Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Deň sv. Krišpína nie je vhodný na útoky jazdy

Publikované : 15.12.2014 | Zobrazení: 7115 |
8 minút čítania

Ktosi kdesi napísal, že stredovek človek spozná lepšie z fantasy literatúry ako z kníh dejepiscov. Niečo na tom bude, aspoň čo sa týka atmosféry neustáleho boja klanov, spojenectiev, dohôd a bojovej vravy. Horšie to už bude s praktickosťou niektorých zbraní, hodnovernosťou výstroja bojovníkov, štýlov boja a podobne.


Ani v historickom filme sa však (azda až na Bondarčukovo Waterloo a maršalom Neyom nariadený útok jazdy na štvorce britskej pechoty) nevidí krajší príklad útoku jazdy na pechotu ako útok rohanských proti mordorskej armáde pred bránami Minas Tirithu. Útok jazdy na pešiu armádu, kde jazdci využívajú svoju rýchlosť a hmotnosť... Udrú, a ani nemusia používať zbrane. Protivníka doslova zadupú a pechote nezostáva nič iné, len sa modliť, aby tie kone išli iným smerom, pretože utekať nemá zmysel...Tak nejako by vyzeral útok stredovekej obrnenej jazdy na nepripravené rady pechoty. Ibaže by...

 

Najhorší nepriateľ armády – dyzentéria

Anglický kráľ Henrich V. sa rozhodol rozšíriť svoje dŕžavy a navýšiť príjmy. Ako prostriedok si vybral slabé Francúzsko (kráľ Karol VI., hoci obľúbený, bol psychicky chorý), kde plánoval obsadiť územie, drancovať, brať zajatcov (a výkupné) a potom sa vrátiť za Kanál. Len pre zaujímavosť – na takúto akciu si musel vyžiadať povolenie tzv. Veľkej rady (najvýznamnejší úradníci, preláti a šľachtici, predchodca Anglického parlamentu) a tá mu odporúčala najskôr rokovať s francúzskou protistranou.

Už v lete roku 1415 bolo rokovanie neúspešné a Henrich sa skutočne preplavil na kontinent, kde začal obliehať prístavné mesto Harfleur. Obliehanie sa naťahovalo a v Henrichovom tábore vypukla epidémia dyzentérie. Desaťtisíc ľudí natlačených v stredovekých hygienických podmienkach koncom leta a na malom priestore okolo mesta – inak ako hromadnou (prepytujem) sračkou to dopadnúť nemohlo. Ak si niekto myslí, že im stačilo držať tri dni diétu a boli z toho von, je na omyle. Dyzentéria (šigelóza) je životu nebezpečná aj v dnešnej dobe a lieči sa antibiotikami.

Henrichovi sa napriek týmto nechutným problémom podarilo Harfleur dobyť, čas však značne pokročil. Jednak končila jeseň, a teda aj čas vhodný na vojenské ťaženie, jednak sa medzičasom zorganizovala aj obrana Francúzska. Henrich sa rozhodol nič neriskovať, stiahnuť sa do Calais, kde chcel prezimovať a pokračovať vo vojne až na jar.

Francúzsky maršal Karol z Albretu zvolal francúzsku armádu rytierov a najal žoldnierov. Kronikári a legendy tvrdia, že Francúzi mali prevahu až 20:1.

Anglický kráľovský dvor bol byrokratický vysoko nad naše predstavy o stredoveku a viedol podrobné záznamy o vojakoch. Boli to nájomní bojovníci, platil sa im žold. Zo záznamov vysvitá, že Henrich sa zo Southamptonu vydal na kontinent s približne 12 000 vojakmi. Straty z obliehania a dyzentérie plus posádka zanechaná v dobytom meste mohli jeho armádu zmenšiť podľa triezvych odhadov na 9000 bojovníkov. Rovnako triezvy odhad sily francúzskej strany hovorí o 12 000 vojakoch. Čo sa týka štruktúry, bolo vo francúzskej armáde približne 75 % rytierov a ďalších šľachticov. Naopak, anglická armáda bola plebejská – 75 % z nej tvorili lukostrelci.

To zároveň vysvetľuje záhadu, prečo Francúzi nerozniesli Angličanov na kopytách pri prvej príležitosti, ale len sledovali anglický ústup. Zrejme sa necítili dosť silní na priamu konfrontáciu s anglickými lukostrelcami a stále zvolávali šľachticov z okolia.


