Hon na čarodejnice bol marketingom cirkví

Publikované : 08.10.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 15317

Viera, že za choroby, neplodnosť alebo neúrodu môže čierna mágia, bola v nejakej miere rozšírená prakticky vo všetkých častiach sveta. No táto viera nemala pravdepodobne nikdy taký katastrofálny dopad na spoločnosť ako v Európe v 15. až 18. storočí, keď viedla k masovým procesom proti čarodejniciam. V ranom novoveku počet obvinených z bosoráctva, predovšetkým žien, pravdepodobne dosiahol až stotisíc. Konzervatívny odhad historikov je, že zhruba 30 000 – 60 000 ľudí bolo na základe procesov proti satanskej mágii odsúdených na smrť. Ide o nepochopiteľný prejav masovej ľudovej hystérie? Prípadne o kalkulovanú represiu katolíckej cirkví a jej protestantských oponentov? Alebo o snahu psychologicky sa vyrovnať so svetom zmietaným epidémiami, Malou dobou ľadovou a náboženskými vojnami? Dvaja ekonómovia z George Mason University v USA prišli s novou hypotézou o tom, čo poháňalo novoveký hon na čarodejnice, postavenou na ekonomických teóriách.

 

Na začiatok je vhodné uviesť niekoľko základných faktov o procesoch s čarodejnicami. Hoci sa lov čarodejníc niekedy nesprávne pripisuje stredoveku a stredovekej cirkvi, najvýznamnejšia vlna procesov v skutočnosti prebiehala počas 16. a 17. storočia, čiže v novoveku, a možno ju zreteľne spojiť so vzostupom protestantizmu. Je pravda, že obvinenia z praktikovania čiernej mágie padali aj v stredoveku a občas viedli aj k odsúdeniu na smrť. Napríklad čarodejníctvo figurovalo v procesoch s disidentskými kresťanskými hnutiamitemplármi od 12. storočia, až do 14. storočia išlo o obvinenie pridružené k iným prečinom, predovšetkým kacírstvu, a samo osebe neviedlo k procesom alebo k trestu smrti. K zásadnému posunu došlo v 14. a 15. storočí v dôsledku mnohých zmien v spoločnosti vrátane zmeny cirkevnej legislatívy. V tomto období nastal vzostup nových náboženských hnutí, v ktorých hrali často dôležitú úlohu. Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na psychologické dôsledky Čiernej smrti, ktorá na mnohých miestach západnej Európy viedla k masovej hystérii a k hľadaniu vinníkov.

Za prvý prípad honu na čarodejnice sa považuje vlna procesov rozpútaných v roku 1428 v kantone Valais v dnešnom Švajčiarsku. V priebehu niekoľkých rokov tu bolo na základe anonymných udaní upálených niekoľko stoviek ľudí. Práve v svedectvách z tohto obdobia sa objavujú po prvý raz stereotypy o čarodejniciach, ktoré budú dominovať novoveku: sabaty, obety Satanovi, schopnosť lietať (hoci v tomto prípade nie na metlách, ale na stoličkách), ale tiež schopnosť meniť sa na vlkolakov a zabíjať dobytok. Aj na základe tohto prípadu presadila skupina zapálených cirkevných prelátov na Bazilejskom koncile (1431 – 1437), aby sa otázkou čiernej mágie, a predovšetkým žien-čarodejníc, cirkev začala vážne zaoberať.

V roku 1484 vydal pápež Inocent VIII. na žiadosť dvoch najznámejších „lovcov čarodejníc“ Heinricha Kramera a Jacoba Sprengera,  bulu Summis desiderantes affectibus, v ktorej nariadil inkvizícii aktívne vyšetrovať obvinenia z čarodejníctva. O tri roky neskôr vydal Kramer, ktorého protičarodejnícky zápal vyvolával u jeho nemeckých kolegov značný skepticizmus, svoju slávnu príručku Malleus Maleficiarum, čiže Kladivo na čarodejnice (Sprengerovo meno bolo k tomuto dielu pripojené dodatočne). Aj vďaka ľuďom ako Kramer vidíme od konca 15. storočia posun v postojoch autorít k bosoráctvu, badateľný hlavne v demografii tých, ktorí boli za čarodejníctvo súdení a odsúdení. Kým v stredovekých procesoch s tzv. kacírmi figurovali v rovnakej miere muži a ženy, ako hlavní heresiarchovia (vodcovia disidentských skupín) vystupujú muži, od druhej polovice 15. storočia sa pozornosť vyšetrovateľov i širšej populácie upínala k ženám, predovšetkým k takým, ktoré stáli na okraji spoločnosti.

