Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Hry a hračky v stredoveku

Publikované : 19.03.2013 | Zobrazení: 16077 |
12 minút čítania

Hra sprevádza človeka od počiatku. V živote každého človeka sa hra hrá a patrí k nemu od kolísky do smrti, je to proces v ktorom sa človek učí poznávať svet a rozumieť mu. Aby bola hra hrou – treba do nej vstúpiť...

 

„Všetko je hra,“ tvrdí holandský historik Johan Huizinga, autor knihy Homo ludens. Zároveň upozorňuje, že aj keď toto konštatovanie vyznieva ako lacná metafora, je to múdrosť, ku ktorej dospel už Platón, keď nazval človeka hračkou bohov. Vo svojom diele Zákony (Nomoi) definoval: „Sme bohom vystavení, tak ako hračka deťom, bohovia sa hrajú.“

Stredoveký život bol naplnený hrou. V stredovekej európskej literatúre sa stretávame s dvoma termínmi na označenie hry:  „ludus/ludere“ a „jocus/jocari“. Latinské slovo „ludus/ludere“ malo viac významov – označovalo najrôznejšie druhy zábavy, a tiež divadelné hry. Pôvodne to bolo označenie pre rímske verejné slávnosti najrôznejšieho druhu – hry v cirkuse „ludi circenes“. Slovo „jocus/jocari“, ktoré sa zachovalo v dnešnej angličtine ako „joke“, žart, alebo vo francúzštine ako „jeu“, hra, sa pôvodne vzťahovalo na všetky zábavy, t. j. na spevy, tance, divadlá a žarty.

 

Detská hra

V najstarších stredovekých písomných prameňoch nenájdeme veľa zmienok o hračkách, tak ako nemáme veľa zmienok o deťoch. Podobne sme na tom aj pri ikonografických zdrojoch, ktoré nám poskytujú málo informácií o živote dieťaťa a o jeho zábavách a hrách. Dieťa bolo vlastne „malý dospelý”. Až obdobie konca 16. a začiatku 17. storočia objavuje naozajstný detský svet, renesancia odhaľuje fenomén detstva – v písomných prameňoch  sa nachádza pojem hra” a „hračka”.

François Rabelais, francúzsky renesančný spisovateľ, vo svojom satirickom románe Gargantua a Pantagruel v XXII. kapitole podáva súpis hier, ktorými sa Gargantua baví po obede. Kanonické vydanie z roku 1542 obsahuje súpis 217 názvov hier – kartové hry, hry izbové a stolné a veľa vonkajších hier. Tento súpis hier vzbudil v mnohých krajinách záujem o vlastné národné hry a prekladatelia Rabelaisovho románu dopĺňali jeho súpis svojimi národnými hrami.

Deti v stredoveku poznali obrovské množstvo pohybových hier, dokladajú nám to písomné aj obrazové pramene. V niektorých hrách sú zvyšky slovanských obradov, hralo sa veľké množstvo starých hier, zmysel ktorých bol už dávno zabudnutý, zostala iba estetická forma, ktorú deti napĺňali svojím vlastným obsahom.

Jadro nálezov hračiek na našom území tvoria predmety vyrobené z hliny alebo z kosti. Predstavujú ich hlavne hracie kamene a kocky, menej hlinené plastiky, miniatúrne nádobky, hlavičky bábik a i. Zastupujú iba časť pôvodne existujúcich hračiek − archeologické nálezy na území Slovenska teda zďaleka neodrážajú obľúbenosť hier.

Predmety k hrám a hračky patrili do osobného vlastníctva majiteľa, ktorý si ich mohol po odchode zo sídla brať so sebou. Nálezy hračiek, ktoré nachádzame v odpadových jamách alebo po opustení sídla mali pravdepodobne nízku hodnotu alebo boli poškodené.

