Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Čo dnes vieme o exode Izraelitov z Egypta?

Publikované : 27.12.2014 | Zobrazení: 17867 |
12 minút čítania

Bol exodus Židov z Egypta historickou udalosťou? Pojem exodus je aj dnes súčasťou nášho kultúrneho povedomia. Používame ho pri opise úniku veľkého počtu ľudí z oblasti, kde táto skupina bola predtým nejakým spôsobom ohrozená.

 

Pre Židov, z kultúrneho prostredia ktorých pochádza, je exodus jedným z najdôležitejších príbehov a tradícií, je „pesachom“ (prechodom), dňom, keď Židia vyšli z Egypta a začali dlhú púť do zasľúbenej zeme, symbolom prechodu z otroctva do slobody. Na pamiatku tejto udalosti sa pre nich jarný mesiac, v ktorom sa táto udalosť udiala (pôvodne nazývaný hebrejsky „avív“, neskoršie asýrsky „nisan“), stal prvým mesiacom náboženského roka. Podľa biblickej knihy Exodus nechcel faraón prepustiť Izraelitov zo zajatia, preto v tú noc (pre Židov sa deň začína zotmením a končí sa podvečer nasledujúceho dňa) prechádzal Egyptom „ha mašchít“ – anjel Hubiteľ – a zabíjal všetko prvorodené v egyptskej krajine, okrem domov Izraelitov, ktorí mali veraje dverí pomazané krvou obetovaného baránka. Po tejto udalosti vyšli Izraeliti ešte v noci z Egypta.

Vzhľadom na význam týchto udalostí pre židovskú a kresťanskú tradíciu nie je div, že už hneď pri samotných počiatkoch archeologického bádania v Egypte v 19. storočí nachádzame snahy nájsť stopy pobytu biblických Izraelitov v Egypte. Tento bádateľský cieľ bol napríklad aj jedným z dôvodov založenia Egypt Exploration Society. Samozrejme, pri skúmaní biblických udalostí sa ťažko overujú príhody ako „desať egyptských rán“, ktoré Boh uštedril Egyptu – hoci aj pre túto oblasť existujú niektoré zaujímavé dokumenty, napr. tzv. Papyrus Ipuwer, ktorý sa však dnes datuje do obdobia niekoľko sto rokov pred predpokladaným dátumom exodu.

 

Mestá v krajina Góšen

Dnes po vyše sto rokoch výskumu sme na tomto poli prišli k určitým výsledkom. Panuje napríklad zhoda o tom, kde ležala biblická krajina Gošén, ktorú podľa Biblie Izraeliti pri svojom pobyte v Egypte obývali. V knihe Exodus sa píše, že Izraeliti v Egypte postavili mestá Ramzes a Pitom a tento fakt sa stal odrazovým mostíkom pri hľadaní tejto oblasti.Pôvodne sa predpokladalo, že Ramzesom je egyptský Džanet (klasický Tanis, hebrejský Coʻán, koptský Sán), dnešná oblasť San el-Hagar, ležiaca na pravom brehu tanitského (dnes už vyschnutého) ramena Nílu, kde bolo veľké mesto, v ktorom sa našlo veľa ramzesovských monumentov. To viedlo k presvedčeniu mnohých generácií egyptológov a biblistov, že slávne mesto sa nachádzalo práve tu. Problémom však bolo, že napriek výskytu ramzesovských monumentov, tu neboli žiadne stratigrafické vrstvy alebo keramické nálezy z tohto obdobia.

Až v 60. rokoch minulého storočia Manfred Bietak z Viedenskej univerzity na základe mapovania starých ramien Nílu objavil, že najvýchodnejším nílskym ramenom v ramzesovských časoch, na ktorom podľa starovekých dokumentov stálo mesto Pi-Ramesse (Ramzesov Dom), bolo pelúzske rameno (egyp. Reove vody), pričom tanitské rameno v tej dobe ešte neexistovalo. Hoci na povrchu tomu nič nenasvedčovalo, začal kopať a skúmať miesta s najväčšou koncentráciou ramzesovskej keramiky v blízkosti dediniek Qantir a Tell el-Dab‘a,  a až vtedy sa vynorilo skutočné Pi-Ramesse (už predtým navrhoval túto lokalizáciu na základe svojich vykopávok na mieste Mahmúd Hamza). Neskôr sa zistilo, že okolo r. 1060 pred n. l. sa začalo pelúzske rameno Nílu zanášať a tak sa mesto presťahovalo (v starovekých dokumentoch o tom nenachádzame žiadnu zmienku) do asi 30 km vzdialeného Tanisu, kde sa vytvorilo nové, tanitské rameno. Práve toto prenesenie veľkého množstva ramzesovských monumentov z Qantiru do San el-Hagaru spôsobilo omyl egyptológov a biblistov.

