Bojoval Andrej Hlinka za samostatné Slovensko?

Publikované : 28.03.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 9211

Tento rok ubehne sto rokov od slávnostného vyhlásenia Československej republiky, keď sa Slováci stali prvýkrát štátotvorným národom. U viacerých Slovákov však po krátkej eufórii zavládlo sklamanie z vývoja. Nestačilo im župné zriadenie a pre slovenskú časť republiky žiadali väčšie politické právomoci, konkrétne priamo autonómiu, ktorú americkým Slovákom sľúbil v Pittsburghu aj prezident Masaryk. Jedným z hlavných nespokojencov bol líder Slovenskej ľudovej strany Andrej Hlinka.

 

Andrej Hlinka v roku 1908Na začiatku bola povznesenosť z vytvorenia nového štátneho celku a oddelenia od Uhorska a Maďarov, za ktoré dlho bojoval na politickej aj cirkevnej pôde. Počas vojny, podobne ako zvyšok slovenských politikov, ostal Andrej Hlinka v pasivite, aby to bol vzápätí on, kto na zhromaždení v Martine jasne vyjadril potrebu spojenia sa s českým národom ako jediné možné riešenie: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Aj preto nevidel problém v podpísaní Martinskej deklarácie, ktorá okrem iného stanovovala, že „slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. V tomto prípade mal Hlinka problém vysvetľovať, prečo mu v roku 1918 nerobilo problém podpísať dokument a o niekoľko mesiacov neskôr proti konceptu jednotného národa protestoval. Je príznačné, že používal podobný argument, proti akému bojoval v otázke Pittsburskej dohody. Tvrdil, že deklarácia nemá pre SĽS žiadnu záväznosť, pretože ako strana nechceli komplikovať situáciu pri vytváraní štátu a zmluva vyjadrovala len lásku k novovznikajúcemu štátu.

 

Autonomista Hlinka

V prvých mesiacoch novej republiky Hlinka ako predseda obnovenej SĽS nastoľoval slovenskú otázku len v náznakoch a týkala sa skôr náboženskej odlišnosti – pohania Česi a katolíci Slováci. Národná otázka totiž bola u Hlinku neodlučiteľne spojená s otázkou náboženskou a katolícky charakter Slovákov považoval za základný atribút národnej identity. Len čo sa však oboznámil so znením Pittsburskej dohody, osvojil si myšlienku autonómie, ktorej sa držal až do konca svojho života. Myšlienka samobytnosti slovenského národa, ktorý mal mať vlastnú administratívu, súdnictvo či úradný jazyk, bola podpísaná prezidentom Masarykom, z čoho podľa Hlinku pramenila právna záväznosť dohody.

Pittsburská dohodaSklamaný z toho, že jeho hlas ostával doma nevypočutý, sa rozhodol konať za hranicami štátu. Pod vplyvom Ferdinanda Jehličku (neskôr usvedčeného ako človeka pracujúceho pre maďarskú iredentu) a ďalších sa vydal s falošným pasom na cestu do Paríža na mierovú konferenciu, kde sa snažil dostať k európskym politickým elitám, no napokon nebol úspešný v dôsledku zásahu československej delegácie. Výprava sa skončila fiaskom a sám Hlinka putoval do väzenia, keďže bol obvinený z toho, že nepriamo poslúžil maďarským záujmom. Odvtedy bolo slovenské autonomistické hnutie už nezmazateľne poznačené týmto činom a Hlinkove snahy boli často označované ako slúžiace maďarským záujmom. Pobyt vo väzení mu však skrátilo zvolenie za poslanca, vďaka čomu mohla po útlme strana spolu s predsedom prejsť znova z politickej izolácie do aktivity. V dôsledku týchto udalostí začal i nepretržitý boj predsedu ľudákov so štátnou vrchnosťou. Hlinka sa štylizoval do pozície mučeníka, ktorý bol dvakrát väznený pre dobro slovenského ľudu a jeho sklamanie pramenilo aj z osobných nenaplnených ambícií. Na Slovensku sa jeho rozčarovanie prejavovalo už od roku 1918, a to najmä voči exponentovi čechoslovakistickej línie na Slovensku, ministrovi Šrobárovi. Hlinka odmietol jeho málo významnú ponuku na to, aby sa stal referentom pre katolícke záležitosti, a jeho ambíciou bolo stať sa biskupom. Keď konečne došlo k rokovaniam medzi Prahou a zástupcom Vatikánu, vláda jasne odmietala vymenovanie Hlinku za biskupa z politických dôvodov a trikrát jeho menovanie vetovala. Biskupský status bol v tomto období nesmierne vplyvný, preto bolo menovanie biskupa aj pre štátnu vrchnosť dôležitou záležitosťou.  Práve Hlinkova prílišná politická angažovanosť a pošramotená povesť po parížskej epizódke bola stopkou pre jeho biskupskú vysviacku.

