Čo dnes vieme o exode Izraelitov z Egypta?

Publikované : 27.12.2014 | Komentárov: 4 | Zobrazení: 14480

Bol exodus Židov z Egypta historickou udalosťou? Pojem exodus je aj dnes súčasťou nášho kultúrneho povedomia. Používame ho pri opise úniku veľkého počtu ľudí z oblasti, kde táto skupina bola predtým nejakým spôsobom ohrozená.

 

Pre Židov, z kultúrneho prostredia ktorých pochádza, je exodus jedným z najdôležitejších príbehov a tradícií, je „pesachom“ (prechodom), dňom, keď Židia vyšli z Egypta a začali dlhú púť do zasľúbenej zeme, symbolom prechodu z otroctva do slobody. Na pamiatku tejto udalosti sa pre nich jarný mesiac, v ktorom sa táto udalosť udiala (pôvodne nazývaný hebrejsky „avív“, neskoršie asýrsky „nisan“), stal prvým mesiacom náboženského roka. Podľa biblickej knihy Exodus nechcel faraón prepustiť Izraelitov zo zajatia, preto v tú noc (pre Židov sa deň začína zotmením a končí sa podvečer nasledujúceho dňa) prechádzal Egyptom „ha mašchít“ – anjel Hubiteľ – a zabíjal všetko prvorodené v egyptskej krajine, okrem domov Izraelitov, ktorí mali veraje dverí pomazané krvou obetovaného baránka. Po tejto udalosti vyšli Izraeliti ešte v noci z Egypta.

Vzhľadom na význam týchto udalostí pre židovskú a kresťanskú tradíciu nie je div, že už hneď pri samotných počiatkoch archeologického bádania v Egypte v 19. storočí nachádzame snahy nájsť stopy pobytu biblických Izraelitov v Egypte. Tento bádateľský cieľ bol napríklad aj jedným z dôvodov založenia Egypt Exploration Society. Samozrejme, pri skúmaní biblických udalostí sa ťažko overujú príhody ako „desať egyptských rán“, ktoré Boh uštedril Egyptu – hoci aj pre túto oblasť existujú niektoré zaujímavé dokumenty, napr. tzv. Papyrus Ipuwer, ktorý sa však dnes datuje do obdobia niekoľko sto rokov pred predpokladaným dátumom exodu.

 

Mestá v krajina Góšen

Dnes po vyše sto rokoch výskumu sme na tomto poli prišli k určitým výsledkom. Panuje napríklad zhoda o tom, kde ležala biblická krajina Gošén, ktorú podľa Biblie Izraeliti pri svojom pobyte v Egypte obývali. V knihe Exodus sa píše, že Izraeliti v Egypte postavili mestá Ramzes a Pitom a tento fakt sa stal odrazovým mostíkom pri hľadaní tejto oblasti.Pôvodne sa predpokladalo, že Ramzesom je egyptský Džanet (klasický Tanis, hebrejský Coʻán, koptský Sán), dnešná oblasť San el-Hagar, ležiaca na pravom brehu tanitského (dnes už vyschnutého) ramena Nílu, kde bolo veľké mesto, v ktorom sa našlo veľa ramzesovských monumentov. To viedlo k presvedčeniu mnohých generácií egyptológov a biblistov, že slávne mesto sa nachádzalo práve tu. Problémom však bolo, že napriek výskytu ramzesovských monumentov, tu neboli žiadne stratigrafické vrstvy alebo keramické nálezy z tohto obdobia.

Až v 60. rokoch minulého storočia Manfred Bietak z Viedenskej univerzity na základe mapovania starých ramien Nílu objavil, že najvýchodnejším nílskym ramenom v ramzesovských časoch, na ktorom podľa starovekých dokumentov stálo mesto Pi-Ramesse (Ramzesov Dom), bolo pelúzske rameno (egyp. Reove vody), pričom tanitské rameno v tej dobe ešte neexistovalo. Hoci na povrchu tomu nič nenasvedčovalo, začal kopať a skúmať miesta s najväčšou koncentráciou ramzesovskej keramiky v blízkosti dediniek Qantir a Tell el-Dab‘a,  a až vtedy sa vynorilo skutočné Pi-Ramesse (už predtým navrhoval túto lokalizáciu na základe svojich vykopávok na mieste Mahmúd Hamza). Neskôr sa zistilo, že okolo r. 1060 pred n. l. sa začalo pelúzske rameno Nílu zanášať a tak sa mesto presťahovalo (v starovekých dokumentoch o tom nenachádzame žiadnu zmienku) do asi 30 km vzdialeného Tanisu, kde sa vytvorilo nové, tanitské rameno. Práve toto prenesenie veľkého množstva ramzesovských monumentov z Qantiru do San el-Hagaru spôsobilo omyl egyptológov a biblistov.

