Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Fašistka

Publikované : 22.05.2017 | Zobrazení: 4843 |
8 minút čítania

Keď sa hovorí o dejinách britského fašizmu, príbeh sa väčšinou točí okolo Oswalda Mosleyho, zakladateľa najvýznamnejšej britskej fašistickej strany. Úplne prvé fašistické hnutie na Britských ostrovoch a jedno z prvých v Európe vôbec však založila žena.

 

V októbri 1922 sa uskutočnil Mussolliniho „pochod na Rím“ a fašisti v Taliansku prevzali moc. V Spojenom kráľovstve to priveľa rozruchu nespôsobilo. Briti mali iné starosti. 30. decembra 1922 publikoval Daily Telegraph svoj tradičný každoročný súhrn najdôležitejších svetových udalostí uplynulého roka – a Mussoliniho prevrat medzi nimi úplne chýbal. Niekto si však Mussolliniho predsa všimol. „Duceho“ politika, kariéra a ideológia zanechali hlboký dojem vo vtedy 27-ročnej Rothe Lintorn-Ormanovej. Odvtedy fašistov pozorne sledovala.

Mussollini inšpiroval Rothu Lintorn-OrmanNetrvalo dlho a dostala fenomenálny nápad. Podľa (nikde nepotvrdenej) legendy okopávala na jar 1923 záhradku pri svojom dome v Somersete a sadila zeleninu. Premýšľala pritom nad vzostupom Labouristickej strany (vo voľbách v novembri 1922 získala takmer 30 % hlasov), komunizmu, silnejúcimi odbormi a Vladimírom Iľjičom Leninom. A vtedy ju osvietilo: fašistickú stranu založí i v Británii! Neotáľala, do svojich plánov sa pustila s plnou vervou, a 6. mája 1923 bolo na svete hnutie British Fascisti – prvé fašistické hnutie v Británii. Poďme však po poriadku.

 

Od skautov k fašizmu

Rotha Lintorn-Ormanová sa narodila v roku 1895 v londýnskom Kensingtone do vojenskej rodiny. Jej dedko z maminej strany, poľný maršal sir John Lintorn Simmons, slúžil v Kanade a dôležitú úlohu zohral v krymskej vojne. Jej otec, major Charles Orman, zas slúžil v slávnom Essenskom regimente. Rotha, hrdá na svojich predkov, sa rozhodla ponechať si obe mená. V roku 1912 tak učinila i celá jej rodina. Rotha bola tvrdohlavé a bojovné dieťa. Netrvalo dlho a prejavilo sa to aj na verejnosti.

Barón Robert Baden-Powell, jeden zo zakladateľov skautského hnutiaKeď barón Robert Baden-Powell v roku 1908 formoval skautov, dievčatá mali do organizácie vstup zakázaný. Podľa baróna boli skautské činnosti proste príliš „neženské“. Rothe ale nikto nesmel rozkazovať, kam smie a kam nie. Bola z vojenskej rodiny, milovala uniformy a bola si istá, že chlapcom sa vo všetkom dokáže minimálne vyrovnať.

Na veľkom skautskom zhromaždení v roku 1910 sa tak medzi pochodujúcimi chlapcami zrazu ocitol oddiel dievčat, medzi ktorými hrdo pochodovala pätnásťročná Rotha. Baden-Powell nechápal, čo sa deje. Prišiel na to až neskôr. Rotha veľmi chcela byť skautkou a tak sa vtedy spolu so svojou mamou Blanche Ormanovou rozhodli vymyslieť malú lesť. V prihláške do skautských oddielov nevyplnili celé meno, len prvé písmeno. Rotha mala teda v prihláške uvedené R. Lintorn-Orman. Nebolo jasné, že ide o dievča. Ďalšie jej kamarátky nasledovali.

Po úspešnom prijatí medzi skautov zabezpečila Rothina mama ďalšími drobnými podvodmi, aby bol celý oddiel dievčat premiestnený na jedno miesto – do vidieckeho Liphooku, ďaleko od iných skautských organizácií. Tam mohli nerušene trénovať a pritom nikto nič netušil. Na veľké skautské zhromaždenie prišli dobre pripravené. Baden-Powell v podstate nemal na výber: dievčenský skautský oddiel musel oficiálne odobriť. O rok neskôr, v roku 1911, už bola Rotha v jeho čele. Tým sa začal jej dlhý príbeh porušovania mužských sociálnych konvencií.

