úžasným darom pre publicitu, uspokojiť túžbu širokých más po mravne dôveryhodnom vodcovi, ktorý sa v súčasnej spoločnosti vyskytuje tak vzácne. Prekvapujúco rýchlo sa stal mediálnou hviezdou a pre mnohých ľudí v katolíckej cirkvi predovšetkým akousi žijúcou kultovou postavou.

Po roku bol však jeho príklon ku konzervativizmu a reštaurácii taký očividný, že si v každom smere vyslúžil zdvorilú, no jednoznačnú kritiku. Môj článok „Rok Jána Pavla II.“, ktorý vyšiel v najznámejších novinách sveta na prvé výročie jeho zvolenia, bol „hodnotením medziobdobia“, ktoré malo ľuďom pripomenúť Druhý vatikánsky koncil. O dva mesiace sa ukázalo, že bol pre cirkev kľúčovým podkladom pre rozhodnutie, podľa ktorého som mal zakázané učiť. Článok vzbudil pozornosť ďaleko za hranicami katolíckej cirkvi. Dá sa po dvadsiatich rokoch^*hodnotiť činnosť Jána Pavla II. inak? Pozitívny obraz tohto pápeža sa v očiach väčšiny katolíkov, aspoň v rozvinutých krajinách, zásadným spôsobom zmenil. Dnes sa im nejaví ani tak ako nástupca Jána XXIII., ako nástupca Pia XII., pápeža, ktorý napriek neuveriteľnému kultu osobnosti, ktorému sa tešil za svojho života, zanechal v najnovších dejinách cirkvi iba málo pozitívnych stôp.

Treba uznať, že aj tento pápež mal dobré úmysly a že dbal o identitu a jasnosť katolíckej cirkvi. No nemali by sme sa dať oklamať dobre zorganizovanými masovými zhromaždeniami a mediálnymi predstaveniami, zrežírovanými odborníkmi. V porovnaní so siedmimi tučnými rokmi, ktoré sa časovo kryjú s pontifikátom Jána XXIII. a Druhým vatikánskym koncilom (1958 – 1965), sedem trikrát sa opakujúcich rokov Wojtylovho pontifikátu je v podstate chudobných. Napriek nespočetnému množstvu príhovorov a drahých pútí (s dlhmi niektorých miestnych cirkví, ktoré idú do miliónov), v katolíckej cirkvi alebo ekumenickom svete sotva došlo k nejakému pokroku, ktorý by stál za povšimnutie.

Hoci nebol Talian, Ján Pavol II. pochádzal z krajiny, kde nezapustila korene ani reformácia, ani osvietenstvo, a preto kúrii mimoriadne vyhovoval. Svojím populizmom, čo sa tak ponášal na štýl oboch populistických pápežov Piov, svojou pozornosťou voči médiám, svojou charizmou a činorodým talentom, ktorý si zachoval až do pokročilého veku, dal tento bývalý krakovský arcibiskup – ktorý bol členom pápežskej komisie na riešenie kontroly pôrodnosti, no pre svoje ustavičné, politicky vypočítané absencie sa na jej práci nezúčastňoval – Vatikánu to, čo mal dať čoskoro Bielemu domu Ronald Reagan. Aj toto bol „veľký sprostredkovateľ“, ktorý vedel svojím šarmom, otvorenosťou a symbolickými gestami prezentovať ako prijateľnú aj tú najkonzervatívnejšiu náuku alebo prax. Prví, kto pri ňom pocítili zmenu klímy, boli kňazi, ktorí žiadali o preloženie do laického stavu, potom teológovia, biskupi a napokon ženy.

Aj jeho obdivovateľom bolo čoraz jasnejšie, aké sú skutočné zámery tohto pápeža napriek jeho verbálnym prejavom: konciliárne hnutie sa malo zabrzdiť, reforma cirkvi sa mala zastaviť, proces skutočného porozumenia s východnými cirkvami, protestantmi a anglikánmi sa mal zablokovať a dialóg s moderným svetom malo nahradiť jednostranné učenie a dekréty. Jeho nová evanjelizácia pri pozornejšom pohľade znamenala novú katolizáciu a cieľom jeho verbálneho ekumenizmu bol v podstate návrat ku katolíckej cirkvi.

Samozrejme, Ján Pavol II. znovu a znovu citoval dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Dôraz však kládol na to, čo Jozef Ratzinger nazýval „pravým koncilom“ oproti „koncilovým nezmyslom“; tento pravý koncil neznamená nový začiatok, ale jednoducho pokračovanie minulosti. Nesporne konzervatívne pasáže v koncilových dokumentoch, ktoré koncilu vnútila kúria, sa tu interpretujú reakčným spôsobom a historické nové začiatky, ktoré ukazujú cestu dopredu, sa prehliadajú.

