Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Ján Pavol II.

Publikované : 09.08.2013 | Zobrazení: 5107 |
8 minút čítania

Katolícka cirkev (knižná ukážka)

 

Zrada koncilu

Vzhľadom na to, že svet bol rozdelený na dva mocenské bloky, zvolenie Jána Pavla II., pápeža z Východu, katolícka cirkev vcelku privítala. Ján Pavol II. od samého začiatku dokazoval, že je na rozdiel od mnohých štátnikov charak­terným človekom, hlboko zakoreneným v kresťanskej viere, presvedčivým zástancom mieru, ľudských práv, sociálnej spravodlivosti a neskôr aj medzi náboženského dialógu, no zároveň aj zástancom silnej cirkvi. Bol to charizmatic­ký človek, ktorý vedel pôsobivým spôsobom, s úžasným darom pre publicitu, uspokojiť túžbu širokých más po mravne dôveryhodnom vodcovi, ktorý sa v súčasnej spo­ločnosti vyskytuje tak vzácne. Prekvapujúco rýchlo sa stal mediálnou hviezdou a pre mnohých ľudí v katolíckej cirkvi predovšetkým akousi žijúcou kultovou postavou.

Po roku bol však jeho príklon ku konzervativizmu a reštaurácii taký očividný, že si v každom smere vyslúžil zdvorilú, no jednoznačnú kritiku. Môj článok „Rok Jána Pavla II.“, ktorý vyšiel v najznámejších novinách sveta na prvé výročie jeho zvolenia, bol „hodnotením medziobdobia“, ktoré malo ľuďom pripomenúť Druhý vatikánsky koncil. O dva mesiace sa ukázalo, že bol pre cirkev kľúčovým podkladom pre roz­hodnutie, podľa ktorého som mal zakázané učiť. Článok vzbudil pozornosť ďaleko za hranicami katolíckej cirkvi. Dá sa po dvadsiatich rokoch* hodnotiť činnosť Jána Pavla II. inak? Pozitívny obraz tohto pápeža sa v očiach väčšiny ka­tolíkov, aspoň v rozvinutých krajinách, zásadným spôsobom zmenil. Dnes sa im nejaví ani tak ako nástupca Jána XXIII., ako nástupca Pia XII., pápeža, ktorý napriek neuveriteľnému kultu osobnosti, ktorému sa tešil za svojho života, zanechal v najnovších dejinách cirkvi iba málo pozitívnych stôp.

Treba uznať, že aj tento pápež mal dobré úmysly a že dbal o identitu a jasnosť katolíckej cirkvi. No nemali by sme sa dať oklamať dobre zorganizovanými masovými zhromaž­deniami a mediálnymi predstaveniami, zrežírovanými od­borníkmi. V porovnaní so siedmimi tučnými rokmi, ktoré sa časovo kryjú s pontifikátom Jána XXIII. a Druhým va­tikánskym koncilom (1958 – 1965), sedem trikrát sa opa­kujúcich rokov Wojtylovho pontifikátu je v podstate chu­dobných. Napriek nespočetnému množstvu príhovorov a drahých pútí (s dlhmi niektorých miestnych cirkví, ktoré idú do miliónov), v katolíckej cirkvi alebo ekumenickom svete sotva došlo k nejakému pokroku, ktorý by stál za po­všimnutie.

Hoci nebol Talian, Ján Pavol II. pochádzal z krajiny, kde nezapustila korene ani reformácia, ani osvietenstvo, a preto kúrii mimoriadne vyhovoval. Svojím populizmom, čo sa tak ponášal na štýl oboch populistických pápežov Piov, svojou pozornosťou voči médiám, svojou charizmou a činoro­dým talentom, ktorý si zachoval až do pokročilého veku, dal tento bývalý krakovský arcibiskup – ktorý bol členom pápežskej komisie na riešenie kontroly pôrodnosti, no pre svoje ustavičné, politicky vypočítané absencie sa na jej práci nezúčastňoval – Vatikánu to, čo mal dať čoskoro Bielemu domu Ronald Reagan. Aj toto bol „veľký sprostredkovateľ“, ktorý vedel svojím šarmom, otvorenosťou a symbolický­mi gestami prezentovať ako prijateľnú aj tú najkonzervatív­nejšiu náuku alebo prax. Prví, kto pri ňom pocítili zmenu klímy, boli kňazi, ktorí žiadali o preloženie do laického stavu, potom teológovia, biskupi a napokon ženy.

