Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Husársky kúsok vznikol vďaka slovenskému rodákovi

Publikované : 20.07.2020 | Zobrazení: 21021 |
7 minút čítania

Drzý a krkolomne odvážny kúsok so šťastným a úspešným koncom, ktorý vošiel do vojenských dejín i medzi ustálené slovné spojenia, sa odohral v roku 1757 počas sedemročnej vojny. Čo je na ňom nemenej pozoruhodné, nesie v sebe aj zaujímavú slovenskú stopu.

 

Uprostred Viedne na námestí medzi Naturhistorisches Museum a Kunsthistorisches Museum, ktoré pri pobyte v rakúskom hlavnom meste určite stoja za návštevu, sa nachádza najvýznamnejší pamätník na habsburskú monarchiu, ktorej súčasťou bolo medzi rokmi 1526 a 1918 v rámci Uhorska aj dnešné Slovensko a jeho obyvatelia. Na vrchole pamätníka vo výške takmer dvadsať metrov sedí na tróne cisárovná a kráľovná Mária Terézia. Obklopená je množstvom ďalších sôch, ktoré predstavujú najvýznamnejšie osobnosti z obdobia jej vlády. Cisárovniných poradcov vedie Václav Antonín Kounic, ktorý pochádzal zo starej moravskej šľachtickej rodiny a celé štyri desaťročia riadil cisársku zahraničnú politiku.

 

Prvá celosvetová vojna v dejinách

Kounicovou zásluhou prišlo v polovici 18. storočia k zásadnému zvratu v európskej politike. V roku 1756 uzavrelo Rakúsko spojenectvo so svojím tradičným nepriateľom Francúzskom. Tým síce stratilo ako spojenca Britániu, ale tá sa už predtým priklonila k vtedy úhlavnému nepriateľovi Viedne Prusku, ktoré v dvoch vojnách o rakúske dedičstvo (1740–1748) pripravilo mladú habsburskú panovníčku o dôležité Sliezsko. So stratou bohatého a priemyselne vyspelého Sliezska sa Mária Terézia nechcela len tak zmieriť. Ďalekosiahle reformy v ríši, ktorej integritu vo vojnách o rakúske dedičstvo nakoniec obhájila, jej mali pomôcť získať späť aj Sliezsko. Spolu s britsko-francúzskym súperením o kolónie to Európu i svet priviedlo do sedemročnej vojny (1756–1763), prvého skutočne celosvetového konfliktu v dejinách.

Medzi vojenskými osobnosťami na pamätníku nájdeme aj jazdeckú sochu maršala Leopolda Dauna, ktorý Márii Terézii pomáhal s vojenskými reformami, ale najmä v bitke pri Kolíne (18. júna 1757) uštedril pruskému kráľovi Fridrichovi II. jeho prvú porážku. Tým ho prinútil ustúpiť z Čiech, kde už pruská armáda po víťazstve v dovtedy najkrvavejšej bitke 18. storočia pri Prahe (6. mája 1757) nad armádou kráľovninho švagra Karola Lotrinského obliehala české hlavné mesto. Prípadné Fridrichove víťazstvo pri Kolíne by pravdepodobne znamenalo bleskový koniec vojny. Prusi by mali otvorenú cestu na Viedeň a už by nebolo armády, ktorá by ich zastavila. Význam bitky pri Kolíne podčiarklo aj zriadenie najvyššieho vojenského vyznamenania habsburskej monarchie – Vojenského radu Márie Terézie. Medzi jeho prvých nositeľov sa okrem maršala Dauna a kráľovninho švagra, hoci ten sa bitky pri Kolíne nezúčastnil a ani potom svojmu rovnomennému a slávnejšiemu dedovi (víťazovi nad Turkami od Viedne z roku 1683) veľkú česť neurobil, zaradil aj generál František Nádašdy, ktorý so svojím jazdectvom významne prispel k Daunovmu víťazstvu pri Kolíne. Vyslúžil si tým tiež miesto na pamätníku Márie Terézie, kde po jeho boku stojí ďalší účastník kolínskej bitky a muž, ktorého husársky kúsok krátko po kolínskom fiasku legendárnemu pruskému kráľovi opäť riadne zdvihol mandle a ohromil celú Európu. Tým mužom je Andrej Hadik.

 

Slovenský maršal?