Mnohí ľudia právom hovorili o zrade koncilu, zrade, čo cirkvi odcudzila množstvo katolíkov na celom svete. Namiesto koncilového programu sa znovu objavili heslá o magistériu, opäť konzervatívnom a autoritatívnom. Namiesto aggiornamenta v duchu evanjelia sa znovu hlásalo tradičné integrálne „katolícke učenie“ (strnulé morálne encykliky, tradičný katechizmus). Namiesto kolegiality pápeža a biskupov znovu vládol silnejší rímsky centralizmus, ktorý sa pri nomináciách biskupov a menovaní na teologické posty nadradzoval nad záujmy miestnych cirkví. Namiesto otvorenosti voči modernému svetu bolo ustavične počuť obvinenia, ponosy a lamentácie nad údajnou asimiláciou a posilňovali sa tradičné formy zbožnosti, ako napríklad marianizmus. Namiesto dialógu sa posilňovala inkvizícia a odmietala sa sloboda svedomia a učenia v cirkvi. Namiesto ekumenizmu sa znovu kládol dôraz na všetko, čo je prísne rímskokatolícke. Už sa nehovorilo, tak ako na koncile, o rozlišovaní medzi Kristovou cirkvou a rímskokatolíckou cirkvou, medzi podstatou náuky o viere a jej prejavmi v jazyku a dejinách, o hierarchii právd, ktoré nie sú rovnako dôležité.

Aj tie najskromnejšie požiadavky v rámci katolicizmu a ekumenizmu, s ktorými prišla napríklad nemecká, rakúska a švajčiarska synoda (pripravovali sa s nadšením celé roky a stáli množstvo času, papiera a peňazí), panovačná kúria bezdôvodne zamietla alebo o nich nerozhodla. Niečo sa schválilo, tak načo sa ďalej trápiť? Kňazi a veriaci robia vo veciach sexuálnej morálky, zmiešaných manželstiev a ekumenizmu na mnohých miestach potichu to, čo sa im zdá správne, pretože je to v duchu evanjelia a podnetov Druhého vatikánskeho koncilu. S pápežom a biskupmi si hlavu nelámu.

Medzitým sa s pomstou vrátil rímsky právny formalizmus, klerikalizmus a triumfalizmus, ktorý tak zápalisto kritizovali biskupi na koncile – pravda, kozmeticky omladený a v modernom háve. Bolo to zrejmé najmä v novom Kódexe kánonického práva (Codex iuris canonici), ohlásenom v roku 1983, ktorý v rozpore so zámermi koncilu dáva pápežovi, kúrii a nunciom priam neobmedzenú moc. Oslabuje postavenie ekumenických koncilov, biskupským konferenciám prisudzuje len poradnú úlohu, naďalej udržiava laikov v absolútnej závislosti od cirkevnej hierarchie a úplne zabúda na ekumenický rozmer cirkvi.

Tento kódex je jedinečným mocenským nástrojom najmä pre najdôležitejšie osobné rozhodnutia v cirkvi (napríklad pre nominácie kardinálov, od ktorých závisí voľba pápeža). Okrem toho počas častej neprítomnosti pápeža dáva všetku moc v cirkvi do rúk kúrii. Vatikán vydal množstvo nových dokumentov, nariadení, napomenutí a pokynov: od dekrétov o nebi a zemi po vyslovene ideologické odmietnutie kňazskej vysviacky žien; od zákazu ohlasovania evanjelia laikom (ba aj pastoračným pracovníkom s teologickým vzdelaním) až po zákaz miništrovania ženám; od priamych zásahov zo strany kúrie do veľkých reholí (jezuitov, karmelitánok, vizitácie amerických kongregácií sestier) až po známe disciplinárne procesy proti teológom. Tento pápež vyhlásil priam duchovnú vojnu moderným ženám, ktoré chcú žiť moderným spôsobom života: zakázal kontrolu pôrodnosti a potrat (aj v prípade incestu a znásilnenia), rozvod, kňazskú vysviacku žien a modernizáciu ženských reholí. Preto sa nespočetné množstvo žien potichu obrátilo chrbtom ku katolíckej cirkvi, ktorá im už nerozumie. O mládeži ani nehovoriac.

