Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Falošný prorok – mal Muhammad rivala?

Publikované : 07.11.2015 | Zobrazení: 8338 |
9 minút čítania

Islam je druhé najväčšie a najrýchlejšie sa rozrastajúce náboženstvo sveta. Moslimovia tvoria 23 % svetovej populácie. Muhammad (570 – 632 po Kr.), zakladateľ islamu, je pre moslimov nedotknuteľná osoba. Viera v jediného Boha Alláha zároveň znamená veriť v Muhammada ako jediného zvestovateľa tejto viery. Bol Muhammad skutočne jediným prorokom islamu? Arabské pramene naznačujú, že to tak nebolo.


„Nie je božstva okrem Boha a Muhammad je posol Boží,“ takto znie moslimské vyznanie viery – šaháda. Korán (33,40) hovorí: „A Muhammad nie je otcom žiadneho muža z vás, ale je poslom Božím a pečaťou prorokov.“

 

Oba vyššie spomenuté výrazy majú v náboženstve moslimov obrovský význam. Prvý deklaruje vieru v jediného Boha a akceptáciu Muhammada ako jeho proroka. Druhý ukotvil tvrdenie, že Muhammad je posledným v sérii prorokov. Obidve najvýznamnejšie vetvy moslimov – sunniti aj šícti– veria, že línia prorokov začala prvým človekom Adamom a Muhammad ju uzavrel – zapečatil. Žiadny ďalší prorok nie je akceptovateľný. V 7. storočí, keď prorok Muhammad začal svoju víťaznú cestu premeny arabského polyteizmu na vieru v jediného Boha, to však s jediným prorokom islamu nebolo také jednoznačné.

 

Jediný pravý prorok

V predislamskom období bol na Arabskom polostrove rozšírený polyteizmus, animizmus a vzývanie idolov. Každý kmeň sa obracal k vlastným bohom a bôžikom. Rozšírená bola viera v démonov, duchov a džinov. Existovalo množstvo menších miestnych kultov, ale aj jednotiace kulty rešpektované viacerými kmeňmi. Jednou z nich bola napríklad aj svätyňa Kacba v Mekke.

Medzi arabskými kmeňmi pôsobili osoby, ktoré komunikovali s nadprirodzeným svetom. Neboli to kňazi, išlo predovšetkým o veštcov, tzv. káhinov, rôznych šamanov, vykladačov znamení, ale aj prorokov. I keď sa vyskytovalo aj hlásanie viery v jedného „hlavného“ boha, ani jeden z nich nepredstavil ideu zjednotenia arabských kmeňov a potierania iných božstiev, ako to neskôr urobil prorok Muhammad. Okrem tejto tradície bolo v 7. storočí medzi Arabmi známe už aj kresťanstvo a judaizmus. Islam sa v mnohom inšpiroval oboma veľkými náboženstvami tej doby. Moslimovia veria, že pravá viera bola zjavená viackrát – Adamovi, Noemovi, Abrahámovi či Ježišovi, no ľudia ich odkaz nepochopili. Stratil svoju pôvodnú podobu a musel prísť Muhammad, aby ľuďom zvestoval pravú vieru – priame slovo Božie. Všetci, ktorí si trúfli taktiež sa prehlásiť prorokmi, boli islamskou spisbou označení za „falošných prorokov“. Takéto označenie dostalo niekoľko osôb vystupujúcich v raných dejinách islamu, no v prípade jedného je tento prídomok viac ako diskutabilný.

 

Kalifát v ohrození

Bezprostredne po smrti Muhammada sa naplno prejavila krehkosť jednoty, o ktorú sa prorok islamu počas svojho politického pôsobenia snažil. Po voľbe nástupcu, ktorým sa stal Abú Bakr v roku 632, bol prijatý titul kalif, z arab. chalífat rasúl Alláh. Sám Muhammad otázku nástupníctva počas svojho života nevyriešil a po jeho smrti neexistovala všeobecná zhoda, na akom princípe by sa malo nástupníctvo zakladať. Kým by mal byť menovaný alebo volený, aké mali byť jeho povinnosti a právomoci či všeobecná otázka legitimizácie tohto postu, to všetko boli štátotvorné otázky, ktoré ešte neboli vyriešené.

Kalif sa postavil na čelo ummy, náboženskej obce moslimov. Krátko nato prehrmela Arábiou séria konfliktov, ktoré dostali súhrnné označenie vojny ridda – vojny proti odpadlíkom. Zväzok s Medínou nebol až taký pevný, neviazal sa na centrálnu správu, ale skôr na osobnosť proroka. Podľa tradície arabských nomádov jeho smrťou končili aj dohodnuté záväzky. Tieto nepokoje mali mocenský aj ekonomický charakter a mnohé boli navyše prekrývané náboženskými dôvodmi – vystúpením ďalších prorokov. Do tejto skupiny boli neprávom zahrnuté aj kmene a spoločenstvá, ktoré predtým k islamu nekonvertovali a nikdy neuznali zvrchovanú moc Muhammada, čiže nemohli byť odpadlíkmi v pravom slova zmysle.

