Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Chcel Winston Churchill konvertovať na islam?

Publikované : 01.01.2015 | Zobrazení: 4825 |
6 minút čítania

Internetom prebehla informácia, že Winston Churchill v mladosti sympatizoval s islamom do takej miery, že jeho príbuzní sa obávali konverzie na islam. Správa potešila moslimov a neuveriteľne vydesila islamofóbov. Nechcem hatiť nadšenie moslimov, a ešte menej zdesenie islamofóbov, ale...

 

Správu zverejnil britský konzervatívny denník Daily Telegraph na základe korešpondencie Winstona Churchilla a jeho budúcej švagrinej Gwendolline. Zhodou okolností ten istý Daily Telegraph, ktorý stál pri počiatkoch Churchillových kontaktov s islamom.

 

Churchillove výpravy

V roku 1898 sa mladý jazdecký dôstojník Winston Churchill zúčastnil výpravy do severozápadného indického pohraničia (provincia Northwest Frontier), medzi nespokojné paštúnske kmene. Z konfliktu známeho ako obliehanie Malakandu zaslal koncom roka 1898 do Daily Telegraph sériu článkov. Neskôr o tom napísal aj knihu The Story of the Malakand Field Force : An Episode of Frontier War. Je zaujímavé, ako opísal stretnutie britských jednotiek a paštúnskych ozbrojencov – napriek početnej prevahe, odvahe a šikovnosti nemali domorodci proti britským opakovacím puškám šancu. V podstate koloniálna výprava proti divochom. No akékoľvek hlbšie spoznanie islamu tam mladého Winstona nečakalo, ak by mal záujem, skôr by medzi srdnatými horalmi spoznal paštúnwálí, tradičné zvykové právo, než Korán a šaríu. Podrobné štúdium paštúnwálí by však len ťažko prežil...

Ďalšiu šancu na stretnutie s islamom mal v Egypte a Sudáne. Teda, skôr v Sudáne. Egypt britským okupantom učaroval, no skôr jeho história než vtedajšia súčasnosť. Zároveň sa tam dlho nezdržal, prakticky Egyptom iba precestoval, nakrátko sa zdržal iba v Luxore.  

V Sudáne sa Winston zúčastnil vojenskej výpravy vedenej generálom Kitchenerom proti mahdistickému povstaniu. V bojoch vraj prejavoval „šialenú odvahu“. Nie je odvaha ako odvaha. Britská výprava proti mahdistickému štátu sa okrem iného zapísala do dejín aj masovým využitím guľometov. Tromfnúť v odvahe „sfanatizovaných dervišov“, ktorí sa často iba s chladnými zbraňami vrhali proti dávkam z guľometov, to už musela byť odvaha naozaj „šialená“. Zároveň pokračoval aj v publicistickej činnosti, do britských novín posielal články z vojny.

No v Sudáne ťažko získal sympatie k islamu. Po návrate vydal svoje zážitky z vojny v knihe The River War : An Historical Account of the Reconquest of the Soudan (prvé vydanie 1899, druhé 1902). V tejto knihe sa nachádzajú (presnejšie nachádzali) aj Churchillove veľmi nelichotivé názory na islam. Podľa neho to bolo náboženstvo fanatikov a fatalistov, najspiatočníckejšia sila na svete, ochromujúca spoločenský vývoj svojich nasledovníkov. Kresťanstvo je podľa Churchilla voči rozpínavosti islamu chránené vedou, bez vedy civilizácia modernej Európy padne tak, ako padla civilizácia starého Ríma. Tieto Churchillove tvrdenia dodnes patria do základnej výbavy každého schopnejšieho islamofóba.

Zároveň sa však v tejto knihe nachádzala aj kritika vojnového fanatizmu britskej verejnosti, ktorá verila, že britská armáda vedie spravodlivú vojnu a obyvateľstvo Sudánu oslobodzuje od fanatikov. V skutočnosti „nikdy neboli záchrancovia väčšmi nevítaní“. Škoda, že si tieto slová o „filantropickej invázii“ svojho veľkého vzoru (za čo však Winston Churchill nemôže) neprečítali strojcovia „oslobodenia“ Bagdadu z roku 2003 a podobných „humanitárnych bombardovaní“. Ťažko z týchto slov vydedukovať sympatie k islamu. Musel ich získať neskôr... Kedy?