Mapa ČSR

Prvý krok na ceste k autonómii

Slovo autonómia však aj po návrate do poslaneckých lavíc naďalej ostávalo v jeho slovníku ako najpoužívanejšie. Napriek tomu sa nikdy nepostavil priamo proti existencii spoločného štátu a obhajoval ho aj v Prahe: „...my tento štátny útvar milujeme a chceme ho udržať...“ Súčasne však neustále poukazoval na rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi v oblasti kultúrnej, hospodárskej i náboženskej, čo malo, naopak, búrať predstavu československej jednoty. Postupne sa Hlinka so svojou stranou začali stavať do pozície jediného zástupcu slovenského národa. Okrem svojej strany, ktorá ako jediná koná v mene Slovákov, považoval ostatné strany za československé. SĽS v jeho vlastných očiach už nebola len strana, ale vôľa celého národa, ktorej sa podrobí. Aj preto sa vyjadroval väčšinou v množnom čísle, v mene celého národa: „My Slováci sme národ, a máme právo na svoju existenciu, ktorú nám smluva Pittsburgská zabezpečuje a ktorú budeme neustále brániť a hájiť.“

V časoch pred voľbami roku 1925 Hlinka staval svoje prejavy najmä na kritike slovenských politikov, ktorí sa pridržiavali centralizmu a pojmu československý národ. Revanšom jeho dovtedy neúspešných snáh boli výsledky volieb, keď sa SĽS stala najsilnejšou stranou na Slovensku. Po krátkej epizóde, keď strana vstúpila do vlády, v ktorej sa jej ušli dve málo významné ministerstvá (ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy bol Jozef Tiso), sa strana v roku 1927 vrátila do opozície a s ňou aj cieľ politickej autonómie, ktorý sa Hlinkovi v koalícii nepodarilo presadiť. Úspechom však bolo nové krajinské zriadenie, ktoré nahradilo župný systém a štát rozdelilo na štyri krajiny s vlastným krajinským prezidentom, ktorý mal však oklieštené právomoci a formálne bol podriadený ministrovi vnútra.

 

Aliancia vlka a ovce

Andrej Hlinka v roku 1937Po roku 1928 bola nespokojnosť posilnená aj žalostným stavom v hospodárstve. Hlinka a spol. vo svojej tlači tvrdili, že slovenská časť štátu na tom bola v dôsledku hospodárskej krízy ešte horšie ako česká. Na drevo hnijúce v lesoch v dôsledku zatvárania drevárskych podnikov, či na bane, ktoré masovo prepúšťali zamestnancov, upozorňoval aj v poslaneckej snemovni. Hospodársku krízu tak šikovne využil na spolitizovanie a poukazoval na to, že práve politika pražského centralizmu nepríjemne zhoršila ekonomické a sociálne dôsledky, ktoré sa prejavili v slovenskej časti republiky výraznejšie. Hlinka však nikdy, ani v krušných rokoch hospodárskej krízy, už ako predseda HSĽS, nezabudol dodať, že len odmieta deklasovanie slovenského národa a je stále prívržencom vzájomného spojenia s Čechmi: „...my SĽS stojíme na podklade nedeliteľnej republiky Čechov a Slovákov.“ Kríza sa prejavila aj v prvých tendenciách zbližovania HSĽS s inými stranami. Najmä pod tlakom Vatikánu boli snahy vytvoriť tzv. katolícky blok, no snaha o spojenie s česko-slovenskými lidovcami a ďalšími nebola napokon úspešná.