 

Prorok Musajlima a región al-Jamáma

Musajlima ibn Habíb sa považoval za proroka kmeňa Hanífa. Ten obýval región al-Jamáma, starovekú oblasť v centrálnej Arábii. Jamáma a Hidžáz, kde pôsobil prorok Muhammad, predstavovali dva rozvinuté regióny, porovnateľné silou aj početnosťou obyvateľstva. V Jamáme prevládali nad beduínmi usadené spoločenstvá s poľnohospodárskou tradíciou. Podľa jednej teórie vyvážali obilie aj do oblasti Hidžázu, najmä do Mekky. Iná teória tvrdí, že obilie do Mekky prúdilo po jednej z obchodných ciest križujúcich al-Jamámu. Faktom je, že v čase, keď Mekka súperila s Muhammadom, dokázal ju takmer vyhladovať bojkotom dovozu obilia aj z tejto oblasti. Úrodné plochy oáz boli v regióne oddelené púšťami, hlavne v severnej, menej úrodnej časti sa teda udržal aj kočovný spôsob života.

Musajlima je zdrobnenina pôvodného mena Maslama. Aj to malo vyjadrovať menejcennosť oproti prorokovi Muhammadovi. Musajlima pochádzal z klanu Hanífa ibn Ludžajm a narodil sa v mestečku al-Haddár. Svoje postavenie proroka deklaroval už za Muhammadovho  života. V tomto smere sa diskutuje o tom, či bol Musajlimov vzostup na základe fenoménu proroctva prevzatý od Muhammada, alebo či sa vyvinul samostatne.

 

Imitátor alebo imitovaný?

Existuje doklad, ktorý tvrdí, že Musajlima sa prehlásil prorokom oveľa skôr ako Muhammad, ešte v čase jeho pôsobenia v Mekke pred rokom 622. Toto tvrdenie sa opiera výlučne o výklad Koránu od al-Baghawího z 12. storočia a treba povedať, že vo vedeckých kruhoch nepanuje jednotný názor o jeho vierohodnosti. V Koráne (25,60) sa píše: „A keď sa im povie: Padnite na zem pred Milosrdným, arab. al-rahmán, odpovedajú: A čo je to Milosrdný? Máme padať na zem len preto, že ty nám to prikazuješ?“ Al-Baghawí pridáva odpoveď Mekkáncov:  „Jediný Rahmán ktorého poznáme, je Rahmán z Jamámy. Práve Musajlima bol známy ako Rahmán al-Jamáma. Muhammada obvinili, že sa „proroctvu“ podučil od iného proroka. Tak ako v stredoveku, aj dnes existujú siahodlhé diskusie o tom, kedy a z akej príčiny bola na začiatok každej súry (okrem súry 9) zavedená formulka bismi al-láhi al-rahmáni al-rahím. Obsahuje táto formulka len jedno z mien Alláha (al-Rahmán – Milosrdný), alebo je zakomponovaním učenia iného proroka?

Za pravdepodobnejšiu verziu sa pokladá tvrdenie tradičných autorov, ako Ibn Isháqa, Ibn Kathíra a iných, ktorí datujú začiatok Musajlimovho pôsobenia do roku 630. Ibn Isháq vo svojej práci píše o delegácii kmeňa Hanífa v Medíne v tomto roku, tradične známom ako „Rok delegácií“, ktorej sa zúčastnil aj Musajlima. V oboch verziách, ktoré uvádza z rozdielneho naračného prameňa, sa líši postavenie Musajlimu. V prvej naznačuje, že požíval istý druh výsadného postavenia medzi príslušníkmi Hanífa už pred delegáciou. Pred Muhammada predstúpil žiadajúc o dar, v zmysle spirituálnom, výrazne odlíšený od ostatných členov delegácie odevom. Môže to naznačovať, že zastrešoval duchovné potreby kmeňa, možno ako káhin, už dlhší čas.