Keď sa v roku 1914 začala prvá svetová vojna, Rotha sa, podobne ako mnoho ďalších britských žien, rozhodla pomôcť vojenskému úsiliu svojej krajiny. Na rozdiel od iných žien, ktoré pomáhali predovšetkým na domácom fronte, Rotha chcela byť priamo v akcii. Rotha Beryl Lintorn-Orman na obrázku z 22. augusta 1916Narukovala do armády a pracovala ako pomocná zdravotná sila. Slúžila na rôznych miestach, v roku 1917 získala vyznamenanie za pomoc pri požiari v gréckom Solúne, okrem toho jej bol udelený Croix de Charité, vysoké srbské vyznamenanie za statočnosť – a to hneď dvakrát.

V roku 1917 musela fronty i armádu opustiť a vrátiť sa do rodnej zeme. Ochorela totiž na maláriu. Vo svojich aktivitách však pokračovala ako veliteľka školy Červeného kríža pre budúce šoférky sanitiek.

Po skončení vojny bol podľa Rothy Lintorn-Ormanovej najväčším problémom Británie vzrastajúci komunizmus. Brániť ju pred ním malo jej hnutie British Fascisti (BF). Po založení si v máji 1923 objednala v pravicovo a nacionalisticky orientovanom časopise The Patriot niekoľko reklám, v ktorých hľadala antikomunistov, ktorí by boli v prípade potreby pripravení brániť vlasť a kráľa. Na jej vlastné ohromné prekvapenie sa jej údajne ozvalo viac ako 200-tisíc ľudí. Na základe toho sa jej matka rozhodla darovať jej z rodinného majetku 50-tisíc libier na rozbehnutie hnutia. História britského fašizmu sa začala.

Hnutie spočiatku nevyvíjalo žiadne zvláštne aktivity a v podstate zostávalo „fašistické“ len podľa názvu. Nevypracovalo žiadnu ideológiu ani program, ktorý sa dal označiť za fašistický, a jeho členovia sa obmedzili na zabezpečovanie poriadku na mítingoch Konzervatívnej strany. Hrozbu komunizmu sa snažili odvrátiť všemožnými spôsobmi. Pri jednej príležitosti sa im podarilo násilím z vlaku do Liverpoolu, kde mal mať prejav, vytiahnuť predsedu komunistických odborov a neskoršieho generálneho tajomníka Komunistickej Strany Veľkej Británie Harryho Pollita. Členovia BF neskôr tvrdili, že ho chceli posadiť na vlak opačným smerom, aby šiel na týždennú dovolenku. Polícii sa posťažovali, že mu na tento účel údajne dali aj 5 libier, ktoré im nikdy nevrátil. I z tohto je zrejmé, že vážnou hrozbou pre štát zatiaľ neboli.

 

Paranoja

Logo British FascistiVojna však zanechala na Lintorn-Ormanovej vážne stopy. Okrem toho, že sa z nej vrátila ako presvedčená patriotka a monarchistka, stala sa z nej – tak ako z mnohých, ktorí si prežili hrôzy zákopov – aj alkoholička s vážnymi psychickými poruchami spôsobenými šokom. Možno práve preto trpela paranojou a bola posadnutá myšlienkou, že v Británii sa chystá komunistický puč. Svoje hnutie preto nebudovala ako stranu v pravom slova zmysle, nechcela získať moc. I keď neskôr BF vytvorilo pomerne kompaktnú a celistvú fašistickú doktrínu, fakt, že „vodkyňa“ hnutia vlastne nechcela zlikvidovať súčasnú politickú moc a ani získať vládu v krajine, vedie mnohých bádateľov k pochybnostiam, či je vôbec možné označiť BF za fašistické hnutie.

Lintorn-Ormanová fašizmu nerozumela a BF videla ako trénovanú, disciplinovanú a sebestačnú skupinu ľudí pripravených potlačiť komunistický puč, keď k nemu dôjde – prípadne realizovať ďalší puč, ktorý by vrátil krajinu späť k normálu, v prípade, že by sa ten komunistický podaril. Bolo to širšie vedenie hnutia, ideológovia a propagandisti, kto vytvoril fašistickú ideológiu i program. Títo ľudia sa snažili o likvidáciu demokracie a vytvorenie korporatívneho štátu na čele s kráľom de facto podriadeným Veľkej fašistickej rade.