Napokon došlo ku spojenectvu dvoch slovenských strán HSĽS a SNS a k vytvoreniu „autonomistického bloku“. Spoločný autonomizmus a nacionalizmus boli dostatočným tmelom nato, aby sa tieto dve strany dali do boja v ďalších voľbách napriek ich konfesionálnym odlišnostiam (Hlinkovci ako výluční katolíci a národniari ako evanjelici). V spoločnom Zvolenskom manifeste vyjadrili základnú autonomistickú myšlienku, a to samobytnosť slovenského národa: „...národ československý neuznávame, československého národa niet.“ Spojenectvo bolo prezentované ako spojenie podľa vzoru Matice Slovenskej z 19. storočia – znova malo ísť o zjednotenie pre národ napriek náboženským odlišnostiam, len aktéri sa zmenili – Moyzesa a Kuzmányho nahradili Hlinka a Rázus.

Andrej Hlinka pri prejaveUplatnenie autonómie podľa Pittsburskej dohody si obe strany dali aj do programu, hoci si Hlinka uvedomoval, že aj keby všetci slovenskí poslanci v parlamente (61) boli autonomisti, nebolo by možné pri konštelácii parlamentu (300 poslancov) nič z programu naplniť. Po voľbách však zavládlo sklamanie zo spoločného výsledku a spory o poslanecké miesta znamenali aj ukončenie spolupráce. Hlinka nechcel národniarom uznať viac ako jedno miesto a Rázus tak zavelil na odchod z autonomistického bloku. Myšlienka náboženskej jednoty vydržala veľmi krátko. Napriek tomu sa však črtala možnosť druhej vlády, ktorej súčasťou by boli ľudáci. Základnou podmienkou, ktorej splnenie Hlinka vyslovene vyžadoval, bolo riešenie slovenskej otázky podľa vzoru Pittsburskej dohody. Hitlerovsky orientovaná Sudetonemecká strana bola víťazkou parlamentných volieb, a preto si začali centralistickí politici prvýkrát väčšmi uvedomovať nutnosť (aspoň čiastkového) riešenia slovenskej otázky. Nový prezident Beneš bol však „vedecky“ presvedčený o existencii jednotného československého národa a preto sa od neho nedalo očakávať splnenie myšlienky federácie či autonómie, pretože súhlasil maximálne s rozšírením právomoci v rámci krajinského zriadenia.

Hlinka nechcel byť len vetvou československého národa, no popri snažení o uznanie väčších práv pre Slovákov bol veľmi zdržanlivý voči inej pomoci. Vychádzal z už spomínaného chápania HSĽS ako jediného reprezentanta slovenskej vôle. Pomoc zo zahraničia začiatkom tridsiatych rokov jednoznačne odmietal, a to z dôvodov jednak ideových odlišností, jednak skepticizmu voči krajinám, ktorým neveril, že by boli ochotné podporovať myšlienku samostatného slovenského národa. Hlinka nikdy nežiadal o pomoc pri presadzovaní autonómie od európskych mocností (Veľká Británia, Francúzsko) a, pochopiteľne, stál jednoznačne proti Sovietskemu zväzu. „Autonomistická vlajka“ a stranícka vlajka Ľudákov 1938–45Nástupom ateistického boľševizmu sa ZSSR stal v jeho očiach hlavnou hrozbou pre kresťanský svet, a preto dôrazne kritizoval Beneša za zmluvu o československo-sovietskej spolupráci. Hlinka považoval za menšie zlo nemecký nacizmus. Hitlera síce označil za kultúrnu beštiu, no imponovala mu idea jednotného nemeckého národa, ktorú chcel presadiť aj na Slovensku.

