Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Impérium smutného cisára

Publikované : 26.07.2013 | Zobrazení: 5068 |
7 minút čítania

Azda zo všetkých úspechov rímskych cisárov si učebnicovo pripomíname ten Augustov, keď prvý cisár premenil Rím na mesto z mramoru a zo  zlata, kde bol starý poriadok veľkoryso opíjaný chlebom a hrami. A pritom o sto rokov neskôr existovala ríša, ktorá aj „bez“ hlavného mesta a gladiátorských hier predstavovala politicky, hospodársky a kultúrne doteraz najhomogénnejší štátny útvar dávno pred vznikom Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Doba vlády cisára Hadriána ukázala, že mesto na Tibere bolo skôr symbolom a že chod ríše sa dá rovnako riadiť zo stanu na Rýne, z hôr Kaledónie, či z kajuty lode plaviacej sa po Níle.

 

Smrť dobrého cisára

„Cisár si ťa želá vidieť, Mastor,“ oznámil strážnik nízkemu mužovi, chúliacemu sa do záhybov sarmatského plášťa. Keď barbar otvoril dvere na komnate svojho pána, uvidel vo svetle lampy sedieť postavu zlomeného starca. Jeho prešedivené fúzy sfarbila zaschnutá krv a telom mu striasala zimnica. Na odhalenej hrudi, ozdobenej jazvami zo slávnejších dní, mal namaľovaný biely kríž označujúci presné miesto, pod ktorým bilo srdce.

Tieň muža, ktorého Mastor kedysi poznal ako silného a neúnavného lovca, prosil o ranu, ktorá by ho navždy zbavila ťarchy života. Zhrozený cisárovou prosbou odhodil dýku a zanechal za sebou kliatie človeka, ktorý bol jediným rozkazom schopný usmrtiť tisíce, ale nikdy nie seba.

V dobe, keď Hadrián písal riadky svojej nostalgickej básne, chýlil sa jeho život ku koncu. Tento kedysi energický a veselý človek, rodák z andalúzskej Italiky, prežíval posledné dni svojho života v smútku.

 

Život dobrého cisára

Za dvadsaťjeden rokov vlády, usilovne pracujúc dňom i nocou, zanechal po sebe stabilnú a dobre fungujúcu ríšu. Od svojej záhadnej adopcie cisárom Trajánom spravoval tento obrovský aparát s precíznosťou vojenského dôstojníka a s rozumnosťou skúseného štátnika. Niet sa čomu čudovať, veď roky pred svojím nástupom na trón bojoval a úspešne velil légiám od rýnskych a dunajských hraníc Germánie až po ďalekú Sýriu. Pre svoju osobnú odvahu, vytrvalosť a sebadisciplínu bol vzorom pre radových legionárov, s ktorými neraz prešiel akýkoľvek dlhý pochod, preplával každú rieku a nikdy neohrnul nos nad prostou táborovou stravou.

Napriek tomu nebola armáda prostriedkom jeho osobných ambícií, ale nástrojom celospoločenského prospechu. Hadrián sa vzdal ofenzívnej a finančne náročnej politiky svojich predchodcov, rovnako tak niektorých dobytých krajov, a na stálom území ríše začal program jej obrany a rozkvetu. Podľa Hadriánovho súčasníka, historika Appiána, to bolo zlaté obdobie rímskych dejín, keď sami barbari prichádzali za cisárom s prosbami, aby vzal pod vládu ich bezcenné kráľovstvá.

Tento cisár-cestovateľ prešiel počas svojich inšpekčných ciest skoro všetky provincie, aby tak osobne dohliadol na ich správne fungovanie. Jeho láska k umeniu a cit pre staviteľstvo sa odzrkadlili v mnohých stavbách vtedajšieho impéria. Univerzity, knižnice, chrámy, monumenty a pomníky rástli ako huby po daždi všade tam, kde sa cisár dlhšie zdržiaval.

Barbarov na severe Britských ostrovov oddelil od obyvateľov ríše mohutnou hradbou nesúcou dodnes jeho meno. V Ríme sa nezištne postaral o rekonštrukciu Agrippovho chrámu všetkých bohov – Pantheonu, ktorý v takmer nezmenenom stave stojí až dodnes. Z osobnej úcty voči starobylým Aténam daroval mestu impozantnú knižnicu s námestím, a taktiež nechal dostavať monumentálny chrám zasvätený Diovi Olympskému. „Tu končí mesto Thesseovo a tu začína mesto Hadrianovo,“ tak znie vytesaný nápis nad oblúkom neďaleko dnešnej Plaky v Aténach.

V roku 138, takmer rok pred Hadriánovou smrťou, sa v Ríme dokončovala stavba pre jeho poslednú cestu – veľké mauzóleum, neskoršia pápežská pevnosť známa ako Anjelský hrad. Na sklonku svojho života vládol Hadrián z najkrajšieho architektonického veľdiela svojej doby, z najväčšej vily, akú si rímsky cisár nechal kedy vystavať. Z prepychového paláca na rímskom Palatíne, kde oddávna bývali členovia popredných rímskych rodín sa cisár vzdialil na statok svojej manželky Vibie Sabiny do mestečka Tibur, dnešného Tivoli.