Pre kráľovské deti sa vyrábali hračky z drahých kovov, napr. zo striebra, pre deti z vyšších spoločenských vrstiev z olova, pre deti v meste z dreva a z hliny a pre dedinské deti z toho, čo bolo k dispozícií. Dieťa si hračku vyrobilo buď samo (píšťalky, frndžalky, hlinené guľôčky), alebo mu ju vyrobili rodičia z dostupných surovín (mečíky, vĺčiky). Neskôr (od 13. stor.) sa objavuje remeselná výroba – drobná hrnčiarska plastika bola predmetom predaja na trhoch a jarmokoch v mestách, odtiaľ sa dostávala do dedinského, ale aj do šľachtického prostredia – na hrady. Interpretácia jednotlivých archeologických nálezov, a najmä detských hračiek nie je nikdy jednoznačná – je nevyhnutné použiť súdobé písomné a obrazové pramene alebo etnografické paralely. Ako píše český archeológ Zdeněk Smetánka vo svojich Archeologických etudách: „...pretože archeológia, súčasť komplexu vied o ľudskej minulosti, nie je, a nemôže byť iba čírou hrou s artefaktmi, i keď hrou čo ako veľmi inteligentnou a dômyselnou.“

 

Homo ludens v archeologických nálezoch

Dlho prevládal názor, že stredovekým deťom v ich každodennom živote zostávalo iba málo času na hranie, rovnako bolo málo nálezov stredovekých hračiek. Možno aj preto vzniklo presvedčenie, že detstvo v stredoveku bolo iba nedôležitou a krátkou fázou ľudského života. Ale práve s pribúdajúcimi archeologickými výskumami v mestskom prostredí sa zvýšil aj počet nálezov neskorostredovekých hračiek, pochádzajúcich hlavne z fekálnych alebo odpadových jám – a dobre zachovaných vďaka vlhšiemu prostrediu. Inak sú tieto nálezy z organického materiálu ťažko doložiteľné, na území Slovenska tento druh artefaktov ani nemáme. No dobre zachované sú hračky z trvanlivejšieho materiálu – z hliny, z kovu alebo z kosti.

Z územia Slovenska nemáme veľa odkazov, či už písomných, obrazových, alebo archeologických, ale keďže deti na celom svete sa hrajú podobne, môžeme sa opierať aj o pramene z iných krajín. Komenský vo svojom diele Orbis sensualium pictus v levočskom vydaní z roku 1685 spomína hry s guľôčkami, šamrhu (vĺčik poháňaný bičíkom), štafle (drevené nohy), obľúbenú hojdačku či hru s kolkami. Chlapci preferovali hry, ktoré mali podporiť ich fyzickú zdatnosť. Hrou sa chlapci učili vojenskému remeslu, takže koníky a drevené šable neskôr nahradili ozajstné šable a drahé jazdecké kone. V už vyššie spomínanom románe Gargantua a Pantagruel Gargantuovi, z ktorého chceli mať schopného bojovníka, zhotovili nádherného dreveného koňa, aby sa včas pripravoval na jazdu. Dievčatká sa zase venovali hrám, ktoré ich pripravovali na ženské zručnosti.

Ako „encyklopédia“ detských hier nám môže poslúžiť obraz flámskeho maliara Petra Bruegela staršieho Detské hry (Kinderspiele), namaľovaný v roku 1560 (Pozri obrázok vyššie.). Je to základné a najbohatšie ikonografické východisko k detským hrám v 16. storočí a určite aj k hrám z období včasnejších. Obrovské množstvo zábav predstavených v jednotlivých výjavoch svedčí o kultúre detského sveta. Znázorňuje okolo 84 hier, z ktorých mnohé pretrvali do dnešných čias. Obraz ukazuje, ako sa deti zabávali: niekedy je potrebná pomôcka, niekedy stačí predmet určený pôvodne na niečo iné, a niekedy je zábava sama osebe. Deti sa hrajú v pároch, samé alebo vo veľkých skupinách. Na hru používajú rôzne predmety – palice, motovidlá, obruče, guľôčky, lopty a pod., vlastnú silu, šikovnosť či priebojnosť. V mnohých hrách možno sledovať aj vplyv rytierskej kultúry, rôzne súboje a činnosti pripomínajúce rytierske cvičenia. Ale vidíme tiež napodobňovanie každodenných činností – nakupovanie či predávanie, a tiež rôznych vážnych udalostí. Veľmi populárne boli rozmanité hry a zábavy pohybové – naháňanie, hra na mačku a myš, na vlka a zajaca, niekedy spojené aj s bitím.

