Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Daniel Romanovič – ruský Šalamún

Publikované : 11.02.2013 | Zobrazení: 5610 |
10 minút čítania

V súčasnom ukrajinskom národnom povedomí je len málo historických postáv, ktoré by na pomyselnom rebríčku dôležitosti stáli vyššie ako Daniel Romanovič (1201 − 1264). Nadradenejšie postavenie má – najmä na východe krajiny – asi len trojica kniežat zastúpená Svjatoslavom Igorevičom (942 − 972), sv. Vladimírom Svjatoslavičom (960 − 1015) a sv. Jaroslavom Múdrym Vladimirovičom (978 − 1054).

 

Hlavne na západnej Ukrajine asi niet väčšieho mesta, v ktorom by ste nenašli námestie alebo ulicu nesúcu meno kráľa Daniela, a to už nehovorím o množstve pompéznych sôch, ktoré ho zobrazujú. V staršej odbornej aj v novšej populárno-vedeckej literatúre ho často nájdeme s prívlastkom „prvý kráľ Rusi“ (takto ho nazýva napr. aj anglická a ruská verzia Wikipedie). Rovnaké označenie preferuje aj ukrajinská vláda a predstavitelia štátu. Pre ilustráciu: 7. septembra 2011 sa v ukrajinskom parlamente uskutočnila voľba, v ktorej 263 z 344 poslancov hlasovalo za „Uznesenie o oslave 810. výročia narodenia prvého kráľa Rusi – Ukrajiny, Daniela Haličského“. Pritom však musíme otvorene povedať, že súčasná historická veda má už jasno, že pred Danielom vládli na Rusi minimálne dvaja „králi Rusi“. Konkrétne Izjaslav Jaroslavič (10241078) a Jaroplok Izjaslavič († 1087). Prečo si teda práve Daniel Romanovič získal takú všeobecnú obľubu? Ba dokonca v rozpore s historickou skutočnosťou aj označenie „prvý kráľ“?

 

Prvorodený syn

Daniel sa narodil v roku 1201 ako prvorodený syn haličsko-vladimírskeho kniežaťa a kyjevského veľkokniežaťa Romana Mstislaviča (11521205) a jeho manželky Anny († okolo 1253), ktorá pochádzala z byzantskej cisárskej dynastie Angelovcov.

Mal aj mladšieho brata Vasilka (12031269) a sestry Fedoru, Elenu a údajne aj Salomeu. V roku 1205 zomrel ich otec Roman. Daniel mal vtedy štyri roky a Vasilko len dva. Ich matka vzápätí robila všetko preto, aby svojim synom zabezpečila dedičstvo po otcovi a oprávnené nástupníctvo. V stredovekej Rusi to však nebolo len také jednoduché. Po smrti Romana totiž vystúpilo mnoho kniežat a lokálnych vládcov, ktorí sa sami chceli obohatiť na jeho dŕžavách, bez ohľadu na jeho maloletých synov. Podobne chceli vnútornú rozdrobenosť využiť aj zahraniční susedia, najmä Poliaci a Uhri.

Práve uhorský kráľ, v tom čase Ondrej II. (12051235), si na Rusi získal povesť hegemóna. Dobové ruské letopisy, ktoré píšu o tomto období, sa často dokonca ani neunúvali označovať ho menom, ale písali o ňom len ako o „kráľovi“ a každému bolo jasné, o koho ide. To dokazuje ohromný vplyv Ondreja II. na juhozápadnej Rusi, kam, mimochodom, podnikal výpravy takmer každoročne. Uhorský kráľ sa spočiatku sám štylizoval do polohy ochrancu mladého Daniela. V ruských letopisoch dokonca nachádzame zápis, že Ondrej II. „prijal Daniela ako svojho milého syna“. Tiež vieme, že malý Daniel istý čas pobýval na uhorskom kráľovskom dvore a snáď sa teda v detstve pohyboval aj na Slovensku (v dospelosti k nám zavítal viackrát). Táto ochrana však netrvala dlho a z mladého kniežaťa sa čoskoro stala pre uhorskú politiku nežiaduca osoba.

