Flám v Bratislave sa mu takmer stal osudným

Publikované : 04.02.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1918

Alexander Feuerstein pochádzal z pomedzia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Ako Žid prišiel za druhej svetovej vojny o celú rodinu a sám prešiel utrpením otrockých prác v tyle frontových bojov. I keď vojnu prežil, šťastie mu nepriniesol ani nový režim.

 

Bratislava začiatku 20. storočiaV jeden deň roku 1949 vyrazil Alexander spolu s priateľmi v Bratislave na flám. Netrvalo dlho a presvedčil sa, že alkohol skutočne škodí zdraviu. Keď sa rozišli, vybral sa pešo domov. V opojení však v Petržalke zablúdil a dostal sa až do pohraničného pásma. Zachytila ho pohraničná stráž. Nasledovalo peklo. Obvinili ho zo špionáže – a to znamenalo len jedno: mučenie a drinu v Jáchymove. Alexandrov príbeh je však okrem opisu prežitého smútku, strát a utrpenia tiež správou o tom, že „začať znova“ sa dá v každom veku.

 

„Choďte domov, my s tým nemôžeme nič robiť“

20. júna 1918 sa v rodine židovského hospodára a živnostníka Feuersteinovcov narodil najmladší syn Alexander. Bolo to v obci Koromľa, ležiacej len pár kilometrov od dnešnej slovensko-ukrajinskej hranice. „My sme mali malé hospodárstvo, inak sme mali ešte obchod. Otec bol vojnový invalid a dostal koncesiu na živnosť,“  spomína Alexander. Ako najmladší z rodiny v podstate vyrastal s deťmi svojich súrodencov, predovšetkým najstaršej sestry Chan.

Slovensko a Podkarpatská Rus - mapa z roku 1921Mladý Alexander potom študoval na gymnáziu v neďalekom Užhorode. K maturite, ktorú mal absolvovať v čase tesne po podpísaní Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938), to už nestihol. Južné časti Slovenska a Podkarpatská Rus pripadli Maďarsku: „Na Podkarpatskej Rusi bola tá situácia vždy zlá, núdznych a chudobná. Ja som teda chodil na gymnázium v Užhorode, a keď som končil siedmu triedu reálneho gymnázia, maturita už mi bola odopretá, že Židia nesmú do školy, a vylúčili nás zo školy.“

Nezmenila sa však len politická situácia. I atmosféra v rodnej dedine bola zrazu iná: „My sme sa mali veľmi dobre u nás na dedine. Proti nám nikto nič nemal, my sme tam boli ako domáci ľudia. A zrazu niektorí mladí chlapci boli v Nemecku a tam sa naučili ten nacizmus, antisemitizmus a začali nás prenasledovať aj u nás v dedine, ale to nebolo viac ako len pár ľudí, ktorí vedeli nemecky. A teraz prišli k nám do obchodu a jeden šiel s revolverom a chcel brata zastreliť. On sa vtedy zamkol, oni nám prestrelili dvere, ale nakoniec sa nič nestalo.“ Alexander sa vydal nahlásiť incident do neďalekej obce Krčava: „Tam som hlásil, že nás napadli, a oni nám na to povedali:, Choďte domov, my s tým nemôžeme nič robiť. ... Chráňte sa, ako môžete!‘“

 

Raz som sa narodil tak, a tým aj ostanem

Alexander FeuersteinProtižidovské opatrenia, inšpirované nacistickými zákonmi, sa šírili Európou ako mor. Nevyhli sa ani Maďarsku. Situácia tam však bola v porovnaní s územiami ovládanými priamo Hitlerovou Treťou ríšou predsa len odlišná. Rozhodne ale pre Židov nijako zvlášť priaznivá. Ešte horšie na tom boli Židia v oblastiach obsadených Maďarskom po roku 1938. Spočiatku síce dokonca mohli slúžiť v maďarskej armáde, ale len v podradnom postavení. Do armády sa dostal aj Alexander Feuerstein: „Ja som slúžil najprv u horskej služby, potom nás prevelili, pretože to bolo na Podkarpatskej Rusi, tam boli tí Rusíni a tí sa nemohli a ani nechceli prispôsobiť Maďarom. A potom vyšiel nový zákon a my všetci, čo sme tam boli a žili, tak nás odviedli z tej Podkarpatskej Rusi do Maďarska.“

