Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Brabantská revolúcia alebo ako Belgičania povstali

Publikované : 07.07.2020 | Zobrazení: 4678 |
11 minút čítania

Udalosti Francúzskej revolúcie i následných revolučných a napoleonských vojen dramaticky zasiahli celú Európu. O pochodujúcich francúzskych vojakoch sa zvykne vravieť ako o posloch, ktorí priniesli revolučné myšlienky do susedných krajín, kde pod ich vplyvom vznikali „sesterské“ republiky.

 

No prinajmenšom v prípade Rakúskeho Nizozemska a Republiky siedmich spojených holandských provincií (územie dnešného Holandska a Belgicka) to neplatí. V týchto dvoch krajinách mala revolučná situácia rovnako originálne príčiny ako vo Francúzsku. Nie je na tom nič zvláštne. Na sklonku 18. storočia bola spoločnosť, ekonomika a politika v Holandsku a v Rakúskom Nizozemsku v mnohých aspektoch vyspelejšie než vo Francúzsku. (Poddanstvo tu vymizlo prakticky už na konci stredoveku, hospodárenie bolo intenzívnejšie, gramotnosť rozšírenejšia a pod.) Je však osudom menších krajín, že udalosti ich národných dejín sú vo svetovom dejepisectve často ignorované. Na revolučné udalosti konca 18. storočia sa dá určite pozrieť i zo širšej, a nie z čisto francúzskej perspektívy. Pre slovenského čitateľa môže byť opis vtedajších revolučných udalostí práve v dnešnom Belgicku o to zaujímavejší, že vtedajšie Rakúske Nizozemsko bolo v rokoch 1714 – 1794/1797 súčasťou habsburskej ríše a tak malo väzby aj s Uhorskom.

 

Rakúske Nizozemsko pred rokom 1789 a reformy Jozefa II.

Územie Rakúskeho Nizozemska nebolo kompaktné ani jednotné. Skladalo sa z viacerých autonómnych provincií. Doslova „preťaté“ bolo samostatným Lutyšským biskupstvom. Spravoval ho generálny guvernér – väčšinou predstaviteľ habsburskej dynastie s úzkymi príbuzenskými vzťahmi k aktuálne vládnucemu panovníkovi či panovníčke (napríklad v rokoch 1781 – 1793/94 to bola dcéra Márie Terézie Mária Kristína a jej manžel Albert Kazimír August Sasko-Tešínsky, ktorý bol v rokoch 1765 – 1780 uhorským miestodržiteľom). Provincie však mali pomerne rozsiahlu stavovskú samosprávu. Ekonomicky boli v 18. storočí rozhodne najvyspelejšou habsburskou dŕžavou a po Holandsku, Taliansku a Spojenom kráľovstvo išlo zrejme o štvrté najrozvinutejšie európske územie. Podľa prepočtu profesora Angusa Maddisona bol v roku 1700 HDP územia dnešného Holandska 3780, Talianska 3009, Spojeného kráľovstva 2356, Belgicka 2255 a Francúzska 1748 tzv. medzinárodných dolárov z roku 2011. Pre porovnanie, v stredoeurópskom Poľsku to bolo 1202 jednotiek tejto meny.

Cudzia vláda, navyše z centra, ktoré bolo vnímané ako spoločensko-ekonomicky zaostalejšie, nemusí byť prijímaná dobre. Dokonca ani vtedy, keď sa snaží o v zásade pozitívne kroky, ako sa to stalo aj v prípade reforiem Jozefa II. Ten sa snažil o obmedzenie vplyvu katolíckej cirkvi aj provinčných stavov – inštitúcií, ktoré považoval za zastarané, no mnoho obyvateľov, dokonca aj neprivilegovaných, s nimi spájalo svoju vlastnú identitu. V roku 1781 vydal Tolerančný patent, ktorý viac-menej zrovnoprávnil nekatolíkov s katolíkmi. V roku 1784 spustil Jozef II. celú sériu ekonomických, politických, administratívnych a cirkevných reforiem. V Bruseli bola zriadená Generálna vládna rada na čele so splnomocneným ministrom a väčšina právomocí provincií prešla na deväť okresov riadených intendantmi. Podobné reformy zasiahli aj súdnictvo. Vznikla sieť 40 miestnych súdov na čele s dvomi odvolacími súdmi v Luxemburgu a v Bruseli. Miestne vplyvné a bohaté stavy však Jozefove reformné zásahy vnímali ako pokus obmedziť ich vlastnú moc a podriadiť nizozemské provincie priamo viedenskej centrálnej vláde. Interpretovali ich aj ako útok na tradične silné postavenie katolíckej cirkvi. Následná revolúcia tak mala navonok akoby konzervatívny charakter. No v skutočnosti pôvodný zápas za udržanie statu quo vyústil do širšieho ľudového pohybu. Napokon, aj mnoho iných revolúcii sa začalo bojom „za staré dobré práva“ alebo pokusom o návrat „k starým dobrým časom“.