Andrej Hadik sa narodil 16. októbra 1711 (niekde sa udáva 1710) na Žitnom ostrove do rodiny husárskeho kapitána Michala Hadika. Hadikovci boli slovenský zemiansky rod z Turčianskej stolice. Otázka národnej identity však bola pre Hadika ako typického predstaviteľa natio hungarica (politického uhorského národa, jeho privilegovanej vrstvy) v podstate druhoradá. Andrejovi bolo pôvodne určené kňazské povolanie, na ktoré sa pripravoval na jezuitských školách, ale nakoniec vyhovel otcovmu želaniu a stal sa rovnako ako on dôstojníkom. Pre habsburskú monarchiu, a zvlášť pre Máriu Teréziu to bol nepochybne šťastný obrat v jeho kariére. V roku 1730 vstúpil do Gilániho husárskeho pluku, o dva roky neskôr už bol kornetom (zástavníkom) Dežöfiho husárskeho pluku, s ktorým sa zúčastnil vojny o poľské dedičstvo. Po ďalších dvoch rokoch bol povýšený na kapitána. Koncom 30. rokov 18. storočia bojoval proti Turkom na Balkáne a od vypuknutia vojny o rakúske dedičstvo v Sliezsku. Vo veku 33 rokov sa stal vôbec najmladším plukovníkom v habsburskej armáde a veliteľom Beleznaiho husárskeho pluku. Koncom vojny si s úspechom počínal v Holandsku, za čo bol ako 36-ročný povýšený na generálmajora. Do sedemročnej vojny vstupoval Hadik už ako poľný podmaršal a majiteľ (predtým Gilániho) husárskeho pluku.

Na jej bojiskách prišli Hadikove hviezdne okamihy. Osobnú odvahu a chrabrosť vyvažoval skvelými taktickými a operačnými schopnosťami. Netradičné a novátorské postupy mu umožňovalo aj velenie v najdynamickejšom druhu vojska, ktoré sa v tom čase preháňalo po európskych bitevných poliach. Husári boli ako ľahká jazda určení hlavne na prieskum, záškodníctvo a prenasledovanie nepriateľa, ale v sedemročnej vojne, čo sa ukázalo aj v bitke pri Kolíne, sa veľkou mierou podieľali už aj na priamej útočnej bojovej činnosti. V husárskych plukoch habsburskej armády (v tomto období ich bolo celkom dvanásť) slúžilo aj veľa Slovákov, pretože niektoré pluky sa regrutovali práve na území dnešného Slovenska. Ich veľká chvíľa pod Hadikovým velením prišla v deň podmaršalových narodenín, keď zobrali útokom pruské hlavné mesto Berlín.

 

 

Hadikov husársky kúsok

Po Fridrichovom ústupe z Čiech sa do vojny proti Prusku zapojili aj ďalší rakúski spojenci Rusko a Švédsko. V bitke pri Groß-Jägersdorfe (30. augusta 1757) utrpela menšia pruská armáda, ktorej však nevelil kráľ, od dvojnásobne početnejších Rusov porážku, ale tí svoje víťazstvo nevyužili a pre údajné problémy so zásobovaním ustúpili. Pre Fridricha II. bol tento nečakaný obrat doslova zázrak, pretože sa nachádzal v hlbokej defenzíve a aj jeho britskí spojenci utrpeli od francúzskej armády na kontinente (v bitke pri Hastenbecku 26. júla) porážku. To najväčšie poníženie však ešte len malo prísť. Rakúšania, ktorí pod opätovným vrchným velením Karola Lotrinského len váhavo postupovali, sa pokúsili aspoň využiť ruský úspech diverznou akciou do srdca Pruska. Jej velením bol poverený podmaršal Hadik, ktorý si na to zvlášť vybral 1 100 husárov, 1 000 kyrysníkov a dragúnov (ťažká a „opešalá“ jazda), 2 100 hraničiarov, 900 pešiakov a šesť poľných diel. Časť svojej malej armády pod velením generála Kleefelda vyčlenil Hadik na zabezpečenie vlastného tyla a 300 husárov pod velením plukovníka Ujházyho ho istilo zboku a odvádzalo od neho pozornosť. Sto husárov s vybranými koňmi sa staralo o komunikáciu medzi jednotlivými oddielmi.

Schovaný pod rúškom noci a postupujúc mimo hlavných ciest kráľovskými lesmi sa nakoniec Hadik so svojimi mužmi 16. októbra 1757 vynoril pred Sliezskou bránou berlínskeho opevnenia. Okamžite vyslal k mestskému magistrátu posla so žiadosťou o výpalné vo výške 300-tisíc toliarov. Zároveň pripravil všetky svoje sily na útok a po očakávanej negatívnej odpovedi hneď zavelil do akcie. Štyri kompánie (ekvivalentom kompánie je stotina alebo rota) jeho hraničiarov pod velením plukovníka Rieda (nie je bez zaujímavosti, že po vojne sa barón von Ried do Berlína vrátil ako nový rakúsky vyslanec) vzápätí prekonali mestskú priekopu a obsadili najbližšie domy. Ďalšie dve kompánie s dvomi delami otvorili paľbu na približujúcu sa jednotku 300 pruských vojakov a už tretím výstrelom poškodili reťaz padacieho mosta, ktorý sa s rachotom zrútil, čím sa otvorila cesta cez bránu. Hadik spolu so 700 hraničiarmi, 300 husármi a 400 dragúnmi vstúpil do mesta. Po chvíli narazil na dva prápory pruskej pechoty. Podmaršal sústredil všetkých svojich jazdcov a s tasenou šabľou v ich čele zaútočil na nepriateľa. Do boku im zároveň vpadli Riedovi hraničiari. Po niekoľkých minútach boli obidva prápory rozprášené, ich mužstvo pobité alebo zajaté.

