Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Chcel Stalin rozpútať studenú vojnu?

Publikované : 12.02.2019 | Zobrazení: 14296 |
10 minút čítania

Ako vyzerala Európa a svet v rokoch 1945 – 1948 z pohľadu Moskvy? Aké boli Stalinove ciele a čoho sa obával? Aký bol jeho podiel na rozpútaní studenej vojny?

 

StalinV ďalšom diele série o studenej vojne The Cambridge History of the Cold War (editori Melvyn P. Leffler, Odd Arne Westad, 2009), nazvanom The Soviet Union and the World 1944 – 1953, nás historik Vladimir O. Pechatnov zavedie do zákulisia sovietskej zahraničnej politiky v povojnovom období.

Podľa Pechatnova preukázal stalinský systém za druhej svetovej vojny schopnosť zhromaždiť potrebné zdroje, udržať disciplínu a konať pod ohromným tlakom. Posilnil svoj ideologický vplyv v Európe, a prestíž sovietskej vojenskej mašinérie sa preniesla aj na spriaznené komunistické strany. Sovietsky zväz získal štatút veľmoci a participoval na rozhodnutiach Veľkej koalície. Vojna však podľa Pechatnova obnažila aj sovietske strategické slabiny – ľahko priepustné hranice, zlý prístup ku kľúčovým námorným trasám aj chýbajúce kapacity na projekciu svojej vojenskej sily. Krajina navyše utrpela ohromujúce straty.

 

Stalinova cynická „realpolitika“ a územné okruhy

Jedným zo základných povojnových princípov sovietskej zahraničnej politiky bolo podľa Pechatnova zaistenie bezpečnosti. Stalin staval na predvojnovom koncepte Sovietskeho zväzu ako jedinej socialistickej krajiny, obkľúčenej nepriateľmi a bojujúcej o prežitie. Zmeny hraníc vo východnej Európe v rokoch 1938 až 1948Navyše prepojil národné záujmy so záujmami svetovej revolúcie. Jeho boľševický svetonázor bol podložený staromódnou cárskou geopolitikou podľa hesla „čím viac územia, tým väčší pocit bezpečia“. Výsledkom bola podľa Pechatnova mimoriadne cynická „realpolitika“, ktorú Stalin ospravedlňoval veľmi vzdialenými, utopickými cieľmi komunizmu.

Stalin budoval sovietsku povojnovú bezpečnosť na niekoľkých územných okruhoch. Prvý pozostával z územia, ktoré Rusko stratilo po prvej svetovej vojne a znovu sa ho zmocnilo v období medzi mníchovskou konferenciou v septembri 1938 a 22. júnom 1941 (baltské štáty, západná Ukrajina a Bielorusko, Besarábia, severná Bukovina). Druhý okruh tvorili spriatelené krajiny, ktoré sa neskôr premenili vo východný blok: sovietska zóna v Nemecku, Poľsko, Maďarsko, Československo a balkánske krajiny.

Sovietski povojnoví plánovači však hľadeli aj na sever, kde sa zaoberali myšlienkou vytvoriť základňu na Bornholme a Špicbergoch, a hlavne na Ďaleký východ. Stalin tu plánoval získať späť všetko, čo cárske Rusko stratilo vo vojne s Japonskom v rokoch 1904 až 1905. Na juhu chcela Moskva rozšíriť svoj vplyv v severnom Iráne, kontrolovať Bospor a Dardanely a „zachytiť sa“ v Stredomorí v niektorej z bývalých talianskych kolónií. Podľa Pechatnova nešlo o nič iné než o starý cársky plán, ako chrániť ruské južné „mäkké podbruško“.

 

Kalkulácie Stalinovho diplomatického zboru

Na týchto ambicióznych povojnových plánoch sa podieľali nielen starí skúsení diplomati, ako Maxim Litvinov či Ivan Majskij, ale aj nová generácia diplomatov, ako napríklad Andrej Gromyko. Podľa Pechatnova boli presvedčení, respektíve verili tomu, že vyššie uvedené bezpečnostné záujmy sú z hľadiska Moskvy úplne oprávnené, ale že do budúcnosti budú navyše komplementárne so záujmami USA a Veľkej Británie a nestanú sa zámienkou ku konfrontácii či dokonca k vojne.

