Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Dá sa poučiť zo seriálu a z kníh o anglosaskom Poslednom kráľovstve?

Publikované : 01.06.2020 | Zobrazení: 2767 |
7 minút čítania

Anglický spisovateľ Bernard Cornwell už takmer štyridsať rokov výdatne zásobuje knižnice nadšencov pre historické romány. Poslednou knižnou sériou jeho typicky priamočiarych a nekompromisných dobrodružných príbehov, ktorú plánuje ukončiť trinástym dielom vychádzajúcim túto jeseň, sú tzv. Saské kroniky. Že ide o pozoruhodné a pútavé príbehy, a to aj z hľadiska recipovania historickej látky, sa môžete presvedčiť i vďaka českým prekladom.

 

Potenciál populárneho beletristického spracovania obdobia vlády Alfréda Veľkého (871–899) a vikinského obsadzovania Britských ostrovov si uvedomili aj televízni tvorcovia, čoho výsledkom je úspešný seriál The Last Kingdom (Posledné kráľovstvo) z koprodukcie BBC a Netflixu. V súčasnosti môžete na obrazovkách sledovať nedávno zverejnenú štvrtú sériu, v ktorej sa hlavný protagonista Uhtred z Bebbanburgu, spoliehajúc sa najmä na riadenie osudu a bojový um, pokúša nadobudnúť vládu nad svojím scudzeným rodinným sídlom a pritom sa príliš nezapliesť do súkolia mocenských sporov, cirkevnej politiky i pokrvných nepriateľstiev. Či sa to jemu a ďalším postavám podarí, musíte zistiť sami. Nezaujímavý však isto nebude ani pokus o rozbor niektorých historických prvkov a dejových motívov, pomocou ktorých B. Cornwell a tvorcovia seriálovej adaptácie vytvárajú osobitý a treba povedať, že aj atraktívny obraz včasného stredoveku.

 

Uhtred z Bebbanburgu

Literárna predloha z pera koryfeja historickej beletrie má v prvom rade pevný základný kameň, ktorý bezpečne drží pokope celú rozsiahlu stavbu autorovho príbehu (nota bene 12 + 1 diel). Predovšetkým disponuje presvedčivo napísaným hlavným hrdinom, ktorého motivácie, konanie a, povedzme, étos nedáva nijako tušiť prenášanie moderných myšlienkových schém do doby spred vyše tisíc rokov. Naopak, Cornwell aj napriek ľahkému štýlu dokázal vytvoriť postavu/y, ktorých zasadenie do rámca 9.–10. storočia, v mnohom „archaického“ a symbolicko-kultúrne vzdialeného obdobia, pôsobí uveriteľne a autenticky. Hlavný protagonista sa usiluje dosiahnuť ciele, ktoré verne korešpondujú s dobou, do ktorej je príbeh situovaný. Pri čítaní však autor našu pozornosť skúsene upriamuje na najdôležitejší cieľ, ktorým zostáva dramaticky budovaný dobrodružný príbeh. Začína sa takto:

„Jmenuji se Uhtred. Jsem syn Uhtreda, syna Uhtredova, jehož otec, můj praděd, se také jmenoval Uhtred. Otcův písař, kněz Beocca, zachycoval v písmu to jméno tvarem Utred. Nevím, jestli by je takto psal otec, neboť ten číst a psát nedovedl, ale já jsem se číst i psát naučil, a když občas vytáhnu z dřevěné truhlice staré pergameny, vidím na nich to jméno vypsáno Uhtred, Utred, Ughtred nebo Ootred. Prohlížím si ty listiny, jež dokládají, že Uhtred, syn Uhtredův, je právoplatným a jediným vlastníkem zemí, jejichž hranice jsou pečlivě vyznačeny kameny, příkopy a potoky, duby a jasany, blaty a mořem, a sním o té zemi, bujně porostlé a ošlehávané vlnami pod větrem bičovanou oblohou. Tak sním a vím, že jednoho dne si tu zemi získám zpět od těch, kteří mě o ni okradli“ (Poslední království, 2004, s. 11).