Aj jeho obdivovateľom bolo čoraz jasnejšie, aké sú sku­točné zámery tohto pápeža napriek jeho verbálnym preja­vom: konciliárne hnutie sa malo zabrzdiť, reforma cirkvi sa mala zastaviť, proces skutočného porozumenia s východný­mi cirkvami, protestantmi a anglikánmi sa mal zablokovať a dialóg s moderným svetom malo nahradiť jednostranné učenie a dekréty. Jeho nová evanjelizácia pri pozornejšom pohľade znamenala novú katolizáciu a cieľom jeho verbál­neho ekumenizmu bol v podstate návrat ku katolíckej cirkvi.

Samozrejme, Ján Pavol II. znovu a znovu citoval doku­menty Druhého vatikánskeho koncilu. Dôraz však kládol na to, čo Jozef Ratzinger nazýval „pravým koncilom“ oproti „koncilovým nezmyslom“; tento pravý koncil neznamená nový začiatok, ale jednoducho pokračovanie minulosti. Ne­sporne konzervatívne pasáže v koncilových dokumentoch, ktoré koncilu vnútila kúria, sa tu interpretujú reakčným spôsobom a historické nové začiatky, ktoré ukazujú cestu dopredu, sa prehliadajú.

Mnohí ľudia právom hovorili o zrade koncilu, zrade, čo cirkvi odcudzila množstvo katolíkov na celom svete. Namiesto koncilového programu sa znovu objavili heslá o magistériu, opäť konzervatívnom a autoritatívnom. Namiesto aggiorna­menta v duchu evanjelia sa znovu hlásalo tradičné integrálne „katolícke učenie“ (strnulé morálne encykliky, tradičný ka­techizmus). Namiesto kolegiality pápeža a biskupov znovu vládol silnejší rímsky centralizmus, ktorý sa pri nomináciách biskupov a menovaní na teologické posty nadradzoval nad záujmy miestnych cirkví. Namiesto otvorenosti voči moder­nému svetu bolo ustavične počuť obvinenia, ponosy a lamen­tácie nad údajnou asimiláciou a posilňovali sa tradičné formy zbožnosti, ako napríklad marianizmus. Namiesto dialógu sa posilňovala inkvizícia a odmietala sa sloboda svedomia a učenia v cirkvi. Namiesto ekumenizmu sa znovu kládol dôraz na všetko, čo je prísne rímskokatolícke. Už sa nehovori­lo, tak ako na koncile, o rozlišovaní medzi Kristovou cirkvou a rímskokatolíckou cirkvou, medzi podstatou náuky o viere a jej prejavmi v jazyku a dejinách, o hierarchii právd, ktoré nie sú rovnako dôležité.

Aj tie najskromnejšie požiadavky v rámci katolicizmu a ekumenizmu, s ktorými prišla napríklad nemecká, rakúska a švajčiarska synoda (pripravovali sa s nadšením celé roky a stáli množstvo času, papiera a peňazí), panovačná kúria bez­dôvodne zamietla alebo o nich nerozhodla. Niečo sa schváli­lo, tak načo sa ďalej trápiť? Kňazi a veriaci robia vo veciach se­xuálnej morálky, zmiešaných manželstiev a ekumenizmu na mnohých miestach potichu to, čo sa im zdá správne, preto­že je to v duchu evanjelia a podnetov Druhého vatikánskeho koncilu. S pápežom a biskupmi si hlavu nelámu.

Medzitým sa s pomstou vrátil rímsky právny forma­lizmus, klerikalizmus a triumfalizmus, ktorý tak zápalisto kritizovali biskupi na koncile – pravda, kozmeticky omla­dený a v modernom háve. Bolo to zrejmé najmä v novom Kódexe kánonického práva (Codex iuris canonici), ohláse­nom v roku 1983, ktorý v rozpore so zámermi koncilu dáva pápežovi, kúrii a nunciom priam neobmedzenú moc. Osla­buje postavenie ekumenických koncilov, biskupským kon­ferenciám prisudzuje len poradnú úlohu, naďalej udržiava laikov v absolútnej závislosti od cirkevnej hierarchie a úplne zabúda na ekumenický rozmer cirkvi.

