Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Azeka – objavovanie starovekej judskej pevnosti

Publikované : 27.05.2016 | Zobrazení: 4393 |
8 minút čítania

Staroveká judská pevnosť, ktorá odolávala asýrskym či babylonským vojskám, je objektom archeologického výskumu tímu bádateľov z univerzít z Tel Avivu a z Heidelbergu. So spomínanými bádateľmi spolupracuje aj vedecký tím z Karlovej univerzity v Prahe, ktorý vedie Dr. Filip Čapek z Evangelické teologické fakulty. Spolu odhaľujú históriu starovekého osídlenia s počiatkami už v dobe bronzovej. Skúmaná lokalita Tel Azeka mimo iného patrila medzi dôležité strategické oblasti Judského kráľovstva v dobe železnej.

 

Tel Azeka sa nachádza v Judskej pahorkatine, inak nazývanej aj Šefela. Ide o mierne kopcovitú oblasť, ktorá sa rozprestiera na východ od pobrežnej nížiny a na západ od Judských hôr. Judská Šefela má strategickú polohu, pretože cez ňu vedie jediná cesta z oblasti pobrežnej nížiny do Judských hôr. Bola to práve Šefela, ktorou prechádzali vojská Asýrie (koncom 8. stor. pred n. l.) či Babylonskej ríše (začiatkom 6. stor. pred n. l.) pri invázii do Judska a Jeruzalema.

 

Obsadzovanie Kanaánu

Najstaršie zmienky o existencii Azeky sú v biblických textoch o obsadzovaní Kanaánu kmeňmi Izraelitov, v príbehoch z obdobia tzv. spojeného kráľovstva (obdobie biblických dejín kedy vládli králi Saul, Dávid a Šalamún), a tiež z prvých rokov samostatného Judského kráľovstva. Najznámejším z týchto textov je slávny príbeh o Dávidovi a Goliášovi zaznamenaný v 1. knihe Samuelovej v 17. kapitole. Začína sa takto:

Filištínci si zhromaždili vojská do boja a sústredili ich v judskom Sochu. Utáborili sa v Efes-Dammíme, medzi Sochom a Azekou. Saul a izraelskí muži sa zhromaždili, utáborili sa v údolí Ela a zoradili sa do boja proti Filištíncom. Filištínci zaujali postavenie na svahu jedného vrchu, Izraeliti na protiľahlom svahu druhého vrchu; medzi nimi bolo údolie. (1. Sam 17,1 – 3)

Azeka je tu zmienená iba miestopisne, čo sa týka väčšiny zmienok. Podľa knihy Jozue bola Azeka miestom stretu medzi Izraelitmi a kanaánskymi kráľmi (Joz 10, 10-11). Na inom mieste je uvedená v zozname miest patriacich kmeňu Júda (Joz 15, 33-35). V texte Druhej knihy Kroník je Azeka i súčasťou zoznamu miest, ktoré vybudoval alebo opevnil judský kráľ Rechobeám (2. Kron 11, 9).

Tieto zmienky sú však z historického pohľadu veľmi problematické, pretože texty, v ktorých sú zaznamenané, pochádzajú z oveľa neskoršieho obdobia. Súčasná podoba textov pochádza vo všetkých prípadoch až z obdobia po judskom exile (po 6. stor. pred n. l.), pričom opisujú udalosti z obdobia 15. – 10. stor. pred n. l. Príbeh o obsadení Kanaánu kmeňmi Izraelitov je podľa biblického podania veľmi nepravdepodobný a biblické predstavy o spojenom kráľovstve spochybňujú i archeologické nálezy z doby železnej. Aj z týchto dôvodov je nutné brať tieto informácie s rezervou. S opatrnosťou by sme mohli konštatovať, že texty poznajú Azeku ako pevnosť v nárazníkovej oblasti, a to už v čase konfliktov s Filištíncami. Na základe textov však nie je možné povedať, či ide o historicky presnú realitu.

O niečo konkrétnejšie informácie o Azeke máme z obdobia od konca 8. stor. pred n. l. do začiatku 6. stor. pred n. l. Z tejto doby sa nám dochovalo niekoľko záznamov ako z biblických, tak aj z mimobiblických prameňov. Podľa asýrskeho textu nazývaného Azecký nápis, ktorý opisuje vpád asýrskeho kráľa Sancheríba do Judska okolo roku 701 pred n. l. za vlády judského kráľa Chizkijáša, bola Azeka opevnené mesto, ktoré Sancheríbove vojská zničili. Text je dochovaný iba čiastočne a znie nasledovne:

Aššur (pozn. asýrsky boh), môj pán, ma podporil a ja som vstúpil do Judska... Počas ťaženia som si podrobil všetkých kráľov Amurru... Mocou Aššura, môjho pána, som získal aj územie Judska, kráľa Chizkijáša...