Cornwell sa podľa všetkého inšpiroval historicky doloženým a o sto rokov mladším veľmožom (ealdormanom) Uhtredom z Bebbanburgu († 1016), vládnucim v Northumbrii a známym aj ako Uhtred Smelý. V kráľovstve Northumbria, ktorého staroanglické označenie znelo Norþanhymbra Rīce a ktoré Beda Venerabilis v 8. storočí zapísal latinsky ako Regnum Northanhymbrorum, ležal starodávny hrad Bebbanburg, a to iba neďaleko od kláštora Lindisfarne, miesta prvého významnejšieho vpádu Vikingov na východné pobrežie Británie (793). Románový Uhtred tiež pochádza z najsevernejšieho anglosaského kráľovstva, ktoré ešte jeho predkovia poznali ako Berniciu. Odvtedy sa však časy zmenili a v roku 865 priplávala na ostrov zo severu a z východu tzv. Veľká pohanská armáda (staroanglicky mycel hæþen here). Podľa nie celkom hodnovernej historickej tradície mali byť vodcami výpravy synovia legendárneho Ragnara Lothbroka, pričom neskorší stredovekí autori odôvodňovali príchod značného množstva vikinských nájazdníkov túžbou pomstiť Ragnarovu smrť jeho synmi (s niektorými z nich sa stretneme v knihách aj v seriáli Vikingovia). Pochybnosti voči takejto príčine invázie pretrvávajú, no skutočnosťou bolo, že útočiaci Severania sa výrazne zapísali do dejín Britských ostrovov. Podobne aj Cornwellom oživení Vikingovia zásadným spôsobom ovplyvnili osud, a dokonca aj identitu jeho protagonistu – Sasa vychovávaného po dobytí Northumbrie Dánmi.

Zjednotenému zoskupeniu na tie časy mimoriadne početných škandinávskych, prevažne dánskych bojovníkov, ktorých dnes poznáme ako Vikingov, sa podarilo pomerne rýchlo dobyť, resp. okupovať a kolonizovať územia štyroch veľkých teritoriálnych celkov – kráľovstiev Northumbrie, Mercie, Východného Anglicka a Wessexu. Posledné menované panstvo sa však Dánom nepodarilo úspešne pacifikovať, vďaka čomu si práve Wessex vyslúžil vzletné pomenovanie Posledné (odolávajúce) kráľovstvo. Veľká armáda Severanov, rozčlenená na rozličné frakcie a bojovnícke zoskupenia, síce vytvorila v Británii osobitnú mocenskú zónu s vlastnými zákonmi a spoločenským poriadkom (neskôr známu ako Danelaw), no expanzívne snahy vikinských novousadlíkov nakoniec neboli úspešné. Historici dodnes ozrejmujú príčiny neúspechu tohto masívneho vojenského podujatia, s istotou však platí predovšetkým jeden fakt. Postupujúci Vikingovia narazili na mimoriadneho panovníka z Wessexu, ktorý svoje kráľovstvo ubránil spôsobom, aký vošiel do dejín.

 

Alfréd z Wessexu

V roku 871, čiže v rovnakom čase, keď na strednom Dunaji moravský knieža Svätopluk upevnil svoju mocenskú pozíciu voči Frankom, severne od ríše Karolovcov nastúpil na trón nový kráľ Wessexu. Volal sa Alfréd (Ælfrǣd) a porazil Dánov, zjednotil dovtedy nejednotné kráľovstvá do nového politického celku nazvaného Ænglaland, zreformoval kultúru a zákony a okrem iného aj osobne preložil Orosiovo dielo a doplnil ho o vlastný Opis Germánie, kde nezabudol spomenúť aj Moravanov (Maroara). Za jeho pozoruhodné vladárske úspechy mu počas reformácie prisúdili prídomok „Veľký“. Okrem neho iba jediný panovník vládnuci Anglicku disponuje vo všeobecnom povedomí rovnakým predikátom a Alfréda by asi nepotešilo, že ho získal práve Dán – Knut Veľký († 1035). Dejinný význam kráľa Wessexu, a neskôr všetkých Anglosasov, v kontexte histórie Britských ostrovov nemožno podceňovať (žiaľ, získal iba 14. miesto v televíznej súťaži „100 najväčších Britov“).

