Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Americkú armádu pochytil vo Vietname amok

Publikované : 06.06.2019 | Zobrazení: 4293 |
7 minút čítania

Vojna smrdí ako hniloba, žumpa, rozmočená koža, otvorené hroby, spálenina. Vojna je peklo. Po prvotnom šoku z ofenzívy Tet si americká armáda vzala uvoľnený priestor rýchlo späť – v totálnej panike a maximálnej brutalite. Vojnový stroj bol ničivý a mnohoúčelový. Bol schopný všetkého, len nie sa zastaviť. Depeše Michaela Herra sú jednou z najlepších vojnových kníh.

 

Téma vojny vo Vietname (druhej vojny v Indočíne, či americkej vojny, ako je známa vo Vietname) sa slovenská a česká historiografia doteraz venovala len veľmi povrchne. Okrem prác Michala Schwarza, Ondřeja Srbu, Márie Strašákovej a niekoľkých málo ďalších nie je v našich jazykoch dostupné takmer nič. Pár prekladových prác a všeobecnejších prác, ktoré sa o tejto vojne zmieňujú, tiež situáciu veľmi nezlepšuje. Tento konflikt stojí akoby mimo nášho záujmu. Aj to málo titulov, ktoré máme, je zameraných takmer výlučne na vojenské a politické aspekty. To sa nedávno začalo meniť, keď vydavateľstvo Absynt prinieslo na slovenský trh jednu z najlepších vojnových reportáží z tohto konfliktu – knihu Depeše Michaela Herra.

 

Nemilosrdný rozprávač

Depeše stoja bokom od politiky, rokovaní či vojenských akcií. Nevysvetľujú pohyby vojsk, jednotlivé operácie, dôvody, prečo sa americká armáda v tejto časti planéty vôbec vyskytla, ani ako prebiehali mierové rokovania na najvyššej úrovni. A ani nemusia. Táto kniha je o niečom úplne inom. Je o vojne a o tom, čo vojna spraví s psychikou človeka. Výnimočnosť tejto knihy potvrdzuje fakt, že ak nie ste v problematike vojny vo Vietname vôbec zorientovaní, netušíte nič o americkej stratégii či postupe – vôbec to neprekáža. Od prvej stránky vás dej knihy vtiahne do tohto konfliktu takým nemilosrdným spôsobom, že nad tým, akú geopolitickú či vojenskú stratégiu jedna i druhá strana riešila, nebudete mať čas premýšľať. Herr sa na nič nehrá, kniha je plná drsného vojenského jazyka a ešte drsnejších reálií.

Herrove spisovateľské majstrovstvo (a solídny slovenský preklad) sa prejavilo už od prvých strán. V kapitolách o obliehaní americkej základne v Khe Sanh máte pocit, že v smradľavom tmavom bunkri ležíte spolu s mužmi 26. pluku námornej pechoty. Že v tej vzácnej a krátkej chvíli, keď sa zrazu zem nad vami netrasie po výbuchoch a ustala i paľba zvonku, počujete, ako sa po zemi preháňajú potkany. Mnohí americkí vojaci si z Vietnamu priniesli príšernú vojnovú traumuŽe cítite pach moču, starého, zvetraného potu, plesnivého proviantu, vlhkej celtoviny a „osobného“ znečistenia. Keď čítate o americkom vojakovi, ktorý si z rôznych častí tiel „staval vlastného Vietnamčíka“ (o „súčiastky“ nemal núdzu), je Vám zle. Keď vám prostredníctvom Herrovho textu bude vojak obsluhujúci guľomet vo dverách vrtuľníka vysvetľovať, ako môže strieľať na ženy a deti („Je to jednoduché, musíte len počítať s tým, že utekajú pomalšie“), budete sa čudovať, čoho je človek schopný.

 

„Aby sme zachránili Ben Tre, museli sme ho zničiť“

Herr strávil vo Vietname 18 mesiacov ako vojnový korešpondent a Depeše sú výsledkom jeho pobytu. Dejová línia knihy je trochu nesúvislá, prenáša sa v čase tam a späť, no viac-menej sa sústreďuje okolo dvoch kľúčových momentov vojny vo Vietname a dvoch najdlhšie trvajúcich bitiek ofenzívy Tet: obliehanie Hue a bitky o Khe Sanh. Okrem toho sa pozrel aj na fungovanie a život žurnalistov reportujúcich z Vietnamu.

Pred ofenzívou Tet americké velenie všetkým tvrdilo, že vojna je vyhraná a že Vietkong už nemá žiadne sily. Nemohlo to byť ďalej od pravdy. Keď sa ofenzíva v januári 1968 začala, Vietkong bol naraz všade. Namiesto toho, aby Američania vojnu prehrávali roky po malých kúskoch, bleskovo ju prehrali za týždeň. Vietnamci zomierali po celej krajine v tisíckach, no neubúdalo ich, a už vôbec neboli na dne, ako tvrdilo velenie. V starobylom cisárskom meste Hue sa usídlili jednotky severovietnamskej armády a Vietkongu. Americká a juhovietnamská armáda ich obkľúčili a pomaly, za cenu obrovských strát a totálnej devastácie mesta, nakoniec zlikvidovali.

