Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Beatrice sa nakoniec vyrovnala starším sestrám

Publikované : 27.01.2019 | Zobrazení: 8960 |
10 minút čítania

Beatrice z Provence bola najmladšia zo sestier, no napriek tomu sa stala kráľovnou.

 

Dobývanie kráľovstva SicílieGróf Raymond Berenger IV. z Provence a Forcalquier (1209 – 1245) bol po takmer 100 rokoch prvý vládca, ktorý skutočne žil v Provensálsku. Aj v dôsledku svojej štedrosti mal neustále nedostatok peňazí. Jeho záľubou bola poézia. Jeho manželkou bola Beatrice Savojská (1198 – 1267), pochádzajúca z početnej rodiny. Hoci v roku 1220 porodila dvojčatá (chlapcov), nežili dlho. Neskôr porodila štyri dcéry (Margaréta, Eleonóra, Sanchia, Beatrice) a jedna z nich mohla zdediť Provensalsko.

 

Boj o nevestu

Beatrice bola najmladšou dcérou grófa z Provence (takisto Provensalsko). Keď bolo jasné, že Raymond Berenger zomiera, bolo potrebné určiť nástupcu. Podľa tradície mal titul grófa z Provence prejsť na aragónskeho princa. Raymond Berenger sa však rozhodol, že grófstvo a všetok svoj majetok nechá svojej najmladšej, vtedy trinásťročnej dcére s argumentom, že jej staršie sestry sú dostatočne zaopatrené svojimi manželmi. Kráľovná Beatrice Provensalská Keďže Beatrice bola taká mladá, mala v jej mene zatiaľ vládnuť jej matka s pomocou Roméa de Villeneuve. Ako bohatá dedička, samozrejme, upútala pozornosť mnohých mužov.

Jedným z prvých záujemcov bol už tradične Raymond VII. z Toulouse. Síce sa medzičasom oženil s dcérou Huga de la Marche, ale ani toto manželstvo nebolo naplnené (drobný problém bol, že pred sobášom s Beatrice potreboval dať anulovať až dve manželstvá). Richard z Cornwallu ponúkol ako ženícha svojho vtedy desaťročného syna Henricha.

Nie všetci záujemcovia boli ochotní čakať, kým si nevesta vyberie, aragónsky kráľ poslal do Aix armádu, ktorá mala zaistiť sobáš s jeho synom. Cisár Fridrich II. poslal svoje vojnové loďstvo. Beatrice Savojská zvolala obyvateľov Aix na hrad a tí jej sľúbili, že grófku budú brániť pred obidvoma armádami. Zároveň požiadala pápeža o ochranu.

Keď sa Beatricine staršie sestry Margaréta a Eleonóra dozvedeli o otcovom závete, boli nahnevané. Margaréta žiadala svoje veno 10 000 mariek vo forme hradov vrátane Tarasconu. Eleonóra pripomínala pôžičku 4000 mariek, ktorá bola krytá hradmi, tiež vrátane už žiadaného Tarasconu. Ukázalo sa, že Romeo de Villeneuve väčšinu hradov zastavil už mnoho ráz. Ohlásila aj tretia sestra – Sanchia, ktorá tvrdila, že po otcovej smrti mala dostať 5000 mariek.

V decembri 1245 sa konalo tajné stretnutie francúzskeho kráľa, jeho najmladšieho brata Karola z Anjou, pápeža Inocenta a Bonifáca a Filipa Savojských (tí zastupovali Beatrice Savojskú) v Cluny. Dohodli sa, že mladá Beatrice sa vydá za Karola z Anjou, ale Provence zostane nezávislé – zdedia ho buď Beatricine deti, alebo, ak bude bezdetná, prejde dedičstvo na Sanchiu. Všetky finančné pohľadávky ostatných sestier mali byť neplatné. Karol z Anjou a Filip Savojský vyrazili so svojimi vojskami do Aix, ktoré obliehal aragónsky kráľ, ktorý po krátkom boji odtiahol.