Obdobie Alfrédovej vlády, ako aj jeho osoba zostávajú predmetom živého bádateľského záujmu, keďže v poslednej tretine 9. storočia sa práve severne od kanála La Manche takpovediac lámali dejiny. A to nielen tie vojenské. Alfrédova politika bola totiž vo viacerých ohľadoch progresívna. Nielenže sa mu podarilo konsolidovať vlastné mocenské postavenie na úkor ostatných vládcov, ako aj Vikingov, ale aktívne podporoval reformu zákonodarstva, kultúry (predovšetkým domáceho vernakulárneho písomníctva) a správne pochopil význam cirkvi pre upevňovanie spoločenského povedomia a noriem. Bádateľ Adrian Hastings sa v protiklade k modernistickým teoretikom nacionalizmu domnieval, že práve za Alfrédovej vlády došlo v rámci Európy snáď k prvému výraznejšiemu realizovaniu koncepcie „národného štátu“. Do istej miery možno tohto panovníka, činného aj ako svojho druhu dobového intelektuála, skutočne vnímať ako politického vizionára. Alfréd nielenže predstavoval úspešného vojenského stratéga proti vikinskej hrozbe, ale zároveň bol schopným kultúrnym politikom (predpokladá sa, že k mnohým kópiám rukopisov, ktoré rozposielal po svojej ríši, prikladal ako dar honosné „ukazovadlá“), podporujúcim napríklad aj dobovú medicínu

A práve táto kultúrnejšia a „civilizovanejšia“ stránka Alfrédovej osobnosti sa stala objektom tematizácie v Cornwellových knihách aj v seriálovej adaptácii. Uhtred, ktorý podobne ako jeho rovesníci už v mladíckom veku postupne zakúša boj v štítovej hradbe, sa riadením osudu (Wyrd bið ful ãræd – Všetko riadi osud) dostáva na dvor kráľa Wessexu, pričom spoločne zažívajú prvotné porážky aj následné veľké víťazstva. Dánmi vychovaný „muž bez zeme“, navyše odmietajúci kresťanstvo a nenásilné riešenie konfliktov, vystupuje ako bodrý protipól v knihách zahrabaného, večne chorého a taktizujúceho kráľa. Ambivalentný vzťah oboch protagonistov osciluje medzi vzájomným pohŕdaním, nepochopením, potrebou obojstrannej pomoci a vo vyhrotených momentoch až nepriateľstvom. Dramatické vykreslenie vzťahu panovníka a veľmoža zaviazaného mu prísahou vernosti, no najmä následkov ich neraz protichodných činov je (pozor spoiler: Alfréd † 899) minimálne do šiestej knihy a tretej série hlavným motorom zápletky. Pritom možno oceniť aj originálne zakomponovanie historickými prameňmi doložených udalostí. Podobne ako pri skvelom seriáli Rím (2005–2007), aj Posledné kráľovstvo zasadzuje fiktívneho hlavného hrdinu do známych dejov (pravdepodobná smrť Ubbu pri Cynuite, Alfrédov odboj z mokradí pri Athelney, bitka pri Ethandune, Guthrumov krst), pričom Uhtred zvyčajne figuruje ako spolutvorca Alfrédových slávnych víťazstiev alebo príčina politického vývoja, ktorý poznáme z historických prác. O to príznačnejšie pôsobí moment, keď Alfréd nepovolí, aby bolo Uhtredove meno napriek jeho zásluhám vpísané do kroník. Veľmož z Bebbanburgu sa preto nedostane do „veľkých dejín“.

 

Atraktívny obraz včasného stredoveku

Víťazstvá Wessexu a neskôr aj Mercie nad severskými vojskami tak pomerne verne vychádzajú z historických udalostí. Mnohé vedľajšie postavy reprezentujú buď autentických dobových aktérov (Alfrédov životopisec Asser, manželka Ealswith, Aethelfred z Mercie, Ivar Bezkostný a i.), alebo sú minimálne niektorými historickými osobnosťami voľne inšpirované (Haesten, Knut, Sigurd Krvavovlasý). Zároveň platí, že mnohé postavy získavajú určitú hĺbku až pri čítaní, kým v seriáli, ktorý často podlieha určitej „televíznosti“, môžu niekedy pôsobiť iba ako jednorozmerné figúrky. To však nič nemení na skutočnosti, že napríklad na rozdiel od seriálových aj filmových Vikingov (Vikings, The 13th Warrior) tvorcovia Posledného kráľovstva zachovávajú rozumnú mieru a triezvosť pri autorskej (re)prezentácii včasnostredovekého sveta.

