Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Azincourtský gambit

Publikované : 25.10.2015 | Zobrazení: 7209 |
8 minút čítania

V priebehu môjho štúdia histórie som mal asi najradšej rozprávania jedného z pedagógov o nezamýšľaných dôsledkoch rozhodnutí historických osobností. Vzhľadom na odborné zameranie si vyberal zvyčajne Rusko (kde sa končí „prúserom“ asi všetko). Situácia, keď niečo „vypáli“ úplne opačne, ako bolo úmyslom autora, sa vyskytuje v každej epoche a v každej geografickej oblasti.

 

Pred rokom som napísal článok, ktorý sa primárne venoval bitke pri Azincourte. Keby som bol viac času venoval počítaniu, zistil by som, že tá bitka bude mať tento rok šesťsté výročie a článok som si mohol ušetriť pre túto príležitosť. Ale nestalo sa  tak, preto sa na túto bitku pozrieme ešte raz a z trochu inej perspektívy.

 

Čo bolo predtým

Európou v roku 1415 hýbali úplne iné udalosti, ako nejaká vojnová výprava Angličanov na pevninu. V Kostnici prebiehal koncil, ktorý mal dať do poriadku cirkev, ktorá sa až príliš prispôsobila franskému spôsobu právneho myslenia a stredovekej ekonomickej praxi.

Najrozvinutejšími krajinami otriasali nepokoje. Duch stredovekého človeka nebol rovnostársky, ale snažil sa o udržanie statusu quo. Aspoň čo sa týka ekonomiky. Každý mal svoje vymedzené miesto v spoločnosti a k nemu prislúchajúce zisky. Cechové pravidlá, kontrola kvality, dane a privilégiá, to všetko tento prístup dobre dokumentuje.

Veľká morová epidémia v polovici 14. storočia narušila nielen spoločenský, ale aj ekonomický poriadok. Odrazu bolo zasa veľa pôdy a málo pracovných síl. Za prácu bola treba poddaným zrazu slušne zaplatiť.

Na scéne sa okrem tradičných boháčov z radov vysokej šľachy objavili aj novozbohatlíci. Florentské   banky financovali anglické výboje na kontinente. Obchodníci bohatli čím ďalej, tým viac. Namiesto cechových majstrov preberali niektoré profesie skutoční nájomní robotníci, ktorí neovládali celý výrobný proces, ale len jeho časť, jednu operáciu. Stredoveký poriadok sa postupne vymkol z kĺbov.

A do tohto sveta, ktorého pravidlá a rozloženie moci sa menilo „za jazdy“, vstúpil vo Francúzsku ďalší faktor chaosu – Slabý kráľ.

 

Problém podriadenosti

Hierarchická spoločnosť vrcholného stredoveku narážala na svoje limity. Napríklad na šialeného kráľa, ktorý však vládol „z Božej milosti“. Kráľovu zjavnú neschopnosť vládnuť sa snažili využiť všetci jeho poddaní. Ani nie tak sedliaci. Ostatne, tým mohlo byť kráľovo zdravie ukradnuté. Skôr išlo o bezprostredných kráľových „podriadených“.

Podriadeným (technicky vzaté) francúzskeho kráľa bol aj kráľ anglický. Už Eduard III. (1312 – 1377) zložil  lénnu prísahu do rúk svojho francúzskeho suveréna. Síce len z dôvodu vlastníctva titulu gaskonského vojvodu a odetý v kráľovskom purpure a s korunou na hlave, ale zložil. To však bolo ešte predtým, ako začal storočnú vojnu, ktorá v priebehu 60 rokov od Edvarda III. po Henricha V. prešla rozličnými fázami. Jedno ale bolo spoločné.

Pokiaľ sa francúzska rytierska armáda stretla v poli s anglickou nájomnou armádou, skončilo sa to poriadnou nakladačkou pre rytierov –  v Kreščaku, Poitiers, Azincourte...

Prečo? Na to sa musíme vrátiť o kus ďalej do histórie k starému otcovi Eduarda III.