Čo sa týka druhého mesta Pitom (Pir-Atum – Dom [boha] Atuma), na základe staroegyptských dokumentov panuje zhoda, že ležalo v plytkom údolí s dnešným názvom Wádí Tumilát, ktoré je veľmi starým vyschnutým mŕtvym ramenom Nílu, aj keď čiastočne zaplavovaním do 20. stor. n. l. Toto údolie leží juhovýchodne od pelúzskeho ramena Nílu. Ako miesto biblického Pitomu prichádzajú do úvahy dva najväčšie archeologické pahorky v tomto údolí – Tell el-Maschúta a Tell er-Retábí, o čom si viac povieme nižšie.

Tieto dve najvýchodnejšie oblasti egyptskej delty boli teda biblickou krajinou Góšen. Územie, hlavne Wádí Tumilát, poskytovalo ideálne podmienky na polokočovný život, ktorým boli raní Izraeliti charakteristickí.

 

Čas a historicita exodu

Hoci ohľadom lokalizácie krajiny Góšen dnes panuje zhoda, ešte stále sa vedie diskusia ohľadom tzv. historicity izraelitského pobytu v Egypte, teda či Izraeliti v Egypte žili, a ak áno, v akom čase. Na prvý pohľad to vyzerá byť opäť relatívne jednoduché. Biblická Prvá kniha kráľov 6,1 hovorí, že kráľ Šalamún začal stavať jeruzalemský chrám v 4. roku svojho panovania, 480 rokov od východu synov Izraela z Egypta. Keďže na základe zladenia biblickej, mezopotámskej a egyptskej chronológie vieme, že Šalamún panoval približne v rokoch 970 – 930 pred n. l., jednoduchým výpočtom sa dostaneme k roku 1446 pred n. l. pre exodus z Egypta a k roku 1406 pred n. l. pre príchod Izraelitov do južného Kanaánu (po 40-ročnom putovaní po púšti), teda do oblasti zhruba dnešného Jordánska, Palestíny a Izraela.

Tento dátum je však problematický. V Egypte zodpovedá času, keď silná egyptská 18. dynastia, reprezentovaná panovníkmi ako Thutmose III. a Amenhotep II., uskutočnila ovládnutie Kanaánu, do ktorého mali presne v tom čase prísť Izraeliti a ktorého skoro celú južnú časť mali vtedy dobyť. Zo všetkých období je práve toto na obsadenie Izraelitmi najmenej vhodné, a čo je najdôležitejšie, hoci z tohto obdobia máme pomerne veľa egyptských dokumentov opisujúcich situáciu vo vtedajšom Kanaáne, v žiadnom z nich sa nespomína meno „Izrael“ ani žiadne strety s inými dobyvateľmi. Rovnako sa zdá byť iná než v 15. stor. pred n. l. politická situácia vo vtedajšom Kanaáne, opisovaná v biblickej knihe Jozue.

A v biblickom texte sa objavujú aj iné nezrovnalosti. Mesto Ramzes budované Izraelitmi v Egypte mohlo existovať najskôr v 13. storočí. pred n. l., lebo až vtedy sa dostala k moci silná ramzesovská dynastia. K tomu sa pridávajú ďalšie fakty.

Už v roku 1896 objavil nestor egyptskej archeológie Flinders Petrie v egyptských Tébach stélu pochádzajúcu približne z r. 1210 pred n. l., zhotovenú synom Ramzesa II. Merneptahom, ktorá sa následne začala nazývať „Izraelská stéla“ (hoci väčšinou sa venuje víťazstvám nad Líbyjcami a ich spojencami) alebo „Merneptahova stéla“, pretože obsahuje najranejšiu historickú zmienku mena „Izrael“ ako pomenovanie konkrétnej sociálnej skupiny.

Takisto sa vedelo, že približne na konci 13. a na začiatku 12. storočia pred n. l. začínal Egypt strácať nad Kanaánom kontrolu, v kanaánskom priestore bolo zničených veľa miest a začala sa úplne iná éra, éra dominancie menších miestnych národov.