 

„Malá revolúcia“ v roku 1787

Trpezlivosť nizozemských stavov pretiekla v roku 1787 a spojila sa aj so všeobecnou ľudovou nevôľou voči vláde, ktorá nerešpektovala miestne tradície. Brabantské stavy si najali právnika Hendrika Van der Noota (1731 – 1827), aby zdôvodnil protiústavnosť nových reforiem. Tie podľa neho odporovali charte z roku 1356 známej ako Joyeuse Entrée – doslovný preklad názvu dokumentu je „veselý vstup“, čo bolo označenie pre slávnostný prvý vstup nového panovníka do stredovekého mesta. Charta garantovala integritu Brabantska a participáciu stavov pri rozhodovaní o daniach, otázkach vojny a mieru a o medzinárodných zmluvách. Krajinu zasiahla séria protestov a lokálnych vzbúr, ktoré musela potlačiť rakúska armáda. S cieľom upokojiť krajinu generálny guvernér Albert Kazimír Tešínsky 20. mája 1787 dočasne pozastavil platnosť reforiem a snažil sa vyjednávať. To však nestačilo a len rozzúrilo cisára. Na pokyn z Viedne sa v nasledujúcich dvoch rokoch snažila rakúska administratíva presadiť reformy pomocou nátlaku a príkazov „zhora“.

To vyvolalo silnú emigračnú vlnu. Centrom niekoľkých tisícok emigrantov sa koncom roka 1787 stalo holandské mesto Breda. Do vedenia emigračnej komunity sa však dostali konzervatívni politici. Samotný Van der Noot sa snažil presvedčiť holandského miestodržiteľa (stadtholdera) Viliama V., aby podporil zvrhnutie habsburskej vlády v Rakúskom Nizozemsku a v novej Belgickej republike dosadil za stadtholdera svojho syna Fridricha. Napriek vlažnému postoju holandskej vlády dokázali brabantskí emigranti získať sympatie a podporu u holandskej verejnosti. Preto sa v Holandsku mohol začať formovať ozbrojený oddiel, ktorého veliteľom sa stal penzionovaný plukovník Jean-Andre van der Mersch, veterán francúzskej aj rakúskej armády.

Súčasne sa vnútri krajiny vytvárala revolučná organizácia Pro Aris et Focis okolo liberálne orientovaného Jana Fransa Voncka a Jana Baptista Verlooya. Tá začala od jari 1789 pripravovať ozbrojené povstanie. Spätne možno povedať, že „domáci odboj“ predstavoval liberálnejšie meštianske sily, ktoré síce s konzervatívnejšou emigráciou spájal odpor proti habsburskému zasahovaniu do starodávnej autonómie provincií, no ich predstavy o budúcnosti sa v jednotlivých frakciách odlišovali.Paradoxne, domácemu – vlastne liberálnejšiemu – krídlu poskytovala veľkú pomoc domáca katolícka cirkev. Jednotlivé skupiny sa však dokázali zjednotiť a vytvoriť spoločný orgán – Brabantský vlastenecký výbor. Cieľom tohto úsilia bolo vyvolať ozbrojené povstanie v októbri 1789. Vzplanutie povstania bola podporené aj dvomi externými faktormi: začiatkom Francúzskej revolúcie v júli 1789 a taktiež povstaním v Liège v auguste 1789.

 

„Šťastná revolúcia“ v roku 1789 v Liége

Revolúcia v Liège (Lutych) predstavovala akési politické a ideologické „dvojča“ Francúzskej revolúcie. Odohrala sa v Lutyšskom cirkevnom kniežatstve (biskupstve), ktoré existovalo od roku 985. Mimoriadny rozkvet zažilo kniežatstvo za vlády biskupa Francoisa-Charlesa de Velbruck (1772 – 1784), ktorý zavádzal užitočné osvietenské reformy. V roku 1784 sa však novým biskupom stal autoritársky César-Constantitn Francois de Hoensbroeck, ktorý vyvolával značnú nevôľu, predovšetkým v radoch strednej triedy, pretože sa opieral výlučne o najvyššiu šľachtu a o duchovenstvo oslobodené od daní. Keďže Liège sa medzitým stihlo stať významným intelektuálnym strediskom, netreba sa čudovať, že jeho obyvatelia hľadali politické riešenie v duchu dobovo najmodernejších predstáv. Za duchovného otca Lutyšskej revolúcie je považovaný Jean-Nicolas Bassenge (1758 – 1811), ktorý sformoval koncepciu konštitučnej monarchie s voleným parlamentom a právneho štátu založeného na suverenite ľudu.