Preto sa uchýlil pod ochranu kniežaťa Leška, teda človeka, v konflikte s ktorým padol jeho otec Roman. Zrejme to však vtedy nikto nebral osobne, keďže Leško sa o Daniela staral celkom dobre, samozrejme až do okamihu, keď sa stal nepohodlným aj preňho. Daniel sa aj za Leškovej pomoci pomerne skoro dostal k vláde nad mestom Vladimír vo Volynskej krajine, ktoré patrilo k jadru dedičných majetkov jeho otca. Leško pritom vystupoval ako Danielov protektor, aj keď len dovtedy, kým sa nezhodli a začali proti sebe bojovať. Danielovi sa aj za pomoci vlastnej rodiny, ale aj iných západoruských kniežat podarilo situáciu zvládnuť celkom dobre, ubránil svoju nezávislosť a spolu s bratom Vasilkom začali s cieľavedomou reštitúciou otcových majetkov.

V 20. rokoch už Romanovičovci hrali kľúčovú rolu medzi volynskými kniežatami, ktoré postupne donucovali uznať ich nadvládu. Do začiatku 30. rokov sa im podarilo celé Volynsko zjednotiť a vytvoriť z neho jediné kniežatstvo, čo sa predtým nepodarilo ani ich otcovi. Od druhej polovice 30. rokov už Daniel s Vasilkom zastávali popredné miesto medzi juhozápadnými ruskými kniežatami.

 

Získanie dedičstva

Okolo roku 1218 sa Daniel oženil s Annou, dcérou popredného kniežaťa Mstislava Mstislaviča (11761228), ktorý v tom čase vládol v Haliči. Z prameňov vieme o piatich Danielových synoch (Iraklij, Lev, Roman, Švarn – nazývaný aj Ján, a Mstislav). Mal tiež dcéry – po mene poznáme Predslavu, Justínu a Sofiu. Romanovičovská dynastia vystupovala v tomto čase jednotne a väčšie spory sa v nej neobjavili. Ba naopak, bratská láska medzi Danielom a Vasilkom bola priam legendárna, ako nás o tom informujú ruské letopisy. Táto jednota umožnila obom bratom priam „raketový“ rozmach moci. Keď sa totiž Romanovičovci stali jedinými pánmi Volynska, začali, pochopiteľne, poškuľovať aj po susednej Haliči, na ktorú mali koniec koncov nárok, keďže kedysi patrila ich otcovi. V 40. rokoch teda vyvíjali na Halič, ktorá bola vtedy pod nadvládou Uhorska, sústavný tlak. Kľúčovým okamihom sa stal rok 1245, keď sa Danielovi v bitke pri Jaroslavi podarilo poraziť svojho soka Rastislava Michajloviča (12271262) a zjednotil tak Haličské a Volynské kniežatstvo pod svojou vládou.

Daniela Romanoviča možno považovať za veľkého vladára nielen preto, že sa mu podarilo opätovne obnoviť vládu nad dŕžavami svojho otca, o ktoré v detstve takmer prišiel, ani preto, že vnútil svoju nadvládu okolitým kniežatám, ale najmä preto, že dokázal úspešne balansovať medzi nebezpečným tlakom ako Mongolov z východu, tak Uhrov zo západu. Daniel si v tomto počínal skutočne prefíkane. V 30. rokoch najprv uznal svoju závislosť na uhorskom kráľovi Belovi IV. (12351270), na korunovácii ktorého v roku 1235 sa aj zúčastnil a podľa tradície z uhorských kroník mu viedol koňa, čo bolo v stredovekom ponímaní očividným znakom podriadenosti.