 

Mramorové mesto jedného človeka

Leto vo vrchoch, v tieni tamojších stromov je príjemnejšie než v rozpálených mestách dolu pod nimi. Vzduch je tu lahodne vlhký a nasiaknutý vôňou kvetov a ihličia. Miesto ako stvorené pre dlhé prechádzky a oddych od problémov hektickej metropoly. Tu v lesoch a olivových hájoch Sabinských vrchov, asi tridsať kilometrov južne od „Večného mesta“, sa dodnes ukrýva mramorový svet cisára Hadriána.

Tibur bolo prastaré mesto pochádzajúce ešte z čias, keď Rím súperil o svoje prvenstvo v Láciu s mestom Albou Longou a so Sabinmi. Tu pri lesných prameňoch prebývala vraj i tiburská sibyla Albunea, ktorej veštecké rady kedysi dobre poslúžili cisárovi Augustovi v jeho sne či skôr v politickom triku stať sa bohom. Nie tak vplyvná ako skôr krásna arabská princezná Zenóbia zo vzdorovitej Palmýry tiež istý čas pobudla v jednej z tamojších rezidencií cisára Aureliána.

O trinásť storočí neskôr sa do Tivoli presťahoval renesančný dvor rímskeho kardinála Ippolita II. d`Este, syna osudovej Lukrézie Borgia. Len pár kilometrov od dnešného pokojného a historicky veľmi príťažlivého mesta Tivoli leží komplex pozostatkov stavieb a záhrad o rozlohe zodpovedajúcej veľkosti antických Pompejí.

Do vily sa vstupuje cez provizórny otvor v deväť metrov vysokom múre, ktorý kedysi obkolesoval obrovský dvor so stĺporadím, zvaný Poikilé. V jeho strede sa i dnes nachádza pravouhlé jazero, ktoré ako súčasť záhrady príjemne osviežovalo vzduch počas horúcich letných dní. Názov Poikilé odkazuje na slávnu stĺpovú halu stojacu na aténskej agore. Nerušené prostredie vnútri dvora, navyše oddelené od okolitého sveta stĺporadím, predstavovalo ideálne miesto pre ničím nerušené meditácie cisára, čoby prívrženca stoicizmu, gréckeho filozofického učenia hovoriaceho o pokojnom a cnostnom živote.

 V rohu veľkého nádvoria stoja zvyšky polkruhovej budovy so siedmimi výklenkami v jej stenách. Tu kedysi stáli sochy siedmich gréckych mudrcov, otcov filozofie, ktorých učením bol Hadrián posadnutý. Na zasýtenie cisárovho intelektuálneho apetítu zrejme podobizne Grékov nestačili, a tak si Hadrián nechal v areáli vily postaviť verné kópie Platónovej Akadémie, Aristotelovho Lykeiónu i Zenónovej stoickej školy.

O kúsok ďalej, súdiac podľa množstva fotografií urobených na tomto mieste, sa nachádza azda najznámejšia časť cisárovej rezidencie. Veď nečudo, „Teatro Marittimo” alebo vila na ostrove, slúžiaca Hadriánovi ako miesto odpočinku počas letných dní, patrí medzi skvosty rímskej architektúry, pravdepodobne navrhnutej samotným cisárom. Miniatúrny kruhový ostrov dnes obkolesuje bazén s pokojne plávajúcimi japonskými kaprami.

Hadrián bol od raného veku fascinovaný gréckou literatúrou a počas svojich chlapčenských rokov sa dokonale naučil hovoriť a čítať po grécky, čo mu v tom čase vynieslo latinskú prezývku Graeculus – malý Grék. Rovnako aj vo svojej vile v Tivoli sa cisár obklopil množstvom gréckych a latinských textov umiestnených v dvoch veľkých, niekoľkopodlažných knižniciach.

Neďaleko budovy Hospitalie s prekrásnymi čiernobielymi mozaikami, kde prebývala cisárova telesná stráž, stojí opäť kúsok Grécka v podobe malého okrúhleho chrámu. Ide o kópiu dórskej svätyne z  maloázijského mesta Knidos, známeho najmä tým, že v jeho strede stála „najerotickejšia“ socha antiky, tzv. „hanblivá“ Afrodita od gréckeho sochára Praxitela.

O niečo južnejšie stoja ruiny hlavného Hadriánovho paláca, miesta, kde sa počas svojho pobytu v Tibure zdržiaval najviac a odkiaľ posielal svoje nariadenia do senátu v Ríme. Je to obrovský komplex miestností, kúpeľov, chrámov a nádvorí, ktorých hlavnou funkciou bolo azda reprezentovať moc panovníka a nadobro presvedčiť tých, ktorí o nej doteraz pochybovali. Pri pohľade na holé kamenné múry si ťažko predstaviť, že tento kus zeme so všetkou svojou umeleckou nádherou patril medzi najluxusnejšie miesta starovekej Európy.