Situácia bol vyostrená aj náhlym zhoršením ekonomických pomerov a dôsledkami dlhého populačného rastu v 18. storočí. Spor medzi biskupom a poslancami za tretí stav narastal a vyústil do udalostí 18. augusta 1789, keď sa demokrati pod vedením poslancov Jeana-Nicolasa Bassengeho, Jaquea-Josepha Fabryho a Jeana-Remyho de Chestret zmocnili vlády v Liège. Biskup bol prinútený potvrdiť nových členov mestskej rady a zmenu mocenských pomerov. No o niekoľko dní neskôr ušiel do nemeckého Trevíru. V Lutyšsku bola vyhlásená republika. Miestne zhromaždenie schválilo 16. septembra podľa francúzskeho vzoru vlastnú verziu deklarácie práv človeka, ako aj ústavu, ktorá poskytovala rozsiahle slobody, zakotvovala rovnosť občanov a volebné právo. Na programe dňa bola aj otázky spojenia s revolučným Francúzskom.

 

Začiatok Brabantskej revolúcie

24. októbra 1789 prekročil bojový oddiel emigrantov z Holandska o sile 2 800 mužov pod vedením Van der Merscha hranice a vstúpil do Rakúskeho Nizozemska. Ovládol pohraničné mesto Hoogstraten neďaleko Antverp. Tu bol oficiálne prečítaný vopred pripravený Manifest brabantského ľudu, ktorý uprel Jozefovi II. právo na vládu. 27. októbra sa tento oddiel stretol s početnejšími rakúskymi silami v bitke pri Turnhoute a porazil ich. V krajine začali prepukať povstania a rakúske sily sa začali rozkladať. Oslabovala ich okrem poklesu morálky aj dezercia vojakov naverbovaných priamo v Rakúskom Nizozemsku, ktorí sa pridávali k povstalcom. 18. decembra padol do rúk povstalcov Brusel a 20. decembra bola vyhlásená nezávislosť provincií. Rýchly postup revolučných síl bol možný aj vďaka ťažkej chorobe Jozefa II., ktorý 20. februára 1790 zomrel. Na tomto príklade dobre vidno, do akej miery je v absolutistických režimoch fungovanie štátu plne závislé na osobe vládcu, jeho vlastnostiach i zdravotnom stave. Do konca roka ustúpili rakúske vojská na juh do Luxemburska. Revolúcia – aspoň v tejto fáze – triumfovala.

 

Spojené belgické štáty

Povstalci však stáli pred úlohou, ako usporiadať politické pomery v oslobodených provinciách. No keďže táto otázka už bola predmetom predchádzajúcich diskusií, neboli nepripravení. Vedeli použiť aj holandské, americké vzory a francúzske vzory. A tak už 11. januára 1790 boli na základe Zmluvy o únii oficiálne vyhlásené Spojené belgické štáty. Odvolávka na starovekých Belgov pri hľadaní mena pre nový samostatný politický národ zodpovedala dobovej móde 18. storočia, keď Maďari videli svojich predkov v Hunoch, Francúzi v Galoch a obyvatelia Anglicka a Škótska v dávnych Britoch. Spojene belgické štáty však nezískali medzinárodné uznanie. Nedošlo ani k spojeniu s Lutyšskou republikou a mimo nového štátu zostala aj južná luxemburská provincia naďalej ovládaná Rakúšanmi.