V druhej verzii je menej dôležitým členom delegácie, pred Muhammada ani nepredstúpil. Po návrate do Jamámy si však nesprávne vyložil slová, ktoré Muhammad adresoval „tomu, čo zostal vzadu“ a vyhlásil, že si rozdelili podiel na „proroctve“. Nato si s Muhammadom vymenili listy, ktoré cituje al-Baládhurí či al-Tabarí. Z nich je zrejmé, že Musajlima uznal Muhammada za proroka, ktorého považoval za seberovného. Nepožadoval podriadenosť celého polostrova, porovnával kvality kmeňa Kurajšovcov a kmeňa Hanífa, dôležitosť Mekky a Jamámy. Požadoval rozdelenie sfér vplyvu medzi Muhammada, resp. Kurajšovcov a pre seba, ako proroka mocného kmeňa Hanífa. Muhammad ho mal vo svojom liste nazvať klamárom, arab. al-kadhdháb, po čom sa v mnohých prameňoch jeho rival označuje ako Musajlima al-Kadhdháb. Táto výmena listov mohla byť len výplodom fantázie, no odráža značne rozdielne pohľady na politické usporiadanie Arábie.

 

Boh hovorí k dvom prorokom

Podľa niektorých historikov bol Musajlima do správy o delegácii zahrnutý pravdepodobne preto, aby sa zdôraznilo jeho odpadlíctvo. Musajlima v skutočnosti Medínu nikdy nenavštívil. Faktom zostáva, že podobne ako Muhammad sa aj Musajlima neodvolával na rôznych tradičných džinov a šajtánov, ako to robili predislamskí káhinovia. O svojich zjaveniach prehlasoval, že pochádzajú od vyššej bytosti z nadprirodzenej sféry, čím taktiež zavrhol dožívajúci polyteizmus. Podľa D. Eickelmana prekryl a z časti sa stotožnil s kresťanstvom, ktorého vyznávači v Jamáme žili. Práve táto nadprirodzená komunikácia obom pomohla odlíšiť sa a prevýšiť všetkých dovtedajších veštcov a zaklínačov. Napriek týmto podobnostiam sa Musajlimovo praktické učenie v mnohom odlišovalo. Kniha zvaná Dabistán i-Mazáhib, napísaná v 17. storočí v perzskom jazyku, opisuje niektoré jeho nariadenia. Namiesto piatich modlitieb denne nariaďoval len tri. Pôst počas ramadánu sa mal držať po západe slnka, nie naopak. Neuznával Kacbu ako pútnické miesto, keďže vyhlasoval, že Boh nemôže mať dom v akejkoľvek forme. Qibla – smer modlenia sa veriacich, bol pri každej z troch modlitieb iný, neviazal sa na pevné miesto na zemi. Prevzal vieru v posmrtný život, existenciu života v raji alebo v pekle aj vieru v anjelov. Upozorňoval však, aby si ich veriaci nepredstavovali ako ľudí s krídlami. Zakázal obriezku, aby sa odlíšil od židov. Upravoval spôsob uzatvárania manželských zväzkov a vydal mnoho ďalších nariadení. Je ťažké posúdiť, do akej miery sú tieto záznamy pravdivé. Je možné, že učenie islamu bolo autormi zámerne prekrútené, aby sa tak potvrdila nesprávnosť kázania tzv. „falošného proroka.“

 

Hrozba v srdci Arábie

Kedy sa Musajlimovi podarilo nakloniť si kmeň Hanífa? Ak bol náboženským vodcom kmeňa podľa datovania al-Baghawího, politickú moc musel prevziať oveľa neskôr. Do roku 630 bola moc v oblasti Jamámy v rukách Hawdhu ibn cAlího, v tom čase pravdepodobne najmocnejšieho muža v centrálnej Arábii. Peržanmi bol prehnane titulovaný ako „kráľ Arabov“. Po oslabení perzskej moci v roku 628/629 v dôsledku víťaznej vojny byzantského cisára Herakleia začal Hawdha vyjednávať s Muhammadom. Prisľúbil vojenskú pomoc aj prijatie islamu, ale pod podmienkou, že jeho právomoci budú delegované na jeho osobu v prípade prorokovej smrti. Ďalším dôležitým mužom z kmeňa Hanífa bol Thumáma ibn Uthál. Dostal sa do zajatia moslimov okolo roku 627 a ako vysokopostavená osoba kmeňa prijal islam. Po smrti Hawdhu sa Thumáma stal jeho nástupcom, aj keď nepožíval takú autoritu ako jeho predchodca. Je možné, že sa stal vodcom kočovnej časti kmeňa Hanífa, kým členovia vyššie spomenutej delegácie mieriacej k Muhammadovi boli zástupcovia početnejších usadených klanov. S najväčšou pravdepodobnosťou bol Musajlima prorokom práve tejto časti, ktorá sa pokúsila o nezávislé postavenie oproti upadajúcej sásánovskej Perzii a vzmáhajúcemu sa vplyvu Medíny. Nešlo len o samotné náboženstvo, dôležitý bol faktor nezávislosti. Musajlima dokázal zjednotiť drvivú väčšinu klanov kmeňa Hanífa, stal sa reprezentantom politickej aj náboženskej moci a vo vojnách ridda predstavoval najväčšie ohrozenie jednoty moslimskej ummy. Musajlima vytvoril komunitu Arabov po mnohých stránkach porovnateľnú s tou moslimskou. Muhammad až do svojej smrti nedokázal svojho rivala odstrániť či ideologicky prekonať.