Hon na čarodejnice dosiahol svoj vrchol v druhej polovici 16. a v prvej polovici 17. storočia. V populárnych predstavách je často pripisovaný fanatizmu katolíckej inkvizície, ale pravda je taká, že na love na bosorky a bosorákov sa podieľali aj protestanti. Martin Luther napríklad v roku 1541 osobne asistoval pri poprave štyroch osôb za čarodejníctvo vo Wittenbergu. Ďalšia z veľkých osobností reformácie, Ján Kalvín, sa stal zapáleným obhajcom lovenia čarodejníc v Ženeve. No a asi najznámejší prípad honu na čarodejnice sa odohral na konci 17. storočia v puritánskom americkom Saleme. Hoci dochované zápisnice z procesov proti čarodejniciam ukazujú, že katolícke autority, a to tak svetské, ako cirkevné, ich popravili viac ako protestantské, zároveň platí, že v krajinách, kde bol katolicizmus najsilnejší, akými boli Španielsko, Portugalsko alebo Taliansko, k honom na čarodejnice takmer vôbec nedochádzalo. Historické záznamy ukazujú, že najviac „čarodejníc“ popravili na území súčasného Nemecka, Švajčiarska a Francúzska, teda v regiónoch, ktoré najvýraznejšie zasiahla reformácia.

 

Hon na čarodejnice ako reklamná kampaň telefónnych operátorov

Odborníci skúmajúci dejiny novoveku sú si dobre vedomí korelácie medzi vzostupom protestantizmu a intenzitou protičarodejníckej hystérie, ale rôznia sa v názore na to, či reformácia bola hnacím motorom pre vieru v moc bosoriek a potrebu ich vykynožiť, a pokiaľ áno, v akej miere. Ekonómovia Peter Leeson a Jacob Russ prišli s novou teóriou, ktorá podľa nich elegantne vysvetľuje, prečo viac čarodejníc upálili katolíci, ale iba tam, kde mali najsilnejšiu konkurenciu zo strany protestantov.

P. Leeson a J. Russ vychádzajú z premisy, že viera v čarodejnice, podobne ako viera v upírov alebo vlkolakov, bola vo svojej podstate ľudovou poverou. Väčšiu časť stredoveku pristupovali cirkevné elity aj intelektuáli k existencií čarodejníc a bosorákov skepticky, ba dokonca ju úplne odmietali. Koncil v Paderborne v roku 785 napríklad vyhlásil vieru v existenciu čarodejníc za pohanskú poveru, ktorá bola trestaná rovnako prísne ako modloslužba, a stanovil trest smrti pre samozvaných lovcov čarodejníc, pokiaľ v mene svojej profesie niekoho zabili. Pre iných vzdelancov boli akékoľvek čary iba ilúziou alebo podvodom. Napriek snahám cirkevných hodnostárov vykoreniť vieru v moc čarov a pôsobenie čarodejníkov a čarodejníc však presvedčenie o ich existencií prežívalo v ľudových vrstvách až do novoveku a stalo sa paradoxne kľúčom k získaniu popularity u nespokojných más. Ako je to možné?

