Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Cesta k podpisu Trianonskej mierovej zmluvy bola dlhá

Publikované : 04.06.2020 | Zobrazení: 5223 |
9 minút čítania

Len málo udalostí je lepším dokladom toho, do akej miery rozdielna perspektíva  a historická pamäť ovplyvňujú hodnotenie dejín. Pre väčšinu Slovákov je deň podpisu Trianonskej mierovej zmluvy pozitívnym momentom, keď zúčtovali s maďarskými politickými elitami za príkoria, ktoré spáchali na slovenskom národe v období dualizmu. V Maďarsku, naopak, sa zmluva stále najčastejšie interpretuje ako jedna z najväčších národných tragédií porovnateľná iba s porážkou pri Moháči v roku 1526. Od podpisu Trianonskej mierovej zmluvy uplynie 4. júna presne 100 rokov.   

 

Manifestácia na Václavskom námestí 28. októbra 1918 pri príležitosti vzniku ČeskoslovenskaPodpisom Trianonskej mierovej zmluvy sa definitívne zavŕšil proces vyčlenenia Slovenska z historického uhorského štátu a jeho integrácie do Československej republiky. Tento proces sa totiž vyhlásením nového štátu z 28. októbra 1918 v Prahe a prihlásením sa slovenskej politickej reprezentácie k zámeru vytvoriť spoločný štát  českého a slovenského národa o dva dni neskôr v Martine iba odštartoval. Skončil sa až po takmer dvojročnom období zákulisného vyjednávania, ale aj ostrých bojov medzi československými jednotkami a vojskami rozličných nových maďarských režimov. O Slovensko sa tak až do polovice roka 1920 stále zvádzal zápas. 

 

Nové štáty, nové hranice

Veľmoci Dohody uznali síce Československo oficiálne za spojenecký štát už pred 28. októbrom, bol tu však problém s vytýčením jeho hraníc. Keďže Slovensko neexistovalo v rámci Uhorska ako administratívny región, nemalo ani svoje hranice. Hraničnú líniu s Maďarskom bolo treba po prvý raz formálne vyznačiť. So žiadnou inou hranicou nového štátu takýto problém nebol. Hranice českých krajín boli vymedzené historickými hranicami Českého kráľovstva ustálenými v 18. storočí. Pokusy českých Nemcov o pričlenenie pohraničných území k Rakúsku, resp. k Nemecku veľmi rýchlo stroskotali na nesúhlase Dohody. Až na malé územné spory boli zrejmé aj hranice medzi republikou a poľským štátom, ktorú tvorili historické hranice Českého a Uhorského kráľovstva. Žiadna podobná línia však neoddeľovala Slovensko od predpokladaného maďarského územia.

Rakúsko-Uhorsko v roku 1914Predstavitelia novej liberálnej maďarskej vlády v Budapešti si toho boli dobre vedomí.  Argumentovali tým, že pri neexistencii hranice by malo celé hornouhorské územie ostať až do rozhodnutia mierovej konferencie súčasťou maďarského štátu. Čas do jej konania mienili využiť na nastolenie situácie, v ktorej by boli postavili veľmoci Dohody pred hotovú vec a tej by neostalo iné, iba súhlasiť so zachovaním integrity Uhorska. Po októbri 1918 nesúhlasili s tvrdením, že Slováci dobrovoľne Maďarsko opustili, a argumentovali, že v skutočnosti za nich rozhoduje Praha a ňou platení slovenskí agenti. Predstaviteľov čerstvo utvorenej Slovenskej národnej rady sa pokúšali získať pre zotrvanie v Maďarsku okrem iného prísľubom autonómie, ktorú im Praha neponúkala.

Do kariet zahralo maďarskej vláde i tzv. Belehradské prímerie podpísané s Dohodou 13. novembra 1918, podľa ktorého mohla Budapešť na svojom území naďalej ponechať svoju administratívu a vojsko. Obsadzovanie území jednotkami nástupníckych štátov považovali maďarské vládnuce elity iba za provizórium, ktoré sa ešte môže zvrátiť.