Alexander mal oproti iným Židom miernu výhodu vďaka veľmi dobrej znalosti maďarčiny. Jeho mama totiž bola maďarská Židovka a doma sa sčasti hovorilo maďarsky: „A tak keď som bol na vojne, tak som sa tiež prispôsobil im  (Maďarom, pozn. ed.).  Pretože inak to ani nešlo.“  Ak by vojak zaprel svoju židovskú identitu, naskytla sa vraj i možnosti kariéry v armáde: „Oni ma chceli dať do dôstojníckej školy, ale chceli odo mňa, aby som si zmenil meno, aby som sa volal inak. Dávali mi na výber všelijaké mená, ale ja vravím: ,Nie, raz som sa narodil tak, a tým zostanem!‘ Tak ma vylúčili a pridelili ma k husárom k jazdeckému pluku. Tam som slúžil.“

V súvislosti s nárastom protižidovských opatrení zriadila maďarská vláda tzv. Pracovné jednotky Munkatábory (munkaszolgálatos), ktorých príslušníci vykonávali otrockú prácu. Dreli buď za neľudských podmienok v tyle frontových línií, alebo na rôznych stavbách po celej krajine. O tom, v akých podmienkach pracovali, svedčí i údaj o tom, že približne 52-tisíc židovských príslušníkov týchto jednotiek zomrelo ešte pred nemeckou okupáciou Maďarska v roku 1944: „Potom už vyšiel ten židovský zákon a to nás prevelili do pracovného tábora, vzali nám V Munkatáboroch dreli maďarskí Židia za neľudských podmienok v tyle frontových línií, alebo na rôznych stavbách po celej krajinepušky, dali nám lopaty, krompáče a tak sme začali tam v tom tábore, v tom koncentráku. Najskôr nás vzali do Poľska, na Ukrajinu a proste tam, kam nás potrebovali, tam nás vždycky previedli.“ Hlad, zima, popravy a neľudské zaobchádzanie sa tak pre Alexandra stali každodennou realitou. Oproti nacistickým vyhladzovacím táborom, kde nakoniec skončila väčšina rodiny, poskytovali tieto „Munkatábory“ Feuersteinovi  predsa len istú šancu na prežitie.

Okrem Alexandra slúžili v pracovných táboroch aj jeho dvaja bratia. Ani jeden z nich však vojnu neprežil. Alexander opisuje, ako si väzni raz v zime kdesi na Ukrajine po celodennej vyčerpávajúcej práci našli úkryt v polorozpadnutej stodole. Tam na nich narazili príslušníci nemeckej armády (Wehrmacht) pátrajúci po nepriateľoch: „Veliteľ, ako tam prišiel, začal kričať: ,Židia, vy sa tu nejako máte! My bojujeme a vy sa tu máte!‘“  A prvým väzňom, na ktorom si chcel vybiť zlosť, bol práve Alexandrov brat. Snáď preto, že mal na hlave dobrú čiapku: „Tak ho vzali a proste ho obesili na prvom strome.“  Alexander prosil vojakov a zľutovanie, ponúkol sa im i on sám, namiesto svojho brata: „, Nechajte ho, ja pôjdem namiesto neho, on má rodinu.‘ Jemu bolo tridsať a mne bolo dvadsať. ... Oni mi povedali: ,Ty si ešte mladý, ty budeš pracovať, kým zdochneš!‘ Udrel ma a hodili ma do snehu, a než som sa zobudil a vstal, tak už bol brat obesený. ... Tak sme ho pochovali tam a deň šiel ďalej a tak to všetko pokračovalo.“

 

Po vojne ostal sám

O smrti druhého brata sa Alexander dozvedel až po vojne. „To prišla nemecká armáda, ale aj s Maďarmi, a oni rozprávali: ,Chlapci, kto chcete ísť domov, na prácu blízko domova?‘ Potrebovali dvetisíc ľudí, aby sa prihlásili, že môžu ísť pracovať blízko domov. Brat tam išiel a tiež sa prihlásil.“ Sused z dediny brata varoval: „‚Abrahám, čo to robíš? Nehlási sa, čo ty vieš, čo bude s nami. Čo ty vieš, čo oni majú za úmysel?‘ Ale on na to: ,Mám ženu a deti, tam budem blízko, možno utečiem a dostanem sa domov.‘“ Nič z toho sa však nemalo stať. Stovky väzňov namiesto vysnívaného návratu bližšie k domovu našlo o pár kilometrov ďalej smrť.

Alexander Feuerstein - fotka z rodinného archívuVojaci väzňov odviedli do lesa, kde mali vykopať zákopy. „Potom sa museli vyzliecť, a keď už sa blížilo k večeru, oni boli už skoro hotoví, tak vzadu už bolo pripravené nemecké komando s puškami. A keď sa vyzliekli, tak ich tam postrieľali. Akurát jeden, ktorého nestačili poriadne zahrabať do tej jamy, tak zostal nažive. Bol ranený, ale zostal nažive. To už bola noc, a tak sa vyhrabal a šiel a videl svetlo a našiel chalupu, kde ho zachránili. Dostali ho do nemocnice a po vojne sa vrátil. On jediný to prežil, inak všetci ostatní boli postrieľaní.“  Vďaka dobrej fyzickej kondícii a nevyhnutnej dávke šťastia Alexander Feuerstein hrôzy vojny prežil. Nikto z jeho rodiny však také šťastie nemal. Alexandrovi rodičia i sestry s deťmi údajne nakoniec skončili v plynových komorách. Tak ako mnoho tých, ktorí prežili holokaust, zostal Alexander sám. 