Podľa najnovšej štúdie o čarodejníckych procesoch amerických autorov možno katolícku cirkev prirovnať k firme. Jej snahou je získať a udržať si monopol na konfesijnom trhu. To sa jej dlhšiu časť stredoveku aj úspešne darilo a pokiaľ jej vznikla konkurencia v podobe disidentských hnutí, akými boli katari, valdénski alebo husiti, na takúto krízu obvykle reagovala tak, že svoju konkurenciu násilím eliminovala. Táto stratégia sa natoľko osvedčila, že sa ju katolícka cirkev pokúsila využiť aj voči protestantom, ale v tomto prípade neuspela. V oblastiach, kde sa myšlienky reformácie uchytili, sa katolícka cirkev od prvej polovice 15. storočia dostala do neočakávanej pozície, pretože stratila svoj monopol. V tomto priestore zrazu musela bojovať o priazeň svojich potenciálnych zákazníkov – veriacich, ktorí nedávali prednosť žiadnej forme kresťanstva a boli ochotní prestúpiť od jednej konfesie k druhej. Podobne ako v prípade moderných telefónnych operátorov, v takomto prostredí musela katolícka cirkev prísť s „inovatívnymi“ stratégiami, ako si takýchto „klientov“ získať a udržať. To znamenalo jednak kopírovať od protestantov tie „služby“, ktoré sa im osvedčili, ale zároveň poháňala inováciu, pretože katolícka cirkev musela vo väčšej miere dbať na „dopyt potenciálnych klientov“ a prichádzať aktívne s „novou ponukou“, ktorou by ich pritiahla na svoju stranu.

Podľa Leesona a Russa sa práve v tomto kontexte ľudová viera v škodlivú moc čarodejníc stala osudnou, pretože sa ukázala ako efektívny nástroj na získavanie a udržiavanie popularity v oblastiach, kde dochádzalo k najintenzívnejšiemu súpereniu protestantov s katolíkmi. Len čo sa táto populistická stratégia osvedčila u katolíkov, protestanti ju začali sami kopírovať a súperiť s nimi o to, kto sa vyznamená ako najzapálenejší lovec čarodejníc. Čím dlhšie trvalo aktívne súperenie katolíckej a protestantských cirkví o duše veriacich, alebo inak povedané o zákazníkov na „konfesijnom trhu“, tým väčšmi eskalovalo vykazovanie úspechov v boji proti čarodejniciam. Podľa autorov štúdie nie je náhoda, že počet procesov proti čarodejniciam začal výrazne klesať po podpísaní Vestfálskeho mieru (1648), ktorý pevne stanovil konfesijné hranice v Svätej rímskej ríši a ukončil najhoršie náboženské vojny.

Procesy proti čarodejniciam pritom neboli iba o snahe vyjsť v ústrety poverčivým masám. Leeson a Russ poukazujú na to, že dobre odvedený protičarodejnícky proces mal v 16. storočí podobný efekt ako reklamná kampaň – procesy sa odohrávali na verejných priestranstvách a vyšetrovatelia si obvykle dali záležať na tom, aby na divákov dostatočne zapôsobili. Katolícke a protestantské autority sa pritom obvykle neuspokojili iba s verejným vystúpením, ale často ho sprevádzali špecializovanou mediálnou produkciou – kázňami venovanými tematike čarodejníctva, drevorytmi, ktoré zobrazovali najšokujúcejšie scény z nedávneho procesu, alebo tlačenými správami, ktoré mohli cirkulovať medzi potenciálnymi zákazníkmi. Pozrite ako efektívne chránime vaše duše pred nebezpečenstvom čiernej mágie, nepriamo hlásali tieto médiá. V tomto ohľade možno badať podobnosť medzi stratégiou ranonovovekej katolíckej a protestantskej vrchnosti a ponukou niektorých súčasných politických hnutí, sľubujúcich tiež ochranu európskej duše pred temnými silami, ktoré jej chcú uškodiť.

 

Ako o čarodejníckych procesoch nepísať

Novú štúdiu Leesona a Russa si prednedávnom všimol aj Martin Šimečka, ale jeho komentár pre Denník N o upaľovaní čarodejníc je skôr príkladom toho, ako o histórii nepísať. Jeho zhrnutie pôvodnej štúdie sa, žiaľ, hemží faktickými nepresnosťami, ktoré sú o to nápadnejšie, že z nej nemôžu pochádzať, a odzrkadľujú skôr rozšírené mýty o honoch na čarodejnice. Štúdia dvoch ekonómov napríklad jasne rozlišuje medzi stredovekými a novovekými postojmi k čarodejníctvu a jasne sa venuje iba novoveku, ale Šimečka má napriek tomu potrebu hovoriť v prípade procesov s čarodejnicami o stredovekej hystérii. Šimečka tiež z nejasného dôvodu pripisuje všetky obete procesov katolíckej inkvizícii, hoci väčšinu obetí odsúdila svetská moc. Pôvodná štúdia inkvizíciu v kontexte procesov s čarodejnicami v podobnej exkluzívnej role vôbec nespomína. Navyše, ako by malo byť zrejmé z môjho článku, „čarodejnice“ lovili a zabíjali aj protestanti. V žiadnom prípade teda neplatí, že by katolícka cirkev používala čarodejnícke procesy na zastrašenie protestantov, ako píše Šimečka. Takéto tvrdenie je v rozpore s Leesonovými a Russovými závermi o čarodejníckych procesoch ako o forme súťaže medzi rôznymi kresťanskými konfesiami.