V Berlíne sa v tom čase nachádzala aj pruská kráľovná. Len čo Hadik vnikol do mesta, urýchlene ho so zvyškom vojska opustila. Berlínskym radným nezostalo iné, než kapitulovať. Mesto vyplatilo výpalné 210-tisíc toliarov a ďalších 25-tisíc toliarov dal Hadik rozdeliť medzi vojakov, ktorí mali podľa zaužívaných zvyklostí nárok na drancovanie. Na to však teraz nebol veľmi čas, lebo k Berlínu sa rýchle blížil pruský zbor kniežaťa Mórica Anhaltsko-Desavského. V noci zo 17. na 18. októbra opustil pruské hlavné mesto aj podmaršal Hadik so svojimi mužmi. Zmizol rovnako nenápadne, ako sa tam objavil, len dve hodiny predtým, ako tam dorazili pruskí vojaci kniežaťa Desavského. V celej akcii prišiel Hadik iba o desať mužov a štyri kone. Medzi niekoľkými zranenými bol aj vtedy len 19-ročný husár Ladislav Škultéty-Gabriš, rodák z Mojtína (v okrese Púchov), ktorý v armáde nakoniec odslúžil neuveriteľných 81 rokov a stal sa tak najstarším vojakom na svete.

Z bohatej koristi si samotný Hadik nenechal ani toliar. Ani nemusel, pretože za jeho bravúrny husársky kúsok, ktorý sa stal vzorom pre všetky ďalšie, ho nadšená panovníčka odmenila 3-tisíc dukátmi, srdečným ďakovným listom, povýšením na generála jazdy a v poradí štvrtým veľkokrížom Vojenského radu Márie Terézie (za celý čas existencie tohto vyznamenania do roku 1931 bolo celkovo udelených len 61 veľkokrížov). A to mal vrchol kariéry Hadik ešte len pred sebou. Stal sa poľným maršalom, hlavným veliteľom cisárskych vojsk a ako jediný slovenský rodák predsedom Dvorskej vojenskej rady (v podstate ministrom vojny). Ako prvý v Uhorsku predložil v 60. rokoch 18. storočia návrh na zrušenie nevoľníctva. Andrej Hadik zomrel 12. marca 1790 vo Viedni, pochovaný je vo Futogu (v dnešnej srbskej Vojvodine), ktorý získal ako donáciu pri povýšení do grófskeho stavu. Heslom tejto výnimočnej a pritom stále pomerne málo známej osobnosti našich dejín bolo Virtuti nihil invium – Pre chrabrosť nie je nič prekážkou.

 

Roman Mocpajchel študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami.

 

Použitá literatúra:

Bled, J.-P.: Mária Terézia. Bratislava 2018.

Dangl, V./Segeš, V.: Vojvodcovia. 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha 2012.

Kolektív autorov: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990) II. zväzok E – J. Martin 1987.

Skala, H.: Slávne časy cisárskej jazdy v 17. – 19. storočí. Prešov 2005.

Stellner, F.: Sedmiletá válka v Evropě. Praha 2007.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Brabantská revolúcia alebo ako Belgičania povstali

Brabantská revolúcia alebo ako Belgičania povstali

Udalosti Francúzskej revolúcie i následných revolučných a napoleonských vojen dramaticky zasiahli celú Európu. O pochodujúcich francúzskych vojakoch sa zvykne vravieť ako o posloch, ktorí priniesli revolučné myšlienky do susedných krajín, kde pod ich vplyvom vznikali „sesterské“ republiky. celý článok

Henrich VIII. sa počas epidémie spoliehal na modlitby, lekárov a vlastné lieky

Henrich VIII. sa počas epidémie spoliehal na modlitby, lekárov a vlastné lieky

Anglický kráľ Henrich VIII. je známy predovšetkým svojimi šiestimi manželstvami a ich „kreatívnym“ ukončovaním. Milostné avantúry však neboli jeho jedinou záľubou. Vzdelaný panovník prejavoval napríklad hlboký záujem o poznatky dobovej medicíny a o výrobu liekov. celý článok

Prečo nosili moroví doktori masku so zobákom?

Prečo nosili moroví doktori masku so zobákom?

S morovými epidémiami je v populárnej kultúre úzko spojený obraz lekára v typickom čiernom kostýme s maskou so zobákom na hlave, s okuliarmi, s klobúkom a s dlhým plášťom. celý článok

Hodža z boja ušiel, ale v národnej práci za svojimi druhmi nezaostal

Hodža z boja ušiel, ale v národnej práci za svojimi druhmi nezaostal

26. marca 2020 uplynulo 150 rokov od smrti evanjelického kňaza, spisovateľa, národovca a jazykovedca Michala Miloslava Hodžu. V diskusiách stojí často až ako tretí za dvojicou Štúr a Hurban. Je to však opodstatnené? celý článok

Slávneho maliara Raffaela pochovali dva razy

Slávneho maliara Raffaela pochovali dva razy

Od smrti slávneho maliara, architekta, scénografa Raffaela Santiho uplynulo presne 500 rokov. Zomrel 6. apríla 1520 na Veľkonočný piatok, pravdepodobne v deň svojich 37. narodenín. celý článok

Diskusia