Nakoniec v 70. rokoch minulého storočia izraelskí archeológovia na tzv. západnom brehu Jordánu (po obsadení týchto palestínskych území Izraelom v tzv. šesťdňovej vojne v r. 1967) objavili dedinské sídla z konca 13. a začiatku 12. storočia pred n. l., ktoré na základe ich charakteru nazvali protoizraelitskými. Súčasná politická situácia je teda paradoxná, pretože dnešný štát Izrael sa rozkladá na území, ktoré väčšinu času ovládali jeho rivali, ako Kanaánci, Churiti, Filištínci, Féničania a Gréci, zatiaľ čo územie budúceho palestínskeho štátu sa rozkladá v oblasti, ktorá sa pokladá za historické jadro Izraela. Všetky tieto fakty ukazujú na koniec 13. stor. pred n. l. ako na najpravdepodobnejší čas exodu Izraelitov z Egypta a ich prienik do Kanaánu. Z týchto dôvodov sa dnes väčšina učencov, ktorí pokladajú exodus za historickú udalosť, prikláňa k tomuto obdobiu. No aj s týmto datovaním sú vážne problémy. Pri bližšom skúmaní sa ukázalo, že mestá vo vtedajšom Kanaáne boli zničené v rozpätí približne 100 rokov, čo nemôže zodpovedať ťaženiam pod vedením jedného vodcu, ako sa to opisuje v knihe Jozue. Čo je dôležitejšie, niektoré mestá opisované v knihe Jozue neboli v tom čase obývané (najznámejší príklad je asi Jericho), nemohli byť teda ani dobyté. A čo je možno najdôležitejšie, materiálna kultúra objavených protoizraelitských dedín na západnom brehu Jordánu nesvedčí o nedávnom príchode z Egypta, ale vykazuje znaky miestnej kanaánskej kultúry – akoby teda obyvatelia týchto dedín mali bezprostredný pôvod v miestnom Kanaáne, a nie v Egypte. Z tohto dôvodu sa dnes väčšina vedcov domnieva, že exodus z Egypta je len neskorším mytologickým a ideologickým príbehom, ktorý prípadne mohol mať nejaké historické jadro v malej skupine otrokov, ktorí z Egypta utiekli, má však pomerne málo historických prvkov, ktoré sú opisované v Biblii. Miesto toho vidia pôvod Izraela v Kanaáne, pričom mohlo ísť o kočovníkov z územia dnešného Jordánska alebo zo západného brehu, prípadne o miestnych kanaánskych rebelujúcich drobných poľnohospodárov.

Osobne sa domnievam, že exodus a následné dobytie Kanaánu sú viac historické, ako sa v súčasnosti predpokladá, ale tieto udalosti nenastali v 13. stor. pred n. l., ale začiatkom (exodus) a koncom (dobytie Kanaánu) 16. stor. pred n. l. Samozrejme, nemožno tu ísť do detailov, no v biblickom texte sú určité znaky (je ich viac pre vtedajší Kanaán než pre Egypt), ktoré svedčia pre tento dátum.

V období okolo r. 1530 pred n. l. nastalo rozsiahle zničenie južného kanaánskeho priestoru (pričom egyptológovia sa zhodujú v tom, že ho nespôsobili Egypťania). Tomuto priestoru vládli vtedy Amorejci, opevnenia ich miest boli vtedy výnimočne mohutné, čo sa pri opevneniach zopakovalo až o stovky rokov neskôr. Samotný biblický dátum 1446 pred n. l. je bližší času konca 16. stor. pred n. l. (treba mať na pamäti, že číslo 480 rokov je len približné, symbolické; 12 generácií po 40 rokov, ako sa to chápe v biblickej tradícii). Štruktúra osídlenia a zničené mestá opisované v knihe Jozue korešpondujú s týmto obdobím – dominantný Chacór so Šimrónom na severe, Aškelón, Ekron a Gaza na pobrežnej nížine, Arad na juhu, amorejské kráľovstvá v Zajordánsku, a Jericho v údolí Jordánu. Presne takto Biblia opisuje južný Kanaán v čase Jozuovho dobytia, čo z archeologického hľadiska zodpovedá koncu 16. stor. pred n. l.

