Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Bol Veľký požiar Londýna teroristickým činom?

Publikované : 02.09.2016 | Zobrazení: 7912 |
7 minút čítania

„Požiar trval už celú noc (ak to vôbec možno nazvať nocou, veď plamene osvetlili okruh desiatich míľ takmer denným svetlom), keď sa spojil s ostrým východným vetrom, charakteristickým pre toto suché ročné obdobie. Vydal som sa na rovnaké miesto ako predtým a zbadal celú južnú časť mesta v ohni...“ (Evelyn 1854)

 

Každý, kto okúsil pohľad na nočné mesto zanikajúce v žiari plameňov, mohol pocítiť len úzkosť a beznádej. Ján Evelyn, autor úvodných riadkov, ďalej píše: „Oh! Aká mizéria, aká úbohosť. Od svojho stvorenia nezračil svet nič podobné. Prekoná to hádam už len vzplanutie celého tvorstva.“ (Evelyn 1854) Londýn, pýcha kráľovstva, prežíval v Evelynovom opise druhú z troch apokalyptických nocí. Hlavné mesto horelo v diabolsky symbolickom roku 1666, od 2. do 5. septembra celé štyri dni.

 

Z kaluže do blata

Ohnivá katastrofa zasiahla srdcia Londýnčanov v tej najcitlivejšej chvíli, keď sa pomaličky zotavovali z predchádzajúcich rán. Ubehlo len pár mesiacov od skončenia morovej epidémie, ktorá si vyžiadala šesťdesiatosem či podľa niektorých zdrojov až stotisíc obetí. Smrť si vtedy vyhliadla aj manželku pekára Tomáša Farrinera (niekedy uvádzaný ako Farynor – pozn. O. Z.). Vdovec s tromi deťmi by bol zaiste ostal bezmennou postavou dejín, nebyť neposlušného uhlíka v jeho pekárenskej peci. Farriner ich nechával samovoľne dotlieť každý večer. Šlo o rutinu, nad ktorou sa zrejme ani nepozastavoval. Až do noci z 1. na 2. septembra 1666.

Sluhu spiaceho na prízemí zrazu prebudil ostrý dym. Uhlíky nedotleli ako „bolo ich zvykom“, ale zachytili nejaký horľavý materiál, ktorý okamžite vzbĺkol. Duchaprítomný sluha nečakal, vybehol na poschodie a rýchlo budil Farrinera, jeho dcéru Hanu a opatrovateľku. Než sa tak stalo, cesta dole zatarasil oheň. Jedinou možnosťou bol skok do okna vedľajšieho domu. Farriner, škaredo zranená Hana i sluha si týmto činom zachránili holý život. Opatrovateľku malého dievčatka však zradil strach z výšok. K skoku sa neodvážila a pohltili ju plamene. Prvou obeťou londýnskeho požiaru sa tak stala žena, ktorej meno je dodnes nevyjasneným tajomstvom.

Oheň po drevených konštrukciách domov rýchlo postupoval a ulica Pudding Lane, kde sa nachádzala pekáreň, sa zaraz ocitla v pekelnej horúčave. Všetci prítomní si uvedomovali nutnosť rýchleho konania. Hasičský zásah v tej dobe spočíval v strhnutí stien priľahlých domov, čo malo zabrániť ďalšiemu šíreniu plameňov. Takýto úkon predstavoval škodu na majetku a bol k nemu nutný súhlas starostu.

Túto pozíciu zastával od októbra 1665 Tomáš Bloodworth (niekedy uvádzaný ako Bludworth – pozn. O. Z.), obchodník a člen dolnej snemovne parlamentu. Muž, ktorému chýbali vlastnosti lídra. Sprvoti bol nesmierne podráždený z myšlienky, že ma vôbec v nočnú hodinu vstať z postele, a keď sa napokon konečne dostal do centra požiaru, tak údajne povedal, že takýto požiar uhasí i síkajúca žena. Ťažko povedať, akú ženu mal Bloodworth na mysli, keďže podľa správ iného člena parlamentu Samuela Pepysa bolo v priebehu noci približne tristo domov úplné zničených a nové deštrukcie stále pribúdali.

Bloodworth na svoju slabosť a ľahkovážnosť doplatil hneď, ako sa Londýn začal spamätávať z katastrofy. Bol právom označený za jednu z hlavných príčin škôd a ako starosta nadobro skončil už v októbri. V konečnom dôsledku to bola slabá útecha pri predstave, že požiar ktorý pochoval 13 000 domov, 84 kostolov a 44 továrenských hál mohol skončiť ako lokálny problém jednej ulice.