Ďalej na juh ležalo kedysi námestie, ktoré bolo vďaka bohatstvu nálezov nájdených na tomto mieste už od 16. storočia nazývané „Piazza D`Orro“, t. j. Zlaté nádvorie. Od vstupu sa celým nádvorím tiahne žľab, ktorý privádzal vodu do fontán v rohoch sály. Okrem fontán boli vnútri vysadené i okrasné stromy a kvety. Zmestilo sa sem niekoľko stoviek hostí a cisár, obľubujúci záhradné bankety, príjemnú konverzáciu a ironický humor, tu na svoju slávu pravdepodobne usporiadal nejeden večierok.

S vilou a s jej najstaršou republikánskou časťou boli spojené aj kúpele nazvané Heliocaminus, veľká okrúhla stavba s kupolovitou strechou a s veľkými presklenými oknami. Vzduch vnútri bol vraj vyhrievaný slnečnými lúčmi, a keď bolo vodnej pary priveľa, vypustila sa jednoducho cez okrúhly otvor uprostred strechy.

 

Nílsky epilóg

Pozdĺž stovky skromných izieb pre služobníctvo vedie cesta do vybudovaného údolia, ktorého stredom sa tiahne dlhý pravouhlý bazén. Podobne ako Teatro Marittimo sa i toto miesto radí medzi najkrajšie a najviac fotografované miesta celej vily. Veľký stredový bazén bol kedysi lemovaný stĺporadím so sochami bohov a hrdinov. Na jeho konci stála svätyňa egyptského božstva Serapida (tzv. Serapeum). Toto miesto má v zmenšenej a upravenej podobe predstavovať jedno z nílskych ramien v jeho delte, zvané Kanopos. Tento kanál kedysi spájal egyptskú Alexandriu s rovnomenným mestom, známym najmä svojím chrámom spomenutého boha, ktorý bol patrónom rímskeho Egypta. Kanopos bol však známy predovšetkým neviazanou zábavou a atrakciami, čo z neho robilo akési „Las Vegas“ východného Stredomoria.

 K Egyptu mal Hadrián zvláštny a špecifický vzťah. Jednej jarnej noci v roku 130 sa tam stalo niečo, čo z dovtedy neúnavného a zábavného Hadriána spravilo prízrak bez chuti do života. Spôsobila to tragická a záhadná smrť cisárovho mladého gréckeho priateľa Antinoa, jediného človeka, ktorého Hadrián úprimne miloval.

Legenda vraví, že Antinos sa v osudnú noc dozvedel o veštbe, podľa ktorej mal cisár uskutočniť svoje najväčšie plány len vtedy, ak stratí to najcennejšie, čo má. A tak si Antinos, vraj najpôvabnejší človek staroveku, zvolil smrť vo vodách Nílu. Krátko nato sa na pravdepodobnom mieste Antinovho zmiznutia začalo pracovať na založení nového mesta nesúceho jeho meno – Antinopolis. Na želanie trúchliaceho cisára sa mladík stal predobrazom všetkých podobizní boha Osirida a jeho portréty tak zaplavili celú ríšu. Antinove sochy zdobili vraj každú miestnosť vo vile a jeho meno žilo ešte dlho po cisárovej smrti.

Hadriánova vila nie je len miestom oddychu a pokoja. Je to miniatúrny obraz ríše vytvorenej z predstáv jej vládcu, ktorý navyše v zakódovanej podobe odhaľuje celý jeho život. Nie sú to len ruiny, dávny kameňolom okolitých miest, ale spomienka na zlaté časy, ktorým vládol jeden smutný cisár.

 

 

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia. Zaoberá sa percepciou odkazu Alexandra Veľkého rímskou spoločnosťou a umením antického Grécka. Absolvoval niekoľko štipendijných pobytov a archeologických výskumov v zahraničí.

 

Použitá literatúra

Birley, A.: Hadrian – The Restless Emperor. London/New York 2000.

Everitt, A.: Hadrian and the Triumph of Rome. New York 2010.

Ricotti, E. S.: Villa Adriana: Sogno Di Un Imperatore. Roma 2001.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Caesarova mimoriadna kariéra by nebola možná bez predchodcov, z ktorých najvýznamnejším bol muž, ktorý si svojimi neobyčajnými úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „šťastný“. celý článok

Ako opisujú evanjeliá zmŕtvychvstanie?

Ako opisujú evanjeliá zmŕtvychvstanie?

Podobne ako v príbehoch Ježišovho narodenia, tak aj v príbehoch jeho zmŕtvychvstania často skĺbime všetky udalosti opisované v evanjeliách do jednej. celý článok

10 najväčších vojvodcov staroveku

10 najväčších vojvodcov staroveku

Ako môžeme definovať najväčších vojvodcov staroveku? Podľa počtu vyhratých bitiek a vojen? Prípadné, môžeme zmerať veľkosť územia, ktoré dobyli? celý článok

Diskusia