Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Čo našli archeológovia v Meste slnka?

Publikované : 24.08.2015 | Zobrazení: 3536 |
7 minút čítania

Mesto, ktoré sa po grécky nazývalo Héliopolis, teda „Mesto slnka“, bolo jedným z najvýznamnejších miest starovekého Egypta. Jeho zvyšky v posledných rokoch skúmala spoločná egyptsko-nemecká misia pod vedením Dr. Ajmana Ašmava z univerzity v Ain Šamsu a Dr. Dietricha Raueho (Lipská univerzita).

V zatiaľ poslednej sezóne na jar 2015 sa im podarilo odkryť niekoľko zaujímavých objektov a nálezov, ktoré určite pomôžu pochopiť vývoj „Mesta Slnka“ – strediska slnečného  kultu a zároveň významného administratívneho a ekonomického centra a strediska vzdelanosti.

 

Poloha Héliopolisu

Ruiny Héliopolisu sa nachádzajú severovýchodne od dnešnej Káhiry v priestore dnešných predmestí el-Mataríja a Ain Šams. Mimochodom, Ain Šams znamená „Prameň Slnka“, preto je zrejmé, že miesto si svoju aureolu posvätného mesta spojeného so slnkom udržalo dodnes. Pre zaujímavosť ešte doplním, že v modernej Káhire sa nachádza štvrť, ktorá sa tiež volá Héliopolis. Ide o pomerne luxusnú časť Káhiry, ktorú založili v roku 1905. Vily tu vybudovali v tzv. héliopolskom štýle, ktorý kombinoval prvky arabského, perzského, ázijského a klasicistického staviteľstva. So starovekým mestom však má moderná štvrť spoločné len meno.

 

Egyptský názov

Napriek tomu, že Gréci pomenovali mesto podľa jeho zasvätenia, samotní starí Egypťania jeho názov nespájali priamo so slnkom. Nazývali ho Iunu, čo by sa dalo preložiť ako „Mesto pilierov“, prípadne „Pilierovo“. Toto pomenovanie sa odvodzuje od staroegyptského slova iun, „pilier“. Podľa niektorých egyptológov išlo o predmet, ktorý uctievali na lokalite odpradávna. Niekedy sa o ňom hovorilo ako o „slnečnom pilieri“. Iní bádatelia túto náboženskú symboliku odmietajú a význam slova hľadajú skôr v praktickej rovine.

V starovekom Héliopolise sa nachádzal hlavný chrám, kde sa uctievali božstvá spojené so slnkom, a to najmä Re a Atum. Re bol hlavným bohom slnka, personifikácia jeho sily a moci. Atum sa považoval za stvoriteľa sveta a takisto za boha večerného, zapadajúceho a nočného slnka. Po boku Rea a Atuma niekedy vystupuje boh Chepri, spájaný s ranným slnkom.

Héliopolský chrám vraj patril k najskvelejším stavbám v celom Egypte. Tradovalo sa, že jeho podlaha bola tak dokonale vyleštená, že sa v nej odrážali hviezdy na nočnej oblohe. Okrem božstiev spojených so slnkom alebo s niektorými jeho aspektmi sa v Héliopolise uctievalo niekoľko posvätných zvierat, napríklad býk Meruer alebo vták Benu.

Meruer (gréc. Mnevis) sa chápal ako pozemské vtelenie slnečného boha a Egypťania ho na reliéfoch zobrazovali ako čierneho býka bez zvláštnych znakov a so slnečným diskom medzi rohmi. V prípade vtáka Benu išlo pravdepodobne o trasochvosta (ľud. trasorítka), neskôr nahradeného volavkou, ktorú zobrazovali s dvoma dlhými perami na hlave. Benu sa spájal s motívmi znovuzrodenia, obnovy a života. Starí Gréci ho stotožňovali s bájnym fénixom.

Najposvätnejším predmetom v héliopoliskom chráme bol kameň benben. Mal symbolizovať posvätný prapahorok, ktorý sa v jednom okamihu zdvihol z vôd praoceána Nun a na ňom boh Atum stvoril svet. Niekedy sa kameň považoval za skamenené Atumovo sperma, pretože podľa jednej verzie príbehu o vzniku sveta stvoril Atum prvý pár bohov zo svojho semena. Benben mohol byť pôvodne meteorit. Žiaľ, nezachoval sa pre overenie tejto hypotézy.

Héliopolis bol metropolou trinásteho dolnoegyptského kraja. Jeho ekonomický význam pramenil z polohy neďaleko hory Gebel Ahmar, čo v arabčine znamená „Červená hora“. V týchto miestach sa ťažil kremenec, ktorý sa vyskytuje v širokom farebnom spektre, od zlatistého až po červený, čo mohlo pripomínať rôzne odtiene slnkom zaliateho neba. Preto Egypťania symbolicky spájali kameň z tejto hory so slnečným kultom. Mimochodom, staroegyptský názov pre horu znel Džu dešer, čo neznamená nič iné ako „Červená hora“.