Čo sa týka druhého mesta Pitom (Pir-Atum – Dom [boha] Atuma), na základe staroegyptských dokumentov panuje zhoda, že ležalo v plytkom údolí s dnešným názvom Wádí Tumilát, ktoré je veľmi starým vyschnutým mŕtvym ramenom Nílu, aj keď čiastočne zaplavovaním do 20. stor. n. l. Toto údolie leží juhovýchodne od pelúzskeho ramena Nílu. Ako miesto biblického Pitomu prichádzajú do úvahy dva najväčšie archeologické pahorky v tomto údolí – Tell el-Maschúta a Tell er-Retábí, o čom si viac povieme nižšie.

Tieto dve najvýchodnejšie oblasti egyptskej delty boli teda biblickou krajinou Góšen. Územie, hlavne Wádí Tumilát, poskytovalo ideálne podmienky na polokočovný život, ktorým boli raní Izraeliti charakteristickí.

 

Čas a historicita exodu

Hoci ohľadom lokalizácie krajiny Góšen dnes panuje zhoda, ešte stále sa vedie diskusia ohľadom tzv. historicity izraelitského pobytu v Egypte, teda či Izraeliti v Egypte žili, a ak áno, v akom čase. Na prvý pohľad to vyzerá byť opäť relatívne jednoduché. Biblická Prvá kniha kráľov 6,1 hovorí, že kráľ Šalamún začal stavať jeruzalemský chrám v 4. roku svojho panovania, 480 rokov od východu synov Izraela z Egypta. Keďže na základe zladenia biblickej, mezopotámskej a egyptskej chronológie vieme, že Šalamún panoval približne v rokoch 970 – 930 pred n. l., jednoduchým výpočtom sa dostaneme k roku 1446 pred n. l. pre exodus z Egypta a k roku 1406 pred n. l. pre príchod Izraelitov do južného Kanaánu (po 40-ročnom putovaní po púšti), teda do oblasti zhruba dnešného Jordánska, Palestíny a Izraela.

Tento dátum je však problematický. V Egypte zodpovedá času, keď silná egyptská 18. dynastia, reprezentovaná panovníkmi ako Thutmose III. a Amenhotep II., uskutočnila ovládnutie Kanaánu, do ktorého mali presne v tom čase prísť Izraeliti a ktorého skoro celú južnú časť mali vtedy dobyť. Zo všetkých období je práve toto na obsadenie Izraelitmi najmenej vhodné, a čo je najdôležitejšie, hoci z tohto obdobia máme pomerne veľa egyptských dokumentov opisujúcich situáciu vo vtedajšom Kanaáne, v žiadnom z nich sa nespomína meno „Izrael“ ani žiadne strety s inými dobyvateľmi. Rovnako sa zdá byť iná než v 15. stor. pred n. l. politická situácia vo vtedajšom Kanaáne, opisovaná v biblickej knihe Jozue.

A v biblickom texte sa objavujú aj iné nezrovnalosti. Mesto Ramzes budované Izraelitmi v Egypte mohlo existovať najskôr v 13. storočí. pred n. l., lebo až vtedy sa dostala k moci silná ramzesovská dynastia. K tomu sa pridávajú ďalšie fakty.

Už v roku 1896 objavil nestor egyptskej archeológie Flinders Petrie v egyptských Tébach stélu pochádzajúcu približne z r. 1210 pred n. l., zhotovenú synom Ramzesa II. Merneptahom, ktorá sa následne začala nazývať „Izraelská stéla“ (hoci väčšinou sa venuje víťazstvám nad Líbyjcami a ich spojencami) alebo „Merneptahova stéla“, pretože obsahuje najranejšiu historickú zmienku mena „Izrael“ ako pomenovanie konkrétnej sociálnej skupiny.