 

Konflikt so svokrou a švagrinou

Kráľovná Margaréta nemala s Beatrice blízky vzťahKarol sa s Beatrice oženil 31. januára 1246 v Aix. Hoci bol opisovaný ako obdivuhodný mladý muž, obyvatelia Provence z tejto voľby neboli nadšení, obávali sa, že ide prvý krok vedúci k francúzskej nadvláde. Vzhľadom k okolnostiam nebol sobáš z najpompéznejších, na čo sa sťažoval matke aj samotný Karol. Henrich III. a Eleonóra tento zvrat vôbec neočakávali, no ako uviedol Matúš Parížsky, „nikto nemal s panovníkom súcit, nikto sa nepozastavil nad jeho stratou a ponížením“.

Karol odjakživa súperil s bratom Ľudovítom. Často upozorňoval, že „on je synom kráľa a kráľovnej, zatiaľ čo on (Ľudovít) nie“. Čo síce bola pravda, no zároveň radšej nepripomínal, že on sám sa narodil ako pohrobok. Kráľovná Margaréta nemala rada svojho švagra, ani s Beatrice nemala blízky vzťah (keď odchádzala z domu, jej sestra Beatrice bola ešte dieťa).

Karol a Beatrice spolu výborne vychádzali, mali podobné povahy, obaja boli ctižiadostiví, túžili po vlastnej prestíži a moci. Manželia mali päť preživších detí: Blanku (1250), Beatrice (1252), Karola (1254), Filipa (1256) a Izabelu (1261). Najstarší syn Karol (II. Chromý) padol v roku 1284 do aragónskeho zajatia, bol prepustený až v roku 1288 (musel sľúbiť, že nebude používať titul sicílskeho kráľa a poslať troch synov ako rukojemníkov). Oženil sa s Máriou Uhorskou, jeho vnuk Karol Róbert sa stal uhorským kráľom.

Hoci Karol ponechal Romea de Villeneuve na poste radcu, pozval si na panstvo početných francúzskych úradníkov. Dokonca dával všetkým najavo, že opovrhuje provensalskou kultúrou. Okamžite od vlády odstavil svokru Beatrice Savojskú, tá sa po neúspešných sťažnostiach utiahla do Forcalquier a začala proti zaťovi intrigovať. Mestá Marseille, Arles a Avignon vyhnali Karlových úradníkov. Jej dcéra Beatrice z Provence sa však v tomto spore postavila na manželovu stranu.

V roku 1248 sa Karol z Anjou spolu s Beatrice pridali ku krížovej výprave Ľudovíta IX. (pridal sa aj ich brat Robert z Artois). Beatrice bola v druhom stave a na Cypre porodila syna Ľudovíta (1249; zomrel tam, kým bola v Egypte). Počas pobytu v meste Damietta porodila dcéru Blanku. Po pristátí v Akkone sa pridala na stranu svojho manžela, ktorý sa chcel hneď po vyplatení zvyšku výkupného vrátiť domov.

 

Boj o sicílsku korunu

Cesta siedmej krížovej výpravy13. decembra 1250 zomrel rímsko-nemecký cisár Fridrich II. Pápež Inocent IV. ho natoľko nenávidel, že nechcel nechať jeho synom ani Sicíliu. Ponúkol sicílske kráľovstvo Karolovi z Anjou. Ten síce nebol proti, ale musel zozbierať nové vojsko pre brata vo Svätej zemi a preto s ľútosťou odmietol. Po návrate z krížovej výprave museli Karol a Beatrice znovu potlačiť nepokoje v Provence (zrejme ich do istej miery podnietila aj Beatrice Savojská). Karol potreboval vyriešiť finančné problémy. Za vojenskú pomoc získal od flanderskej grófky panstvo Hainault. Ľudovít ho síce prinútil panstvo vrátiť, ale vynahradil mu to sumou 160 000 tourskych grošov, čo bola vyššia suma, než akú dostal Henrich III. za odstúpenie Normandie, Anjou a Poitou. Ľudovít mal tiež významný podiel na uzavretí mieru medzi Karolom, Beatrice a Beatrice Savojskou. Tá za to, že sa už nebude angažovať v provensalských záležitostiach, mala dostať ročnú apanáž 6000 tourských grošov a 5000 grošov ako odškodné. Zároveň aj Ľudovít a Margaréta chceli doriešiť spory okolo hradov uvedených ako Margarétino veno a boli ochotní vzdať sa nárokov za 4000 tourských grošov.