 

Situácia v Egypte

Ak by teda dobytie Kanaánu nastalo okolo r. 1530 pred n. l., čas exodu z Egypta by mal spadať (po biblickom 40-ročnom putovaní v púšti) zhruba do r. 1580 – 1570 pred n. l., keď v Egypte vládli Hyksósi. Mesto Ramzes vtedy tiež existovalo, bolo rovnako dôležité ako v 13. stor. (bolo hyksóskym hlavným mestom) a volalo sa Hatwaret (pogréčtene Avaris). V pozoruhodnej zhode so znakmi z Kanaánu, ako ukazujú výskumy Carol Redmountovej z Kalifornskej univerzity v Berkeley, aj v údolí Wádí Tumilát bolo iba v 16. stor. pred n. l. husté polokočovné osídlenie, ktoré sa už potom neopakovalo až do helenisticko-rímskeho obdobia...

S osídlením Wádí Tumilát súvisí aj vyššie zmienená lokalizácia mesta Pitom – ako o tom svedčia dokumenty, je veľmi pravdepodobné, že názvom Pitom boli nazývané oba telly, Maschúta aj Retábí, podľa toho, ktorý z nich v konkrétnom historickom období územiu wádí dominoval (vieme, že staroegyptské monumenty sa prenášali z jedného miesta na druhé). Vedci, ktorí pokladajú exodus za historickú udalosť, odohrávajúcu sa v 13. stor. pred n. l., považujú za Pitom Tell er-Retábí (pretože vtedy to bolo najväčšie sídlo v údolí). Tí, ktorí pobyt Izraelitov v Egypte pokladajú za nehistorický, vychádzajúci z ideologických potrieb izraelitskej spoločnosti v 7. – 5. stor. pred n. l., kladú Pitom na Tell el-Maschútu, pretože vtedy dominoval osídleniu wádí. V 16. stor. pred n. l. boli osídlené obidva tieto telly, preto sa podľa môjho názoru biblický Pitom nachádzal na tom z nich, ktorý bol v tomto období väčším sídlom – čo však v súčasnosti ešte nevieme...

V tomto období tiež vládli dvaja panovníci, Chaján a Maibre, ktorých mená majú pozoruhodnú podobnosť s neskoršími pogréčtenými formami Iannes a Iambres, ktorými sú v Novom zákone (2 Tim 3,8) označení dvaja muži, ktorí sa postavili Mojžišovi. Toto z mnohých hľadísk veľmi zaujímavé obdobie egyptských dejín, tzv. druhé prechodné obdobie, dnes nie je až také prebádané, aby sme mohli určiť presné roky vlády jednotlivých panovníkov. Ako uvádzajú poprední egyptológovia Donald Redford a James Allen, faraón Chaján je identifikovaný s kráľom menom Iannas, ktorého ako hyksóskeho kráľa spomína Josephus Flavius, vychádzajúc z diela egyptského historika Manetha. Pri jeho mene prvá slabika „cha“ vypadla pred palatálou „j“, čo je pri prenose a prepise do gréčtiny bežné. Meno Iambres sa zasa zdá byť tzv. metatézou zmenené meno faraóna menom Maibre, podobne ako je Rachef, staviteľ druhej najväčšej pyramídy, niekedy nazývaný Chafre... Chaján by teda mohol byť faraónom exodu (zvyčajne je považovaný za neskôr vládnuceho) a Iambre faraónom Mojžišovho úteku (pred ktorým Mojžiš utiekol do Midiánu). Je určite zaujímavé, že nedávno bol v Tell el-Dab‘a objavený palác, ktorý je na základe nálezov v ňom nájdených považovaný za Chajánov.

 

Ďalšie otázky

 V súvislosti s exodom sa, samozrejme, vynárajú aj iné otázky. Počty udávajúce, že Egypt pri exode opustilo 600 000 mužov, okrem žien a detí, teda okolo 2 milióny ľudí, sú, prirodzene, nereálne, keďže v celom Egypte mohlo v tom čase žiť okolo 2 – 3,5 milióna obyvateľov. Tieto čísla však nemusia byť až také prekvapujúce, pretože je známe, že pre prenose tradícií a príbehov sa ako prvé stratia čísla a mená, zatiaľ čo jadro príbehu si je schopné podržať svoje pôvodné prvky dlhšie. Iný biblický verš uvádza, že po prekročení Jordánu vkročilo na jerišskú pláň 40 000 mužov, čo by určite bolo reálnejšie číslo.