Takisto sa vedelo, že približne na konci 13. a na začiatku 12. storočia pred n. l. začínal Egypt strácať nad Kanaánom kontrolu, v kanaánskom priestore bolo zničených veľa miest a začala sa úplne iná éra, éra dominancie menších miestnych národov.

Nakoniec v 70. rokoch minulého storočia izraelskí archeológovia na tzv. západnom brehu Jordánu (po obsadení týchto palestínskych území Izraelom v tzv. šesťdňovej vojne v r. 1967) objavili dedinské sídla z konca 13. a začiatku 12. storočia pred n. l., ktoré na základe ich charakteru nazvali protoizraelitskými. Súčasná politická situácia je teda paradoxná, pretože dnešný štát Izrael sa rozkladá na území, ktoré väčšinu času ovládali jeho rivali, ako Kanaánci, Churiti, Filištínci, Féničania a Gréci, zatiaľ čo územie budúceho palestínskeho štátu sa rozkladá v oblasti, ktorá sa pokladá za historické jadro Izraela. Všetky tieto fakty ukazujú na koniec 13. stor. pred n. l. ako na najpravdepodobnejší čas exodu Izraelitov z Egypta a ich prienik do Kanaánu. Z týchto dôvodov sa dnes väčšina učencov, ktorí pokladajú exodus za historickú udalosť, prikláňa k tomuto obdobiu. No aj s týmto datovaním sú vážne problémy. Pri bližšom skúmaní sa ukázalo, že mestá vo vtedajšom Kanaáne boli zničené v rozpätí približne 100 rokov, čo nemôže zodpovedať ťaženiam pod vedením jedného vodcu, ako sa to opisuje v knihe Jozue. Čo je dôležitejšie, niektoré mestá opisované v knihe Jozue neboli v tom čase obývané (najznámejší príklad je asi Jericho), nemohli byť teda ani dobyté. A čo je možno najdôležitejšie, materiálna kultúra objavených protoizraelitských dedín na západnom brehu Jordánu nesvedčí o nedávnom príchode z Egypta, ale vykazuje znaky miestnej kanaánskej kultúry – akoby teda obyvatelia týchto dedín mali bezprostredný pôvod v miestnom Kanaáne, a nie v Egypte. Z tohto dôvodu sa dnes väčšina vedcov domnieva, že exodus z Egypta je len neskorším mytologickým a ideologickým príbehom, ktorý prípadne mohol mať nejaké historické jadro v malej skupine otrokov, ktorí z Egypta utiekli, má však pomerne málo historických prvkov, ktoré sú opisované v Biblii. Miesto toho vidia pôvod Izraela v Kanaáne, pričom mohlo ísť o kočovníkov z územia dnešného Jordánska alebo zo západného brehu, prípadne o miestnych kanaánskych rebelujúcich drobných poľnohospodárov.

Osobne sa domnievam, že exodus a následné dobytie Kanaánu sú viac historické, ako sa v súčasnosti predpokladá, ale tieto udalosti nenastali v 13. stor. pred n. l., ale začiatkom (exodus) a koncom (dobytie Kanaánu) 16. stor. pred n. l. Samozrejme, nemožno tu ísť do detailov, no v biblickom texte sú určité znaky (je ich viac pre vtedajší Kanaán než pre Egypt), ktoré svedčia pre tento dátum.

V období okolo r. 1530 pred n. l. nastalo rozsiahle zničenie južného kanaánskeho priestoru (pričom egyptológovia sa zhodujú v tom, že ho nespôsobili Egypťania). Tomuto priestoru vládli vtedy Amorejci, opevnenia ich miest boli vtedy výnimočne mohutné, čo sa pri opevneniach zopakovalo až o stovky rokov neskôr. Samotný biblický dátum 1446 pred n. l. je bližší času konca 16. stor. pred n. l. (treba mať na pamäti, že číslo 480 rokov je len približné, symbolické; 12 generácií po 40 rokov, ako sa to chápe v biblickej tradícii). Štruktúra osídlenia a zničené mestá opisované v knihe Jozue korešpondujú s týmto obdobím – dominantný Chacór so Šimrónom na severe, Aškelón, Ekron a Gaza na pobrežnej nížine, Arad na juhu, amorejské kráľovstvá v Zajordánsku, a Jericho v údolí Jordánu. Presne takto Biblia opisuje južný Kanaán v čase Jozuovho dobytia, čo z archeologického hľadiska zodpovedá koncu 16. stor. pred n. l.