 

Bitka pri Azincourte

Obe armády sa stretli 24. októbra 1415 na voľnom priestranstve medzi lesmi patriacimi dedinám Azincourt a Tremecourt. Dve čakajúce armády delilo rozorané jesenné pole. Karol z Albretu chcel počkať na ďalšie posily, ktoré už boli na ceste, a zdržiavať Angličanov predstieraným rokovaním. Henrich V. vedel, že Francúzi nechcú bojovať do príchodu posíl, a vedel, že čas hrá proti nemu. Na druhý deň ráno preto Angličania postúpili k svojmu vyčkávajúcemu protivníkovi. Nie príliš, len tak, aby ho donútili k pohybu. Henrichovi lukostrelci spustili na vyčkávajúcich francúzskych rytierov salvu šípov a opevnili sa za improvizovanou hradbou z kolov, obrátených hrotmi smerom k protivníkovi.

Henrich pravdepodobne nechcel vyprovokovať Francúzov k bitke, ale prinútiť ich k ústupu. Len o toľko, aby sa s armádou opäť dostal do otvoreného priestoru a mohol protivníka obísť. S tým, čo nasledovalo, Henrich zrejme počítal len ako s horšou (ale neželanou) možnosťou – prijať bitku v obrane. Francúzi, vyprovokovaní šípmi, sa (verní svojej tradícii) pohli, ale nie dozadu. Priamo po rozoranom a dažďom rozbahnenom poli zaútočili tri línie Francúzov na improvizovanú obrannú líniu Angličanov. Tí začali postupujúceho protivníka zasypávať šípmi.

Anglickí lukostrelci nestrieľali 10 či 12 šípov za minútu, ako to tvrdia niektoré publikácie. To sa môže podariť len s ľahkou replikou luku z viktoriánskej epochy, ale nie s dlhým bojovým lukom stredovekého Angličana. Takýto luk mal podľa nálezov z lode Mary Rose  napínaciu silu 130 – 180 libier, možno aj viac. Pre porovnanie skúste zdvihnúť dvoma prstami zo zeme tri naše vrecká cementu. To bol odpor, ktorý kládla tetiva luku dvom prstom naťahujúcej ruky. Tieto superťažké luky nedokázali (podľa najnovších rekonštrukcií) prestreliť iba naozaj kvalitnú plátovú zbroj. (Len pre porovnanie: podľa mojich informácií používal Russel Crowe pri natáčaní Robina Hooda 35-librový luk.)

Francúzsky útok bol správne teoreticky naplánovaný. Útok jazdy mal na začiatku bitky vyradiť peších lukostrelcov (čo bola stredoveká obdoba guľometov). Potom mali cez rozorané bahnité pole prejsť v druhom slede pešiaci a zvyšok by bol krátky proces. Teória však nepočítala s vlastnosťami bojiska. Na rozoranom bahnisku padali zranené kone, zhadzovali jazdcov, tí padali pod ďalšie kone. Zranené kone bez jazdcov splašene vbiehali medzi peších rytierov druhej línie a zrážali ďalších bojovníkov do bahna, ktoré siahalo do výšky kolien (množstvo rytierov sa v bahne utopilo), narušovali rady... A do toho všetkého palebná priehrada šípov, ktoré padali z oblohy.

Francúzska druhá línia napriek opísaným podmienkam prešla celé bojové pole a udrela na Angličanov, ktorých lukostrelci strieľali do poslednej chvíle. Keď došlo k boju muža proti mužovi, nechali luky (streľbu z luku z bezprostrednej vzdialenosti nechajme elfským princom) a použili svoje „zbrane poslednej záchrany“, čiže krátke meče a sekáče.

Tieto zbrane, samozrejme, nemali veľkú šancu proti plátovým brneniam, dlhým mečom a výcviku francúzskych rytierov. Anglická línia bola narušená a sám Henrich utŕžil úder sekerou do hlavy, keď bránil svojho vážne zraneného brata Humphreyho a za život mohol ďakovať len pevnej prilbe. (Opäť sa mi pred očami objavujú fantasy postavy z diela Pán prsteňov, ktoré – azda okrem trpaslíka Gimliho –  bojujú zásadne prostovlasé.) Angličania len s vypätím posledných síl zvládli francúzsky nápor. Ďakovať za to môžu ani nie tak svojim zbraniam, ako rozbahnenému a úzkemu bojisku, kde sa francúzska jazda nemohla naplno rozvinúť a využiť svoju hybnosť. Druhá línia Francúzov, postupujúca na stred anglickej zostavy, bola tiež stlačená na úzkom priestore a tam decimovaná barážou šípov a splašenými koňmi, takže jej početná prevaha bola neutralizovaná. Jednoducho sa dostávali k Angličanom postupne, akoby cez lievik.