Eduard I. (ten záporák z filmu Statočné srdce) naučil všetkých slobodných anglických vlastníkov pôdy s ročným príjmom viac ako štyridsať šilingov používať dlhý luk. Vlastne dal to všetkým „nekrívajúcim a nezodratým vekom“ príkazom. A zároveň im zakázal iné športové vyžitie. Žiadne loptové hry, tenis, futbal či rugby. Len dlhý zastrúhaný kus dreva a šípy.

Eduard I. bol síce záporák, ale  zároveň vojenský génius. Vynašiel systém, ktorý ktorýsi ironik nazval „azincourtský gambit“. A popísal ho pomocou obrázka (pozrite dole)...

Ako každý symbol, aj tento kríva na jednu nohu. Tých jazdcov bolo totiž podstatne viac. Ale ak odstránime povrchnú šupinu, prídeme na to, že ten obrázok je presný. Veľké množstvo ďalekonosných zbraní znamenalo konkurenčnú výhodu, ba viac, rozdiel medzi životom a smrťou pre tisíce zúčastnených na oboch stranách.

 

 

 

 

 

A Eduard III., kráľ rovnako rytiersky ako realistický, pridal ďalšie vylepšenia. Napríklad pocit národnej hrdosti a ohrozenia Francúzmi. Zároveň si nechal svoju vojnu financovať anglickými obchodníkmi. Veru tak, jeho rytieri aj lukostrelci bojovali za dohodnutú mzdu. Boli to vojaci – soldiers – žoldnieri.

V Anglicku rodiny barónov vlastnili súkromné armády, ktoré prenajímali kráľovi na jeho výpravy na pevninu. Ak neboli prenajaté, „nudili sa“, čo znamenalo, že rabovali na vlastnom území. A šerifovia, v tom čase volení z nižšej šľachty (tešiaci sa, keď im po roku vypršala doba služby), neboli pre týchto žoldnierov súpermi.

Vojna sa pre anglických kráľov stala vecou ekonomiky. Formou rizikového podnikania. Za peniaze od bankárov či kupcov si prenajali armádu, prešli na kontinent, absolvovali tam „šnúru“ rabovania a dobýjania a vrátili sa s korisťou na ostrov.

Samozrejme, vojna mala viacero fáz. Po prvých víťazstvách Eduarda III. sa Francúzi poučili a nepokúšali sa poraziť Angličanov v otvorenej bitke.

Naopak, „zakopali sa“ v opevnených mestách a po dvadsiatich rokoch sa dostavil výsledok. Eduard III. zostarol a zdetinštel, Čierny princ (nie cukrovinka, ale Eduardov syn) umieral a nevládal brániť svoje dŕžavy v Akvitánii, francúzske lode sa plavili po Temži a rabovali pobrežie Anglicka. Za Henricha V. bola situácia zasa iná.

 

Šialený kráľ

Francúzsky kráľ Karol VI. bol korunovaný v Remeši v roku Pána 1380 vo veku 11 rokov. Znamenalo to, že namiesto neplnoletého kráľa vládli nad krajinou ako regenti jeho štyria strýkovia. A nevládli len tri roky do plnoletosti kráľa. Ich vládu poznačili vzbury proti vyberaniu daní, vzájomné spory a prázdna pokladnica. Trvalo osem rokov, kým v roku 1388 Karol VI. konečne prevzal vládu.

Karol VI. bol medzi svojimi francúzskymi poddanými veľmi obľúbený, pretože po rokoch zmätkov priniesol stabilitu. Dostal dokonca prídomok „Milovaný“. (Aj keď jeho ženu nazývali tí istí poddaní „prasnicou“.)

Ale dobrý kráľ nevládol dlho v dobrom zdraví. V lete roku 1392 sa na čele vojska vybral osobne potrestať bretónskeho vojvodu, ktorý odmietol vydať do rúk kráľovskej spravodlivosti muža, podozrivého z vraždy. (Kráľ nechodil osobne zatýkať každého podozrivého, tento podozrivý sa však pokúsil zavraždiť kráľovho poradcu.)