Dialo sa to, čo bolo v čase koncilu priam nepredstaviteľné: inkvizícia znovu pracovala na plný plyn, najmä proti severoamerickým morálnym teológom, stredoeurópskym dogmatickým teológom, latinskoamerickým teológom oslobodenia a ázijským predstaviteľom medzi náboženského dialógu. Ani jezuiti, ktorí boli po koncile až príliš pokrokoví, sa už netešili priazni pápeža Wojtylu. Naopak, pápež všetkými možnými prostriedkami podporoval reakčnú tajnú politickú a teologickú organizáciu Opus Dei, pochádzajúcu z Francovho Španielska (ktorá bola zapletená do škandálov súvisiacich s bankami, univerzitami a vládami). Táto organizácia má inak črty typické pre stredovek a protireformáciu a Ján Pavol II., ktorý k nej mal blízko už v Krakove, ju oslobodil od episkopálneho dozoru a blahorečil jej zakladateľa, ktorý rozhodne nebol nijakým svätcom.

V médiách sa veľa diskutovalo o tom, koľko stoja a nakoľko sú užitočné pápežove návštevy, hoci nemožno pochybovať o tom, že na niektoré národy, ako napríklad na komunistické Poľsko, mali určitý pozitívny vplyv. Isté duchovné impulzy sa dajú nájsť v jeho početných príhovoroch, apeloch a bohoslužbách. Ale pre cirkev ako celok? V koľkých krajinách vzbudil pápež veľké nádeje, že sa naozaj niečo stane, a ľudia sa napokon trpko sklamali? Častá polarizácia a nepriateľstvo medzi tými, čo sa dívajú dopredu na cestu vytýčenú koncilom, a tradicionalistami sa neprekonala, ale prehĺbila a zostrila. Tento pápež v konečnom dôsledku nielenže nehojil rany cirkvi, ale sypal do nich soľ, a často tak podporoval skôr nesúlad než súlad.

Pokiaľ ide o jeho rodné Poľsko, pápež sa ocital v skutočne tragickej situácii. Pôvodne chcel preniesť údajne nedotknutý antimodernistický poľský katolícky model cirkvi na údajne dekadentný západný svet, no musel sa bezmocne prizerať na to, ako svet kráča presne opačným smerom. Moderný život zapustil korene v Poľsku práve tak, ako zapustil korene v katolíckom Španielsku a Írsku. Západná sekularizácia, individualizmus a pluralita sa šíria všade bez ohľadu na pápeža. Nie je to len niečo negatívne, ani to nie je bedákanie nad stavom súčasnej kultúry.

A tak nemala reťaz pápežských protirečení konca. Výrečne hovoril o ľudských právach, no v jeho konkrétnych postojoch voči teológom a rehoľníčkam nebolo štipky spravodlivosti. Zápalisto protestoval proti diskriminácii v spoločnosti, sám však diskriminoval ženy v cirkvi, najmä v otázkach kontroly pôrodnosti, potratu a kňazskej vysviacky. Napísal obšírnu encykliku o milosrdenstve, no v jeho postojoch voči sobášeniu rozvedených a voči desiatkam tisícok ženatých kňazov nebolo po milosrdenstve ani stopy. A tak ďalej. Aj v tomto smere sú to chudobné roky. Mnohí ľudia sa pýtajú: načo sú všetky tie reči o ľudskosti, spravodlivosti a mieri, ak cirkev zlyháva v riešení práve tých sociálnych a politických problémov, ku ktorým mohla najviac prispieť? Aký význam má pompézne priznanie viny, ak pápež z tohto priznania vylučuje svojich predchodcov, seba i cirkev a nenasleduje po ňom pokánie a reformy?

To isté platí aj o celej ekumenickej oblasti. Počas tohto pontifikátu sa nedosiahol skutočný ekumenický pokrok ani v jednom jedinom bode – hádam okrem problematickej rímskokatolíckej a evanjelickej dohody o ospravodlivení hriešnika (Augsburg, 1999). Naopak, nekatolíci hovorili o pápežovej rímskokatolíckej propagande, pretože ich zástupcovia neboli pri dialógu rovnocennými partnermi, ale akoby iba do počtu. Mnohé miestne pravoslávne cirkvi označujú aktivity rímskokatolíckej cirkvi v krajinách východnej Európy tradične za prozelytizmus, výsledkom čoho je napätie vo vzťahoch medzi pravoslávím a Rímom. To všetko spôsobilo mimoriadne znepokojujúce ochladenie ekumenickej klímy, sklamanie a frustráciu medzi tými, ktorí sú ekumenicky naladení vo všetkých cirkvách, a tiež poľutovaniahodné oživenie starých protikatolíckych komplexov a antipatií, ktoré sa vytratili počas siedmich tučných rokov.

Tak sa stagnácia v katolicizme – stagnácia skutočných zmien a inflácia prázdnych slov a gest – snúbi so stagnáciou ekumenickom svete. Ak bol Ján XXIII. najvýznamnejším pápežom dvadsiateho storočia, Ján Pavol II. bol jeho najprotirečivejším pápežom.