 

Zmena názoru?

Po návrate zo Sudánu sa Churchill zúčastnil búrskej vojny. Tam veru veľa príležitostí na oboznámenie sa s islamom nemal. V každom prípade vyšlo po návrate z Afriky tlačou druhé, „upravené“ vydanie The River War. Príkre názory na islam a moslimov sa v tomto druhom vydaní už nenachádzali.

Zmenil vari mladý Winston názor? Zmiernili snáď hrôzy búrskej vojny jeho mienku o islame? Alebo iba zhoršili jeho mienku o kresťanstve, v dôsledku čoho už islam nevyzeral tak hrozne?

Ťažko povedať.

Najpravdepodobnejšie je, že zmeny v knihe boli dôsledkom jeho politických ambícií. Po návrate z Afriky sa Winston sa začal angažovať v politike (neúspešný pokus absolvoval už medzi Sudánom a Južnou Afrikou) a kontroverzné názory, vhodné na prilákanie čitateľov, by, naopak, boli mohli voličov odradzovať. (Britský väčšinový volebný systém hendikepuje extrémistických politikov a štváčov, budujúcich politickú kariéru na vyvolávaní nenávisti – samozrejme, len pokým nezískajú väčšinu.)

Jeho údajný úmysel konvertovať sa datuje do roku 1907. Teda do rokov rozbiehajúcej sa politickej kariéry mladého ambiciózneho poslanca. V roku 1908 sa Churchill oženil a akékoľvek hrozby konverzie boli evidentne navždy zažehnané.

Podľa článku Daily Telegraph, Churchilla viedla fascinácia islamom spoločne s blízkym priateľom Wilfridom S. Bluntom k tomu, že sa súkromne odievali do arabských odevov“.

Wilfrid Scawen Blunt, básnik a spisovateľ, diplomat a chovateľ arabských koní; ten by bol naozaj osobou najvhodnejšou na to, aby „zviedol“ Churchilla k islamu. Samozrejme, ak by sám moslimom bol. Antiimperialista a napriek tomu britský vlastenec, zanietený sympatizant emancipačných snách obyvateľov Indie i Egypta, znalec islamu i moslimov. Bol autorom mnohých kníh, dnes málo známe dielo The Future of Islam výrazne predbehlo dobu. Správne v ňom prognózoval prenesenie islamského centra z Istanbulu do Mekky (resp. na Arabský polostrov), len nedokázal (a kto by dokázal?) predpovedať obnovenie saudského štátu. Wahábizmus považoval za okrajové hnutie a nedokázal si predstaviť, že by prevzalo iniciatívu v zjednocovaní Arabov. Ako blízky priateľ Džamáluddína Afgháního budúcnosť islamu videl v modernizme, nie v puritanizme. Ako stúpenec arabského nacionalizmu bol silným odporcom Osmanskej ríše.

Wilfrid Blunt mohol v mnohom Churchilla ovplyvniť, ich blízke priateľstvo (aj keď Blunt bol o viac než generáciu starší, mal dcéru o rok staršiu od Winstona), o ktorom Telegraph píše, je však mladšieho dáta. Podľa tlačou vydaných denníkov Wilfrida Blunta sa intenzívne styky (prvýkrát sa stretli už v roku 1903) začali až koncom roku 1909.

Budúca švagriná Gwendolline však bola hrozbou Winstonovej konverzie znepokojená koncom leta 1907. Pozrime sa bližšie na obdobie, v ktorom svoje obavy zverila listu.

 

Očarenie Orientom

Európa  v tom čase naozaj bola „očarená“ Orientom. Začalo sa to najznámejším „orientalistickým“ dielom tej doby, zápiskami tragicky zosnulej Isabelly Eberhardtovej, skončilo príbehom T. E. Lawrencea (Lawrence z Arábie) v nasledujúcom desaťročí. Skôr ako očarenie náboženstvom to však bolo nadšenie... etnografické. Nie veriaci moslim, ale arabský beduín, verný a slobodný, ten bol novým príkladom „vznešeného divocha“.