Veľmi obľúbené boli aj hry napodobňujúce chovanie dospelých, ako napr. rôzne obrady,  tiež sú známe povedačky. Jedna z najpopulárnejších hier už od staroveku až do dnešných čias je zábava na slepú babu. Medzi hrami v už spomínanom románe o Gargantuovi na začiatku 16. storočia sa spomína aj hra na slepú babu a hra na schovávačku, naháňačku, preťahovanie, kotúľanie, hojdanie atď.

Najmladšie deti určite zabávali – podobne ako dnes – rôznymi rýmovačkami, ako napr. „varila myšička kašičku“, či si dávali rôzne hádanky. Už z roku 1306 máme napr. z Čiech zaznamenanú najstaršiu ľudovú hádanku: „Stojí, stojí dub, na tom dube dvanásť vetiev, na každej vetve po štyri hniezda a v každom hniezde po sedem vajíčok.“

Toto sú však zábavy, ktoré nie je možné hmotne zachytiť. Nahliadnuť do detského sveta hier ale môžeme prostredníctvom archeologických nálezov hračiek zachovaných v dedinskom, mestskom či šľachtickom prostredí.

 

Detské hračky – archeologické nálezy

Medzi najstaršie hračky od praveku pravdepodobne patria hrkálky. Zo 16. stor. poznáme zobrazenia detí s hrkálkou v ruke. Deti sa hrali s rôznymi predmetmi a často to boli predmety, ktorým samo dieťa prisúdilo funkciu hračky – predmety bežne sa vyskytujúce v hospodárstve, v remeselníckych dielňach, alebo obyčajné veci, ako rastliny, kamienky, kostičky, kôstky, orechy, ale aj voda, piesok, zvieratká atď., alebo to boli predmety vyrobené špeciálne na hru. Definícia podľa Eugena Finka, nemeckého filozofa a fenomenológa, autora diela Hra ako symbol sveta, to vystihuje presne: „Hračkou môže byť umelá vec sformovaná ľudskou prácou, ale práve tak to môže byť akákoľvek prírodná vec. Pretože vďaka svojej tvorivej hravej fantázií môže hrajúci sa človek „nazvať“ svojou hračkou čokoľvek.“

Z predmetov používaných na hranie aj dnes bola populárna kocka alebo hrací kameň, napr. na hru mlyn. Dievčatá sa hrali s bábikami a s drobným riadom, chlapci napodobňovali dospelých v jazde na prútenom, drevenom alebo hlinenom koníku (aj mladý Gargantua si „sám udělal z tlustého kolu koně loveckého, jiného pro denní potrebu ze sudu na lisování, a z velikého dubu si udělal pro domácnosť mezka“), obľubovali aj rozličné loptové hry.

Veľká časť stredovekých hračiek bola vyrobená z organických materiálov, ako drevo, látka, atď., a preto sa nezachovali. Iba v prípade zvláštnych nálezových okolností v zamokrených vrstvách, ako napr. nálezy z poľského územia – miniatúrne loďky vyrobené z dreva alebo z kôry sa našli pri výskumoch napr. na lokalitách Wolin či v Gdansk, alebo pri vykopávkach v ruskom Novgorode, kde sa zachoval veľký počet asi 1400 hračiek, z čoho 80 % bolo vyrobených z dreva.