Častou mylnou predstavou je tiež „prechod cez Červené more“. Hebrejský originál uvádza výraz „jám súf“, čo znamená „Trstinové more“, ktorým mohla byť akákoľvek väčšia vodná plocha, teda aj jazero, ktorých v oblasti dnešného Suezského prieplavu je a bolo niekoľko. Kontext biblickej knihy Exodus skôr naznačuje, že miesto prechodu „mora“ sa mohlo nachádzať skôr v oblasti dnešného Krokodílieho jazera pri meste Ismailíja alebo ešte pravdepodobnejšie trochu viac na sever v oblasti bývalých jazier Ballah (vysušených počas stavby Suezského kanála). Z tejto oblasti viedla aj jedna z ciest na východ.

Ďalšou skutočnosťou, s ktorou má súčasný človek pri čítaní príbehu o exode problémy, sú „tvrdé veci“ (ako napr. zabitie všetkých prvorodených v Egypte bez rozdielu), ktoré sú uvedené v jeho opise. Tu však treba mať na pamäti, že tento príbeh nebol primárne určený pre ľudí s našou (dnešnou) mentalitou, ale pre iné publikum, starovekého človeka, ktorý sa na mnohé veci díval inak ako my dnes.

Ako už bolo povedané, vzhľadom na miesto exodu v našej kultúre je prirodzené, že jeho pomerne známe udalosti podnecujú ľudskú predstavivosť, čoho svedectvom je aj najnovší film Exodus: Bohovia a králi.

Postoje k udalostiam v príbehu exodu sa, samozrejme, rôznia, ako to ilustruje aj diskusia k traileru najnovšieho filmu. Od názorov „konečne si tento biblický príbeh našiel žáner, do ktorého patrí – fantasy“ až po názory, ktoré týmto udalostiam pripisujú reálnu historickú hodnotu. Môžeme len dúfať, že nové archeologické a literárne výskumy viac osvetlia tento príbeh, čo nám umožní posunúť sa bližšie k pravdivejšiemu obrazu o ňom...

 

 

Ľuboš Podhorský je nezávislým bádateľom, ktorý sa zaujíma o rané biblické dejiny v kontexte starovekého Blízkeho východu a o vplyv náboženských predstáv ľudí staroveku na ich spoločenské systémy. V súčasnosti píše monografiu zaoberajúcu sa tzv. historicitou Jozuovho dobytia Kanaánu. Jej druhou zamýšľanou časťou má byť práve tzv. pobyt Izraelitov v Egypte. 

 

Použitá literatúra

 Dever, W. G.: Kdo byli první Izraelci a odkud prišli? Praha 2010.

Finkelstein, I./Silberman, N.: Objevování Bible. Svatá Písma Izraele ve světle moderní archeologie. Praha 2007.

Hoffmeir, J. K.: Israel in Egypt. Evidence for the Authenticity of the Exodus Tradition. New York 1996.

Kitchen, K. A.: On the Reliability of the Old Testament. Michigan/Cambridge 2003.

Podhorský, Ľ.: Pohľad na Egypt a krajinu Góšen z hľadiska exodu v pol. 16. stor. pred n. l. Studia Biblica Slovaca 3:1, 2011, 86 – 114.

Redford, D. B.: Egypt, Canaan, and Israel in Ancient Times. Princeton 1993.

 

Obrazová príloha: Ľ. Podhorský Barracuda Movie, 20th Century Foxwww.wikipedia.org, Aigyptos

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kde sa narodil Ježiš?

Kde sa narodil Ježiš?

Všetci vieme, čo sa stalo v tú tichú a svätú noc. Potom ako Máriu navštívil anjel, začala sa pre jej rodinu „neočakávaná cesta“ (ak si môžeme pomôcť názvom prvej časti hobitovskej trilógie). celý článok

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Kto bol svätý Mikuláš a čo vieme o ňom z historického hľadiska povedať? Informácie o Mikulášovi by sa v prameňoch dali zhrnúť do jedného odseku. Takáto stručnosť je oprávnená, keďže o tejto postave, napriek jej súčasnej popularite, nevieme povedať veľa. celý článok

Diskusia (4)

pridať

  • #307 | Danny | 22.12.2016 16:03

    Dobrý deň.
    Vďaka za váš článok, poskytol mi veľa užitočných informácií. Mám však jednu otázku, na aký konkrétny biblický verš tu referujete: "po prekročení Jordánu vkročilo na jerišskú pláň 40 000 mužov" ?
    ďakujem vopred za odpoveď.