Od momentu zrodu sa do konštrukcie belgického štátu dostal závažný nedostatok. Generálne stavy sa síce odvolávali na suverenitu ľudu, no pod týmto „ľudom“ chápali iba stále tradičné stavy: šľachtu, duchovných a bohaté meštianstvo. Revolúcia sa preto zdala byť nedokončená a nový štát bol opäť len štátom menšiny. Na konci 18. storočia to nebolo nič nezvyčajné, skôr naopak. Aj radikálnejšie Francúzsko v tom období so všeobecným volebným právom vlastne len koketovalo. (V roku 1792 sa na tomto princípe len jediný raz odohrali voľby, ktorých sa mohli zúčastniť všetci muži nad 21 rokov s výnimkou vybraných kategórii, napríklad domácich sluhov. Jakobínska ústava z roku 1793 stanovila všeobecné volebné právo pre mužov, ale nikdy sa podľa nej nevolilo.) V USA boli z volebného práva dlho vylúčené celé kategórie obyvateľov a v Spojenom kráľovstve malo volebné právo taktiež len pár percent Britov.

No bol to jeden z dôvodov, prečo v politickej oblasti nenastala jednota a rozhorelo sa súperenie medzi liberálne a pokrokovo orientovanými tzv. vonckistami (podľa ich hlavného predstaviteľa Jana Fransa Voncka) opierajúcimi sa o stredné vrstvy a konzervatívnymi tzv. nootistami (podľa Henrika Van der Noota), ktorí reprezentovali tradičné stavy. Nootisti, paradoxne, dokázali získať podporu aj v mestských a vidieckych nižších vrstvách. Medzi obidvomi prúdmi existovali rozdiely aj v otázke zahranično-politickej orientácie krajiny. Nootisti preferovali spojenie s Holandskom, zatiaľ čo vonckisti samostatný štát alebo orientáciu na revolučné Francúzsko.

V nasledujúcich mesiacoch však nootisti získali prevahu v provinčných zhromaždeniach a vo veľkých mestách. Dôležitú úlohu zohrala aj podpora zo strany katolíckej cirkvi. V marci 1790 boli vonckisti vyhnaní z Bruselu zradikalizovaným davom a v júni cirkev zorganizovala „krížovú výpravu“ vidiečanov na Brusel, ktorá potvrdila víťazstvo konzervatívcov. Vonckisti tak boli v politickom súperení porazení a museli sa uchýliť do emigrácie, prevažne do Francúzska. Ich následná agitácia priamo v Belgicku bola málo účinná a skôr sa začali spoliehať na francúzsky vojenský zásah.

 

Potlačenie Brabantskej revolúcie

Po vysporiadaní sa s „vnútorným nepriateľom“ sa zúfalo slabými stali aj Spojené belgické štáty. Obyvateľstvo začínalo postupne pociťovať sklamanie z celkového vývoja, a tiež zo vzájomných bojov medzi revolučnými frakciami. Pokusy získať zahraničnú podporu neboli úspešné. V lete 1790 po uvoľnení časti habsburských síl z balkánskeho bojiska, kde v rokoch 1788 – 1791 prebiehala vojna s Osmanskou ríšou, sa mohol viedenský dvor začať intenzívnejšie zaoberať záležitosťami v Nizozemsku. Do rebelujúcej krajiny bolo vyslaných 30 000 mužov. Nový, taktickejšie postupujúci cisár Leopold II. povstalcom prisľúbil amnestiu, ak sa vzdajú, a tiež rešpektovanie starých práv.

Cisár zveril vojenské velenie maršalovi Blasiusovi Kolumbanovi von Bender (1713 – 1798). Rakúske vojská pod jeho vedením postupovali z Luxemburgu smerom na severozápad a 28. septembra 1790 porazili v bitke pri Falmagne belgické vojská vedené generálom Georgeom Koehlerom. 24. novembra padol opevnený Namur. 2. decembra 1790 sa vzdal Brusel a do konca roka 1790 bola na celom území rýchlo obnovená habsburská vláda. V januári 1791 bola rakúskymi silami potlačená aj Lutyšská republika. Faktický zánik Spojených belgických štátov a obnova rakúskej moci bola reflektovaná aj na medzinárodnej úrovní. Na konferencii v Haagu 10. decembra sa zástupcovia Rakúska, Holandska, Británie a Pruska dohodli na zásadách obnovy rakúskej správy v Nizozemsku. Jej podstatou malo byť zrušenie väčšiny jozefínskych reforiem.

Po rakúskom víťazstve sa však politické pomery upokojili len navonok. Vo Francúzsku sa aktivizovali vonckistickí emigranti, ktorí v Paríži založili Výbor spojených Belgičanov a Lutyščanov. Vo Francúzsku boli sformované aj tri belgické zbory a jedna lutyšská légia, ktoré bojovali po boku Francúzov počas vojny v rokoch 1792 – 1797. V prostredí belgickej aj lutyšskej emigrácie sa začala presadzovať aj myšlienka na pripojenie belgických území k revolučnému Francúzsku. Vonckistická emigrácia spojila svoje politické ambície, a tiež osud vlastnej krajiny s francúzskou revolúciou a s výsledkami prebiehajúceho globálneho konfliktu medzi Francúzskom a konzervatívnymi európskymi monarchiami.