Andrej Gromyko v roku 1972Vychádzajúc zo skúseností z prvej svetovej vojny sa napríklad Majskij  domnieval, že USA sa z Európy čoskoro stiahnu a jediným kontinentálnom hegemónom zostane ZSSR. Ďalším, ako sa neskôr ukázalo chybným predpokladom bolo, že medzi USA a Veľkou Britániou skôr či neskôr vypuknú neprekonateľné „imperialistické rozpory“, čo spoločne s dlhodobo oslabeným Nemeckom a Japonskom vytvorí pre Moskvu ideálnu bezpečnostnú klímu.

Stalin s Molotovom síce tieto názory zdieľali, ale zároveň si podľa Pechatnova nerobili o Západe žiadne ilúzie. Vojnovú spoluprácu považovali len za okolnosťami vynútenú a predpokladali, že ciele Západu zostávajú rovnaké ako pred vojnou – totiž zničiť Sovietsky zväz. Podľa Pechatnova sa nezmenilo ani Stalinovo presvedčenie o tom, že západný, kapitalisticko-buržoázny svet je k Moskve nielen nepriateľský, ale je aj inherentne nestabilný, náchylný k hospodárskym krízam, k vojnám a k následným sociálnym prevratom a revolúciám. Stačilo teda len čakať na vhodný okamih.

Poznajúc ruskú históriu bol Stalin presvedčený, že imperialistický Západ bude opakovať obvyklý scenár – využije Rusko vo vojne, ale nedopraje mu reálne zisky po jej skončení. To, ako ho v rokoch 1939 – 1941 „podviedol“ Hitler, bolo pre neho varovaním. Po vojne sa preto rozhodol tvrdo vyjednávať. Lenže Sovietsky zväz na tom nebol predovšetkým ekonomicky najlepšie, a preto musel Stalin, okrem svojho základného ideologického presvedčenia, sledovať aj pružnú líniu kooperácie, propagovanú jeho „západnými“ diplomatmi, ako boli Litvinov či Majskij.

Sovietsky diktátor dúfal, že aspoň určitý čas bude presadzovať svoje geopolitické záujmy v spolupráci so Západom. Studená vojna začína. Propagandistické zobrazenie Stalina zaberajúceho východnú EurópuEšte počas vojny sa mu zapáčila Rooseveltova nikdy nezrealizovaná myšlienka „štyroch policajtov“, spočívajúca v rozdelení sveta na sféry vplyvu. Podľa Pechatnova sa často správal tak, akoby tento plán fungoval. Snažil sa priamo nezasahovať tam, kde bolo jasné, že sovietska moc, stojaca na Červenej armáde, nemá šancu na úspech, napríklad v Taliansku, vo Francúzsku či v Grécku. Tam, kde mal situáciu plne pod kontrolou, kombinoval priamu sovietizáciu s politikou národných frontov.

 

 

 

Truman a bomba

Prvou ranou pre Stalinovu povojnovú stratégiu bola podľa Pechatnova Rooseveltova smrť v apríli 1945. Jeho nástupca Truman sa od začiatku správal k Stalinovi chladne a s jeho nástupom začali zo Stalinovej perspektívy prvé väčšie spory, napríklad zrušenie zmluvy lend-lease. Stalin to vnímal ako politický nátlak a v podstate nepriateľský krok. Výsledná bilancia postupimskej konferencie (od 17. júla do 2. augusta 1945) však podľa Pechatnova nevyzerala pre Moskvu neúspešne. Stalin dosiahol svoje ciele v správe okupovaného Nemecka, pri posunutí poľských hraníc i v príprave mierových zmlúv s porazenými štátmi hitlerovskej koalície. Odvrátil tiež západné snahy o monitoring volieb v Rumunsku, Bulharsku i Maďarsku, čo si vysvetľoval tak, že Západ v podstate uznáva tieto oblasti ako jeho sféru vplyvu.

Zo Stalinovej perspektívy sa však situácia zhoršila. Spojené štáty zvrhli atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, prestali byť vzdialenou transatlantickou mocnosťou a mohli ZSSR priamo ohroziť. To výrazne vychyľovalo rovnováhu moci smerom k Washingtonu. Americký postup tiež signalizoval, že sa s Moskvou pravdepodobne nebude chcieť deliť o podiel na okupácii Japonska či automaticky potvrdiť sovietske územné zisky na Ďalekom východe, na ktorých sa Stalin dohovoril s Rooseveltom na jaltskej konferencii (medzi 4. a 11. februárom 1945).