Tento kódex je jedinečným mocenským nástrojom najmä pre najdôležitejšie osobné rozhodnutia v cirkvi (na­príklad pre nominácie kardinálov, od ktorých závisí voľba pápeža). Okrem toho počas častej neprítomnosti pápeža dáva všetku moc v cirkvi do rúk kúrii. Vatikán vydal množ­stvo nových dokumentov, nariadení, napomenutí a poky­nov: od dekrétov o nebi a zemi po vyslovene ideologické odmietnutie kňazskej vysviacky žien; od zákazu ohlasova­nia evanjelia laikom (ba aj pastoračným pracovníkom s teo­logickým vzdelaním) až po zákaz miništrovania ženám; od priamych zásahov zo strany kúrie do veľkých reholí (jezui­tov, karmelitánok, vizitácie amerických kongregácií sestier) až po známe disciplinárne procesy proti teológom. Tento pápež vyhlásil priam duchovnú vojnu moderným ženám, ktoré chcú žiť moderným spôsobom života: zakázal kontro­lu pôrodnosti a potrat (aj v prípade incestu a znásilnenia), rozvod, kňazskú vysviacku žien a modernizáciu ženských reholí. Preto sa nespočetné množstvo žien potichu obrá­tilo chrbtom ku katolíckej cirkvi, ktorá im už nerozumie. O mládeži ani nehovoriac.

Dialo sa to, čo bolo v čase koncilu priam nepredstaviteľné: inkvizícia znovu pracovala na plný plyn, najmä proti severo­americkým morálnym teológom, stredoeurópskym dogma­tickým teológom, latinskoamerickým teológom oslobode­nia a ázijským predstaviteľom medzi náboženského dialógu. Ani jezuiti, ktorí boli po koncile až príliš pokrokoví, sa už netešili priazni pápeža Wojtylu. Naopak, pápež všetkými možnými prostriedkami podporoval reakčnú tajnú poli­tickú a teologickú organizáciu Opus Dei, pochádzajúcu z Francovho Španielska (ktorá bola zapletená do škandálov súvisiacich s bankami, univerzitami a vládami). Táto orga­nizácia má inak črty typické pre stredovek a protireformá­ciu a Ján Pavol II., ktorý k nej mal blízko už v Krakove, ju oslobodil od episkopálneho dozoru a blahorečil jej zaklada­teľa, ktorý rozhodne nebol nijakým svätcom.

V médiách sa veľa diskutovalo o tom, koľko stoja a nakoľko sú užitočné pápežove návštevy, hoci nemožno pochybovať o tom, že na niektoré národy, ako napríklad na komunistické Poľsko, mali určitý pozitívny vplyv. Isté duchovné impulzy sa dajú nájsť v jeho početných príhovoroch, apeloch a bo­hoslužbách. Ale pre cirkev ako celok? V koľkých krajinách vzbudil pápež veľké nádeje, že sa naozaj niečo stane, a ľudia sa napokon trpko sklamali? Častá polarizácia a nepriateľ­stvo medzi tými, čo sa dívajú dopredu na cestu vytýčenú koncilom, a tradicionalistami sa neprekonala, ale prehĺbi­la a zostrila. Tento pápež v konečnom dôsledku nielenže nehojil rany cirkvi, ale sypal do nich soľ, a často tak podpo­roval skôr nesúlad než súlad.

Pokiaľ ide o jeho rodné Poľsko, pápež sa ocital v skutočne tragickej situácii. Pôvodne chcel preniesť údajne nedotknutý antimodernistický poľský katolícky model cirkvi na údajne dekadentný západný svet, no musel sa bezmocne prizerať na to, ako svet kráča presne opačným smerom. Moderný život zapustil korene v Poľsku práve tak, ako zapustil korene v ka­tolíckom Španielsku a Írsku. Západná sekularizácia, indivi­dualizmus a pluralita sa šíria všade bez ohľadu na pápeža. Nie je to len niečo negatívne, ani to nie je bedákanie nad stavom súčasnej kultúry.