Po vojne, keď bola Podkarpatská Rus pričlenená k Sovietskemu zväzu, odišiel Alexander do východoslovenského mesta Michalovce. Našiel si tu prácu ako obchodný pomocník v obchode Farby laky. Začať nový život, ale nebolo ľahké. Jeho situáciu ešte komplikoval fakt, že jeho rodnou rečou bola jidiš, vedel plynule maďarsky, ale slovensky sa ešte len musel naučiť. Prežité hrôzy a trauma zo straty rodiny mu navyše dlho bránili v nadviazaní plnohodnotného vzťahu a v založení rodiny. „Ja som stále nemohol zabudnúť na to, čo sa stalo. Ožením sa, rozvediem sa, bude mi ešte horšie. ... Nemohol som zabudnúť na tú strašnú tragédiu. A tak som zostal sám.“

 

Z jednej totality do druhej

Alexander Feuerstein len so šťastím prežil nacistickú totalitu. Šrámy na duši sa hojili len ťažko a to ešte nevedel, že o chvíľu si zažije ďalší totalitný režim a brutalitu nastupujúcej komunistickej moci. V roku 1949 vyrazil Alexander spolu s priateľmi na flám v Bratislave. V opojení sa rozišli a Alexander zablúdil v Petržalke do pohraničného pásma. Náhodné a nevedomé priblíženie k rakúskej hranici sa mu stalo osudným. Zadržali ho pohraničníci strážiaci čerstvo vznikajúci železnú oponu a predviedli ho na výsluch na colnicu.

Bratislavský hrad v roku 1945Pohyb v pohraničnom pásme a židovské modlitebné predmety, ktoré u dezorientovaného Alexandra našli, stačili na okamžité podozrenie, že ide o špióna: „Mal som tie modlitebné remienky, a keď ma chytili, tak to rozrezali a so mnou to strašne pohlo. A ja im vravím: ,Nechajte to, to sú moje náboženské pomôcky!‘ A on na mňa: ,Koľko tam máš zlata, koľko tam máš dolárov? Ty si špión!‘ A to bolo priamo na hraniciach a tam bola taká veľká vaňa. A ja som sa cítil zdravý, tak som chytil toho vojaka a udrel som s ním do tej vane. No ani nechcem rozprávať, ako to dopadlo! On bol mokrý, prišla stráž, chytila ma. ... Odniesol som to škaredo, ale pomsta bola moja. Potom ma tam dali zvlášť na zem na slamu, to ma tam dali ako mŕtvolu, zbili ma, strašne ma zbili...“  Nasledoval prevoz do Bratislavy a obvinenia zo špionáže, za ktorú vtedy hrozili tie najtvrdšie tresty. „Tam u mňa boli spísané desiatky protokolov, prosto zo mňa urobili špióna. Teraz som sa nemohol brániť, akurát mi pridelili advokáta ex offo. Ten ma predvolal a hovorí mi: ,Čo ste urobil?‘ A ja vravím: ,Nič.‘ A on: ,Ako to, nič? Veď vy tu máte rozsudok smrti, tak ste musel niečo urobiť!‘“

Neľudské zaobchádzanie v komunistickom väzení v ničom nezaostávalo za týraním dozorcov v nacistických koncentrákoch. Bitie hraničiace s mučením napokon priviedlu Alexandra na hroznú myšlienku. „Sedel na zemi a hovoril som si: ,Nemôžem nič robiť.‘ A potom som si spomenul na jednu nehodu, čo sa stala u nás s jedným chlapcom. On mal úplne dobitú tvár, tak som si hovoril, že takto nechcem žiť, ale čo mám urobiť? Tak som išiel a našiel som tam nejaký dlhý klinec. A ja som ho prehltol, že sa mi niečo akútneho stane a že ma dajú do nemocnice.“

Alexander Feuerstein pri zatknutí, 1951Nakoniec sa do nemocnice dostal. Ešte pred vynesením konečného rozsudku bol poslaný do jáchymovských lágrov. „Nebol som odsúdený, ale musel som pracovať. V Jáchymove ma dali na bane dvanásť, to bol najhoršia baňa.“  Nakoniec vyviazol s dvojročným trestom, čo sa dá v kontexte obdobia najtvrdších politických procesov považovať za šťastie.