 

V novom roku do útoku!

V období do roku 1938 sa začal v súvislosti so zahraničnými, ale i vnútroštátnymi okolnosťami politický boj vyostrovať. V tomto období absolvoval Hlinka na pozvanie cestu do Poľska. Poľsko ako spojenec Maďarska malo eminentný záujem na oslabení svojho suseda a malo podobné revizionistické tendencie ako Maďarsko, čo si Hlinka uvedomoval, mal voči nim výhrady a považoval Poliakov za šovinistov. No napriek tomu sa čoskoro oficiálne vyjadril, že ak Praha nebude počúvať, dá jej „s bohom“. Osamotená a politicky izolovaná HSĽS sa rozhodla zmeniť taktiku a začala spolupracovať so stranami národnostných menšín. Je otázne, do akej miery to bol Hlinkov krok zúfalstva, snaha zastrašiť pražskú vládu, alebo  prejav frustrácie: „Čo nám teda pozostáva? (...) Spojíme sa s Henleinovcami a pod tou zástavou budem bojovať za svoj národ...“ V tomto momente akoby Hlinka prvýkrát poprel nevyhnutnosť pevného spojenia Čechov a Slovákov a bol ochotný, síce nepriamo, narušiť bezproblémový chod štátu za cenu zostrenia boja o autonómiu. V kontexte stupňovania medzinárodnej situácie dal Prahe v roku 1938 poslednú šancu na konsolidovanie krajiny v podobe tretieho, najprepracovanejšieho návrhu na slovenskú autonómiu, ktorý mal vytvoriť štát na princípe „rovného s rovným“. (Po mníchovských udalostiach bola napokon prijatá autonómia práve podľa tohto návrhu.)

Hlinka v poslednom roku svojho života nevidel iné východisko, iba bojovať za každú cenu, pretože „slovenský národ má na to prirodzené právo od Boha“ a musí si ho vybojovať, avšak v úzkom spojení s národom českým, ktoré najlepšie zabezpečí slovenské požiadavky. 16. 8. 1938 sa jeho  kariéra a život skončili, no v nasledujúcom období sa stal Hlinka mýtom a idolom ešte viac ako za svojho života, keďže v novom štáte sa začal vytvárať jeho kult otca národa.

 

 Mgr. Martin Vanca

Mgr. Martin Vanca, vyštudoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v súčasnosti pracuje ako učiteľ na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave. V rámci histórie sa zaujíma najmä o československé dejiny 20. storočia so zameraním na vývoj komunistického hnutia v ČSR.

 

 

Použitá literatúra:

Bartlová, A.: Andrej Hlinka. Bratislava 1991.

Bielik, F./Borovský, Š.: Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách. Bratislava 1991.

Letz, R. et al: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Martin 2006.

Vašš, M.: Slovenská otázka v 1. ČSR (1918-1938). Martin 2011.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Na krížniku Juneau zomrelo päť bratov

Na krížniku Juneau zomrelo päť bratov

Bolo presne 11 hodín piatok 13. novembra 1942. Veliteľ japonskej ponorky I-26, komandér Jokota Minoru, už nejaký čas sledoval periskopom päť amerických krížnikov a torpédoborcov. celý článok

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

V máji 1956 vystúpil istý Sergio D´Angelo, taliansky komunista a hľadač talentov milánskeho vydavateľstva Giangiacomo Feltrinelli Editore, z vlaku v dedine Peredelkino, v oáze ruských spisovateľov necelých dvadsať kilometrov od Moskvy. celý článok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.