 

Situácia v Egypte

Ak by teda dobytie Kanaánu nastalo okolo r. 1530 pred n. l., čas exodu z Egypta by mal spadať (po biblickom 40-ročnom putovaní v púšti) zhruba do r. 1580 – 1570 pred n. l., keď v Egypte vládli Hyksósi. Mesto Ramzes vtedy tiež existovalo, bolo rovnako dôležité ako v 13. stor. (bolo hyksóskym hlavným mestom) a volalo sa Hatwaret (pogréčtene Avaris). V pozoruhodnej zhode so znakmi z Kanaánu, ako ukazujú výskumy Carol Redmountovej z Kalifornskej univerzity v Berkeley, aj v údolí Wádí Tumilát bolo iba v 16. stor. pred n. l. husté polokočovné osídlenie, ktoré sa už potom neopakovalo až do helenisticko-rímskeho obdobia...

S osídlením Wádí Tumilát súvisí aj vyššie zmienená lokalizácia mesta Pitom – ako o tom svedčia dokumenty, je veľmi pravdepodobné, že názvom Pitom boli nazývané oba telly, Maschúta aj Retábí, podľa toho, ktorý z nich v konkrétnom historickom období územiu wádí dominoval (vieme, že staroegyptské monumenty sa prenášali z jedného miesta na druhé). Vedci, ktorí pokladajú exodus za historickú udalosť, odohrávajúcu sa v 13. stor. pred n. l., považujú za Pitom Tell er-Retábí (pretože vtedy to bolo najväčšie sídlo v údolí). Tí, ktorí pobyt Izraelitov v Egypte pokladajú za nehistorický, vychádzajúci z ideologických potrieb izraelitskej spoločnosti v 7. – 5. stor. pred n. l., kladú Pitom na Tell el-Maschútu, pretože vtedy dominoval osídleniu wádí. V 16. stor. pred n. l. boli osídlené obidva tieto telly, preto sa podľa môjho názoru biblický Pitom nachádzal na tom z nich, ktorý bol v tomto období väčším sídlom – čo však v súčasnosti ešte nevieme...

V tomto období tiež vládli dvaja panovníci, Chaján a Maibre, ktorých mená majú pozoruhodnú podobnosť s neskoršími pogréčtenými formami Iannes a Iambres, ktorými sú v Novom zákone (2 Tim 3,8) označení dvaja muži, ktorí sa postavili Mojžišovi. Toto z mnohých hľadísk veľmi zaujímavé obdobie egyptských dejín, tzv. druhé prechodné obdobie, dnes nie je až také prebádané, aby sme mohli určiť presné roky vlády jednotlivých panovníkov. Ako uvádzajú poprední egyptológovia Donald Redford a James Allen, faraón Chaján je identifikovaný s kráľom menom Iannas, ktorého ako hyksóskeho kráľa spomína Josephus Flavius, vychádzajúc z diela egyptského historika Manetha. Pri jeho mene prvá slabika „cha“ vypadla pred palatálou „j“, čo je pri prenose a prepise do gréčtiny bežné. Meno Iambres sa zasa zdá byť tzv. metatézou zmenené meno faraóna menom Maibre, podobne ako je Rachef, staviteľ druhej najväčšej pyramídy, niekedy nazývaný Chafre... Chaján by teda mohol byť faraónom exodu (zvyčajne je považovaný za neskôr vládnuceho) a Iambre faraónom Mojžišovho úteku (pred ktorým Mojžiš utiekol do Midiánu). Je určite zaujímavé, že nedávno bol v Tell el-Dab‘a objavený palác, ktorý je na základe nálezov v ňom nájdených považovaný za Chajánov.

 

Ďalšie otázky

 V súvislosti s exodom sa, samozrejme, vynárajú aj iné otázky. Počty udávajúce, že Egypt pri exode opustilo 600 000 mužov, okrem žien a detí, teda okolo 2 milióny ľudí, sú, prirodzene, nereálne, keďže v celom Egypte mohlo v tom čase žiť okolo 2 – 3,5 milióna obyvateľov. Tieto čísla však nemusia byť až také prekvapujúce, pretože je známe, že pre prenose tradícií a príbehov sa ako prvé stratia čísla a mená, zatiaľ čo jadro príbehu si je schopné podržať svoje pôvodné prvky dlhšie. Iný biblický verš uvádza, že po prekročení Jordánu vkročilo na jerišskú pláň 40 000 mužov, čo by určite bolo reálnejšie číslo.