Vďaka vyčerpaniu a chaosu v radoch Francúzov sa sily postupne vyrovnali a Angličania získavali prevahu. Veľa Francúzov padlo mŕtvych, mnoho ich padlo do zajatia.

 

Poprava zajatcov

Po odrazení francúzskeho útoku nastala chvíľa oddychu a Angličania ju využili na konsolidáciu a odvedenie zajatcov, ibaže práve vtedy sa začala približovať francúzska záloha. Vidiac ohrozenie, Henrich vydal skupine lukostrelcov kontroverzný rozkaz, aby zajatcov rýchlo pozabíjali. Rovnako je však možné, že lukostrelci začali zajatcov zabíjať spontánne, keď si uvedomili, že bitka sa zrejme ešte neskončila a príliš veľké množstvo zajatcov ich ohrozuje. Je zaujímavé, že ani francúzske pramene kráľa za tento čin neblamujú, hoci toto správanie bolo v príkrom rozpore s rytierskym spôsobom vedenia vojny. Francúzska záloha napokon ustúpila a trojhodinová bitka, ktorá výrazne naklonila misky váh na stranu Anglicka, sa skončila. Písal sa deň svätých mučeníkov Krišpína a Krispiniána (25. októbra) roku Pána 1415.

Rekapitulácia bitky nie je pre francúzsku stranu veľmi priaznivá. Ak Angličanov padlo asi 100 (podľa niektorých odhadov „až“ 450), Francúzi utrpeli minimálne desaťnásobné straty. Nejde však len o čísla. V boji bola zdecimovaná horná vrstva francúzskej spoločnosti. Henrich V. triumfoval. Päť rokov po pamätnej bitke sa zmluvou z Troyes stal regentom, dedičom francúzskeho trónu a za ženu dostal (ako v správnej rozprávke) francúzsku princeznú Katarínu z Valois (inak dcéru svojho protivníka Karola VI.).

Osud však chcel, aby sa z francúzskej koruny netešil. V roku 1422 umrel Henrich V. na úplavicu, o dva mesiace nato umrel aj jeho svokor Karol VI. Na francúzsky trón nastúpil Karol VII., na anglický Henrich VI. a nejaká malá francúzska sedliačka začala počuť hlasy...

 

Iný deň

Anglická vojenská tradícia je zvláštna vec a s rovnakou slávou spomína aj na iný deň sv. Krišpína,  pre ktorý však Angličania nemajú dôvod na hrdosť.

V roku 1854 vyhlásili Anglicko a Francúzsko, znepokojené ruským tlakom v oblasti Čierneho mora, vojnu Rusku. Ako jeden z prvých cieľov si určili dobytie ruského Sevastopoľa. Popri bitke, ktorú niektorí označujú za prvú zákopovú, sa 25. októbra 1854 udiala aj menšia bitka, známa ako bitka pri Balaklave. Aj táto menšia bitka by vystačila na slušne hrubú knihu, ale budem stručný.

V priebehu bitky dal britský hlavný veliteľ Fitz Roy Somerset, lord Raglan, rozkaz, aby ľahká jazda zabrala ustupujúce ruské kanóny. Britské pluky ľahkej jazdy, čiže ľahkí dragúni, husári a kopijníci (lancers), boli určené na prieskumné, prípadne rýchle útočné akcie. Tomu bola prispôsobená aj ich výzbroj a výstroj. Ľahké a rýchle kone, v ruke jazdecká kopija či šabľa. Žiadne pancierovanie. Boli to oči armády, nie jej útočná päsť. Dostihnutie ustupujúcej kolóny bola pre nich ideálna úloha.