    Reagovať
    • #312 | Lubos | 25.01.2017 23:34 (odpoveď na #307)

      Som rad, ze ste nasli v clanku uzitocne info. Ten biblicky vers je Kniha Jozue, kapitola 4, vers 13, hebrejsky vyraz znie (zjednodusene prepisany) "k arbaim elef", "asi 40 tisic". Pouzite je tu slovo "elef", ktore v neskorsej hebrejcine urcite znamenalo "tisic". Tento vyraz je pouzity aj v Ex 12,37 a Nm 1,46, kde sa ale hovori o asi 600 000 muzoch. Niektori ucenci vsak predpokladaju (na zaklade versov ako napr. Sudc 6,15 a 1 Sam 10,19), ze tento vyraz "elef" povodne znamenal nieco "rod" alebo "klan", a urcite cislo, urcity pocet, zacal znamenat az neskor. Kedze "rod" alebo "klan" obvykle obnasa mensi pocet clenov ako "tisic", predpoklada sa, ze aj "elef" mohlo byt povodne mensie cislo ako "tisic", a "tisicom" sa stalo az neskorsim vyvojom. Keby sme teda neskorsej tisicke ubrali jednu nulu, udavanych "600 tisicok" sa zmeni na "600 stovak", co je "60 000", opat realnejsie cislo... Samozrejme, pri prirodzenom nedostatku pramenov sa tento semanticky vyvoj neda dokazat, moze byt iba navrhovany alebo predpokladany...
      V povodnej verzii clanku bolo biblickych citacii ovela viac, nakoniec sme sa vsak s editorom dohodli, ze popularizacny clanok (ktorym tento text urcite je) nie je vhodne zahltit mnohymi cislami a citaciami... Keby vas vsak este cokolvek ine zaujimalo, len dajte vediet...
      Tiez este chcem podotknut, ze literatura pod clankom je len orientacna, pre urcite zakladne uvedenie do problematiky a udaje v clanku nie su citovane z tychto zdrojov, ale z mnohych inych, ktore pre ich mnozstvo nebolo mozne v popularizacnom clanku uviest...

      Reagovať
      • #324 | Danny | 30.04.2017 20:46 (odpoveď na #312)

        Keby ste mi mohli poskytnut nijake relevantne zdroje z ktorych ste cerpali a mozno este aj viac zdrojov ohladon tejto problematiky, to by bolo super.

        Reagovať
        • #327 | Lubos | 11.05.2017 01:43 (odpoveď na #324)