Smrť proroka Muhammada mohli v Jamáme vnímať ako isté uvoľnenie, lebo sa tak zbavili svojho najväčšieho rivala na polostrove. Musajlima vyvíjal aj prvé vojenské a diplomatické kroky. Jedným z nich bola snaha stiahnuť na svoju stranu rôzne klany kmeňa Tamím, ktoré po smrti proroka Muhammada váhali, či sa pridať k Medíne, alebo na stranu odpadlíkov. Cieľom mohlo byť, aby silný beduínsky kmeň Tamím a usadený kmeň Hanífa spolu vytvorili haram. Haram predstavoval posvätné miesto, nedotknuteľný priestor, kde sa konflikty riešili mierovou cestou. Haram bol väčšinou pod ochranou náboženskej autority alebo vplyvnej rodiny. Víťazné ťaženie kalifa Abú Bakra, resp. jeho generála Chálida ibn al-Valída však ukončilo tieto snahy. Prorok Musajlima padol na bojisku v bitke na planine cAqrabá v roku 633/634. O jeho živote začali písať jeho premožitelia, ktorí mu pred titul „prorok“ pridali slovko „falošný.“

 

Tradícia pretrvala

Tradičné islamské záznamy tvrdia, že po porážke kmeňa Hanífa a Musajlimovej smrti prijali zvyšky kmeňa Hanífa islam. Zaujímavosťou je, že už spomenutá kniha zo 17. storočia Dabistán i-Mazáhib dokladá existenciu sekty Sadikíovcov, ktorí sami seba mali nazývať Rahmánovci. Sú popisovaní ako stúpenci Musajlimu, moslimami zvaného Klamár. Držali ho v úcte ako proroka – partnera Muhammada.

Muhammad dostal od Boha zjavený Korán, Musajlimova kniha sa mala nazývať Fárúk. Stúpenci tejto sekty verili, že tak ako je potrebné svedectvo aspoň dvoch mužov v dokazovacom procese, tak je potrebné svedectvo aspoň dvoch prorokov vo veciach viery. Pomyselná pečať však ostala v rukách len jedného, proroka Muhammada.

 

Mgr. Jozef Hyrja vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite, so zameraním na Blízky východ a dejiny islamu. Osobitný záujem venuje raným dejinám islamu v 7. storočí, obdobiu vojen ridda, pravoverným kalifom a arabským výbojom, a tiež dejinám Blízkeho východu na prelome 19. a 20. storočia. V minulosti publikoval vo vedecko-populárnych časopisoch doma aj v zahraničí.

 

 

Pramene:

The Origins of The Islamic State. Kitáb Futúh al-Buldán of Ahmad ibn jahjá al Baládhurí. Vol I. Trans. P. K. Hitti. New York 1916.

The History of al-Tabari. Volume X-The Conquest of Araabia. Trans. Fred M. Donner. New York 1993.

The Life of Muhammad. Ibn Ishāqʼs Sīrat Rasūl Allāh. Trans. A. Guillaume. Oxford – New York 1967.

The Life of the Prophet Muhammad – Al-Sīra al-Nabawiyya by Ibn Kathīr. Volume III & IV. Trans. Trevor Le Gassick. Reading 2000.

The Dabistan, or The School of Manners. Volume III. Trans. David Shea, Anthony Troyer. London 1843.

 

Použitá literatúra

Berkey, J.: The Formation of Islam. Religion and Society in the Near East, 600-1800. Cambridge 2003.

Donner, F. M.: Mecca’s Food Supplies and Muhammad’s Boycott. Journal of the Economic and Social History of the Orient 20/3, 1977, 249 – 266.

Kennedy, H.: The Prophet and the Age of the Caliphates: the Islamic Near East from the sixth to the eleventh century. London 2004.

Kister, J. M.: The Struggle against Musaylima and the Conquest of Yamāma. Jerusalem Studies in Arabic and Islam 27, 2002, 1 – 56.

Eickelman, D. F.: Musaylima: An Approach to the Social Anthropology of Seventh Century Arabia. Journal of the Economic and Social History of the Orient 10, 1967, 17 – 52.

 

Obrazová príloha: Seriál Omar, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Diskusia