Neskôr, v 40. rokoch, keď začalo byť zrejmé, že kľúčovou silou v strednej a vo východnej Európe sa stávajú Mongoli, podriadil sa Batuchánovi (okolo 12051256), ktorý tak, pochopiteľne, už nemal dôvod bojovať s niekým, kto sa mu sám „vzdal“. Takouto šikovnou politikou sa mu podarilo nielen stabilizovať moc nad vlastnými krajinami, ale vytvoril si aj vhodné podmienky na expanziu svojho vplyvu. Jeho záujem sa tak obrátil najmä smerom na sever, kde začal bojovať s pohanskými kmeňmi Jatviagov a s polopohanskými Litovcami.

 

Vojna o babenberské dedičstvo

Najväčší rozmach svojej moci však Daniel dosiahol v 50. rokoch. Romanovičovci sa vtedy začali otvorene angažovať aj v stredoeurópskych záležitostiach a zamiešali sa aj do tzv. vojny o babenberské dedičstvo (12461278), v ktorej viackrát podporili uhorského kráľa Bela IV. proti jeho českému protivníkovi Přemyslovi Otakarovi II. (okolo 1233 – 1278). Ich spojenectvo s Uhorskom vychádzalo aj z dynastických zväzkov. V roku 1247 si totiž syn Daniela Romanoviča Lev zobral za manželku Konštanciu, dcéru Bela IV.

Ďalší Danielov syn, Roman, sa zase priamo zapojil do zápasu o rakúsky stolec a so značnou uhorskou podporou sa v roku 1252 vypravil do Rakúska, kde sa oženil s kňažnou Gertrúdou z rodu Babenbergovcov (12261288), prostredníctvom ktorej si robil na túto krajinu nároky. Tomu ale rozhodne zamedzil Přemysl Otakar II., ktorý sa snažil o to isté a Romana z Rakúska vytlačil. V roku 1253 Romanov otec Daniel pozbieral vojsko a svojich poľských a litovských spojencov a napadol priamo České kráľovstvo, konkrétne opavský región na severovýchode Moravy. Hoci z vojenského hľadiska nemala táto výprava takmer žiadny efekt, o to väčší bol jej ideologický dopad. Haličským letopiscom totiž veľmi poslúžila pri oslave svojho panovníka. Haličsko-volynský letopis, ktorý o nej píše, až dvakrát zdôrazňuje, že na Rusi dovtedy nebolo kniežaťa, „ktorý by bojoval v Českej zemi“. Ba dokonca Daniela vyvyšuje ešte viac tvrdením, že „v Čechách nebojovali ani statočný Svjatoslav, ani svätý Vladimír“. Takto ho letopis celkom otvorene nadraďuje nad ostatné kniežatá Rusi, nielen nad vtedajšie, ale aj nad tie, ktoré boli vo vtedajšej tradícii už pevne zakotvené.

Je však nepochybné, že Danielove aktivity v strednej Európe pozdvihli jeho vážnosť aj v očiach ostatnej Európy. Po spomínanej opavskej výprave sa totiž naňho ešte toho istého roku obrátil pápežský legát Opizo a z poverenia pápeža Inocenta IV. (12431254) mu ponúkol kráľovskú korunu. Ruské pramene nás ale informujú, že Daniel sa ju zdráhal prijať. Sám totiž rozmýšľal v kontexte − načo mu je kráľovská koruna a pápežské uznanie, keď je aj tak závislý na Mongoloch. Nakoniec ho však jeho rodina a spojenci presvedčili, a keď mu aj západná cirkev sľúbila aktívnu pomoc proti Mongolom, súhlasil, a v roku 1254 bol v meste Drohiczyn pápežským legátom korunovaný. Inocent IV. však koncom roku 1254 zomrel a na Petrov stolec nastúpil Alexander IV. (12541261) – s ním sa však už nový kráľ Rusi nepohodol. Nový pápež totiž požadoval čo najväčšie prispôsobenie haličsko-volynskej cirkvi na katolícky obraz. Kráľ Daniel sa zas o náboženské veci veľmi nezaujímal; preňho bolo prioritou získať západnú vojenskú podporu proti Mongolom, ktorá však stále neprichádzala. A tak po pár listoch, v ktorých Alexander Danielovi vyčítal jeho nevďačnosť, išiel ich vzťah dostratena.