 

Prvá francúzska okupácia

Obnovená habsburská vláda nemala dlhé trvanie. Po víťazstve pri Valmy 20. septembra 1792 začala do Rakúskeho Nizozemska prenikať francúzska Severná armáda na čele s generálom Charlesom Dumouriezom. Rakúske vojská o sile asi 13 000 mužov pod vedením vojvodu Alberta Sasko-Tešínskeho sa ju 6. novembra 1792 v bitke pri Jemappes pokúsili zastaviť. Dumouriez však vďaka vyše dvojnásobnej prevahe (39 000 mužov) prinútil Rakúšanov na ústup a 14. novembra obsadil Brusel. Do mesiaca Francúzi obsadili aj celú krajinu. Znamenalo to obnovu viacerých slobôd a demokratických inštitúcií. V Liège sa začiatkom roka 1793 dokonca uskutočnilo referendum za pripojenie k Francúzsku.

Prvá francúzska okupácia Belgicka bola len epizodickou udalosťou. Francúzi nechali Rakúšanov ustúpiť k Rýnu a sami postupovali proti Holandsku. Rakúske sily sa tak dokázali spamätať a prejsť do protiútoku. 18. marca 1793 bol Dumouriez pri Neerwindene porazený a musel začať vyjednávať. 24. marca bola uzavretá dohoda, podľa ktorej Francúzi vyprázdnili celé Rakúske Nizozemsko výmenou za nerušený ústup armád, ktoré medzičasom prenikli do Holandska. Samotný francúzsky generál však 5. apríla prebehol na stranu Rakúšanov, keďže bol šokovaný radikalizáciou revolúcie a popravou kráľa Ľudovíta XVI.

 

Druhá francúzska okupácia

Nová francúzska okupácia Belgicka bola výsledkom slávneho víťazstva v bitke pri Fleuruse (vo Valónsku) 25. júna 1794. V tejto bitke porazili spojené francúzske armády pod vedením generála Jeana-Baptista Jourdana (1762 – 1833) o sile 96 000 mužov koaličnú armádu habsburskej monarchie, Holandska, Británie a Brunšvicka o sile asi 59 000 mužov. Do konca septembra boli Rakúšania vytlačení z celého dnešného Belgicka. Po takejto porážke Viedeň fakticky rezignovala na nizozemské provincie a tieto boli opäť obsadené Francúzmi. Po vyše ročnej vojenskej správe v októbri 1795 boli tieto Francúzskou republikou priamo anektované a rozdelené do deviatich departmentov.

Francúzska vláda znamenala urýchlené zavedenie všetkých revolučných reforiem a zmien, ktoré zažilo aj samotné Francúzsko. Predovšetkým to bola rovnosť pred zákonom, sekularizmus, vyvlastnenie cirkevného majetku a štátna správa založená na kvalifikácii a zásluhách. Vo verejnom živote bola presadzovaná francúzština, a flámčina bola potláčaná. Zavádzali sa francúzske revolučné zákony a v roku 1804 bol zavedený francúzsky Občiansky zákonník, ktorý s úpravami vydržal dodnes. Zároveň to znamenalo aj politickú participáciu prostredníctvom volieb (až do postupného zavádzania centralizovaného režimu za Napoleona) a povinné vojenské odvody, ako aj účasť na všetkých vojnách a konfrontáciách revolučného i napoleonského obdobia. Do roku 1813 bolo z týchto území odvedených asi 160 000 brancov. Na druhej strane viacero predstaviteľov miestnych elít získalo rôzne funkcie vo francúzskom mocenskom a politickom aparáte vrátane parížskych centrálnych orgánov. V rokoch 1795 – 1815 pokračoval v Belgicku priemyselný rozvoj stimulovaný dopytom zo strany štátu, a to predovšetkým v odvetviach spojených s vojenskou výrobou, ako boli lodiarstvo, odlievanie kanónov a pod.