Prezident USA Harry S. Truman v roku 1945Trumanove prvé kroky v Japonsku to podľa Pechatnova potvrdzovali. Odmietol japonskú kapituláciu na ostrove Hokkaido, žiadal prístavné práva na Sovietmi okupovaných Kurilách a obsadil prístav Ta-lian (predtým tiež Dairen), kde mali mať Sovieti podľa jaltskej dohody exkluzívne práva. Stalin to vnímal tak, že nová americká strategická ofenzíva (s atómovú podporou) ohrozuje sovietske záujmy na Ďalekom východe. Spojenci navyše začali žiadať, aby boli do novozriadených rumunských a bulharských vlád inkorporovaní politici s prozápadnou orientáciou. Stalin s nevôľou sledoval, ako Američania plánujú hrať stále významnejšiu rolu aj v európskych záležitostiach, ktoré si hodlal vyhradiť pre seba.

Rastúca neochota Západu k ústupkom a obhajovanie svojich záujmov však Stalinovi umožnilo prezentovať doma novú hrozbu zvonku, čím mohol nasmerovať svoju krajinu k novej mobilizácii, disciplíne a k budovaniu vojensko-priemyselnej bázy. Ako však podotýka Pechatnov, Stalin si stále nechával otvorené dvere k zmierneniu napätia. Domnieval sa, že čas na vyjednávanie môže ešte nastať. Vyvaroval sa napríklad priameho stretu s USA v Mandžusku a stiahol odtiaľ svoje divízie podobne, ako to urobil na konci roka 1945 v prípade Československa.

 

Neúspech v Iráne a v Turecku

Začiatok roka 1946 signalizoval na sovietskej strane dôležitý posun smerom k rozpadu Veľkej aliancie. 9. februára 1946 načrtol Stalin vo svojom prejave mobilizačnú stratégiu a naznačil, že v konflikte s kapitalizmom, neustále a inherentne produkujúcim vojny, je potrebné zvýšiť budovateľské úsilie a v rámci nového päťročného plánu sa sústrediť hlavne na ťažký priemysel.

Churchill vo FultoneOdpoveďou mu bol verejnosti oveľa známejší Churchillov prejav vo Fultone v Missouri z marca 1946. Stalina utvrdil v jeho podozrení, že Američania spolu s Britmi plánujú novú protisovietsku koalíciu. Podľa Pechatnova preto Stalin opustil svoju opatrnú politiku a v Iráne a v Turecku sa pokúsil čo najrýchlejšie kapitalizovať svoju zatiaľ výhodnú pozíciu. V severnom Iráne sa snažil vytvoriť prosovietsku enklávu, okupovanú Červenou armádou. Pod tlakom iránskej vlády, podporovanej Veľkou Britániou a USA, sa však nakoniec musel stiahnuť. Podobne neuspel ani s pokusom o zdieľanú kontrolu úžin – aj tu sa Turecko odhodlalo – s Britmi a Američanmi  za chrbtom –  na úspešný odpor.

Výsledok obidvoch kríz podľa Pechatnova ukázal, že Stalinovi chýba dlhodobé strategické plánovanie – len „klopal na dvere“ okolo sovietskych hraníc, aby našiel slabé miesto. Lenže tým len väčšmi konsolidoval a spájal odpor proti sebe.

 

Kampaň proti Západu

Podľa Pechatnova urobil Stalin v polovici roka 1946 rad zásadných bezpečnostných rozhodnutí. Povojnovú rekonštrukciu malo doplniť zbrojenie vrátane preferovaného jadrového programu, budovanie letectva a raketových síl, financovaných predovšetkým z domácich zdrojov. Rastúce vonkajšie napätie Stalin podľa Pechatnova využíval na „uťahovanie“ skrutiek doma. V auguste 1946 sa začala kampaň proti poklonkovaniu Západu, ktorá mala brutálnym, ale účinným spôsobom „uhasiť“ akékoľvek pozostatky rešpektu či pozitívneho prijímania západnej kultúry. Propagovala, naopak, národnú hrdosť, veľkoruské koncepcie a pocit nadradenosti nad Západom.