          Ospravedlnujem sa, ze reagujem az teraz, skor som nemohol...
          Co sa tyka zdrojov, samozrejme, prvym a zakladnym zdrojom je Biblia, konkretne pre tento clanok (a moju pripravovanu pracu) casti biblickych knih Genezis (Gn 37,1-50,26) a Exodus (Ex 1,1-15,27) pre Egypt, a casti knih Jozue (Joz 1,1-14,15) a Sudcov (Sudc 1,1-3,6) pre Kanaan (juznu Levantu). Niektore dalsie info je aj z inych biblickych stati.
          Co sa tyka mimo-biblickych historickych zdrojov, na zaklade ktorych mozno hodnotit historickost vyssie uvedenych biblickych stati, primarne archeologicke zdroje mozno rozdelit na tie, ktore sa zaoberaju krajinnou archeologiou (tzv. "regional surface surveys", "regionalne povrchove prieskumy", kedy sa prechadzaju systematicky urcite uzemie, zbieraju sa hlavne crepy a na ich zaklade sa vytvara obraz osidlenia daneho uzemia v jednotlivych historickych obdobiach) a tie, ktore popisuju vysledky vykopavok jednotlivych tellov (pahorkov, ktore skryvaju pozostatky starovekych miest). Primarne historicke zdroje su tiez texty starovekych autorov, ktori popisuju geografiu urcitych uzemi. Sekundarne prace su potom diela "modernych" archeologov, filologov a historikov, ktori hodnotia a interpretuju primarne zdroje. Samozrejme, mnohe diela obsahuju aj primarne aj sekundarne zdroje. A samozrejme, aj sekundarne zdroje su velmi uzitocne, lebo obsahuju mnohe vhlady "modernych" autorov, ktore by si clovek len na zaklade studia primarnych zdrojov neuvedomil.
          Bibliografia tej casti mojej prace, ktora sa zaobera juznym Kanaanom a historickostou jeho dobytia Jozuem (v samotnom clanku zopar odstavcov), ma v sucasnosti asi 20 stran, takze tu je nemozne uviest vsetky zdroje, z ktorych som cerpal. (Cast o Egypte som este nezacal pisat). Mozno vsak uviest urcite zakladne diela, z ktorych sa mozno "odrazit" a ziskat tak zakladny podrobnejsi vhlad do tejto problematiky.
          Pre tzv. juznu Levantu alebo juzny Kanaan (teda dnesny Izrael, tzv. "Zapadny breh Jordanu" a Jordansko), ucenci (scholars), ktori vykonali a viedli jednotlive regionalne povrchove prieskumy v tzv. Predjordansku (krajina zapadne od rieky Jordan), su uvedeni napr. v tu vyssie uvedenej knihe Williama Devera (ako vidiet, vysla aj v cestine). Su tu aj odkazy na dalsiu literaturu, ako v takmer kazdej serioznejsej knihe. Tato kniha sa tiez zaobera aj tzv. "proto-izraelitskymi sidlami" na dnesnom Zapadnom brehu a modernymi teoriami "vzniku Izraela" ako naroda. K tejto knihe by som pridal aj knihu Avrahama Fausta: Israel's Ethnogenesis. Settlement, Interaction, Expansion and Resistance, 2006, ktora rozobera tieto "proto-izraelitske sidla" este podrobnejsie a ucelenejsie. Pre povrchove prieskumy Jordanska (a ine veci) je to praca Burtona MacDonalda: "East of the Jordan". Territories and Sites of the Hebrew Scriptures, 2000, ktora sa da stiahnut ako pdf aj z internetu.
          Suhrnne info o vykopavkach jednotlivych tellov je v stvorzvazkovej archeologickej encyklopedii Ephraima Sterna (ed): New Encyclopedia of Archaeological Excavations in the Holy Land, 1993 (doplnujuci zvazok 5 vysiel v roku 2008), treba vsak mat na pamati, ze zatial co je tu mnoho uzitocnych informacii, mnohe info tu uz moze byt (a aj je) zastarale, kedze je to relativne starsia praca (je vsak najvacsia a najpodrobnejsia). Ked chce byt clovek informovany lepsie, musi cerpat z roznych zdrojov, ktore popisuju vysledky prace z jednotlivych tellov. Vacsinou to funguje tak, ze kazdy tell ma na starosti nejaky izraelsky archeolog z nejakej izraelskej archeologickej institucie, ktory niekedy spolupracuje aj s nejakou zahranicnou instituciou. (Ale napr. Jericho je kopane palestinskymi archeologmi spolocne s talianskymi. A napr. v Jordansku kope na dolezitom mieste Tall el-Hammam American Steven Collins). Tieto expedicie maju vacsinou svoju individualnu webovu stranku, kde je aj zakladne info a kde je aj literatura. Toto je vsak velmi pracne (literatury su kopy a kopy, je velmi draha a neda sa vzdy zohnat), preto ja ked potrebujem nejake info, dam klucove slova do weboveho vyhladavaca a vacsinou najdem zdroj, ktory ma informuje (su rozne). Samozrejme, tu treba mat urcite skusenosti (ktore prichadzaju casom a blizsim oboznamovanim sa s problematikou), aby clovek vedel vyhodnodit info, nakolko je seriozne. A obcas aj napisem jednotlivym vykopcom, ci by mi nedali nejake info a co si myslia o urcitom probleme. Vacsinou odpovedia a komunikuju (snad ked vidia, ze otazka je relevantna a k veci). Mnohi (ale nie vsetci) ucenci a archeologovia maju tiez svoje clanky na academia.edu, to velmi odporucam, tam je vacsinou najpodrobnejsie info (pokial vsak clovek najde nejaky clanok k svojej teme a otazkam).