 

Záver revolučného obdobia

Koniec francúzskej vlády i celej revolučnej éry nastal v zime 1813/1814 v dôsledku úspechov armád šiestej protifrancúzskej koalície. V novembri 1813 bola najprv obnovená nezávislosť Holandska pod vládou Viliama Fridricha Oranžsko-Nassauského. Vo februári 1814 boli belgické územia podriadené rakúskej vojenskej administratíve, do ktorej boli neskôr pribratí aj Holanďania a Prusi. Po uzavretí mieru s Francúzskom 30. mája 1814 boli severné časti Belgicka pridelené do správy Holandsku a na základe dohody víťazných veľmocí začal Viliam Fridrich spravovať aj zvyšok jeho územia. 1. augusta 1814 sa stal generálnym guvernérom Južného Nizozemska a Lutyšska. Sformovala sa tak Holandsko-belgická personálna únia, ktorá sa pomerne rýchlo – už 16. marca 1815 – pretavila do Spojeného nizozemského kráľovstva s Viliamom Fridrichom ako kráľom Viliamom I. na čele. To existovalo ďalších 15 rokov, až do novej belgickej revolúcie v roku 1830, keď vzniklo samostatné Belgicko. Až potom sa situácia v krajine stabilizovala a Belgicko až do začiatku prvej svetovej vojny zažívalo éru významného hospodárskeho rastu, modernizácie a postupnej demokratizácie.

 

Doc. JUDr. et MUDr. Daniel Šmihula, PhD., Dr. iur., absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018). 

 

Použitá literatúra

Benedikt, H.: Als Belgien österreichisch war. Wien 1965.

Blohm, J. C. H./ Lamberts, E.: History of Low Countries. New York 2015.

Craeybeckx, J.: The Brabant Revolution: A Conservative Revolt in a Backwards Country? Acta Historiae Nederlandica: Historical Studies in the Netherlands IV/1970, 49–84.

Dénes, I. V.: Liberty and the Search for Identity. Budapest 2006.

Jančošek, M.: Vývoj vojenských technológií a vojenskej organizácie v podmienkach bezpečnostného prostredia strednej Európy. In: Akadémia Ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika: Zborník príspevkov z 10. medzinárodnej vedeckej konferencie: Národná a medzinárodná bezpečnosť 2019. Liptovský Mikuláš 2019, 193–204.

Maddison, A.: Contours of the World Economy 1-2030 AD. Oxford 2007.

Polasky, J.: Revolution without Borders. New Haven 2015.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.rug.nl/ggdc/historicaldevelopment/maddison/releases/maddison-project-database-2018

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, T. Lybaert

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Husársky kúsok vznikol vďaka slovenskému rodákovi

Husársky kúsok vznikol vďaka slovenskému rodákovi

Drzý a krkolomne odvážny kúsok so šťastným a úspešným koncom, ktorý vošiel do vojenských dejín i medzi ustálené slovné spojenia, sa odohral v roku 1757 počas sedemročnej vojny. Čo je na ňom nemenej pozoruhodné, nesie v sebe aj zaujímavú slovenskú stopu. celý článok

Henrich VIII. sa počas epidémie spoliehal na modlitby, lekárov a vlastné lieky

Henrich VIII. sa počas epidémie spoliehal na modlitby, lekárov a vlastné lieky

Anglický kráľ Henrich VIII. je známy predovšetkým svojimi šiestimi manželstvami a ich „kreatívnym“ ukončovaním. Milostné avantúry však neboli jeho jedinou záľubou. Vzdelaný panovník prejavoval napríklad hlboký záujem o poznatky dobovej medicíny a o výrobu liekov. celý článok

Prečo nosili moroví doktori masku so zobákom?

Prečo nosili moroví doktori masku so zobákom?

S morovými epidémiami je v populárnej kultúre úzko spojený obraz lekára v typickom čiernom kostýme s maskou so zobákom na hlave, s okuliarmi, s klobúkom a s dlhým plášťom. celý článok

Hodža z boja ušiel, ale v národnej práci za svojimi druhmi nezaostal

Hodža z boja ušiel, ale v národnej práci za svojimi druhmi nezaostal

26. marca 2020 uplynulo 150 rokov od smrti evanjelického kňaza, spisovateľa, národovca a jazykovedca Michala Miloslava Hodžu. V diskusiách stojí často až ako tretí za dvojicou Štúr a Hurban. Je to však opodstatnené? celý článok

Slávneho maliara Raffaela pochovali dva razy

Slávneho maliara Raffaela pochovali dva razy

Od smrti slávneho maliara, architekta, scénografa Raffaela Santiho uplynulo presne 500 rokov. Zomrel 6. apríla 1520 na Veľkonočný piatok, pravdepodobne v deň svojich 37. narodenín. celý článok

Diskusia