Mnoho členov však Rotha dokázala o prichádzajúcej komunistickej revolúcii presvedčiť. Za zmienku stojí bezpochyby Maxwell Knight. Knight obdivoval Mussolliniho, kvôli BF opustil britské námorníctvo a dokonca sa mu podarilo vytvoriť efektívnu výzvednú službu. Tá pracovala tak dobre, že o komunistoch v krajine dokázala zhromaždiť viac informácií než britská bezpečnostná služba MI5. Vedenie MI5 si toho bolo vedomé, preto Knighta oslovili a podarilo sa im získať ho do svojich služieb. Maxwell KnightČasom sa stal jedným z najlepších britských špiónov. Predstaviť si ho môžete ako agenta „M“ z filmov o Jamesovi Bondovi. Bol totiž priamou predlohou pre túto postavu.

Knightovi sa podarilo svojimi ľuďmi infiltrovať komunistickú i Labouristickú stranu, a tiež odbory. Iróniou je, že o necelú dekádu neskôr začala MI5 Knighta využívať na špehovanie domácich fašistických strán a on sám sa výrazne zaslúžil o uväznenie mnohých nebezpečných fašistov, Hitlerových sympatizantov či potenciálnych kolaborantov – vrátane bývalých kolegov z BF.

 

Prekliati hlupáci

V roku 1926 tvrdila Rotha Lintorn-Ormanová, že jej hnutie má 800 pobočiek po celej krajine a približne 200-tisíc členov. Presné počty sa dnes pre chýbajúce záznamy nedajú zistiť, historici sa však zhodujú, že ide o prehnané číslo. Hnutie však niekoľko tisíc členov skutočne malo. A je dokonca možné, že väčšinu členstva tvorili ženy. Ich úlohy sa pritom od tých mužských nijak nelíšili – pochodovali v uniformách s vlajkami, učili sa bojové umenia, techniky prežitia v divočine a ťažké pneumatiky na autách museli vymeniť za rovnaký čas ako muži. Pre Rothu boli uniformy formou ženskej emancipácie.

V roku 1924 zmenilo BF svoj názov z British Fascisti na British Fascists, aby sa vyhli obvineniam z toho, že sú financovaní talianskou vládou a nedostatočne vlasteneckí, keďže mali v názve talianske slovo. Ani táto zmena však najväčším kritikom nezabránila, aby si z nich robili posmešky a skratku BF prepisovali ako Bloody Fools (Prekliati hlupáci).

British FascistiČlenstvo organizácie bolo príliš rôznorodé a čoskoro sa začalo rozpadať. Ešte niekedy v roku 1924 odišla najradikálnejšia časť, aby založila National Fascisti (NF), ktorých programom bolo „rozdrviť červených aj ružových“. BF opustil aj Arnold Leese, jeden z najzúrivejších britských antisemitov a veľký obdivovateľ Adolfa Hitlera. Vyhlásil, že volebné právo pre ženy „je blbosť“ a založil si vlastnú organizáciuImperial Fascist League (IFL).

Odchody členov však neboli to jediné, čo hnutie trápilo. Hlavný dôvod existencie – ochrana vlasti pred komunistickým pučom – sa ukázal ako neopodstatnený. Napriek tomu, že Rotha si bola istá, že všetko začne „pravdepodobne už zajtra“, puč neprichádzal a neprichádzal. V máji 1926 sa ale spustil generálny štrajk. Rotha bola vo vytržení – to bol začiatok komunistickej revolúcie!

 

Pád až na dno

Rotha a BF sa okamžite po vyhlásení štrajku prihlásili a ponúkli britskej vláde svoju pomoc. Vláda jeho veličenstva však s radikálmi nechcela mať nič spoločné. So štrajkom mohli členovia BF pomáhať, ale len individuálne, nie ako organizácia. Ako sa ukázalo, vláda bola na štrajk dobre pripravená a chod základných služieb i transportu zostal neporušený. Bolo to obrovské víťazstvo vlády a obrovská prehra odborov. Členka Imperial Fascist LeagueA fašistov. Britská vláda sa od nich výrazne dištancovala a štrajk skončil po niekoľkých dňoch bez toho, že by priložili ruku k dielu. Pre BF znamenalo toto fiasko praktický dôkaz toho, že sú ako organizácia úplne nepotrební. Ďalší členovia odišli. Rotha sa pokúsila hnutie zachrániť a v roku 1927 usporiadala veľký sprievod na oslavu konca prvej svetovej vojny. Požiadala kráľa, aby im zasalutoval z balkóna Buckinghamského paláca. To malo byť vyvrcholením celého programu. Kráľ však odmietol a zdevastovaná Rotha nakoniec celý sprievod zrušila.