Po odchode Beatrice Savojskej Karol pokračoval v taktike rušenia mestských rád a menovaní cudzincov na miesta v správe. Vyhnal dvoch barónov, ktorí údajne podporovali vzburu a skonfiškoval im majetok. Keď mesto Marseille vzdorovalo jeho úradníkom, dal popraviť 12 občanov. Centralizáciou moci si zabezpečil vojenskú, politickú a finančnú výhodu. V roku 1259 na oslave Vianoc Margaréta usadila sestru Beatrice k podradnému stolu s tvrdením, že keďže nie je kráľovná, nemôže sedieť pri hlavnom stole (podobne ako v prípade Izabely z Angoulême). Beatrice zúrila, ale Karol ju upokojil: „Upokoj sa, čoskoro budeš najväčšou kráľovnou.“

Kráľovstvo SicílieObčianska vojna v Anglicku pre pápeža nebola hlavným problémom, najviac ho trápil sicílsky kráľ Manfred, ktorý sa snažil ovládnuť strednú a severnú Itáliu. Hoci nemal legitímny nárok na sicílsky trón, vyhlásil sa za regenta bratovho syna Konradina, ktorý žil v Nemecku a v roku 1258 sa vyhlásil za sicílskeho kráľa. Nezanedbával diplomaciu, oženil svoju dcéru so synom aragónskeho kráľa Jakuba I. V roku 1262 sa vyhlásil cisárom a mal v pláne donútiť pápeža silou, aby ho uznal a korunoval.

Pápež hľadal kandidáta, ktorý by mal dostatok vojenských síl, aby Manfreda porazil a zároveň pozitívny vzťah k cirkvi. Richard z Cornwallu a Alfonz X. Kastílsky sa hádali o rímsku korunu, princ Edmund Anglický bojoval v občianskej vojne. Jedinou vhodnou krajinou sa javilo Francúzsko, ale jeho kráľ mal na mysli len návrat do Svätej zeme. Alfonz z Poitiers po mŕtvici nebol schopný viesť vojská. Zostával len Karol z Anjou. Najprv však potreboval súhlas francúzskeho kráľa, čo mal zabezpečiť pápež. Ľudovít trval na Konradinovom nároku na sicílsky trón, okrem toho aj anglický princ Edmund kedysi dostal od pápeža prsteň symbolizujúci moc nad Sicíliou. Pápežský vyslanec všetky námietky vyvracal, no hlavným argumentom bolo prehlásenie, že kým sa nevyrieši sicílsky problém, pápež žiadnu krížovú výpravu neschváli.

Manfred si uvedomil, čo mu hrozí a snažil sa nakloniť si pápeža sľubom, že na čele vojska vyrazí do Konštantínopola, ktorý vtedy opäť ovládal Gréci. Ľudovít vyzval pápeža, aby túto ponuku prijal a pápež to musel rešpektovať. Keď sa však v máji 1263 ukázalo, že Manfred nikdy nemal v úmysle tento sľub splniť, Ľudovít súhlasil, že Karol z Anjou môže dobyť sicílske kráľovstvo. Pápež sa poistil zmluvou, v ktorej bolo zakotvené aj to, že Karol sa nepokúsi ovládnuť strednú a severnú Itáliu, že okrem sicílskej koruny nebude v Itálii zastávať žiadny iný oficiálny úrad. Pápež ho môže kedykoľvek zosadiť, Karol zároveň musí zaplatiť zvyšok dlhov Henricha III. Musí tiež splatiť pohľadávky Margaréty na provensalské dedičstvo. Karol s tým všetkým súhlasil. Pápež mu na oplátku venoval podiel na cirkevných daniach z Francúzska a Provence na obdobie troch rokov, ktoré mali slúžiť na zaplatenie vojenských akcií.

Karol z Anjou – manžel BeatriceĽudovít presvedčil aragónskeho kráľa Jakuba I., aby sa do bojov nezapojil a svojho syna Filipa oženil s jednou z Jakubových dcér. Keď začal Karol zhromažďovať vojsko, zistil, že Ľudovít nemá v úmysle dodať mu ani svojich mužov, ani svoje peniaze. Alfonz z Poitiers tiež odmietol poskytnúť vojakov, ale na pápežské naliehanie Karolovi aspoň požičal peniaze. Vtedy Beatrice vyrazila na cestu po Provence a povolávala do boja svojich vazalov. Na vianočných oslavách (1265) v Paríži oslovovala mladších synov francúzskej a flámskej šľachty a lákala ich do vojska. Predala tiež všetky svoje šperky. To však nestačilo a Karol si požičiaval obrovské sumy od florentských a rímskych bankárov (klamal, že pôžičky, za ktoré sa nezaručí pápež, sa zaručí Ľudovít IX.). 10. mája 1265 konečne vyplával s časťou armády z Marseille, zvyšok sa mal na Sicíliu presunúť po italskej pevnine (lode boli príliš drahé).