Pri tomto ťažení, za horúceho dňa 5. augusta, zastavil kráľa starec v bielej tunike a upozornil ho na zradcov v jeho okolí. Sprievod ho odohnal, ale žobrák sprevádzal kráľa ešte hodinu a vykrikoval… O chvíľu nato ktorési páža zadriemalo na koni, vypadla mu kopia a udrela do prilby iného pážaťa. Cengot u kráľa (ktorý zrejme driemal tiež) spustil prvý z celkovo 43 záchvatov šialenstva, ktoré prežil za života. V priebehu okamihu zabil štyroch ľudí zo svojho sprievodu a zaútočil na svojho brata Ľudovíta Orleánskeho (len oni dvaja sa z deviatich detí dožili dospelosti). Ten útok síce v zdraví prežil, ale zrejme naň nezabudol…

O niekoľko mesiacov neskôr (v januári 1393) sa konala svadba jednej z dvorných dám kráľovnej. Kráľ už bol v poriadku a spolu s niekoľkými ďalšími pozvanými priateľmi chceli tiež prispieť k spoločnej zábave. Preobliekli sa do kostýmov divých mužov (čo pri stredovekej úrovni techniky znamenalo kombináciu smoly a kúdele). Počas ich tanca vstúpil do siene Ľudovít Orleánsky s fakľou. Doteraz sa nevie, či úmyselne alebo neúmyselne, podpálil však jedného z „divých mužov“ a vo vzniknutom chaose sa oheň rozšíril na ostatných. Štyria utrpeli popáleniny nezlučiteľné so životom (zhoreli zaživa), jeden z tanečníkov sa zachránil skokom do nádoby na špinavý riad. Kráľa sukňou uhasila vojvodkyňa z Berry. Kráľ sa síce zachránil, prepadla ho však ďalšia depresia, ktorá prešla do nepríčetnosti.

Celý zvyšok života prežil Karol VI.  medzi týmito dvoma pólmi. Keď bol nepríčetný, ničil všetko okolo seba, tancoval po paláci „oplzlé tance“ (slová kronikára), myslel si, že je zo skla, prípadne sa len nepriznával k žene a deťom. Alebo behal až do vyčerpania po paláci, či odmietal niekoľko mesiacov akúkoľvek osobnú hygienu a prezliekanie šiat. (Áno, aj v stredoveku to považovali za prejav choroby.) Zlepšenie stavu znamenalo, že bol „len“ v depresii.

Kráľ takto prežil ešte ďalších takmer tridsať rokov a kráľovstvo sa zmietalo v zmätkoch.

 

1415

Kampaňou kráľa Henricha V. v roku 1415 som sa už zaoberal, takže už len niekoľko poznámok.

Anglický kráľ bol zvláštny človek a ľahko uveríme Shakespearovi jeho motivačnú reč pred bitkou pri Azincourte. Nebol to totiž drsný veliteľ. Naopak, na „obyčajných“ poddaných mu záležalo. Neváhal napríklad dvakrát zahasiť hranicu s odsúdeným heretikom, aby dosiahol jeho ľútosť. Dodávam, že neúspešne.

Ako už vieme z predchádzajúceho článku, po dobytí Harfleuru vyrazil  Henrich do Calais. Aby si zabezpečil priazeň obyvateľstva, vydal prísne nariadenia o poriadku vo vojsku. Za znásilnenie ženy či vyrabovanie kostola obesenie, za rabovanie a lúpež sťatie, za neposlušnosť a opustenie vojenského telesa odobratie koňa. Kráľ vedel, že verejná mienka je dôležitá.

Vráťme sa však k tým nezamýšľaným dôsledkom, ktoré som spomenul v prvej vete článku. Henrichovo zbedované vojsko sa postupne prebíjalo do bezpečia, keď Francúzi urobili hroznú strategickú chybu a proti všetkým skúsenostiam sa rozhodli vybojovať ďalšiu bitku v poli.

A tak isto ako za Veľkej vojny nemali pešiaci šancu proti guľometom, nemali šancu rytieri proti šípom. Na Henrichovej strane boli totiž okrem prevahy v „konvenčných zbraniach“ aj terén a počasie. Jazda, ktorá by azda mala šancu vyradiť lukostrelcov, dopadla ako pri Kreščaku. Jazda totiž bojuje svojím stálym pohybom. A na pohyb  a manéver nebol pri Azincourte priestor. Krídla boli uzavreté lesom a vpredu sa ježili koly provizórnej anglickej palisády, proti ktorej nemali jazdci šancu.