Stalin mal zo Západu strach„Uťahovanie skrutiek“ potom prešlo do nenávistných kampaní a čistiek, podobných atmosfére rokov 1937 – 1938. Protizápadný hon na čarodejnice sprevádzala xenofóbia, antisemitizmus, boj proti kozmopolitizmu a všetkému cudziemu, nesovietskemu a neruskému. Stalin tak podľa Pechatnova len manifestoval svoj reálny strach zo Západom podnecovaných a organizovaných „piatych kolón“. Ich údajne podvratná a protisovietska činnosť mala byť predzvesťou vojnovej konfrontácie medzi USA a ZSSR. Stalin si vytvoril jasný obraz „nepriateľského obkľúčenia“ americkými základňami, atómovým monopolom a stále agresívnejšou rétorikou Washingtonu.

Ako dodáva Pechatnov, z doterajšieho výskumu sovietskeho vojenského plánovania zďaleka nevyplýva, že by Stalin v roku 1947 či 1948 pripravoval Sovietsky zväz na nejaký zásadný vojenský stret. Oproti plánom z predchádzajúceho roka bol znížený početný stav armády rovnako ako vojenský rozpočet, ako príliš nákladný bol odmietnutý aj plán na masívne budovanie sovietskej flotily.

 

Cesta k Informbyru a RVHP

To, že Stalin aj v priebehu roka 1947 udržoval otvorené obidve možnosti – konfrontáciu aj limitovanú spoluprácu –, dokazuje Pechatnov na rozdielnej reakcii Moskvy na dve kľúčové americké iniciatívy roku1947 – Trumanovu doktrínu a Marshallov plán. Stalin videl v Marshallovom pláne trójskeho koňaK prvej sa Stalin príliš nevyjadroval, pretože zodpovedala jeho rešpektovaniu západnej sféry vplyvu, kam Grécko aj Turecko ako primárni adresáti tejto iniciatívy už aj tak patrili.

Z reakcie na druhú sa postupne rozvinula jedna zo základných konfliktných línií medzi USA a ZSSR. Podľa Pechatnova videl Stalin v Marshallovom pláne trójskeho koňa, s ktorého pomocou by boli Američania narušili sovietsku bezpečnostnú zónu vo východnej a strednej Európe. Miesto rastúcich rozporov medzi imperialistami tu zrazu čelil jednotnej protisovietskej koalícii vedenej USA.

Stalin preto zmenil svoje zámery. Na zakladajúcom zasadnutí Informbyra v Szklarskej Porębe v Poľsku v septembri 1947 vytýčil Stalinov ideológ Andrej Ždanov víziu dvoch nepriateľských táborov. „Východní“ komunisti mali začať prísnou vnútornou disciplínou, opustiť stratégiu národných frontov a vyjadriť bezpodmienečnú lojalitu k Moskve. Dostali zelenú nato, aby si pod heslami zintenzívnenia triedneho boja, získania mocenského monopolu, zriadenia diktatúry proletariátu a socializácie ekonomiky konečne vybavili účty so svojimi oponentmi v Bulharsku, v Rumunsku a v Maďarsku, s ktorými Sovietsky zväz na začiatku roka 1948 navyše urýchlene podpísal zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci.

„Západní“ komunisti zasa mali narúšať kapitalistickú rekonštrukciu, bojkotovať aplikáciu Marshallovho plánu, demonštrovať a štrajkovať. Ako podotýka Pechatnov, ani tu Stalin nepristúpil k otvorenej konfrontácii s USA a stále rešpektoval sféry vplyvu. Organizácia Varšavskej zmluvy vznikla v roku 1955Talianskych komunistov napríklad nabádal, aby nepoužívali pre svoj boj násilie a nesnažili sa prevziať moc pomocou povstania.

Nová „ofenzíva“ síce urýchlila prevzatie moci v Československu, urýchlila však zároveň aj roztržku s Juhosláviou. Stratu Titovho režimu Stalin aspoň využil na ďalšie utuženie disciplíny pomocou vnútrostraníckych čistiek a zvýšeného teroru proti spoločenským a politickým oponentom režimu. Finálnym krokom v „protimarshallovskej“ ofenzíve bola v decembri 1948 snaha o vytvorenie orgánu koordinujúceho obchod a ekonomickú politiku v rámci čerstvo konsolidovaného bloku – RVHP.