 

Demarkačná línia

Československá strana ako vláda štátu uznaného Dohodou sa pochopiteľne nechcela s takouto interpretáciou zmieriť. Snažila sa získať od Dohody vytýčenie predbežnej demarkačnej línie medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorú by mohla obsadiť a požadovať, aby sa maďarské jednotky a úradníci za ňu stiahli. Obávala sa, že v prípade ich dlhšieho pôsobenia na Slovensku by mohli pôsobiť na obyvateľstvo a požadovať, aby o území rozhodol plebiscit. Jej znepokojenie sa potvrdilo, keď na novembrovú žiadosť Dohody vláde v Budapešti, aby sa stiahli z územia Slovenska, odpovedali maďarskí politici tým, že žiadne slovenské územie nepoznajú, a preto nevedia, odkiaľ sa majú stiahnuť. Československá vláda preto urgovala ministra zahraničia Edvarda Beneša pôsobiaceho v Paríži, aby žiadal urýchlené vytýčenie demarkačnej línie. Veľmoci Dohody sa k Maďarsku správali ako k porazenej krajine a s jeho zástupcami nerokovali, ale mu iba oznamovali požiadavky prostredníctvom vojenských zástupcov.

Milan Hodža v roku 1908Keď z Paríža žiadne vytýčenie línie dlhšie neprichádzalo, pokúsil sa zobrať veci do vlastných rúk vyslanec pražskej vlády v Budapešti Milan Hodža. Napriek tomu, že mal rokovať iba o likvidácii maďarskej administratívy a archívnej správy na Slovensku, prekročil svoje kompetencie. V situácii, keď bol okrem iného maďarským vojskom obsadený Martin, rokoval začiatkom decembra o vytýčení provizórnej demarkačnej línie. Hoci sa od jeho aktivít pražská vláda dištancovala (porušovali pravidlo Dohody nevstupovať do rokovaní s vládou porazeného štátu) a hoci dohodnutá línia ani zďaleka nespĺňala predstavy československej strany (v maďarských rukách zostávalo viacero miest dnešného južného Slovenska vrátane Prešporka a Košíc), maďarské vojská sa po 6. decembri za túto prvú provizórnu čiaru stiahli. Oficiálna nóta Dohody s definovanou prvou demarkačnou líniu prišla z Paríža až krátko pred Vianocami 1918. Podľa nej už ležali Prešporok i Košice na československej strane. Išlo zároveň o prvú oficiálnu hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Do polovice januára 1919 československé jednotky toto územie obsadili, na demarkačnej čiare však naďalej dochádzalo k menším stretom, ktoré si na oboch stranách vyžiadali desiatky mŕtvych.

Z československého pohľadu bolo nevýhodou spomínanej prvej demarkačnej línie, že narúšala južnú železničnú trasu medzi východom a západom Slovenska. Výhrady k nej malo práve z dopravných a hospodárskych dôvodov aj ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko na čele s Vavrom Šrobárom. To navyše požadovalo pripojiť k Slovensku prešporské predmostie, teda Petržalku.

 

Podenkový život boľševickej republiky

Maďarská republika rádNedostatky prvej čiary mala odstrániť druhá demarkačná línia vytýčená Dohodou koncom februára 1919. Tá bola, naopak, k Slovensku veľmi veľkorysá a prisúdila mu viaceré územia, ktoré sú dnes súčasťou severného Maďarska. Išlo napr. o Novohradské vrchy či Miškovec s okolím. Prebiehajúce vyčleňovanie Slovenska spod kontroly Budapešti však malo onedlho dostať silnú ranu. Na protest proti ďalšiemu územnému okliešťovaniu Maďarska podala vláda Mihálya Károlyiho v druhej polovici marca demisiu. Moc v krajine prevzala boľševická vláda Bélu Kuna, ktorá vyhlásila Maďarskú republiku rád, a chystala sa vyvážať komunistickú revolúciu formou vojenskej intervencie do okolitých krajín. Pod heslom proletárskej revolúcie zároveň skrývala svoj ďalší cieľ, ktorým bola obnova územnej integrity bývalých uhorských území. Pre Dohodu však nebola Kunova vláda partnerom, s ktorým by bola ochotná rokovať, a tak sa definitívne vyriešenie problému slovensko-maďarskej hranice znovu odďaľovalo. Situáciu ešte zhoršilo, keď na pokusy československých jednotiek postúpiť na druhú demarkačnú líniu odpovedali maďarské červené jednotky protiútokom, po ktorom obsadili v máji 1919 veľké časti stredného a východného Slovenska. Apely Dohody na stiahnutie sa za určenú demarkačnú čiaru nenachádzali u maďarských boľševikov odozvu. Nezabralo ani vytýčenie definitívnej hraničnej línie z 12. júna 1919. Ešte v priebehu tohto mesiaca bola na východnom Slovensku, naopak, vyhlásená bratská Slovenská republika rád, ktorá však mala veľmi podenkový život. Maďarské červené jednotky sa zo Slovenska stiahli až začiatkom júla 1919 po nátlaku Dohody a po ofenzíve československého vojska, ktorého velenie prevzal na Slovensku od nepopulárnych Talianov francúzsky generál Maurice Pellé.