Problém nastal, keď sa rozkaz dostal od lorda Raglana, ktorý mal zo svojho postavenia rozhľad po celom bojisku, k veliteľovi jazdy Georgeovi Binghamovi, tretiemu grófovi z Lucanu. Ten zo svojho postavenia rozhľad nemal a spýtal sa teda dôstojníka, ktorý priniesol rozkaz, o aké delá ide, pretože na bojisku bolo viacero nepriateľských batérií v rôznych postaveniach. Dôstojník ukázal smerom na východ a povedal niečo v tom zmysle, že nepriateľ je tam. Zrejme z miesta bez rozhľadu nedokázal úplne presne určiť polohu ustupujúcej kolóny. Prehľad o bojisku však mal, pretože keď sa ľahká jazda pohla nesprávnym smerom, vyrazil za ňou, aby ju zastavil. Pri tomto neúspešnom pokuse bol len pár minút po nepresnom odovzdaní rozkazu zabitý šrapnelom.

Lucan ihneď vydal rozkaz svojmu švagrovi a veliteľovi ľahkej jazdy generálovi Jamesovi Brudenellovi, siedmemu grófovi z Cardiganu. Ten vyrazil cez „údolie smrti“ v ústrety 50 zakopaným ruským kanónom. Spolu s ním 669 mužov. Výsledkom asi míľu dlhej jazdy cez palebné pole troch ruských batérii bola smrť 111 a zranenie 114 kavaleristov. Nebola to teda taká katastrofa, ako sa traduje, ale ľahká jazda bola otrasená a ako bojová sila dočasne nepoužiteľná.

 „Útok ľahkej brigády“ sa stal v britskej vojenskej histórii rovnako legendárny ako slová „we lucky few, we band of brothers“, ktoré podľa Shakespeara použil Henrich V. ako súčasť svojej motivačnej reči pred bitkou pri Azincourte. Útok ľahkej brigády však zostáva označením činu, ktorý je síce odvážny, idealistický, ale úplne zbytočný.

A aké z toho všetkého plynie poučenie? Deň sv. Krišpína nie je vhodný na útoky jazdy...

 

 

Mgr. Jozef Šebest vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa najmä regionálnym dejinám hornej Nitry, dejinám každodennosti a techniky a svojmu blogu „scriptorius.sk“.

 

 

 

Použitá literatúra

Duby, G. a kol.: Dějiny Francie od počátků po současnost. Praha 2003.

Curry, A.: The Hundred Years' War. Oxford 2002.

Kovařík, J.: Čas stoleté války. Rytířské bitvy a osudy III. (1356 – 1450). Praha 2006.

Sweetman, J. B.: 1854: The Charge of the Light Brigade. Oxford 1990.

 

Internetové odkazy:

a)      http://iuridictum.pecina.cz/w/Anglický_právní_vývoj

b)      http://www.archers-review.com/magazine-articles/june-2010-longbows-of-the-mary-rose

c)      https://www.youtube.com/watch?v=0-2KLuAH4GY

d)     https://www.youtube.com/watch?v=QC6f9lgZiWU

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Azincourtský gambit

Azincourtský gambit

V priebehu môjho štúdia histórie som mal asi najradšej rozprávania jedného z pedagógov o nezamýšľaných dôsledkoch rozhodnutí historických osobností. Vzhľadom na odborné zameranie si vyberal zvyčajne Rusko (kde sa končí „prúserom“ asi všetko). celý článok

Ples upálených

Ples upálených

Veselie a zábava nemusia vždy skončiť len rannou nevoľnosťou a stratou pamäte. Tragické udalosti sa nevyhli ani stredovekým panovníckym dvorom. celý článok

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Na okraji útesu sme už raz boli – v stredoveku. Kríza, kolaps, zánik západnej civilizácie sú však aj časté slovné spojenia dneška. Medzi ľuďmi vyvolávajú strach, na ktorom sa priživujú rôzne médiá, ale aj niektorí jednotlivci. Trochu sa však zabúda, že našej civilizácii hrozil zánik už mnohokrát. celý článok

Florencia a pôvod bankovníctva

Florencia a pôvod bankovníctva

Málokto si dnes uvedomuje, že aj vynálezy bankových operácií sú rovnako dôležité ako ostatné ľudské objavy a rovnakou mierou posúvali našu západnú civilizáciu dopredu. Za každou dejinnou udalosťou sa skrýva nejaké finančné tajomstvo. celý článok

Luk na bojiskách európskeho stredoveku

Luk na bojiskách európskeho stredoveku

Luk je diaľková mechanická zbraň, ktorá sa od dávnoveku používa na lov zveri. Praveký človek rýchlo zistil, že luk sa dá použiť aj na zabíjanie „zveri dvojnohej“ − človeka. Zbraň sa skladá z ohybnej časti – lučišťa a z tetivy. celý článok

Diskusia