...mesto Azeku, jeho pevnosť, ktorá je medzi mojím územím a územím Judska, ktoré ako orlie hniezdo leží na vrchole hory a ako nespočítateľné množstvo železných dýk siaha až do nebies... Jeho opevnenie bolo veľmi silné, rovnajúce sa najvyšším horám, pohľadu očí sa zdalo akoby siahalo až do nebies...

Boli postavené dobývacie rampy, prinesené veľké baranidlá aj veľká mucha (?), ...spolu zaútočili pešiaci, moji bojovníci... Uvideli vpád mojich jazdcov, počuli bojový rev mocných zástupov boha Aššura a ich srdca sa vyľakali...

Azeku som obkľúčil, dobyl, vymietol jej skazenosť, vyplienil a vypálil ohňom... (Na’aman 1974)

Zaujímavá je zmienka o násypovej rampe, pomocou ktorej Asýrčania dobývali Azeku. Rovnakú stratégiu totiž použili aj v prípade pevnosti v Lachíši, kde je tento násyp dodnes viditeľný. Práve Lachíš bol spolu s Azekou obrannou osou proti útokom vedeným cez oblasť Šefely.

Z nasledujúcich desaťročí nám chýbajú informácie, ale je pravdepodobné, že niekedy počas 7. stor. pred n. l. bola Azeka opäť vybudovaná. Ďalší prameň nám však osvetľuje dejiny Azeky začiatkom 6. stor., keď bolo Judsko napadnuté novobabylonským kráľom Nabukadnesarom a Azeka zohrala spolu s Lachíšom opäť dôležitú úlohu ako judské hraničné pevnosti. Kniha proroka Jeremiáša zaznamenáva nasledovný opis:

Prorok Jeremiáš povedal judskému kráľovi Cidkijovi všetky tieto slová v Jeruzaleme, zatiaľ čo vojsko babylonského kráľa bojovalo proti Jeruzalemu a proti zvyšným judským mestám: proti Lachíšu a Azeke. Tie sa totiž udržali ako pevnosti medzi judskými mestami. (Jer 34, 6 – 7)

Túto informáciu potvrdzuje aj hebrejsky písaný ostrakon (črep s nápisom), objavený vo vypálenej bráne v Lachíši, na ktorom sa píše:

...vyzeráme (dymové) signály Lachíša podľa pokynov, ktoré nám dal môj pán, pretože nevidíme Azeku... (Ostrakon č. 4)

Ostrakon bol súčasťou väčšieho množstva listov objavených v Tel Lachíši, ktoré obsahujú korešpondenciu medzi Jaošom, veliteľom v Lachíši, a Hoziášom, ktorý bol v podobnej funkcii v meste Mareša (Tel Mareša). Ostrakon č. 4, ktorý sa zmieňuje o Azeke, bol poslaný pravdepodobne práve z Mareše a vyplýva z neho, že Azeka už asi padla do rúk babylonských dobyvateľov, pretože viac nevysielala dohodnuté signály.

Posledná literárna zmienka o Azeke pochádza z biblickej knihy Nehemiáš, kde sa Azeka objavuje v zozname miest, ktoré osídlili navrátilci z babylonského exilu (Neh 11, 25 – 30).

Z dochovaných prameňov je teda zrejmé, že Azeka bola dôležitým miestom judských dejín. Rozhodnutie začať archeologický výskum práve v tejto lokalite teda nebol vôbec náhodný.

 

Archeologický výskum v Tel Azeke v minulosti a dnes

Prvé archeologické vykopávky v oblasti Tel Azeka organizovali už v roku 1898 dvaja britskí archeológovia Frederick J. Bliss a Robert A. S. MacAlister, ktorí lokalitu nazývali Tel Zakarija. Pracovali v troch častiach lokality. Medzi ich najväčšie objavy patria dve veže na juhozápadnom svahu, a predovšetkým odhalenie pevnosti na vyvýšenej akropole. Britskí archeológovia verili, že pevnosť pochádza z čias kráľa Rechabeáma (tj. z 10. stor. pred n. l.), ktorý podľa už zmieňovaného biblického textu Azeku vybudoval a opevnil. Ich závery ohľadom tejto pevnosti však neskôr korigoval izraelský archeológ Yehuda Dagan, ktorý dokázal, že pevnosť bola vybudovaná až počas neskorého helenistického obdobia (približne 2. stor. pred n. l.).