Ani peší rytieri druhej vlny neuspeli – podobne ako pri Poitiers. Postupovali síce rozumne, pomaly, ale zranené kone prvej vlny a šípy Angličanov ich postupne posielali do bahna. Ak sa pýtate, prečo to pole neprebehli rýchlo, tak jednak preto, že bolo rozbahnené, ale aj preto, že rozumná taktika kázala prejsť barážou šípov pomaly. Po šprinte by im nezostal dych na ďalší boj. Výsledkom bola zrejme najkrvavejšia seč, akú stredovek zažil.

Paradoxné je, že ak by boli Francúzi Henricha nechali pokojne prejsť, možno by stratili vojenskú česť, ale krajine by poslúžili o mnoho viac. Nielenže by si zachránili celú armádu (vrátane najvyšších veliteľov), ale Angličanov by aj bez boja dostatočne demotivovali. Jedným z neočakávaných výsledkov bitky pri Azincourte je totiž skutočnosť, že povzbudila Angličanov k ďalším výbojom na kontinente. Bez tohto triumfálneho víťazstva by Henrich nezískal prostriedky a ani vojakov na ďalšie kampane. Výsledkom celého letného ťaženia by totiž bolo iba dobytie Harfleuru za cenu extrémnych obetí.

Osud však bol spravodlivý. Ani Henrichovi V., ani jeho potomkom sa napriek víťazstvu a uzavretej dohode o následníctve nikdy nepodarilo dosiahnuť francúzsky trón. A ak by sa mu to bolo podarilo, zrejme by nikdy nevznikla tá Británia, ktorú poznáme z dejín ako kolísku parlamentarizmu a  vďaka priemyselnej revolúcii aj kolísku modernej technickej doby.

 

 

Mgr. Jozef Šebest vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa najmä regionálnym dejinám hornej Nitry, dejinám každodennosti a techniky a svojmu blogu scriptorius.sk.

 

 

Použitá literatúra:

Baker, J.: Agincourt : Henri V and the Battle that Made England. London 2007.

Knight, P.: Henry V and the Conquest of France 1416 – 1453. London 1998.

Maurois, A.: Dějiny Anglie. Praha 1993.

Maurois, A.: Dějiny Francie. Praha 1994.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.agincourt600.com/

 

Obrazová príloha: J. Šebest, Francúzska kronika, Francúzska národná knižnica, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Deň sv. Krišpína nie je vhodný na útoky jazdy

Deň sv. Krišpína nie je vhodný na útoky jazdy

Ktosi kdesi napísal, že stredovek človek spozná lepšie z fantasy literatúry ako z kníh dejepiscov. Niečo na tom bude, aspoň čo sa týka atmosféry neustáleho boja klanov, spojenectiev, dohôd a bojovej vravy. celý článok

Ples upálených

Ples upálených

Veselie a zábava nemusia vždy skončiť len rannou nevoľnosťou a stratou pamäte. Tragické udalosti sa nevyhli ani stredovekým panovníckym dvorom. celý článok

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Na okraji útesu sme už raz boli – v stredoveku. Kríza, kolaps, zánik západnej civilizácie sú však aj časté slovné spojenia dneška. Medzi ľuďmi vyvolávajú strach, na ktorom sa priživujú rôzne médiá, ale aj niektorí jednotlivci. Trochu sa však zabúda, že našej civilizácii hrozil zánik už mnohokrát. celý článok

Florencia a pôvod bankovníctva

Florencia a pôvod bankovníctva

Málokto si dnes uvedomuje, že aj vynálezy bankových operácií sú rovnako dôležité ako ostatné ľudské objavy a rovnakou mierou posúvali našu západnú civilizáciu dopredu. Za každou dejinnou udalosťou sa skrýva nejaké finančné tajomstvo. celý článok

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Diskusia