Kráľ Rusi žiadne otvorené kroky v prospech katolicizmu vo svojej krajine nespravil, ale svoj titul a korunu si ponechal. Pápež sa tiež akoby vrátil do čias spred korunovácie, na Daniela už nebral žiadne ohľady a všetkých Rusov opäť hádzal do jedného vreca s pohanmi, kacírmi a nepriateľmi viery, ako to českému kráľovi a poľským kniežatám nikdy nezabudol zdôrazniť. Treba však povedať, že pre Daniela to žiadna katastrofa nebola, pretože mal stále oporu najmä v uhorskom kráľovi. Takže sa proti nemu žiadna hrozba zo Západu, akú zažil napríklad jeho súčasník sv. Alexander Nevský (12201263), nechystala. Naopak, tlak Mongolov sa stále zvyšoval. Vlastne Daniel svojou korunováciou v istom zmysle pretrhol svoje vazalské puto k Batuchánovi. A hoci ten okolo roku 1255 zomrel, odveta za tento krok prišla aj tak.

 

Mongolská trestná výprava

V rokoch 12581259 začal generál Burundai trestnú výpravu proti Danielovi a zasadil mu taký tvrdý úder, že definitívne zlomil jeho nádeje na ďalší odpor. Haličsko-volynský panovník teda upadol do ešte väčšej závislosti na Mongoloch. Aj napriek tomu, že v kľúčovom okamihu uhorský kráľ svojho ruského spojenca nepodporil, ich spojenectvo sa nerozpadlo.

V roku 1260 Daniel opäť tiahol do Uhorska, aby bojoval na Belovej strane v slávnej bitke pri Kressenbrunne, kde však boli na hlavu porazení Přemyslom Otakarom II. Ich dobré vzťahy však pretrvali až do Danielovej smrti v roku 1264. V Haličskom letopise sa o jeho smrti píše: „Kráľ Daniel bol knieža dobré, chrabré, múdre, ktorý založil mnoho miest a chrámov. Tento Daniel bol druhý po Šalamúnovi."

Ruský kráľ Daniel Romanovič bol teda jednoznačne veľmi schopným panovníkom, aj keď vládol v obzvlášť ťažkej dobe. Svoje krajiny nezískal priamou dedičnou cestou, hoci mal na ne nárok, ale musel o ne tvrdo bojovať, a trvalo mu skoro 40 rokov, kým získal moc nad všetkým, čo mu po otcovi právom náležalo. Žil v čase, keď sa do Rusi a vôbec do Európy „dovalili“ mongolské vojská, s čím sa, pochopiteľne, bolo treba nejakým spôsobom vyrovnať. Daniel nezvolil cestu beznádejného odporu, ako mnoho ostatných ruských kniežat, ale veľmi šikovne uznal mongolskú nominálnu zvrchovanosť, a popri tom si udržal vlastnú samostatnosť. Rovnako sa mu podarilo neutralizovať aj tlaky zo západu, kde si Uhorsko po desaťročia brúsilo zuby na jeho krajiny a nakoniec s ním uzavrel pevné spojenectvo. Dlhé roky bol v kontakte s Apoštolskou stolicou, s ktorou rokoval prostredníctvom legátov, keďže najmä pápež Inocent IV. chcel cieľavedome rozširovať katolícky vplyv čo možno najďalej na východ. Tento kontakt viedol až k Danielovej korunovácii a po vyše 150 rokoch sa stal ďalším ruským kráľom uznaným Rímom.