Hon na čarodejnice sa stal obľúbenou témou pre tých, ktorí chcú vidieť katolícku cirkev (myslí sa tu cirkev súčasná, a nie tá historická) v negatívnom svetle. V zaujatých zdrojoch z feministického alebo novopohanského prostredia sa napríklad možno stretnúť s výrazne nadsadenými počtami obetí honu na čarodejnice, pohybujúcimi sa v rozmedzí miliónov. Odborné odhady sa pritom pohybujú pod hranicou 100 000 obetí. Obľúbeným mýtom je takisto predstava, že hon na čarodejnice je prirodzeným dôsledkom vzostupu kresťanstva v Európe a je vlastný kresťanstvu ako náboženskej ideológii. V skutočnosti ide o jav, ktorý v kresťanskej kultúre dozrieval postupne až od 12. storočia a ktorého konečné prepuknutie na začiatku novoveku nebolo nijako predurčené kresťanstvom, ale skôr špecifickým súborom podmienok v určitých regiónoch. To, že vôbec k nejakým procesom s čarodejnicami dochádzalo a že v ich dôsledku zomrel hoci len jeden človek, je, samozrejme, z moderného hľadiska neospravedlniteľné, či už sa popráv nevinných či aspoň neškodných obetí dopustili katolíci alebo protestanti, svetskí hodnostári, alebo cirkevní preláti, zmocnení vyšetrovatelia, alebo rozvášnený dav, Nemci, alebo Francúzi. No zároveň je potrebné držať sa pri výklade historických javov faktov a neprikrášľovať ich s cieľom presadzovať moderné ideológie. Akokoľvek môžu byť tieto ideológie ušľachtilé a súčasná katolícka cirkev hodná našej kritiky, stále platí, že prekrúcaním dejín iba prichádzame o možnosť lepšie pochopiť procesy, ktoré prebiehajú v spoločnosti aj dnes, a nahrávame demagógom.

 

Mgr. Evina Steinová, PhD., vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na  Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii. Jej odborné a popularizačné publikácie nájdete na jej osobnej stránke.

 

Použitá literatúra

Leeson, P. T./Russ, J. W.: Witch Trials. The Economic Journal 128, August 2018, 2066 – 2105.

Bailey, M. D.: Magic and Superstition in Europe: A Concise History from Antiquity to the Present. Lanhman 2006.

Dinzelbacher, P.: Světice, nebo čarodějky? Praha 2003.

Levack, B. P.: The Oxford Handbook of Witchcraft in Early Modern Europe and Colonial America. Oxford 2013.

Maxwell-Stuart, P. G.: Witch Beliefs and Witch Trials in the Middle Ages: Documents and Readings. New York 2011.

 

Obrazová príloha: J. E. Baker, P. T. Leeson, T. H. Matteson, J. W. Russ,  E. Stein, J. W. Waterhouse

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša. celý článok

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Kolaps Rímskej ríše patrí medzi najzaujímavejšie historické udalosti. Pre Rimanov bol pád „Večného mesta“ katastrofou, ale aj na jeho troskách vyrástla stredoveká Európa. Podľa niektorých názorov kolaps ríše spôsobila hromadná otrava olovom. Mohli sa ľudia v staroveku masovo otráviť týmto kovom? celý článok

Nakazili Indiáni Európanov pohlavnou chorobou?

Nakazili Indiáni Európanov pohlavnou chorobou?

Pri kolonizácii Ameriky pomohli Európanom skryté biologické zbrane. Choroby privezené zo Starého sveta do Nového spôsobili smrť miliónov pôvodných obyvateľov Ameriky. Existuje však jedna nebezpečná choroba, o ktorej sa domnievame, že sa šírila opačným smerom – syfilis. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.