Manfred bol pripravený, na mori bolo 80 jeho lodí, ktoré striehli na Karolovu flotilu. To však nebolo nutné, pár dní po vyplávaní vypukla búrka, ktorá rozohnala Karolove lode do všetkých strán. Karol musel pristáť blízko Pisy. V Ríme bol nadšene privítaný a prijal post rímskeho senátora (porušil zmluvu s pápežom). Usadil sa v meste a čakal na príchod vojska. Na jeseň 1265 sa zhromaždilo v Lyone a malo vyraziť cez alpské priesmyky. Hoci jesenný prechod bol nebezpečný, bola teplá jeseň, ktorá ho umožnila. Začiatkom decembra dorazila Beatrice s vojskom do Ríma a 6. januára 1266 boli obaja korunovaní kráľom a kráľovnou Sicílie. Beatrice sa konečne vyrovnala svojim sestrám.

 

 

Vojsko na kapuste

Po korunovácii vyrazil Karol s vojskom nájsť Manfreda, musel ho poraziť do mesiaca, inak by mu došli financie a vojaci sa by sa rozišli. Beatrice zostala v Ríme. Manfred zhromažďoval vojsko v Capui, ale jeho hrady sa Karolovi bez odporu vzdávali. Obaja protivníci vyrazili k Beneventu. Karolovi však dochádzali zásoby, „väčšina vojska prežívala na kapuste“ (Villani). Manfred dorazil k mestu prvý a rozložil sa tak, že bol v podstate nenapadnuteľný. Nečakal však, kým sa Karol rozhodne, ako bude pokračovať, a zaútočil na neho. Francúzi utrpeli veľké straty, keď sa línia roztrhla, Karol prišiel na pomoc s provensalskými rytiermi. Manfred si neuvedomil nevýhodu, že jeho muži museli bežať proti nepriateľovi do kopca. „Manfred bojoval bez kráľovských insígnií, aby ho nikto nespoznal, no ako každý iný šľachtic sa odvážne vrhol do najhoršieho boja“ (Villani). V boji zahynul. Po víťazstve sa ku Karolovi pripojila Beatrice a spolu sa vydali okľukou do Neapola. Cestou Karol dobýjal všetky mestá a hrady (opäť nedodržal zmluvu s pápežom). V januári 1267 vtrhol do Toskánska a v apríli dobyl Florenciu. V roku 1268 ho na boj vyzval vtedy 15-ročný Konradin, právoplatný dedič sicílskeho trónu. Boj prehral a Karol ho nechal v Neapole verejne sťať, čo všetkých pobúrilo.

Bitka pri Benevente rozhodla o osude vojnyĽudovít pri plánovaní ďalšej krížovej výpravy počítal aj s bratovou účasťou a Karol musel súhlasiť, hoci o ňu nemal veľký záujem. Po Ľudovítovej smrti v tábore pred Kartágom prevzal velenie vojska. Karol z Anjou nechcel bojovať, snažil sa s tuniským emirom rokovať – žiadal, aby sa emir stal jeho vazalom, aby boli všetci Manfredovi a Konradinovi prívrženci z Tuniska vyhnaní, a aby Tunisko platilo vysoké ročné poplatky. Keďže Tunisko nebolo dobyté klasicky vojensky, Karol si všetku korisť nechal pre seba, čo popudilo nielen rytierov. „Karol bol schopným bojovníkom a zbavil Francúzsko hanby, ktorú utŕžilo za morom kvôli Ľudovítovi“ (Salimbene).

Po smrti Richarda z Cornwallu bo znovu voľný trón rímsko-nemeckého cisára. Karol vedel, že sa oň nemôže uchádzať osobne, pretože by sa stal pre pápeža priveľkou hrozbou, a preto navrhol kandidatúru synovcovi Filipovi III. Pápež tento návrh odmietol a cisárom sa stal Rudolf Habsburský.