Béla Kun, líder Maďarskej republiky rádSpomínaná definitívna línia bola výsledkom rokovaní odborných komisií patriacich pod Najvyššiu radu parížskej mierovej konferencie. Okrem primárneho etnického hľadiska zohľadňovala ďalšie kritériá, predovšetkým hospodárske, dopravné, geografické  a vojensko-strategické, berúc do úvahy, aby bol takto vytvorený štát funkčnou jednotkou. Až na malé korektúry bola línia fakticky totožná s dnešnou maďarsko-slovenskou hranicou. Zmenu predstavovalo najmä získanie Petržalky, ktoré sa ministrovi Benešovi  podarilo dohodnúť začiatkom augusta 1919.

Ani po páde Maďarskej republiky rád začiatkom augusta a nástupe nového konzervatívneho režimu sa maďarská strana neponáhľala zúčastniť mierových rokovaní. Stále dúfala, že čas pracuje pre ňu. Pozvánka na mierové rokovania prišla do Budapešti až 2. decembra 1919 a maďarská delegácia vycestovala do Paríža 5. januára 1920.

 

Mierové rokovania v Paríži

Príchod signatárov dohody do paláca Grand Trianon vo Versailles 4. júna 1920O nových hraniciach Európy rokovali v Paríži početné odborné komisie. Rozhodovala však o nich Najvyššia rada zložená zo zástupcov piatich najvýznamnejších víťazov skončeného konfliktu – Francúzska, Veľkej Británie, USA, Talianska a Japonska. Menšia spojenecká krajina jej predložila svoje požiadavky, ktoré následne posudzovali spomínané odborné komisie. Popri populárnom práve národov na sebaurčenie sa dbalo aj na hospodársku a strategickú životaschopnosť nových štátov. Maďarské výhrady, že mierové zmluvy boli v podstate diktátom veľmocí, sú z veľkej časti oprávnené. K novým hraniciam mohli maďarskí delegáti vyjadriť po príchode do Paríža iba svoje námietky. Hranice stanovené ešte v júni 1919 sa nijako výrazne nezmenili.

Československá delegácia pôsobila v Paríži už od začiatku mierovej konferencie, teda od januára 1919. Týkali sa jej totiž aj zmluvy s Nemeckom a Rakúskom, ktoré boli podpísané už v priebehu roka 1919. Vedúcim československej delegácie bol spočiatku prvý premiér Karel Kramář a druhým oficiálnym zástupcom bol minister zahraničia Beneš. Po jeho odchode ho v tejto funkcii nahradil tajomník delegácie Štefan Osuský. Popri ňom tu zo Slovákov pôsobil jeho osobný tajomník Ivan Krno. Delegácia mala v Paríži šesť odborných komisií, v ktorých pracovalo asi 65 rôznych odborníkov. Helena Turcerová-DevečkováV prvej fáze konferencie do jari 1919 v nich pôsobili šiesti Slováci: Jozef Škultéty, Fedor Houdek, Igor Hrušovský, Marián Blaha, Viliam Černo a Helena Turcerová-Devečková, prvá slovenská absolventka parížskej univerzity Sorbonne. V januári 1920 poslali do Paríža na vyvracanie maďarských argumentov všestranného odborníka a znalca francúzštiny Štefana Janšáka.