Z dreva mohli byť vyrobené bábiky, rôzne figúrky, veterníčky, lodičky či miniatúrne mečíky. Veľa nálezov miniatúrnych zbraní pochádza z nemeckého Freibergu – mečíky a luky či bičíky datované okolo r. 1600, kuželíky na roztočenie vĺčikov (zotrvačníky).

Pramenný materiál z územia Slovenska vo sfére predmetov určených na hranie a na zábavu z dreva tvoria hlavne nálezy hracích kameňov, kociek alebo šachových figúrok. Malý počet nájdených predmetov však zjavne nemôže odzrkadliť objektívnu kvantitu a sortiment predmetov používaným k hre.

Kosť bola tiež materiálom na výrobu hračiek a pomôcok  na hranie – poznáme kocky, hracie kamene, ale aj nálezy kostených korčulí a podložiek pod sane, píšťalky, kolky či tzv. bzučiaky. Hračky sa mohli vyhotoviť aj z kovu. Pretože kov bol vzácny a používal sa na ďalšie roztavenie, nachádzajú sa kovové hračky (postavičky rytierov a koníkov) veľmi zriedkavo, na našom území zatiaľ vôbec. Nákladné a prestížne kovové hračky slúžili, samozrejme, najvyšším sociálnym vrstvám.

 

Hlinené plastiky koníkov

Najčastejšie sa predsa len stretávame s hračkami z hliny. Drobné hlinené koníčky boli prejavom stredovekej „ľudovej“ tvorivosti, okrem nich sa vyskytujú hlinené guľôčky, detské riady – miniatúrne nádobky, bábiky, hrkálky a hlinené zvieratká v rôznych variantoch.

Adekvátne stredovekému duchu doby, ktorý bol okúzlený rytierstvom, vyrábali sa najviac hlinené koníky a postavičky jazdcov na koňoch, na vidieku azda prevládal ťažný koník s vozíčkom. Vyrábali sa zvieratká, rozprávkové bytosti, rytieri alebo násady, držadlá. Koník s jazdcom bol vrcholným ideálom detskej predstavivosti, hlavne v šľachtickom a meštianskom prostredí.

Plastiky koníkov nachádzame po celej Európe, hlavne v období od 13. do 16. storočia. Zo Sliezska poznáme okolo 29 kusov, sú spracované nálezy z Čiech a z Moravy, z Rakúska, maďarské, saské a poľské nálezy.  Z územia Slovenska máme iba niekoľko kusov hlinených plastík, ktoré sa dajú definovať ako detské hračky, napr. zeleno glazovaný  koník zo Starého mesta v Banskej Štiavnici. Identifikácia drobných zvieracích plastík ako hračiek závisí od nálezových okolností (napr. nález veľkomoravských hlinených plastík zvierat, rohatých hlavičiek, antropomorfných figúrok a i. z Mikulčíc z „paláca“, nemôžeme ich interpretovať ako hračky, ale sú spájané s pohanskými kultovými zvyklosťami). Iné zvieracie alebo fantastické figúrky mohli súvisieť s postavami z detských rozprávok, pokiaľ nemali iné poslanie. Koníky boli modelované v rukách a často majú otvor, ktorý je umiestnený na spodnej strane predmetu, čo je v literatúre najčastejšie interpretované ako miesto na upevnenie drevenej tyče ako násady – buď na jednoduchšie upevnenie predmetu pri výpale, alebo aby mohol koník po vypálení slúžiť  na hranie  ako hračka – tzv. turnajový koník. Na detaile z obrazu Kinderspiele  išlo v podstate o drevenú palicu, na ktorej bola nastoknutá hlava koníka, dieťa jednou rukou držalo drevenú tyč a druhou paličku, bičík alebo veterníček. Dokázať veľkú obľúbenosť takýchto koníkov je archeologicky nemožné, ale vďaka písomným zmienkam a vyobrazeniam vieme, že patrili k častým hračkám. Pri „bojoch na koňoch“ deti hračky určite často polámali a zvyšky vyhodili alebo spálili, takže počet nálezov nemôže odrážať ich obľúbenosť.