No v podstate to bolo iba veľmi povrchné poznanie. Ak by naozaj Winston Churchill o konverzii rozmýšľal, nemohol to myslieť vážne. Ak by za sebou nemal vojenskú službu i tridsiatku, žiadalo by sa napísať, že šlo „romantické poblúznenie“. V liste Churchilla z toho istého roku Winstonom spomínaný titul pašu tiež neznamená nutne konverziu. Nie málo Európanov (nielen Britov) titul paša dosiahlo, bol skôr znakom úspešnej kariéry v islamských krajinách než znakom túžby po novej viere. Nemôžeme poprieť istý orientalistický zápal u Churchilla, ktorý mohol mať za následok aj myšlienku na konverziu, ale nemohlo ísť o vážny úmysel.

Nebol sám, mnoho gentlemanov konca viktoriánskej éry s islamom koketovalo. Rovnako ako sympatizovali s fabiánskym socializmom, fascinovala ich eugenika, ale koketovali aj s kokaínom či dokonca s homosexualitou. V tomto ohľade mohla byť Churchillova nastávajúca príbuzná vlastne rada, že ho zaujal islam. Samozrejme, ak ho zaujal. Pravdepodobne sa však len mýlila.

Skôr než o skutočnom Churchillovom úmysle konvertovať svedčí táto korešpondencia o naivite dámy z lepšej spoločnosti, ktorá v akokoľvek nadšenom, ale v podstate neškodnom záujme svojho budúceho švagra o islamskú kultúru videla hrozbu pre dušu kresťanského gentlemana. V podstate sa nič nezmenilo, dodnes si mnohé „dámy a gentlemani“ záujem o moslimský orient, jeho dejiny, arabský jazyk, islamskú kultúru, nevedia vysvetliť ináč než zvodmi náboženstva.

Ako dôkaz Churchillových sympatií k islamu Daily Telegraph spomenul aj dar na výstavbu prvej mešity v Londýne v roku 1940. Naznačuje však, že mohlo ísť o vypočítavosť – snahu získať si medzi moslimskými lídrami spojencov na počiatku II. svetovej vojny. Že by mohlo ísť o obyčajnú ľudskú slušnosť, v dnešnej dobe nielen medzi politikmi div nevídaný, nikomu nenapadlo. Ak v krajine so slobodou vyznania žijú moslimovia, právo na mešitu je samozrejmosťou. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslia tí, ktorí sa pamiatkou Winstona Churchilla radi zaštiťujú.

 

Mgr. Jaroslav Drobný, PhD.,  vedecký pracovník na Katedre klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty UK. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru. Zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a moslimskými v Európe.

 

 

Použitá literatúra

Blunt, W. S.: My diaries. Being a Personal Narrative of Events, 1888-1914. Part II. (1900-1914). London 1921.

Blunt, W. S.: The Future of Islam. London 1882.

Churchill, W. S.: The Story of the Malakand Field Force : An Episode of Frontier War. London 1898.

Churchill, W. S.: The River War : An Historical Account of the Reconquest of the Soudan. (First edition, vol.I., vol.II.). London 1899.

Churchill, W. S.: The River War : An Historical Account of the Reconquest of the Soudan. (Second edition). London 1902.

Eberhardt, I.: Dans l'ombre chaude de l'islam. Paris 1906.

Lukacs, J.: Churchill: vizionář, státník, historik. Praha 2013.

 

 

Internetové odkazy: 

a) http://www.winstonchurchill.org

b) http://www.telegraph.co.uk/news/religion/11314580/Sir-Winston-Churchill-s-family-feared-he-might-convert-to-Islam.html

c) http://echo24.cz/a/wmmBN/churchill-tihl-k-islamu-dokazuji-nove-objevene-dopisy

 

Obrazová príloha: Getrude Bell archive, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pôvod islamského fundamentalizmu

Pôvod islamského fundamentalizmu

Stále aktuálne udalosti v moslimských krajinách nás nútia pozerať sa do histórie, pretože tam sa nachádzajú korene dnešného vývoja. celý článok

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Diskusia