 

Zásah monarchu

Zatiaľ, čo starosta situáciu ignoroval, tak sa spomínaný Samuel Pepys vydal do Whitehallu: „...kde som povedal kráľovi (Karol II. – pozn. O. Z.) a vojvodovi z Yorku, čo som videl a tiež, že jedine kráľov rozkaz na strhnutie domov môže požiar zastaviť. Obaja vyzerali ustarostene a kráľ mi rozkázal, aby som sa okamžite vydal k starostovi a prikázal mu neušetriť jediný dom, ktorý by umožnil požiaru ďalej postupovať.“ (Pepys 1893)

V tom čase už boli ulice preplnené davom, Pepys musel väčšinu cesty absolvovať po vlastných nohách. Čas i požiar medzičasom pokročili a Bloodwortha už nenašiel doma, lež pri koordinácií záchranných prác. Starosta striedal návaly hnevu i zúfalstva, celý sa triasol a Pepysovi vznetlivo odvetil, že práve konajú to, čo kráľ poručil, ale oheň je rýchlejší. V podvečerných hodinách už bolo zrejmé, že požiar je nekontrolovateľný. Ostávalo len zachraňovať životy a hnuteľný majetok.

Kráľov brat, vojvoda z Yorku, výrazne nespokojný s Bloodworthovým márnym bojom, sa vydal s vojakmi do záchrannej akcie, pričom strhávaniu domov prizeral osobne aj Karol II. Ani kráľovská snaha nemala šancu proti masívnemu požiaru, ktorý sa 3. septembra rozšíril do bohatej štvrti Cheapside.

Krutým prekvapením bol osud katedrály sv. Pavla. Masívne kamenné múry mali poskytnúť bezpečný prístav ľudom a k životu potrebným surovinám. Iróniou osudu však v tom čase prebiehala renovácia, kvôli ktorej bol chrám obohnaný dreveným lešením. To poskytlo živnú pôdu plameňom, ktoré zasiahli aj stenu. Očitým svedkom tohto okamihu bol Ján Evelyn: „Murivo katedrály sv. Pavla vybuchovalo ako granáty, topiace sa olovo stekalo ulicami v potôčiku a chodníky žiarili červeňou, že žiaden kôň, nieto ešte muž mohol naň vstúpiť...“ (Evelyn 1854).

Majestátna katedrála sa premenila na ruinu, až kým ju na základe návrhu architekta Christophera Wrena, postavili medzi rokmi 1675 – 1710 nanovo. Paradoxom je, že to bolo práve Wrenove lešenie, ktoré dopomohlo skaze starého chrámu.

 

Išlo o teroristický útok?

Vráťme sa na malý moment do Pudding Lane. Závery historického výskumu už dnes spoľahlivo dokazujú, že požiar jednoznačne vznikol v pekárni Tomáša Farrinera. Avšak, doboví Londýnčania, bojujúci o holú existenciu, takéto informácie nemali. O to zaujímavejší je pohľad na ich interpretácie udalostí.

Mnoho z nich vypovedalo, že už týždne pred požiarom sa mestom šírila paranoja a strach. Väčšina obyvateľstva stále neverila tomu, že hrozba mórovej epidémie je definitívne zažehnaná. Okrem toho ubehlo len pár dní od tzv. Holmesovej vatry, útoku anglickej flotily pod vedením Roberta Holmesa na holandské mesto West-Terschelling, pri ktorom Angličania vyhodili do povetria takmer 140 kupeckých lodí a čo bolo ešte hrozivejšie, zapálili i samotné mesto. Medzi ľudom sa tiež šírila fáma, že sa na druhej strane kanála La Manche chystá k invázii ambiciózny francúzsky kráľ Ľudovít XIV.

Niet divu, že sa v tejto zmesi desu a neistoty rýchlo zrodila myšlienka o cudzom útoku. Falošná správa, ohlasujúca teroristický akt, sa šírila ulicami a netrvalo dlho, než na ňu začali doplácať nevinní. Rozzúrený dav zlynčoval jedného švédskeho diplomata, úbohej francúzskej matke zas odrezali prsníky v domnienke, že v šatke na hrudi neskrýva dieťa, ale výbušniny.

Lov na cudzích vinníkov nedokázal utíšiť ani Karol II., ktorý sa v danej chvíli zachoval viac než osvietene. Verejne odmietol útok cudzej mocnosti a vyzval obyvateľov, aby svoju energiu radšej investovali do pomoci tým, ktorí to nutne potrebovali. Postojom však nielenže neukončil hon, no sám sa stal možným podozrivým. Vraj dal podpáliť mesto ako odplatu za popravu svojho otca kráľa Karola I. v roku 1649.

Pred súd sa napokon na konci septembra postavil francúzsky hodinár Róbert Hubert. Ten prv priznal, že požiar založil v časti Westminster a následne sledoval, ako sa šíril mestom. Požiar ale Westminster nikdy nezasiahol, čo sa Hubert dozvedel až počas súdu. Rozhodol sa tak pozmeniť výpoveď a v novej verzii vypovedal, že požiar založil vo Farrinerovej pekárni. Mal tak učiniť hodením zapáleného granátu cez okno. Priznal tiež, že je francúzskym špiónom a pápežským agentom. Za svoj čin bol odsúdený a obesený 27. októbra 1666.