Mesto sa stalo centrom astronomických pozorovaní. Na tento fakt môže odkazovať jednak titul a jednak odev héliopoliského veľkňaza. Ten sa nazýval ver mau – „najvyšší z pozorujúcich“ (oblohu – pozn. autorky) a nosil tmavomodrý odev s našitými hviezdami. Už minimálne od čias Strednej ríše (asi 1994 – 1797 pred n. l.) sa Héliopolis považoval za pokladnicu všetkého vedenia. Dokonca, podľa gréckej tradície, sa tu mali vzdelávať traja významní filozofi: Pytagoras, Hekataios z Milétu a Platón. Musel sa tu nachádzať aj rozsiahly chrámový archív, z ktorého sa, žiaľ, nič nezachovalo.

 

 

Héliopoliské obelisky

Do dnešných dní nezostalo zo starovekého mesta nič. Toto smutné konštatovanie zapríčinilo niekoľko faktorov: mesto ležalo v oblasti, kde vyrástli dve husto zaľudnené káhirské predmestia, ktoré sú zároveň priemyselným perifériami, čo tiež veľmi komplikuje archeologický výskum. Pod terajší stav Héliopolisu sa podpísala aj skutočnosť, že dlhé storočia slúžil ako zdroj lacného stavebného materiálu. Mnoho stavebných prvkov, ako napríklad obelisky, boli odvezené do iných miest, a to ako v rámci územia Egypta (napríklad do Alexandrie), tak aj mimo neho. Mnoho héliopoliských pamiatok sa roztrúsilo po celej ríši Alexandra Veľkého, veľa z nich sa dostalo do Ríma alebo do Konštantínopolu. V Ríme sa môžeme stretnúť s pôvodnými héliopoliskými obeliskami na námestiach Piazza del Popolo a Piazza della Rotonda. Dva obelisky známe ako Kleopatrine ihly sa v súčasnosti nachádzajú na Viktóriinom nábreží v Londýne a v Central Parku v New Yorku. Veľkej Británii a Spojeným štátom ich v priebehu 19. storočia darovali vtedajší egyptskí miestodržitelia. Cesta oboch Kleopatriných ihiel bola veľmi strastiplná – pôvodne ich vztýčili v Héliopolise, ale niekedy v ptolemaiovskom období (305 – 30 pred n. l.) boli prevezené do Alexandrie a v predminulom storočí sa dostali na iné kontinenty.

Zašlú slávu kedysi veľkolepého mesta dnes pripomína už iba jediný stojací obelisk, ktorý v héliopoliskom chráme nechal vztýčiť panovník 12. dynastie Senusret I. (asi 1964 – 1919 pred n. l.) pri príležitosti osláv troch desaťročí svojej vlády. V starom Egypte sa obelisky vztyčovali v pároch, čo je i prípad monumentov Senusreta I. V miestach ich pôvodného umiestnenia sa však dochoval už iba jeden.

 

Historický vývoj

Staršie archeologické výskumy uskutočnené v Héliopolise ukázali, že osídlenie oblasti siaha až do polovice 4. tisícročia pred n. l. Bolo totiž preskúmané preddynastické pohrebisko, kde sa nachádzali jednoduché hroby v kruhových alebo oválnych jamách. Takisto boli objavené hroby kôz a psov. Napriek tomu, že sa podarilo identifikovať „obydlia zosnulých“, sídlisko odkryté nebolo, takže zostáva nejasné, ako dávni obyvatelia tejto oblasti žili.

Nevieme, kedy Héliopolis získal svoj náboženský význam. Najstaršie doklady pre kultovú činnosť v meste pochádzajú zo začiatku 3. dynastie (asi 2700 – 2630 pred n. l.). Panovník Džoser, majiteľ prvej stupňovitej pyramídy, tu nechal vybudovať kamennú svätyňu – naos. Z tohto naosu sa dochovalo iba niekoľko zlomkov. V súčasnosti sa bloky z neho nachádzajú v zbierkach Egyptského múzea v Turíne. Sú na nich zobrazené výjavy z osláv panovníkovho jubilea, menovite uvádzajú dve ženy z kráľovho najbližšieho okolia, jeho manželku a dcéru. Pravdepodobne zachytávajú aj niektoré z héliopoliských božstiev. Je na nich napríklad zachované tzv. Sutechovo zviera. To má pomerne pretiahnutý ňufák a trojuholníkové uši. Bolo úzko spojené s bohom chaosu, búrok, púšte a bratovrahom Sutechom.