Častou mylnou predstavou je tiež „prechod cez Červené more“. Hebrejský originál uvádza výraz „jám súf“, čo znamená „Trstinové more“, ktorým mohla byť akákoľvek väčšia vodná plocha, teda aj jazero, ktorých v oblasti dnešného Suezského prieplavu je a bolo niekoľko. Kontext biblickej knihy Exodus skôr naznačuje, že miesto prechodu „mora“ sa mohlo nachádzať skôr v oblasti dnešného Krokodílieho jazera pri meste Ismailíja alebo ešte pravdepodobnejšie trochu viac na sever v oblasti bývalých jazier Ballah (vysušených počas stavby Suezského kanála). Z tejto oblasti viedla aj jedna z ciest na východ.

Ďalšou skutočnosťou, s ktorou má súčasný človek pri čítaní príbehu o exode problémy, sú „tvrdé veci“ (ako napr. zabitie všetkých prvorodených v Egypte bez rozdielu), ktoré sú uvedené v jeho opise. Tu však treba mať na pamäti, že tento príbeh nebol primárne určený pre ľudí s našou (dnešnou) mentalitou, ale pre iné publikum, starovekého človeka, ktorý sa na mnohé veci díval inak ako my dnes.

Ako už bolo povedané, vzhľadom na miesto exodu v našej kultúre je prirodzené, že jeho pomerne známe udalosti podnecujú ľudskú predstavivosť, čoho svedectvom je aj najnovší film Exodus: Bohovia a králi.

Postoje k udalostiam v príbehu exodu sa, samozrejme, rôznia, ako to ilustruje aj diskusia k traileru najnovšieho filmu. Od názorov „konečne si tento biblický príbeh našiel žáner, do ktorého patrí – fantasy“ až po názory, ktoré týmto udalostiam pripisujú reálnu historickú hodnotu. Môžeme len dúfať, že nové archeologické a literárne výskumy viac osvetlia tento príbeh, čo nám umožní posunúť sa bližšie k pravdivejšiemu obrazu o ňom...

 

 

Ľuboš Podhorský je nezávislým bádateľom, ktorý sa zaujíma o rané biblické dejiny v kontexte starovekého Blízkeho východu a o vplyv náboženských predstáv ľudí staroveku na ich spoločenské systémy. V súčasnosti píše monografiu zaoberajúcu sa tzv. historicitou Jozuovho dobytia Kanaánu. Jej druhou zamýšľanou časťou má byť práve tzv. pobyt Izraelitov v Egypte. 

 

Použitá literatúra

 Dever, W. G.: Kdo byli první Izraelci a odkud prišli? Praha 2010.

Finkelstein, I./Silberman, N.: Objevování Bible. Svatá Písma Izraele ve světle moderní archeologie. Praha 2007.

Hoffmeir, J. K.: Israel in Egypt. Evidence for the Authenticity of the Exodus Tradition. New York 1996.

Kitchen, K. A.: On the Reliability of the Old Testament. Michigan/Cambridge 2003.

Podhorský, Ľ.: Pohľad na Egypt a krajinu Góšen z hľadiska exodu v pol. 16. stor. pred n. l. Studia Biblica Slovaca 3:1, 2011, 86 – 114.

Redford, D. B.: Egypt, Canaan, and Israel in Ancient Times. Princeton 1993.

 

Obrazová príloha: Ľ. Podhorský Barracuda Movie, 20th Century Foxwww.wikipedia.org, Aigyptos

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Egypt zakázal premietanie filmu Exodus...

Egypt zakázal premietanie filmu Exodus...

Niektoré moslimské krajiny zakázali premietanie filmu Ridleyho Scotta Exodus: Bohovia a králi. celý článok

Kde sa narodil Ježiš?

Kde sa narodil Ježiš?

Všetci vieme, čo sa stalo v tú tichú a svätú noc. Potom ako Máriu navštívil anjel, začala sa pre jej rodinu „neočakávaná cesta“ (ak si môžeme pomôcť názvom prvej časti hobitovskej trilógie). celý článok

Mal Ježiš manželku?

Mal Ježiš manželku?

Svetové médiá po čase opäť zaplavili informácie o papyruse spomínajúcom Ježišovu manželku. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Diskusia