Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Publikované : 03.04.2019 | Zobrazení: 8760 |
6 minút čítania

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. Aj dnes sa mnohí snažia prisvojiť si a využiť Štúra i štúrovcov, ale o ňom aj o celej generácii vedia len málo. Aj preto by sme ich mali lepšie poznať a vnímať ich aj ako ľudí s túžbami a ideálmi, ale aj s každodennými radosťami a starosťami. V tomto smere je dôležité vedieť aj to, že ako mladíci povystrájali viacero bláznovstiev.

 

Spomienky na mládenecké časy, predovšetkým na štúdiá v Bratislave, patria u viacerých národovcov k tým zásadným, na ktoré si po rokoch, na jeseň svojho života, pri písaní autobiografií a pamätí spomenú a zaznamenajú ich. Generáciám, ktoré prišli po nich, zanechali nesmierne pútavé, a neraz aj literárne atraktívne diela. Treba k nim však pristupovať s profesionálnym odstupom, keďže ide o dokumenty poznačené dobou.

Vo viacerých spomienkach na študentské časy je ich ústrednou postavou vedúca osobnosť generácie Ľudovít Štúr. On je ten, ktorému sa pripisuje jedinečné postavenie v slovenskej časti prešporského evanjelického lýcea. Kvetnato Štúra opisujú viacerí národovci, ale zaujímavé spomienky naňho nám zanechal aj najdlhšie žijúci člen tohto pokolenia Jozef Podhradský, ktorý napísal: Štúr prelamoval atmosféru ducha do epochy národnosti tak, ako Tolstoj prelamoval epochu subjektu do osoby [...] Národnosť je jadro ducha – zárod jadra, klíček, kľúč k individuálnemu vyvinovaniu. Týmto kľúčom otváral Štúr v Prešporku brány zakliatych v Slovanstve zámkov a vyklíňal k životu nebeské princezné, slovanské dušičky, ťahal ducha von z potvory do poézie života, intonoval Slovanstvu jadro duchovnej poézie, duchovného života. Do všech končín Slovanstva otvoril nám oblôčky. Nuž akoby sa k nemu nehrnula slovanská omladina...

 

Živé striebro v sladkých rožkoch

Podhradského rukopisná autobiografia napísaná na sklonku života ponúka aj malý náhľad do študentskej každodennosti a do neraz úsmevných hier a bláznovstiev poslucháčov lýcea. Aj napriek tomu, že, ako Jozef Podhradský píše: Nelumpovali sme. Nie žeby sme neboli mali aj na to kúštik talentu, ale nemali sme peniaze, predsa len ponúkol čitateľom svojho životopisu jednu, aj pre dnešného čitateľa úsmevnú príhodu.

Mladí štúrovci prichádzali na lýceum ako tínedžeri a chlapcov v tomto veku okrem študijných povinností zaujímalo predovšetkým víno a dievčatá. S tým je spojená aj príhoda, ktorú študenti vyviedli. Jeden z Podhradského spolužiakov, istý Chrenko z Trenčianskej stolice, talentovaný hudobník, doučoval v hre na klavír dcéru bohatého mešťana. Prepukla medzi nimi láska, ktorú pozvaním mladej devy na honosný bál prekazil istý bohatý barón. Z mladého študenta Chrenka sa vysmieval, tituloval ho ako „jedného trenčianskeho drotára“. Odmietnutím a nadávaním do „drotárov“ nebol pohoršený len mladík od Trenčína, ale celá družina slovenských študentov. Mladosť a pochabosť, ranená mužská pýcha a davový efekt mali za následok plánovanie pomsty: Celá konferencia sa vzbúrila. Pomsta! Pomsta! Drotára nám ponížil. Pomstu! Pristal aj Chrenko.“ Medzi mladíkmi bol aj istý pekársky učeň Gavora, ktorý už viac rokov pracoval ako pomocník u cukrára a podľa Podhradského: „Mal krátke fúzy vykrútené kolmo dohora.“ Práve tento pekársky učeň vymyslel plán, ako sa pomstiť, keď svojim druhom povedal, že odplatu za krivdu „pohľadáme v maškrtách. Ja napečiem dobrých sladkých praclíkov, rohlíčkov a cukrových srdiečok. Bude to naplnené živím striebrom. To neškodí a má len ten účinok, že človeka mimovoľne a ukrutne – preženie – jeden z vás oblečie sa za pekára s krošňou plnou tých praclíkov a s píšťalkou, a na 12 v noci vtancuje sa pískajúc si veselo valcev. Milé prekvapenie! Všetko bude mysleť, že to nejaký bohatý gróf prišiel, aby ich milým žartom zabavil.“ Podľa spomienok Jozefa Podhradského sa tak aj skutočne stalo a „pred polnočným ‚dámen valcom‘ prišiel preoblečený pekár. Zvedavé dámy hneď okolo krošne, koštovali, jedli, ponúkli svojich tanečníkov. Jak videl pekár svoju krošňu prázdnu, začal na píšťale lamentovať a vytancoval sa von z dvorany na ulicu a tu zmizol ako gáfor. Na to začne orchester polnočný damen valcev, ale sotva tančili niekoľko minút, mladé dámy – bola tam aj Amália – vytrhli sa tanečníkom z ruky a hľadali stolce sadnúť si. Prítomní lekári hneď vyskúmali, že praclíky napúšťané boli živým striebrom. 