Sutech sa považoval za syna nebeskej bohyne Nuty a bol členom tzv. héliopoliského devätora. Išlo o skupinu deviatich bohov, potomkov héliopoliského boha – stvoriteľa Atuma. Predpokladá sa preto, že na blokoch mohla byť zachytená väčšina božstiev devätora. Tradícia héliopoliských obeliskov by potom siahala až do 6. dynastie (asi 2365 – 2180 pred n. l.), pričom dosiaľ najstarším objaveným obeliskom na lokalite je fragment z monumentu panovníka Tetiho.

Len veľmi ťažko sa dá rekonštruovať, ako sa mesto a chrám vyvíjali. V období Strednej ríše tu staval Senusret I. Podoba vtedajšieho chrámu sa dá do určitej miery poznať vďaka jednej skici, dochovanej na bridlicovej doske, ktorá sa dá takisto datovať do obdobia vlády Senusreta I. Na základe tohto prameňa môžeme usudzovať, že chrám mal krížový pôdorys a minimálne tri pylóny. V období Novej ríše pribudlo veľa monumentov od najrôznejších významných i menej významných panovníkov. O tom, ako héliopoliský chrám mohol vyzerať, vypovedá i stéla kráľa Pijeho (Pianchiho, asi 745 – 713 pred n. l.). Pije pochádzal z Núbie, rozprestierajúcej sa južne od Egypta. Podarilo sa mu ovládnuť Egypt a svoje veľké víťazstvo zaznamenal na stéle, ktorú umiestnil na Gebel Barkal. Miesto s množstvom chrámov zasvätených egyptskému bohu Amonovi sa nachádza až na 4. nílskom katarakte. Pianchi na stéle uvádza, že do Héliopolisu priplával od západu a pred vstupom do chrámu vykonal rituálnu očistu. Najskôr navštívil chrám zasvätený Reovi, ktorý sa mal nachádzať na východe pahorka a potom pokračoval cez svätyňu Benu do Atumovho chrámu na západe. Môžeme predpokladať, že chrám sa nachádzal na vyvýšenom mieste, ktoré sa podarilo odhaliť v širšom okolí dosiaľ stojaceho obelisku. Tento umelo vybudovaný pahorok mal s najväčšou pravdepodobnosťou v symbolickej rovine predstavovať tzv. Vysoký piesok, teda prvú pevninu, ktorá sa vynorila z nehybných a temných vôd praoceánu Nun.

 

Najnovšie objavy

K početným dokladom, vďaka ktorým môžeme získať predstavu o podobe tohto významného mesta, sa tento rok na jar pridali ďalšie. Egyptsko-nemeckému tímu sa totiž podarilo odkryť spodnú časť kaplnky tvorenú bazaltovými blokmi a fragment kráľovskej sochy s menom panovníka Nachtnebefa I., vládnuceho v 30. dynastii (380 – 343 pred n. l.).

Archeológovia objavili aj ďalšiu kráľovskú sochu, tentoraz panovníka Merenptaha, syna Ramessa II. z 19. dynastie (asi 1292 – 1186 pred n. l.), ktorá ho zobrazuje, ako obetuje bohom. Okrem toho zachytili bádatelia i sídliskové vrstvy s keramikou a ďalšími artefaktmi. Niektoré z týchto predmetov sa dajú datovať až do preddynastického obdobia. Zachytil sa aj 15 m široký tehlový múr tvoriaci ohradu okolo chrámu.

Posledné archeologické výskumy presláveného mesta staroveku prinášajú informácie o podobe mesta a chrámu. Môžeme iba dúfať, že ďalšie vykopávky pomôžu odkryť ďalšie zaujímavé fakty a prispejú novými čriepkami do „héliopoliskej“ mozaiky.

 

Mgr. Marie Peterková Hlouchová vyštudovala egyptológiu a históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Tu v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu. Zároveň pôsobí ako vedecká pracovníčka v Českom egyptologickom ústave. Podieľa sa na výskumoch v egyptskom Abúsíre. Venuje sa náboženským predstavám, a hlavne slnečnému kultu v období Starej ríše.

 

Použitá literatura

Loo, A. van/Bruwier, M. C.: Heliopolis. Brusel 2010.

Petrie, W. M. F./Meckay, E.: Heliopolis, Kafr Ammar and Shurafa. London 1915. Dostupné na internete: http://www.etana.org/sites/default/files/coretexts/15281.pdf.

Raue, D.: Heliopolis und das Haus des Re. Berlin 1999.

 

Internetové odkazy:

a) http://collezioni.museoegizio.it/

b) http://mephisto976.de/news/museum-statt-muellkippe-49315

 

Obrazová príloha: M. Peterková Hlouchová, J.Malátková, Museo Egizio di Torino, luxortimesmagazine

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Diskusia