Pravda je, že priaznivci tzv. živej histórie a historickí šermiari budú pri niektorých kostýmoch nespokojne frflať, ale seriálová hmotná kultúra v porovnaní s dostupnými archeologickými nálezmi príliš neurazí. Týka sa to napríklad pomerne autentického (na pomery televízie) vykreslenia sídliskových a mestských lokácií, ktoré najmä svojou nie práve monumentálnou veľkosťou a prevahou drevenej architektúry celkom verne reprezentujú obraz historického osídlenia v anglosaskom období. Dokonca je príjemné vidieť, že aj taký kráľovský palác vo Wintanceasteri/Winchesteri je scénicky situovaný do staršej rímskej stavby, čo zodpovedá historickej polohe mocenského centra, ktoré medievistka Janet Nelson nazvala Alfrédovým „proto-hlavným mestom“. Aj keď kostýmy do väčšej či menšej miery podliehajú umeleckej licencii, niektoré spínadlá plášťov, časti zbroje či meče autori zjavne modelovali aj podľa archeologických nálezov z čias 7.–10. storočia.

Hoci zobrazenia Vikingov (na rozdiel od kníh) neraz zodpovedajú skôr stereotypným popisom latinských kronikárov, na druhej strane možno uznať, že hlavným zámerom seriálových tvorcov je poskytnutie napínavého a sugestívneho príbehu, kam asi patria aj krvilačné soldatesky. Kvalitám zápletky však príliš nepomáha, keď zdanlivo hlavnou túžbou každého Severana malo byť nezmyselné (a neekonomické) vraždenie civilného obyvateľstva, či odmietanie zajímania rukojemníkov, čo bolo inak bežnou sociálnou praxou bojujúcich strán. Zároveň však treba dať za pravdu autorovi knižnej predlohy, ktorý v jednom rozhovore výstižne skonštatoval: „Predpokladám (dúfam), že ľudia čítajú historické romány pre zábavu, nie v záujme vzdelania, aj keď stále môžu byť bránou do minulosti. Dobrý historický román by mal niektorých čitateľov nalákať k ďalšiemu objavovaniu, no mojou prácou nie je vzdelávať!“ Včasnostredoveký literát by možno uznanlivo pritakal: Sane, ut dicis.

 

Mgr. Matej Harvát vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2017 je interným doktorandom na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zaoberá sa včasným stredovekom v stredoeurópskom priestore, pozornosť venuje najmä 8. až 10. storočiu a transformačným procesom v strednom Podunajsku.

 

Použitá literatúra

Abels, R.: Alfred the Great: War, Kingship and Culture in Anglo-Saxon England. New York 1998.

Langlands, A./ Lavelle, R. (eds.): The Land of the English Kin. Studies in Wessex and Anglo-Saxon England in Honour of Professor Barbara Yorke. Leiden/Boston 2020.

Yorke, B.: Kings and Kingdoms of Early Anglo-Saxon England. London/New York 1990.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Netflix, Osprey

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Vznikol dokumentárny film o staršej dobe bronzovej

Vznikol dokumentárny film o staršej dobe bronzovej

Občianskeho združenia ARS ARETE sprístupňuje verejnosti prostredníctvom internetového magazínu HistoryWeb.sk trojdielny dokumentárny film Staršia doba bronzová. celý článok

Film 1917 vám ukáže realitu prvej svetovej vojny

Film 1917 vám ukáže realitu prvej svetovej vojny

Prvá svetová vojna nebýva častým námetom filmových režisérov. Keď sa však niekto tejto témy zhostí, väčšinou to stojí za to. Tak je to aj v prípade filmu 1917. celý článok

„Na festival!“ alebo historik ide na MFF Karlovy Vary

„Na festival!“ alebo historik ide na MFF Karlovy Vary

Pre historika má Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch špecifickú príchuť. Čo všetko bude možné vzhliadnuť na tohtoročnom? celý článok

Aké historické chyby mal seriál Černobyľ?

Aké historické chyby mal seriál Černobyľ?

Apríl 1986 – IBM uvádza na trh prvý komerčný laptop, Sovietsky zväz prehráva vojnu v Afganistane, Spojené štáty americké bombardujú Líbyu a to všetko sa deje na pozadí postupného „otepľovania“ vzťahov dvoch veľmocí v sprievode Falcovho „Rock Me Amadeus“ a „Decibelov lásky“ Michala Davida. celý článok

Cesty medi. Po stopách medi z vraku lode Bom Jesus

Cesty medi. Po stopách medi z vraku lode Bom Jesus

Nový dokumentárny film „Cesty medi“ prináša neopakovateľné nahliadnutie do histórie baníctva a metalurgie medi od neskorého stredoveku až po raný novovek. celý článok

Diskusia