Územné požiadavky voči Maďarsku, predostreté konferencii, vychádzali z plánov československého zahraničného odboja. Okrem územia, ktoré napokon veľmoci republike prisúdili, požadovali napríklad známy koridor medzi Bratislavou a Záhrebom, Bukové vrchy, Miškovec s okolím, ako aj slovenské jazykové ostrovy v okolí Vacova. Boli to maximalistické požiadavky, z ktorých bola československá delegácia pripravená ubrať.

Okrem etnických hľadísk zdôvodňovali československí zástupcovia svoje nároky hospodárskymi, dopravnými a strategickými argumentmi. Za dôležité považovali ovládať aspoň časť toku Dunaja, čo výrazne rozhodlo v prospech pričlenenia Žitného ostrova s jasnou maďarskou etnickou väčšinou k Československu, hoci prezident Masaryk s tým veľmi nesúhlasil. Členovia delegácie však dôvodili, že v dôsledku neexistencie hranice medzi slovenskými a maďarskými oblasťami bolo obyvateľstvo Uhorska premiešané a čisto etnickú hranicu nebolo možné určiť. Po príchode maďarskej delegácie na rokovanie Beneš zdôrazňoval, že hraničnú čiaru určenú v júni predchádzajúceho roka považuje za definitívnu. Poukazoval, že jej zmena by mohla spochybniť a ohroziť už predtým uzavreté zmluvy s Nemeckom a Rakúskom.

Maďarskú delegáciu v Paríži viedol gróf Albert Apponyi, známy ako autor uhorských maďarizačných školských zákonov zo začiatku 20. storočia. Maďari sa spoliehali, že na konferencii očarí delegátov svojimi rečníckymi schopnosťami a šarmom a využije svoje bohaté zahraničné kontakty. Jeho prínos však bol v konečnom dôsledku skôr kontraproduktívny tiež preto, lebo vo Francúzsku boli dobre známe jeho sympatie k Nemecku.

 

Na ceste k Trianonu

Gróf Albert ApponyiMaďari sa v zákulisí na konferenciu poctivo pripravovali fakticky už od októbra 1918. Išlo najmä o zásluhu ďalšieho člena delegácie – diplomata a geografa Pála Telekiho, pod ktorého vedením vypracovali obrovský spisový materiál obsahujúci okrem iného etnické mapy a ďalšie dokumenty. Podklady pripravené v angličtine, francúzštine  a taliančine priviezli do Paríža v troch železničných vagónoch a obsahoval celkovo 98 rozsiahlych spisov. Veľkosťou kontrastoval s československými materiálmi, ktoré sa dali do Paríža priniesť v troch kufríkoch.

Maďarskí delegáti ešte i v Paríži argumentovali za zachovanie integrity Uhorska, pričom poukazovali na to, že ide o historicky, geograficky a hospodársky dokonalý celok, ktorého stáročné väzby musia byť zachované. Tvrdili, že uplatňovať v Uhorsku sebaurčovacie právo nie je nutné, lebo národnostná otázka tam v skutočnosti neexistuje. Ak by sa im to nebolo podarilo presadiť, chceli žiadať konanie plebiscitu o jednotlivých územiach. V prípade, že by nebolo vyšlo ani to, plánovali nástojiť aspoň na korektúre hraníc vytýčených Dohodou v júni 1919. Zároveň sa opäť pokúšali rokovania naťahovať a dúfali, že sa im podarí na svoju stranu získať niektorých zástupcov Najvyššej rady, predovšetkým z Británie a USA. Pamätali si však, akým spôsobom boli uzavreté zmluvy s Nemeckom a s Rakúskom, ktoré museli fakticky prijať podmienky nadiktované Najvyššou radou. Prezentáciu svojich argumentov v Paríži preto považovali za možný vklad do budúcnosti. Vo vhodnej chvíli po zmene zahraničnopolitickej situácie mali byť znovu predostreté s argumentom, že na mierovej konferencii maďarský hlas nikto nevypočul.

Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluveZačiatkom mája bol maďarskej delegácii predložený definitívny text mierovej zmluvy. Apponyi ho označil za neprijateľný a neakceptovateľný a odstúpil z čela delegácie. Maďarská vláda si však bola vedomá toho, že v konečnom dôsledku nemá inú možnosť, iba zmluvu, ktorá vyvolávala po celom Maďarsku vlnu ostrého odporu, podpísať.