 

Bábiky

Rovnako ako bol pre chlapcov v stredoveku bežnou hračkou koník, s dievčatkami boli späté bábiky. Pri pozornejšom skúmaní už spomínaného obrazu P. Bruegela st. Detské hry vidíme dievčatko hrajúce sa s bábikou v ľavom dolnom rohu obrazu. Bábiky boli určite vyrábané z rôznych materiálov: z handier, z papiera, z vosku, z dreva a z hliny. Medzi zriedkavé v európskom priestore patria bábiky z dreva; v nemeckom Lübecku bola pri výskume stredovekej latríny objavená 700 rokov stará drevená bábika, pomenovaná „Kathrin“. Písomné pramene hovoria, že v 15. storočí  žil v Norimbergu remeselník, ktorý vyrábal hlavičky bábik. Vyrábali sa bábiky (bábky) z dreva s pohyblivými rukami a nohami. Častejšie ako drevené sú nálezy bábik – ženských plastík vyrobených z hliny. Na územie Slovenska sa dostávali z Nemecka, kde ich vyrábali špecializované dielne. Figúrky s kruselerom sú Samostatným druhom hlinenej plastiky sú bábiky s charakteristickým čepcom z nariasených závojov, ktorý zakrýval vlasy, teda s tzv. kruselerom, pre ktoré sa v literatúre zaužíval názov Kruselerpuppen” (bábiky/figúrky s kruselerom). Vzorom pre tieto bábiky boli urodzené dámy oblečené do dlhých šiat s rukami preloženými slušne jedna cez druhú. Tento typ pokrývky hlavy bol v stredoveku v móde od 2. polovice 14. do 1. tretiny 15. storočia, podľa čoho môžeme tieto plastiky dobre datovať. Kruseler bol typický pre nemeckú oblasť a bezprostredným dôkazom jeho pôvodu je kumulácia nálezov v Nemecku.

Figurálne plastiky na Slovensku neboli bežným sortimentom hrnčiarskej výroby, pravdepodobne to boli luxusné predmety.  I keď ženské plastiky s kruselerom vo všeobecnosti považujeme za detské hračky – bábiky, dôležité sú samozrejme aj nálezové okolnosti. Pri interpretácií ťažko s určitosťou tvrdiť, že išlo o bábiky a treba rátať aj s ich možným náboženských charakterom. Z Nemecka poznáme napríklad nález plastiky, ktorá má na hrudi akýsi oválny medailón a interpretuje sa aj ako bábika s otvorom pre peniaz (voskom prilepený) alebo medailón, čo údajne súviselo s rozšíreným zvykom obdarovať krstňa mincou. Takáto „bábika“ tak mohla byť prvým darom dieťaťu od jeho krstných rodičov, žiadne písomne zmienky však o tom nemáme.

V súčasnosti nám európske archeologické výskumy, najmä z mestského prostredia − z trhov či z latrín, ale aj výskumy zo zaniknutých dedín odhalili pomerne veľa nálezov detských hračiek, a s využitím písomných a obrazových prameňov máme možnosť pozerať sa na túto problematiku inými očami. Deti boli deťmi takisto v stredoveku a hry a hračky boli súčasťou ich života, tak ako u detí dnešných. Celé stredoveké obdobie sa nieslo v znamení rastúceho významu hry. Hry sprevádzajú vývoj jedinca od kolísky až po hrob. Sú potrebou a poháňajú dopredu, život bez hry by nebol životom.