Prečo si teda, napriek všetkým svojim úspechom, získal takú popularitu len na (západnej) Ukrajine a napríklad v Rusku nie je zďaleka taký uznávaný, a to ani u laickej verejnosti, ani samotným štátom? V prvom rade si treba uvedomiť, že v dejinách Ruska sa nachádza množstvo osobností, ktoré majú veľkú popularitu, napr. Peter I. Veľký, Katarína II., Ivan IV. Hrozný či Jozef V. Stalin (ako vyplynulo z prieskumu v roku 2008), čiže osoby známe po celom svete. Na druhej strane Ukrajina takýchto osobností až toľko nemá a svojich „hrdinov“ väčšinou hľadá práve v období stredovekej Rusi.

Druhým závažným faktorom je, že Danielovo kráľovstvo sa nachádzalo práve na území dnešného juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny a do súčasného Ruska jeho vplyv ani nesiahal. Vše(staro)ruská identita v stredoveku však bola vnímaná podstatne inak než dnes. Daniel sa však okrem svojej šikovnej zahraničnej politiky stal známym aj svojou zakladateľskou činnosťou. Vystaval mnoho miest, ktoré existujú doteraz, a z ktorých sa dokonca stali významné metropoly – napríklad Ľvov (Ukrajina) či Cholm (Poľsko), ale aj ďalšie.

A nakoniec tretím, a možno aj najhlavnejším faktorom je -ponímanie nábožensko-politické: západná Ukrajina mala v posledných storočiach často pevnejšie väzby na strednú Európu a prostredníctvom toho aj na Západ ako na Rusko. A od čias Brestskej únie v 16. storočí jej významná časť otvorene inklinovala viac ku katolicizmu – aj preto je pre súčasných (gréckokatolíckych) Ukrajincov rozhodne väčším idolom vlastný kráľ s korunou od pápeža ako hociktorý cár z Moskvy či z Petrohradu.

 

Mgr. Viktor Adamovič je doktorandom Masarykovej Univerzite v Brne. Magisterské štúdium absolvoval v Bratislave na Univerzite Komenského (odbor história). Dizertačnú prácu píše na tému „Stredoveká Rus v kronikách strednej Európy“. Dlhodobo sa venuje vzťahu Rusi a stredoeurópskych kráľovstiev (Uhorsko, Poľsko, Čechy), najmä v 13. storočí, a tiež Uhorsku za vlády posledných Arpádovcov, hlavne Belovi IV.

 

Použitá literatúra

Adamovič, V.: Česko-haličské konflikty za vlády Daniela Romanoviča z pohľadu zahraničnej politiky Bela IV. Diplomová práca. Bratislava : Univerzita Komenského. Filozofická fakulta. Katedra slovenských dejín, 2011.

Bartnicki, M.: Polityka zagraniczna księcia Daniela Halickiego w latach 1217− 1264. Lublin 2005.

Komendová, J. (ed.). Haličsko-volyňský letopis. Praha 2010.

Kotljar, N. F.: Galicko-Volinska Rus. Kyjev 1998.

Nagirnyj, W.: Polityka zagraniczna księstw ziem halickiej i wołyńskiej w latach 1198 (1199) − 1264. Kraków 2011.

 

Internetové zdroje:

a) http://www.britannica.com/EBchecked/topic/151002/Daniel-Romanovich (anglicky)

b) http://www.haidamaka.org.ua/0159.html

c) http://alternathistory.org.ua/tak-kto-zhe-byl-pervym-korolem-rusi

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Panovník na prelome epoch

Panovník na prelome epoch

Uhorský kráľ Belo IV. je najčastejšie spájaný s vpádom Mongolov, nesprávne označovaných za Tatárov Aj keď táto udalosť zásadne ovplyvnila charakter a priebeh jeho vlády, jeho panovanie môžeme spojiť aj s mnohými ďalšími procesmi v Uhorsku. celý článok

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. celý článok

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Diskusia