 

Nemecká otázka

Hlavnou rozbuškou na ceste k otvorenej konfrontácii sa stala nemecká otázka. Ako píše Pechatnov, Stalinove nemecké plány v sebe skrývali niekoľko vzájomne sa vylučujúcich možností, ktoré volil podľa toho, ako sa menila situácia. Ideálne, ale od začiatku nereálne by pre neho bolo bývalo zjednotené prosovietske Nemecko. Kompromisnou možnosťou bolo zjednotené, neutrálne a demilitarizované Nemecko ako „nárazník“ medzi Východom a Západom. A konečne tu bol najrealistickejší variant – pretvorenie sovietskej okupačnej zóny na „malé“, socialistické Nemecko.

Sovietsky medveď zaberá BerlínPodľa Pechatnova Moskva na prelome rokov 1947 a 1948 s obavou sledovala jasné plány západných veľmocí na premenu svojich zón v Nemecku na základňu svojho novo sa formujúceho vojensko-politického bloku. Stalin sa pokúsil tento trúfalý pokus zastaviť a zaútočiť na Západ na jeho najcitlivejšom mieste, v Západnom Berlíne. Blokádou nechcel dosiahnuť nič iné, než zvrátenie doterajších krokov Západu v trizónii (trojzóne), zvlášť menovú reformu.

Ako podotýka Pechatnov, Stalin hral vysokú, ale nie bezhlavo hazardnú hru. Vyvaroval sa toho, aby Američanov dotlačil k priamemu vojenskému stretu. Pohyboval sa na hrane, ale nie za ňou. Čakal a bol pripravený na rokovanie. To však Západ odmietol, naopak, berlínsku blokádu uvítal ako vhodný mobilizačný a zjednocujúci prvok proti Moskve a ako impulz na dotvorenie Západného Nemecka a užšiu vojenskú spoluprácu. Proti procesu formovania NATO už toho Stalin mohol urobiť len málo.

 

 

Mgr. Jan Adamec, PhD.Mgr. Jan Adamec, PhD., vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953 – 1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953 – 1968. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013 – 2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.

 

 

Použitá literatúra:

Melvyn P. Leffler, M. P./Westad, O. A. (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Cambridge 2009.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako chápať studenú vojnu?

Ako chápať studenú vojnu?

Studená vojna a jej horúce konflikty vytvorili svet, v ktorom žijeme dnes. Skončila sa však studená vojna naozaj? Prečo sa dnes hovorí o „novej studenej vojne“? Môžeme sa dnes zo súperenia USA a ZSSR poučiť? celý článok

Akí boli veľkí hráči studenej vojny?

Akí boli veľkí hráči studenej vojny?

Štyridsaťjeden biografií najvýznamnejších osobností studenej vojny v jednej kompaktnej publikácii. To je kniha Rivali a partneri studenej éry, v ktorej sa autorovi podarilo chladné dejiny rokov 1947 až 1991 zaľudniť osobnými príbehmi „šampiónov“ bipolárneho súperenia. celý článok

Teória domina ovplyvňovala politiku USA dekády

Teória domina ovplyvňovala politiku USA dekády

Rozhodnutie americkej vlády angažovať sa vo Vietname bolo založené na obavách, , že by krajiny juhovýchodnej Ázii mohli padnúť v dominovom efekte. celý článok

Ho Či Min dokázal poraziť Francúzov i Američanov

Ho Či Min dokázal poraziť Francúzov i Američanov

Zatiaľ čo niektorí tohto charizmatického a vzdelaného intelektuála a bojovníka za slobodu milovali ako idol a kultovú osobnosť, iní ho ako brutálneho diktátora nenávideli. Aký vlastne Ho Či Min bol? celý článok

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Posledné minúty pred útokom sa zdali byť nekonečné. Mesiace príprav sa tej noci zo 6. na 7. júna 1917 mali pretaviť v úspech alebo v porážku. Keď hodinky ukázali čas 3:10, dôstojníci stlačili detonátory. Nasledoval obrovský výbuch 19 podzemných náloží, ktoré nakrátko premenili noc na deň. celý článok

Diskusia