Ďalšia rana umierajúcemu hnutiu prišla v roku 1932, keď sir Oswald Mosley založil Britskú úniu fašistov (BUF) s ambíciou zjednotiť všetky fašistické a extrémne pravicové hnutia v krajine (preto v názve únia). Vyzeralo to, že BF sa s jeho hnutím skutočne spojí, na hlasovanie Veľkej fašistickej rady však na poslednú chvíľu vtrhla (údajne nadrogovaná) Rotha a vyhlásila, že Mosley je nebezpečný socialista a že ho nikdy za svojho „vodcu“ neprijme. Hlasovanie nakoniec skončilo v neprospech zjednotenia o jeden hlas. Pre približne polovicu členstva, ktorá bola za zlúčenie, to znamenalo jedno – odchod z BF. Koncom roka 1932 mala BF už len okolo 500 členov a aj tých terorizovali ozbrojení Mosleyho muži. Odmietnutie neprijal dobre a chcel sa pomstiť.

Rotha Lintorn-Ormanová bola v tom čase už len troskou závislou na alkohole a drogách. V správach britkého ministerstva vnútra (Home office) sa o nej píše ako o „neškodnom bláznovi“. Koncom roka 1934 nadobudla jej matka presvedčenie, že zvyšní členovia BF jej predávajú drogy a preto sa rozhodla prestať jej hnutie financovať. Pre Rothu to bola posledná rana. Bez drog a alkoholu zomrela 10. marca 1935 v Londýne vo veku 40 rokov na komplikácie spojené s nadmernou konzumáciou alkoholu. Kedysi hrdá bojovníčka za práva žien a jedna z prvých žien, ktoré sa v Británii postavili na čelo politického hnutia, skončila ako fašistka, drogovo závislá alkoholička a troska.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na ÚSD FF UK v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a ako externý vyučujúci na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014) a Fašista (2017). Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

Pramene

The National Archives in Kew, London, fond Home Office

 

Použitá literatúra:

Drábik, J.: Fašista. Příběh sira Oswalda Mosleyho. Praha 2017.

Durham, M.: Women and Fascism. London 1998.

Gottlieb, J.: Feminine Fascism. Women in Britain's Fascist Movement. London 2000.

Passmore, K. (ed.): Women, Gender and Fascism in Europe 1919-45. Manchester 2003.

Stocker, P.: Importing fascism: reappraising the British fascisti, 1923–1926.  Contemporary British History 30/3, 2016, 326 – 348.

Thurlow, R.: Fascism in Britain. From Oswald Mosley´s Blackshirts to the National Front. London 2009.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Stalin versus Truman: studená vojna eskaluje

Stalin versus Truman: studená vojna eskaluje

Keď Sovietsky zväz v roku 1949 úspešne dokončil svoj atómový projekt a Spojené štáty stratili jadrový monopol, studená vojna sa posunula do ďalšieho dejstva. Pozornosť sa z Európy čiastočne presunula aj do Ázie. celý článok

Chceli Američania rozpútať studenú vojnu?

Chceli Američania rozpútať studenú vojnu?

Spojené štáty vzišli z druhej svetovej vojny ako najväčšia vojenská a ekonomická mocnosť na svete. Chceli vytvoriť nový globálny svetový poriadok, čo im však chýbalo, bola jasná predstava, ako svoje pomerne široko a maximalistický definované ciele naplniť. celý článok

Parížska polícia topila demonštrantov v Seine

Parížska polícia topila demonštrantov v Seine

Represívny zásah polície proti demonštrantom 17. októbra 1961 v Paríži je dodnes považovaný za najbrutálnejší v povojnovej západnej Európe. celý článok

Chcel Stalin rozpútať studenú vojnu?

Chcel Stalin rozpútať studenú vojnu?

Ako vyzerala Európa a svet v rokoch 1945 – 1948 z pohľadu Moskvy? Aké boli Stalinove ciele a čoho sa obával? Aký bol jeho podiel na rozpútaní studenej vojny? celý článok

Ako chápať studenú vojnu?

Ako chápať studenú vojnu?

Studená vojna a jej horúce konflikty vytvorili svet, v ktorom žijeme dnes. Skončila sa však studená vojna naozaj? Prečo sa dnes hovorí o „novej studenej vojne“? Môžeme sa dnes zo súperenia USA a ZSSR poučiť? celý článok

Diskusia