 

Mgr. Elena Bukovčanová vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí na referáte archeológie na Krajskom pamiatkovom úrade v Bratislave. Podieľa sa na archeologických výskumoch realizovaných Pamiatkovým úradom SR

 

 

Použitá literatúra

Bachtin, M.: Francois Rabelais a lidová kultura středověku a renesance. Praha 1975.

Endrei, W./Zolnay, L.:  Fun and games in old Europe. Budapest 1988.

Fink, E.: Hra ako symbol světa. Praha 1993.

Fleckenstein, J. (Hrsg): Das ritterliche Turnier im Mittelalter. Göttingen 1985. Text citovaný podľa http://www.grin.com/de/preview/61204.html: Mittelalterliche Ritterturniere, Darstellung der Entwicklung des europäischen Turnierwesens im Hoch- und Spätmittelalter,  2002 (27.04 2007).

Gröber, K./ Metzger, J.: Kinderspielzeug aus der alter Zeit. Eine Geschichte des Spielzeugs, Berlin 1928, 12 − 13.

Grönke, E./Weinlich E.: Mode aus Modeln. Kruseler Püppchen und andere Tonfiguren des 14. – 16. Jahrhunderts aus dem Germanischen Nationalmuseum u. a. Sammlungen (Wissensch. Beibände zum Anzeiger des GN, Band 14). Norimberg 1998 Text dostupný na internete: http://www.landschaftsmuseum.de/Seiten/Lexikon/Spiele-Puppen-2.htm.

Le Goff, J.: Kultúra stredovekej Európy. Praha 1991.

Huizinga, J.: Homo ludens. O původu kultury ve hře. Praha 1971.

Kolčin, B. A.: Novgorodskie drevnosti reznoe derevo. In: Arheologia SSSE Moskva 1971, 1 – 55.

Komenský, J. Á.: Orbis sensualium pictus quadrilinguis. Levoča 1685. Fototypické vydanie Praha1989.

Mehl, J. M.: Hra. In:  J. Le Goff / J. C. Schmidt (eds.): Encyklopedie středověku. Praha 2002, 195 – 203.

Peténiy, S.:  Games and Toys in Medieval and Early Modern Hungary. Medium Aevum Quotidianum. Sonderband 3. Krems 1994.

Rabelais, F.: Gargantua a Pantagruel. Praha 1968. Elektonické prezeranie kanonického vydania z roku 1542 pozri na http://abu.cnam.fr/cgi-bin/donner_html?gargantua2.

Schmudlach, D.: Püppchen aus Ton, mittelalterlich “Kruseler”. In:  Archäologisches Lexikon. “Mode aus Modeln” − Spielzeug oder Gabenträger. Norimberg 2006. Text dostupný na internete: http://www.landschaftsmuseum.de/Seiten/Lexikon/Spiele-Kinder.htm

Schütte, S.: Spielen und Spielzeug in der Stadt des späten Mitelalters. In: Aus dem Alltag der mittelalterlichen Stadt. Hefte des Focke Museums Bremen 62. Bremen 1982/1983, 201 − 210.

Verdon, J.: Volný čas ve středověku. Praha 2003.

 

Internetové odkazy:

http://anno1347.beepworld.de/info-kruseler.htm

http://www.foracheim.de/cms.php?cmspid=103

http://www.tempus-vivit.net/bibliothek/buch/spielzeug-im-mittelalter

 

Obrazová príloha: www.landschaftsmuseum.de, patrimonio-ediciones.com.mialias.net, Bräuling 2004 (A. Bräuling: Adelsspiele, Ritterkämpfe, Volksvergnüngen. In: Archäologie in Deutschland", Heft 1, 28 – 35)

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Deti v stredoveku: naozaj malí dospelí?

Deti v stredoveku: naozaj malí dospelí?

Bolo dieťa v stredoveku naozaj vnímané ako malý dospelý, či dokonca ako nebezpečná bytosť, alebo je to naozaj len konštrukt vytvorený historikmi? Ako sa to všetko začalo? celý článok

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. celý článok

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Diskusia