Po viac ako sto rokoch sa v roku 2012 začal úplne nový projekt „The Lautenschläger Azekah Expedition“ pod vedením archeológov Odeda Lipschitza, Yuvala Gadota (obaja Univerzita v Tel Avive) a Manfreda Oeminga (Univerzita v Heidelbergu). Celý projekt zaštítil Manfred Lautenschläger, nemecký filantrop a podporovateľ vedy.

V rámci archeologického výskumu si bádatelia stanovili niekoľko cieľov:

 

  • Azeka sa nachádza v oblasti, kde sa niekedy začiatkom doby železnej začalo konštituovať nové etnikum, ktoré sa transformovalo do štátneho útvaru Judského kráľovstva. Výskum v Tel Azeke by mal prispieť k lepšiemu porozumeniu týchto procesov.
  • Z predbežných prieskumov tohto územia je zrejmé, že Azeka ako vysunutá pevnosť vo veľmi úrodnej oblasti Judska zohrávala dôležitú úlohu v rámci hospodárskeho chodu judskej monarchie. Výskum by mal osvetliť formy interakcie medzi Azekou a zvyškom kráľovstva.
  • Podľa už zmieňovaných prameňov mala byť Azeka zničená asýrskou armádou rovnako ako Lachíš. Cieľom výskumu je objaviť stopy tejto deštrukcie.

Prvej sezóne v roku 2012 predchádzal intenzívny povrchový prieskum v roku 2009, v rámci ktorého sa zadefinovali dva vrcholy osídlenia Tel Azeky – neskorá doba bronzová (1550 – 1200 pred n. l.) a doba železná II (900 – 586 pred n. l.). Realizoval sa aj geofyzikálny prieskum, ktorý odhalil súvislé opevnenie na západnom svahu a ďalšie menšie stavby v južnej časti.

V priebehu prvých štyroch sezón boli postupne odkryté segmenty lokality v južnej časti návršia, taktiež úseky v západnej, severnej a východnej časti telu, ako aj na jeho temene. Bolo odhalených množstvo pozostatkov stavieb z rôznych období, desiatky metrov opevnenia, tisíce keramických úlomkov, stovky organických pozostatkov (najčastejšie kôstky z olív, zvieracie kosti či semená), rôzne nástroje každodennej potreby starovekých obyvateľov (vrátane kultických predmetov), zvyšky zariadenia domácností, jaskyne a cisterna na vodu.

Výsledky výskumu sa zatiaľ dajú považovať za predbežné, ale aj na ich základe sa dá povedať, že skromné osídlenie na Tel Azeke sa začalo už v ranej dobe bronzovej (3000 až 2000 pred n. l.).

V strednej dobe bronzovej (2000 pred. n. l. až cca. 1550 pred n. l.) bolo vybudované masívne opevnenie s vežou, ktoré sa dochovalo v západnom svahu. Stále sa však diskutuje o tom, kto dal postaviť toto opevnenie a aké okolnosti predchádzali jeho vzniku.

Významný rozmach osídlenia nastal v neskorej dobe bronzovej (1550 pred n. l. – 1200 pred n. l.). V južnej časti telu sa dokonca sformovalo dolné mesto, ktorého ruiny umožňujú unikátny pohľad do bežného života jeho obyvateľov. Rovnako z tohto obdobia pochádza svätyňa, ktorá bola objavená počas poslednej sezóny v juhovýchodnej časti telu. Osídlenie sa však rozprestieralo na oveľa väčšej ploche než len v oblasti dolného mesta, pretože rozsiahle opevnenie, ktorého pôvod siaha až do už zmieňovanej strednej doby bronzovej, bolo naďalej využívané a pravdepodobne rozšírené. Aj na temene telu je doložené osídlenie z tejto doby. Z konca neskorej doby bronzovej je však doložená aj rozsiahla deštrukčná vrstva, ktorá sa zasiahla celú lokalitu. Azeka teda neušla rovnakému osudu, aký v tomto období postihol napríklad Lachíš ale aj iné mestá južnej Levanty.