Róbert Hubert bol samozrejme nevinný. Prízemie Farrinerovej pekárne nemalo okná, takže hodenie granátu cez okno nepripadalo do úvahy. Hodu by bránilo aj fyzické postihnutie, ktorým trpel. Čo je však najdôležitejšie, v čase vypuknutia požiaru sa nenachádzal v Londýne! Kapitán švédskej lode Štokholmská panna neskôr vypovedal, že Huberta vysadil v hlavnom meste vo chvíli, keď už dva dni horelo.

Prečo sa potom priznal? Francúzsky hodinár bol podľa svedkov mužom slabej a chorej mysle, angličtine veľmi nerozumel a často ani netušil o čom sa vôbec na súde rokuje. Takto psychicky a fyzicky postihnutého človeka ani nepotrebovali veľa mučiť, aby vyriekol to, čo súd požadoval. Napriek tomu bolo vypočúvanie viac než kruté.

Veľa cnosti pred súdom neukázal Tomáš Farriner. Motivovaný strachom, že vina padne na jeho hlavu, označil celú udalosť za jednoznačný čin podpaľačstva. Odôvodnil to nepravým tvrdením, že on svoje pece večer vždy poctivo uhasil a jedinou možnosťou na vznietenie tak musel byť útok.

Oficiálne sa pri Veľkom požiari Londýna uvádza 10 úmrtí s dodatkom, že počet by bol vyšší, ak by sa rátali aj ľudia, ktorí sa stratili. Vykonštruovaný súdny proces so snahou priniesť exemplárne potrestanie priniesol takmer dva mesiace po skončení požiaru ďalšiu smrť. Róberta Huberta sa síce oheň nedotkol, no francúzsky hodinár by mal byť právom považovaný za poslednú obeť septembrových udalostí.

Xenofóbny postoj, na ktorý doplatil, pritom zotrval ako memento až do roku 1830. Vtedy sa Londýnčania rozhodli z pamätníka požiaru zložiť dosku obviňujúcu pápeža a katolíkov. Dôvodom bola postupujúca emancipácia katolíkov v Anglicku a tiež zreteľné dôkazy o Hubertovej nevine.

 

Londýn ako fénix

Keď sa hlavné mesto zobudilo 6. septembra 1666, mohlo si aspoň na malý moment konečne odpočinúť. Predchádzajúcu noc požiar definitívne ustal. Nebolo to však spokojné vydýchnutie. Plamene predsa pohltili štyri pätiny mesta, ktoré bolo nutné obnoviť. Finančné vyčíslenie škôd sa šplhalo k hodnote 10 miliónov libier, čo je v prepočte na súčasný stav približne 1 miliarda libier.

Požiar mal dlhodobé následky na obyvateľstve, ktoré prežilo dni ustavičného strachu. Samuel Pepys píše, že ešte niekoľko mesiacov trpel nočnými morami, jeho manželke vypadali vlasy a obaja bojovali so zažívacími ťažkosťami.

Vzhľadom na rozsah škôd je možné považovať nízky počet ľudských obetí za skutočný zázrak. Napokon, viac ľudí zahynulo počas stavebných nehôd pri následnej prestavbe.

Londýn sa katastrofe nepoddal a v priebehu rokov dokázal povstať ako bájny vták fénix z popola. Ničivý požiar sa však raz a navždy vryl do pamäte hlavného mesta Anglicka i Veľkej Británie.

Je potrebné dodať, že tak ako udalosti požiaru, tak aj následné besnenie pri hľadaní cudzieho vinníka by malo byť neustále pripomínané ako pochmúrna udalosť, ktorej sa pri zachovaní zdravého rozumu dalo predísť, a ktorej nezmyselnosť je odkazom aj do dnešných dní.

 

Bc. Oliver Zajac, študent študijného programu história – výchova k občianstvu na Katedre histórie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Zameriava sa na dejiny Francúzska, s dôrazom na obdobie Veľkej francúzskej revolúcie a vlády Napoleona I. Je tiež členom Československej napoleonskej spoločnosti.

 

Použitá literatúra

Evelyn, J.: Diary and Correspondence of John Evelyn, F.R.S. London 1854.

Hanson, N.: The Great Fire of London: In That Apocalyptic Year, 1666. New Jersey 2002.

Pepys, S.: The Diary of Samuel Pepys. London 1893.

Porter, S.: The Great Fire of London. London 2009.

Tinniswood, A.: By Permision of Heaven: The Story of Great Fire of London. London 2003.

 

Internetové zdroje:

a) http://news.bbc.co.uk/2/hi/8772583.stm

b)http://www.telegraph.co.uk/culture/tvandradio/11150047/The-week-that-London-burned.html

c) http://www.bbc.co.uk/history/british/civil_war_revolution/great_fire_01.shtml

 

Jazyková korektúra: Bc. Kristína Vašková

Obrazová príloha: Ecosse Films, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

Diskusia