Aby vláda v Budapešti symbolicky vyjadrila svoj postoj k strate dvoch tretín uhorských území a 60 % obyvateľstva, ako aj k faktu, že za hranicami sa ocitli súvislé územia obývané väčšinovo etnickými Maďarmi, vyslala na podpis dvoch končiacich politikov –  ministra práce Ágostona Benárda a diplomata, povereného ministra Alfréda Drache-Lázara. 4. júna 1920 zmluvu v paláci Grand Trianon vo Versailles podpísalo celkom 22 štátov. Za Československo tak spravili Beneš a Osuský. V medzivojnovom období Maďarsko využívalo fakt, že návrh mierovej zmluvy sprevádzal list francúzskeho premiéra Alexandra Milleranda, ktorý pri vytyčovaní hraníc pripúšťal lokálne drobné úpravy. Vláda v Budapešti ho však vnímala ako potvrdenie faktu, že korekcia hraníc bude v budúcnosti možná, pričom práve argumenty prednášané na mierovej konferencii sa stali podkladom maďarskej kampane za revíziu Trianonu v nasledujúcich desaťročiach.

 

 

Mgr. Matej Hanula, PhD.

Mgr. Matej Hanula, PhD., vyštudoval v rokoch 1997 – 2002 odbor história – politológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2003 pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa dejinám Slovenska v prvej polovici 20. storočia s dôrazom na dejiny agrárneho politického hnutia na Slovensku, politickú kultúru a futbal ako spoločenský fenomén v období 1. ČSR. V roku 2011 mu vyšla monografia Za roľníka, pôdu a republiku : Slovenskí agrárnici v prvom polčase 1. ČSR.

 

 

Použitá literatúra:

Hronský, M.: Trianon. Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti. Bratislava 2011.

Michela, M.: Pod heslom integrity. Slovenská otázka v politike Maďarska, 1918 – 1921. Bratislava 2009.

Michela, M./Vörös, L. a kol.: Rozpad Uhorska a Trianonská mierová zmluva. K politikám pamäti na Slovensku a v Maďarsku. Bratislava 2013.

Romsics, I.: Trianonská mierová zmluva. Bratislava 2007.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, prispejete na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Američania sa počas studenej vojny báli komunistov vo vlastnej vlasti

Američania sa počas studenej vojny báli komunistov vo vlastnej vlasti

Hovorkyňa čínskeho ministerstva zahraničia Hua Chunying (slov. Chua Ťunjing) napísala 30. mája 2020 na twitterovom účte po anglicky: „I can not breathe.“ celý článok

Pred sedemdesiatimi rokmi sa začala krvavá kórejská vojna

Pred sedemdesiatimi rokmi sa začala krvavá kórejská vojna

Kórejská vojna bola kľúčovým konfliktom ranej fázy studenej vojny. Vojna vypukla presne pred sedemdesiatimi rokmi 25. júna 1950. celý článok

Porážka Francúzska Hitlerom spôsobila Stalinovi šok

Porážka Francúzska Hitlerom spôsobila Stalinovi šok

Presne pred 80 rokmi 22. júna 1940 sa v Compiegne uskutočnil starostlivo zinscenovaný podpis kapitulácie Francúzska. V rovnakom železničnom vagóne a na rovnakom mieste sa po prvej svetovej vojne podpísalo prímerie s Nemeckom v roku 1918. celý článok

Vyhladia ázijské pandémie ľudstvo?

Vyhladia ázijské pandémie ľudstvo?

Ochorenie Covid-19 je v súčasnosti nepochybne najznámejším respiračným ochorením ázijského pôvodu. Nie je to však prvý vírus pochádzajúci z Ázie, ktorý ochromil svet. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1957. Pandémiu vtedy spôsobil vírus chrípky, ktorý následne zmutoval... celý článok

Churchill premiérom, alebo sedem dní, ktoré otriasli Londýnom

Churchill premiérom, alebo sedem dní, ktoré otriasli Londýnom

Dolnou snemovňou britského parlamentu zneli 13. mája 1940 dnes už legendárne slová o tom, ako nový premiér nemôže ponúknuť svojim novým kolegom ani parlamentu nič než „...krv, drinu, slzy a pot“. celý článok

Diskusia