Aj na takejto, pre dnešného čitateľa úsmevnej, no mstivej príhode vidieť mladých študentov, budúce elity národného hnutia, ako obyčajných ľudí so svojimi slabosťami, ktorí pod vplyvom davu neváhali pomstiť ranenú pýchu druha.

Živé striebro je dnes považované za jedovatú látku, ale čistá kovová ortuť má dezinfekčné účinky a v minulosti ju ľudia frekventovane využívali pri liečení rôznych chorôb. Používala sa aj ako preháňadlo, napokon, využili ju aj študenti a napustili ňou sladké buchty.

 

Devín, milý Devín, alebo keby sa o tom maléri dozvedeli Maďari... 

Medzi akcie spojené s mladíckymi rokmi štúrovcov, ktoré sa dostali nielen do memoárov, ale i do učebníc dejepisu, patrí známa vychádzka na Devín z konca apríla 1836. Známou je predovšetkým pre „národný krst“, ktorým mladíci prijali slovanské mená. Niektorí sa nimi pýšili počas celého života, iní ich takmer nepoužívali.

Devínsky hradný kolos si pre prijatie národných mien štúrovci nevybrali náhodne. Samotný hrad týčiaci sa na mohutnom skalnom brale pri sútoku Dunaja a Moravy pôsobí magicky a mýticky. Viažu sa k nemu dôležité dejinné udalosti a svojím charakterom a históriou zaujal aj mladú generáciu. Podľa mladých študentov boli zrúcaniny svedkami dôležitých hrdinských zápasov. Samotný hrad Devín sa do hľadáčika Ľudovíta Štúra a jeho druhov dostal aj prostredníctvom básní Jána Hollého. Tie sa v 30. rokoch 19. storočia stali značne obľúbenými a ovplyvnili mladých poslucháčov.

Devín má teda v historickej pamäti Slovákov miesto nielen ako dôležité sídlo Veľkej Moravy, ale aj vďaka tejto štúrovskej vychádzke. Hrad sa tak zaradil medzi popredné národné symboly i medzi dôležité miesta historickej pamäti Slovákov. Hradný kolos na sútoku dvoch riek ovplyvnil aj ďalšie generácie slovenských národovcov. V 60. rokoch 19. storočia sem prišla generácia Vendelína Kutlíka, dobovo nazývaného „Štúr šesťdesiatych rokov“, a nadviazala na svojich predchodcov, pretože tiež navštívili hrad a zorganizovali si tu vlastnú národnú slávnosť.