Po prepustení z väzenia sa Alexander už do Michaloviec nevrátil. Tí Židia, ktorí prežili holokaust, sa z väčšej časti vysťahovali do Izraela alebo na Západ . „Odsťahoval som sa do Prahy, lebo tie Michalovce sa zase vyľudnili.“ Ani nové prostredie neznamenalo zabudnutie. Alexander sa naďalej nebol schopný plnohodnotne zaradiť do spoločnosti. Situáciu ešte sťažovalo všeobecné zhoršenie pozície Židov v atmosfére po vykonštruovaných procesoch s Rudolfom Slánskym a ďalšími komunistickými funkcionármi židovského pôvodu.

„Keď ma po dvoch rokoch prepustili, tak som dostal príkaz, že sa musím hlásiť a že môžem nastúpiť do práce len do ťažkého priemyslu, a tak som nastúpil do Kolbenka. Pracoval som ťažko, ale pre mňa to ťažké nebolo, lebo som bol zvyknutý na tvrdú prácu. Ja som bol najlepší robotník,“ spomína Alexander a dodáva. „Ale po tých troch rokoch mi to už išlo na nervy.“ Nebolo ľahké vyviazať sa z práce v ČKD. Na Václavskom námestí však raz náhodou stretol spoluväzňa z Jáchymova, ktorý mu poradil, aby nastúpil tak ako on do Geologického prieskumu. Tam nakoniec Alexander zotrval až do roku 1967, keď pre následky pracovného úrazu nastúpil do invalidného dôchodku.

 

Nakoniec predsa šťastný koniec

Alexander Feuerstein naďalej zostal praktizujúcim Židom a navštevoval bohoslužby v Staronovej synagóge. Jeho spoluveriaci ho poznali ako plachého a osamelého človeka: „Ja som ho začala voziť autom zo synagógy. On bol vtedy veľa uzavretý a do seba obrátený a nechcel vôbec komunikovať,“ spomína o tridsať rokov mladšia členka pražskej židovskej obce Eva. Alexander žil v domove pre seniorov a jeho fyzický a psychický stav sa stále zhoršoval.

V súčasnostiNiekedy v roku 2005 prejavil želanie navštíviť Izrael: „Mal pocit, že čoskoro umrie, a jediné, čo ešte chcel, bolo ísť do Izraela, pretože on sa tam chcel vysťahovať, chcel tam žiť a nepodarilo sa mu to. Tak chcel tú krajinu aspoň vidieť. Tiež si prial byť tam pochovaný. A vtedajší rabín z pražskej židovskej obce ma poprosil, aby som sa pokúsila tú cestu nejako zorganizovať.“  Pôvodne mal Alexandra sprevádzať psychológ z domova pre seniorov, nakoniec sa cesty nemohol zúčastniť. Odriekol aj neskôr dohodnutý dobrovoľník zo židovskej obce a pas a letenky už boli zariadené... „Ja som cítila zodpovednosť, a tak som povedala, že s ním pôjdem teda ja,“ spomína Eva. 

Cesta do Izraela, ktorú podnikli v roku 2006, mala na Alexandrovo zdravie blahodarný vplyv. Počítalo sa s tým, že celý pobyt absolvuje na invalidnom vozíku, no niekoľkohodinovú prehliadku pamätníka Jad Vašem v Jeruzaleme v závere pobytu už zvládol „na vlastných nohách“. Po návrate domov zostala Eva s Alexandrom v kontakte. Jeho fyzický, a najmä psychický stav sa naozaj zlepšil. Čoskoro prišla nečakaná Alexandrova ponuka na sobáš. Svadba sa konala vo februári roku 2007 v Jeruzaleme. Alexander tak na samom sklonku života do značnej miery dokázal prekonať svoje traumy z čias holokaustu, ktoré mu po väčšinu života bránili v nadviazaní plnohodnotného vzťahu. Nakoniec Alexander Feuerstein nezostal sám.

 

Autori: Vlastislav Janík a Lenka Faltýnková

Obrazová príloha: wikipedia.org, Post Bellum

 

Príbehy 20. storočia

je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.

Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet

SK12 0200 0000 0029 3529 9756

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Na krížniku Juneau zomrelo päť bratov

Na krížniku Juneau zomrelo päť bratov

Bolo presne 11 hodín piatok 13. novembra 1942. Veliteľ japonskej ponorky I-26, komandér Jokota Minoru, už nejaký čas sledoval periskopom päť amerických krížnikov a torpédoborcov. celý článok

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

V máji 1956 vystúpil istý Sergio D´Angelo, taliansky komunista a hľadač talentov milánskeho vydavateľstva Giangiacomo Feltrinelli Editore, z vlaku v dedine Peredelkino, v oáze ruských spisovateľov necelých dvadsať kilometrov od Moskvy. celý článok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.