A tak nemala reťaz pápežských protirečení konca. Výrečne hovoril o ľudských právach, no v jeho konkrétnych posto­joch voči teológom a rehoľníčkam nebolo štipky spravodli­vosti. Zápalisto protestoval proti diskriminácii v spoločnos­ti, sám však diskriminoval ženy v cirkvi, najmä v otázkach kontroly pôrodnosti, potratu a kňazskej vysviacky. Napísal obšírnu encykliku o milosrdenstve, no v jeho postojoch voči sobášeniu rozvedených a voči desiatkam tisícok ženatých kňazov nebolo po milosrdenstve ani stopy. A tak ďalej. Aj v tomto smere sú to chudobné roky. Mnohí ľudia sa pýtajú: načo sú všetky tie reči o ľudskosti, spravodlivosti a mieri, ak cirkev zlyháva v riešení práve tých sociálnych a politických problémov, ku ktorým mohla najviac prispieť? Aký význam má pompézne priznanie viny, ak pápež z tohto priznania vylučuje svojich predchodcov, seba i cirkev a nenasleduje po ňom pokánie a reformy?

To isté platí aj o celej ekumenickej oblasti. Počas tohto pontifikátu sa nedosiahol skutočný ekumenický pokrok ani v jednom jedinom bode – hádam okrem problematickej rím­skokatolíckej a evanjelickej dohody o ospravodlivení hrieš­nika (Augsburg, 1999). Naopak, nekatolíci hovorili o pápe­žovej rímskokatolíckej propagande, pretože ich zástupcovia neboli pri dialógu rovnocennými partnermi, ale akoby iba do počtu. Mnohé miestne pravoslávne cirkvi označujú ak­tivity rímskokatolíckej cirkvi v krajinách východnej Európy tradične za prozelytizmus, výsledkom čoho je napätie vo vzťahoch medzi pravoslávím a Rímom. To všetko spôsobilo mimoriadne znepokojujúce ochladenie ekumenickej klímy, sklamanie a frustráciu medzi tými, ktorí sú ekumenicky na­ladení vo všetkých cirkvách, a tiež poľutovaniahodné ožive­nie starých protikatolíckych komplexov a antipatií, ktoré sa vytratili počas siedmich tučných rokov.

Tak sa stagnácia v katolicizme – stagnácia skutočných zmien a inflácia prázdnych slov a gest – snúbi so stagnáciou ekumenickom svete. Ak bol Ján XXIII. najvýznamnejším pápežom dvadsiateho storočia, Ján Pavol II. bol jeho naj­protirečivejším pápežom.

 

 

 

Hans Küng: Katolícka cirkev. Bratislava : Premedia 2013. 256 strán. pevná väzba. ISBN: 978-80-89594-99-3.

 

 

 Jazyková redakcia: Premedia

 

Obrazová príloha: Premedia, www.wikipedia.org

 

Historyweb.sk si zakladá na diskusii, preto budeme radi, ak budete k tejto ukážke inteligentne diskutovať a vyjadríte svoje názory.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Svätý Pavol

Svätý Pavol

Pavol v mnohých smeroch pokračoval v hlásaní Ježiša, no vo svetle Ježišovej smrti a jeho nového života a s pomocou židovských i helenistických pojmov a myšlienok ho geniálnym spôsobom pretransformoval. celý článok

Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Rímske náboženstvo stvoril ľud upriamený hlavne na konkrétny, každodenný život, možno aj preto si vytvoril pestrý zástup bohov. Každý z bohov mal presne vymedzenú oblasť svojho vplyvu. celý článok

Pokušenie mníchov z Kláštora sv. Štefana

Pokušenie mníchov z Kláštora sv. Štefana

Ľudské pokušenie je niekedy až príliš veľké. Každodenne podliehame rôznym svetským zvodom. celý článok

Posledná večera s Pilátom Pontským

Posledná večera s Pilátom Pontským

V kresťanskej tradícii si slávením Zeleného štvrtku pripomíname Poslednú večeru Ježiša Krista s učeníkmi pred ukrižovaním – udalosť, ktorú zrejme dobre poznáme z Biblie. celý článok

Grafiti ako modlitba v stredovekých kostoloch

Grafiti ako modlitba v stredovekých kostoloch

Pre väčšinu z nás sa slovo grafiti spája s vandalizmom a znehodnocovaním. Svoje miesto však mali aj v období stredoveku – tam, kde by ste ich najmenej čakali – v kostoloch. celý článok

Záhadné symboly prvých kresťanov?

Záhadné symboly prvých kresťanov?

„Povedať vec priamo znamená potlačiť tri štvrtiny pôžitku“. celý článok

Diskusia