Vráťme sa však k „národnému krstu“ štúrovcov, ktorý mal aj menej známe dozvuky, ukazujúce ich ľudské stránky. Opäť ich máme doložené v memoároch, tentokrát ich zaznamenal druhý člen triumvirátu Štúr, Hurban, Hodža. Ten podrobne opísal tajné prípravy devínskej akcie, jej priebeh, i to, ako sa nadšení študenti pobrali vydarenú akciu osláviť. Zamierili na obed do devínskeho hostinca. I tam pokračovali v dobrej nálade. „Rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch, ktoré Bojislav pilno kontroloval. Hostinský zdal sa mať radosť z nás...,“ takto zapísal Hurban svoje spomienky približne o 40 rokov neskôr do prvej biografie Ľudovíta Štúra. Celá akcia sa takmer skončila fiaskom. Krčmoví hostia totiž v radosti skonzumovali oveľa viac pivových pohárov, ako si mohli dovoliť. Nemali dostatok peňazí na zaplatenie útrat a museli vyslať do Prešporka dvoch z vlastných radov, aby priniesli hotovosť.

Aj na tomto prípade vidieť mladých štúrovcov ako ľudí, ktorým chutil aj zlatistý mok, a teda ich minimálne v časoch ich štúdií možno vnímať ako tých, ktorí neboli zaprisahaní abstinenti. Tým, že sa na poslednú chvíľu vyhli hanbe a získali financie na zaplatenie účtu, ich vidíme ako ľudí chybujúcich, no zároveň vlastné chyby naprávajúcich.

 

 

Na Kriváni

S alkoholom má spojitosť aj ďalšia epizóda zaznamenaná zo spomienok štúrovcov. Tentokrát ju zapísal Janko Francisci. V lete 1844 sa on a ďalší národovci, už ako mladí muži, pri ceste cez Liptov vybrali na túru, aby zdolali Kriváň. Cieľ nebol vybraný náhodne, podľa vtedajších informácií verili, že išlo o najvyšší tatranský vrchol a jeho majestátny výzor z neho robil mýtický a obdivovaný vrch, ktorý sa aj vďaka záujmu štúrovcov stal národným symbolom.

Jánovi Franciscimu sa spoločne s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Jankom Kráľom a Jánom Goutom a s miestnym sprievodcom, „akýmsi Jankom z Východnej“, podarilo Kriváň pomerne hravo zdolať. Na vrchole pohostil sprievodca družinu chlebom, oštiepkom a fľaškou borovičky. Keď sa partia pri zostupe rozdelila, Hurban s Franciscim zablúdili. Na otázku, či to na tom mal zásluhu aj vypitý alkohol, dnes nedokážeme relevantne odpovedať. No paradoxom je, že Francisci len pár dní po tom, ako na Kriváni spoločne s ostanými národovcami vypil fľašku borovičky, založil v Levoči s inými národovcami spolok striezlivosti.

Podobných bláznovstiev mladých národovcov môže byť viacero. Historici v prameňoch ešte určite objavia viaceré. Ani ak by ich boli stovky či tisíce, nijako to neznižuje význam činnosti a ideály štúrovcov, za ktoré bojovali. Práve naopak, umožňuje nám to vidieť príslušníkov štúrovskej generácie  ako ľudí, nie ako ako mýtické bytosti.  

 

Mgr. Rastislav Molda, PhD., je absolventom Katolíckej univerzity v Ružomberku. Študoval a vedecký pobyt absolvoval aj na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V súčasnosti pracuje v Liptovskom múzeu v Ružomberku a externe prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Venuje sa výskumu dejín „dlhého” 19. storočia s dôrazom na formovanie slovenského národného hnutia, analýze etnických stereotypov, a skúma i vplyv školstva a umenia na utváranie národnej identity. Je autorom dvoch monografií, viacerých vedeckých štúdií a popularizačných článkov.

 

 

Pramene:

Ján Francisci: Vlastný životopis, 1909.

Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr, 2016.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

Rakúsky princ mohol byť lídrom poľskej revolúcie

Rakúsky princ mohol byť lídrom poľskej revolúcie

Arcivojvoda Karol sa napokon nestal biskupom, lež generálom, ktorý uštedril Napoleonovi jeho prvú porážku. Už menej známym faktom je, že, aspoň hypoteticky, dokonca ašpiroval aj na poľský trón. celý článok

Diskusia