Ďalšie známky osídlenia pochádzajú z doby železnej. V ranej dobe železnej (tiež doba železná IA-B; r. 1200 pred n. l. – 1000 pred n. l.) bolo osídlenie málo rozsiahle. Výraznejší rozmach dosiahlo v dobe železnej II (r. 1000 pred n. l. – 586 pred n. l.). Z tohto obdobia sa zachovalo niekoľko obydlí vrátane ich vybavenia, napr. síl či domácich pecí. Bolo objavených i niekoľko veľkých nádob (najskôr zásobníc na úrodu), označených kráľovskou pečaťou (takzvané la-melech pečate, teda „patriace kráľovi“), ktoré napovedajú, že Azeka mohla podobne, ako Lachíš či Bet-Šameš, zohrávať dôležitú socio-ekonomickú úlohu v administratívnom systéme Judského kráľovstva v oblasti Šefely. V Azeke sa pravdepodobne zhromažďovala úroda z bezprostredného okolia, ktorá sa následne transportovala do iných oblastí kráľovstva. To platí predovšetkým o období pred asýrskou inváziou vedenou kráľom Sancheríbom okolo roku 701 pred n. l.. Predpokladaná asýrska dobývacia rampa, ktorou mali tieto vojská do pevnosti vniknúť, zatiaľ nebola jednoznačne identifikovaná, no viaceré indikácie napovedajú, že sa nachádzala na juhovýchodnom svahu. Našli sa však viaceré stopy asýrskej agresie, ako hroty šípov a časti iných zbraní.

Výskum potvrdil aj existenciu osídlenia medzi asýrskou a babylonskou inváziou, aj keď jeho rozsah sa zatiaľ nedá určiť. Z prameňov je zrejmé, že Azeka bola opäť opevnená a následne zničená. Týmto zničením sa skončili dejiny dôležitej judskej pevnosti, ktorá bola niekoľkokrát schopná odolávať vojenskej agresii prevyšujúcej možnosti malého kráľovstva.

Dejiny osídlenia sa však neskončili. Z perzskej doby (539 pred n. l. – 330 pred n. l.) pochádza niekoľko domov v severnej časti telu. V helenistickej dobe (330 pred n. l. – 63. pred n. l.) bolo osídlenie predovšetkým vo východnej časti lokality a na akropolu. Tu osídlenie pretrvalo aj v dobe rímskej, byzantskej a islamskej, no slávu Azeky z doby železnej sa už nikdy nepodarilo obnoviť. Ostáva len dúfať, že nasledujúce sezóny archeologického výskumu v Tel Azeke prinesú presnejšie informácie o zaujímavých dejinách tejto lokality.

 

Mgr. Dávid Cielontko vyštudoval magisterské štúdium na Evangelické teologické fakultě Univerzity Karlovy v Prahe. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu. Odborne sa zameriava na dejiny a literatúru judaizmu Druhého chrámu, biblistiku a bádanie o historickom Ježišovi. V roku 2015 sa zúčastnil archeologického projektu v Izraeli v oblasti Tel Azekah.

 

Použitá literatúra:

Bliss, F. J./ Macalister, S. R.: Excavations in Palestine during the Years 1898–1900. London 1902.

Čapek, F.: Azeka 2012. Nový archeologický výzkum západní Šefele za české účasti. Nový Orient 67/3, 2012, 14 – 17.

Dagan, Y.: Tel Azekah : A New Look at the Site and Its „Judaean“ Fortress In: I. Finkelstein/N. Na´aman (eds.): The Fire Signals of Lachish : Studies in the Archaeology and History of Israel in the Late Bronze Age, and Persian Period in Honor of David Ussishkin. Winona Lake 2011.

Lipschits, O./Gadot, Y./Oeming, M.: Tel Azeka 113 Years After. Preliminary Evaluation of the Renewed Excavations of the Site. Near Eastern Archaeology 75/4, 2012, 196 – 206.

Lipschits, O./Sergi, O./Koch, I.: Judahite Stamped and Incised Jar Handles: A Tool for Studying the History of Late Monarchic Judah. Tel Aviv 38, 2011, 5-41.

Na’aman, N.: Sennacherib’s "Letter to God" on His Campaign to Judah. Bulletin of the American Schools of Oriental Research 214, 1974, 25 – 39.

 

Internetové odkazy:

a) www.azekah.org

b) https://azekah.files.wordpress.com/2016/02/tour-azekah1.pdf

c) https://www.youtube.com/watch?v=LYGqDXsoSUw

d) https://www.facebook.com/LautenschlaegerAzekahExpedition/

 

Obrazová príloha: www.azekah.org, David R. Moulis, www.britishmuseum.org, biblicalisraeltours.com, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Caesarova mimoriadna kariéra by nebola možná bez predchodcov, z ktorých najvýznamnejším bol muž, ktorý si svojimi neobyčajnými úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „šťastný“. celý článok

Diskusia