Beatrice si úspech príliš dlho neužila. Zomrela v júli 1267 v meste Nocera, príčinu smrti nepoznáme. Karol ju nechal previezť do Provence a pochovať vedľa jej otca v Aix. Po jej smrti Karol ignoroval poslednú vôľu Raymonda Berengera IV., podľa ktorej mal po Beatricinej smrti zdediť Provence jej najstarší potomok a nechal si grófstvo.

Počas bitky o Tunis zomrel francúzsky kráľ Ľudovít IX.Karolovu nadvládu v Provence ohrozovala jeho švagriná Margaréta. Rokovala s rímsko-nemeckým cisárom Rudolfom Habsburským (lénnym pánom Provence) o spojenectve a ponúkla jeho synovi ako nevestu Johanu Anglickú, svoju neter. Karol z Anjou sa o tom však dozvedel a ponúkol Rudolfovi ako zaťa svojho syna Karola Martela, ak zostane grófom z Provence. Keď Karol Martel dosiahne plnoletosť, dostane kráľovstvo Arles, samozrejme bez Provence. Margaréta písala listy Eduardovi, aby presvedčil francúzskeho kráľa Filipa o škodlivosti spojenectva s Karolom z Anjou. Listy však nestačili a tak v roku 1281 zostavila alianciu šľachticov (Karolových oponentov) a zorganizovala stretnutie v Troyes. Zhodli sa, že anjouovskému sobášu je potrebné zabrániť všetkými prostriedkami. V máji 1282 sa mali všetci zhromaždiť so svojimi vojskami v Lyone a vyraziť proti Karolovi z Anjou. Margaréta požiadala anglického kráľa Eduarda, aby tejto výprave velil. Ten však odmietol, bojoval vo Walese a nechcel si znepriateliť Filipa ani Karola (okrem toho zomrel aj potenciálny ženích Johany Anglickej).

Snaha zničiť Karola z Anjou sa presunula do aragónskeho kráľovstva. Manželka kráľa Petra, Konštancia, dcéra Manfreda Sicílskeho, tvrdila, že má nárok na sicílsku korunu. Prostredníctvom agentov pripravovali na Sicílii povstanie. To vypuklo 29. marca 1282 („Sicílske nešpory“) a v októbri 1282 sa Peter Aragónsky a Konštancia ujali vlády v Neapole. Karol sa však nevzdával a bojoval o svoje (vysnívané) kráľovstvo. V júni 1284 zaútočil jeho syn nerozvážne na rebelov a padol do zajatia. Sicílske povstanie vyvolalo reťazovú reakciu, búriť sa začali aj ďalšie Karolove územia. Na Vianoce 1284 bol na úteku a 7. januára 1285 zomrel vo Foggii. Salimbene poznamenal: „Všimnite si, že zomrel v rovnaký deň ako bol korunovaný“.

 

 

Mgr. Terézia Vangľová, PhD.

Mgr. Terézia Vangľová, PhD. vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.

 

 

Pramene:

Matúš Parížsky: Veľké kroniky

Giuseppe Di Cesare: Storia di Manfredi re di Sicilia e di Puglia scritta.

Croniche Fiorentine de Giovanni Villani

 

Použitá literatúra

Goldstone, N.: Čtyři královny. Nejmocnější ženy Evropy 13. století. Frýdek-Místek 2008.

Le Goff, J. (vyd.): Muži a ženy středověku. Praha 2013.

 

Internetové odkazy:

a) http://hrhprincesspalace.blogspot.com/2010/02/cinderella-sisters-part-4-of-4-beatrice.html

 

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu. celý článok

Kráľovná Margaréta sa zúčastnila krížovej výpravy

Kráľovná Margaréta sa zúčastnila krížovej výpravy

Margaréta bola najstaršia zo štyroch sestier, ktoré sa stali kráľovnami v európskych štátoch. Spolu de facto ovládali starý kontinent. Margaréta bola odvážna a ctižiadostivá žena, ktorá sprevádzala svojho manžela aj na krížovej výprave. celý článok

Krásna Izabela intrigovala proti kráľovi

Krásna Izabela intrigovala proti kráľovi

Izabela bola manželkou anglického kráľa, neskôr sa vydala za mladšieho šľachtica. Táto „stredoveká Helena“ svojimi činmi nielen na poli lásky pobúrila vtedajší svet. celý článok

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Diskusia