          Co sa tyka vseobecnych diel, pre juznu Levantu napr. Amihai Mazar: Archaeology of the Land of the Bible. 10 000 – 586 BCE, 1992. Je starsia (a teda ciastocne zastarala), ale fajn. Ale su aj ine podobne diela, napr. Amnon Ben-Tor (ed): The Archaeology of Ancient Israel, 1994. Mna ziskala pre biblicku archeologiu vyssie spominana kniha Israela Finkelsteina a Neil Asher Silbermana: Objevovani Bible. Je to sice taka popularnejsie knizka (a s mnohymi vecami nesuhlasim), ale je dobre napisana a je tam mnoho uzitocneho a pristupneho infa (hlavne neskorsie dejiny). Najlepsi biblicky atlas (je to nielen atlas, ale je tam aj kopec infa o historickej geografii a su tam aj mnohe zakladne primarne texty) je Anson F. Rainey – R. Steven Notley: The Sacred Bridge. Carta's Atlas of the Biblical World, 2014 (druhe upravene vydanie). Nesuhlasim so vsetkym, ale je velmi velmi dobry v mnohych ohladoch a veciach.
          V Egypte vykonala povrchovy prieskum Wadi Tumilat vo svojej dizertacke Carol Redmount: On an Egyptian / Asiatic Frontier. An Archaeological History of the Wadi Tumilat, 1989, je to nepostradatelne dielo. Mesto Ramzes (Qantir) - predtym priblizne na jeho mieste stal Avaris (Tell el-Dab'a) - vykopavaju rakuski archeologovia, v minulosti pod vedenim Manfreda Bietaka, teraz pod vedenim Irene Forstner-Muller (http://www.auaris.at/html/index_en.html). Tell el-Maschutu ma na starosti momentalne talianska expedicia pod vedenim Giuseppiny Capriotti Vittozzi (http://egitto.isma.cnr.it/index.php?en/159/tell-el-maskhuta-project), ale oni tam este nie su dlho. Predtym tam kopala kanadska expedicia pod vedenim Johna Holladaya Jr., John S. Holladay Jr.: Cities of the Delta, Part III. Tell el-Maskhuta. Preliminary Report on the Wadi Tumilat Project 1978-1979, 1982, ale publikoval aj neskorsie diela. V Tell el-Retabe kope nasa polsko-slovenska vyprava pod vedenim Jozefa Hudeca a Slawomira Rzepku (http://aigyptos.sk/en/tel-el-retabi). Mnohi z clenov tychto expedicii maju clanky na academia.edu.
          Podla mojho nazoru najlepsie suhrnne diela o pobyte Izraelitov v Egypte napisal James Hoffmeier (v "Pouzitej literature" pod clankom je preklep v jeho mene), ci uz vyssie spominane Israel in Egypt, 1996 alebo novsie Israel in Sinai, 2005 (paperback 2011). Tato druha kniha opravuje niektore info z prvej knihy, napr. na jej zaklade sa uz dnes jednoznacne priklanam k jazeram el-Ballah ako k miestu prechodu "Trstinoveho mora" (na rozdiel od jazera Timsah, co je tiez jedna alternativa v tomto mojom clanku). Prva kniha vsak ma nejake info, ktore druha nema, takze spolu tvoria celok. Sucasne vsak, James Hoffmeier kladie Exodus do 13. st. pnl, ja do 16. st. pnl., taketo datovanie nie je v ziadnej literature (to je moja teza), iba v mojom vyssie spominanom clanku pre casopis Studia Biblica Slovaca. Aj v tomto clanku sa vsak na niektore podrobnosti uz dnes po podrobnejsom studiu a zvazeni faktov divam inac, hoci sa stale stotoznujem s jeho hlavnymi tvrdeniami (ako je to aj podane v tomto webclanku). Knihu Donalda Redforda (oproti Jamesovi Hoffmeierovi) som uviedol ako alternativu, ma iny, "legendarny" pohlad na Exodus (co je dnes take zvycajne). Kniha sa vsak tyka aj mnohych inych tem a vztahov Levanty a Egypta a v tomto ohlade je fajn. Vyhrala aj cenu "Best Scholarly Book in Archaeology" od Biblical Archaeological Society v roku 1993. Niektore info je uz stare, na ine mam iny pohlad, ale je znama a vo vseobecnosti naozaj nie zla. Uz len ten rozsah informacii, ktore si autor musel nastudovat a ktore v nej podava...
          Co sa tyka mojho osobneho hladania informacii, tak mnohe som ziskal prostrednictvom internetu, rozne knihy som si kupil a k niektorym som sa dostal cez mojich kolegov v knizniciach vo Viedni a v Bratislave (v Bratislave je to najma kniznica Ustavu orientalistiky Slovenskej akadenie vied, myslim, ze je pristupna aj verejne, len sa treba dopredu dohodnut). Takze nie je to jednoduche, ale tak to uz pri pracach takehoto druhu chodi... : )

          Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.