Khe Sanh bol o inom. Veliteľ amerického vojenského kontingentu vo Vietname (MACV) generál William Westmoreland dostal nápad, ako zabiť čo najviac vojakov severovietnamskej armády – chcel ich prilákať k základni neďaleko demilitarizovanej zóny na severe Južného Vietnamu. V Khe Sanh nechal postaviť základňu tak blízko hraníc, že nepriateľ proti nej musel zakročiť. Bitka trvala päť mesiacov a americkí mariňáci boli takmer neustále pod nepriateľskou paľbou. Nakoniec základňu opustili a všetko vyhodili do vzduchu. Kopec, na ktorom stála, obsadil Vietkong. Obidve strany tvrdia, že bitku vyhrali – Američania, lebo mali podstatne nižšie straty (a o to im vraj šlo), Severní Vietnamci, lebo nakoniec územie získali.

Khe Sanh v roku 1968Vedieť, o čo išlo, kto bol generál Westmoreland alebo generál Giap, poznať narážky na popkultúru 60. rokov, či orientovať sa v tom, ako prebiehali boje a ako sa vyvíjala americká taktika, čitateľovi pomôže v orientácii, ale tieto vedomosti nie sú pri čítaní knihy nevyhnutné. Herr nepísal dejiny vojny vo Vietname, písal o ľuďoch, ktorí v nej bojovali. Sprostredkoval „chuť“ a „pocit“ vojny. Kniha je miestami i vtipná, ale nie je to typ humoru, z ktorého vám bude do príliš smiechu. Má skôr horkokyslú príchuť. Akčné scény sa sem-tam striedajú s momentmi, keď si rozprávač v hoteli v Saigone zapáli joint ešte predtým, než ráno vôbec dá nohu dole z postele. Namiesto akejkoľvek činnosti len sleduje krútiaci sa ventilátor. „Drahá mama, zase som zhulený!“

Miestni velitelia nechali Herra pocítiť i to, čo to znamená „psychologická vojna“. Keď našli dedinu kompletne prelezenú Vietkongom („Michael, v tej posranej dedine spolupracujú s Vietkongom ešte aj kačky!“), nechal americký veliteľ naložiť dvadsať alebo tridsať mŕtvych „rákosníkov“ do vrtuľníka a zhodili ich na tú dedinu. Bomby prišli až potom. Na inom mieste opisuje Herr zážitok z nemocnice námornej pechoty v Danangu, z takzvaného „Oddelenia milosrdných lží“. Keď tam doniesli mladého vojaka, v bezvedomí a nadopovaného morfiom, chýbali mu nohy. Keď sa prebral, zbadal nad sebou katolíckeho kaplána. „Otče, ale mám v poriadku nohy?“  „Áno. Samozrejme,“ odvetil mu kaplán. Na druhý deň, keď sa vojak prebral, pýtal si od kaplána krížik. Zovrel ho v pästi, pozrel na kaplána a začal kričať: „Klamali ste mi, otče! Ty buzerant. Ty si mi klamal.“

V knihe sa miešajú pravé i fiktívne postavy. Herr to sám niekoľkokrát v rozhovoroch zdôrazňoval – jeho kniha nie je stopercentná žurnalistika. Mená niektorých vojakov si vymyslel, drvivá väčšina zážitkov je však skutočná. Jednou z postáv je známy a medzinárodne uznávaný fotograf Tim Page, ktorého vietnamský príbeh i niekoľko zranení (a pozitívny vzťah k drogám) Herr dobre popísal.

 

„Peklo je hovno“

V jednom momente dostal Herr za úlohu odniesť plechovku studeného piva lekárovi – rovno na operačnú sálu. Na operačnom stole ležalo dievčatko. Chýbala mu ľavá noha, z otvoreného kýpťa trčala asi pätnásťcentimetrová ostrá kosť. Noha ležala na dlážke, sčasti zabalená v papieri. Lekár tam bol sám. Vyzeral, ako by sa celú noc brodil krvou. Zo všetkých síl sa snažil dievčatko zachrániť. Keď sa ho Herr opýtal, či je v poriadku, odpovedal mu len: „Teraz som v pohode. Nahovno mi ešte len bude.“ Položil dievčaťu dlaň na čelo a povedal: „Tu som, zlatíčko.“ Pracoval dvadsať hodín.

Americká armáda sa vo Vietname nevyhla páchaniu vojnových zločinovVo Vietname však neboli len takíto lekári snažiaci sa zachrániť život. Bola to zmes výsadkárov, zelených baretov, sadistov, psychopatov, bláznov, šialencov, chronických sexuálnych násilníkov, ostrostrelcov, producentov vdov, klasických amerických typov – vodcov, samotárov a sprievodcov. Akoby mal každý svoju úlohu, zakódovanú v génoch, a keď ich okúsili v realite vojny, šialene im zachutili. Niektorí zbierali uši nepriateľov, niektorí si ich sušili a vyrábali z nich náhrdelníky (jeden ich volal „koráliky“), ktoré potom hrdo nosili. Jeden vojak pri nočných hliadkach videl duchov. Po čase začal vídať i vlastného ducha: „Že Ti preskočilo, spoznáš podľa toho, že chodí pred tebou.“

Niektorí mariňáci si robili albumy fotografií. Takýchto albumov boli tisíce: povinný záber na zapaľovač Zippo, odrezané hlavy na zemi, prípadne v rukách usmievajúceho sa mariňáka, či zoradené za sebou, každá s horiacou cigaretou v ústach. Jeden mariňák si urobil množstvo podobných záberov a keď už to mal „za pár“, chytila ho nervozita. Zaniesol ich preto kaplánovi. Ten mu povedal, že Boh mu to odpustí a fotografie si odložil do zásuvky.

 

Ten, kto to schytá dnes, to už neschytá

Veľa mladých amerických vojakov sa správalo neuveriteľne. Herr sa zamýšľal prečo. Mnohých z týchto chalanov podľa neho zabilo sedemnásť rokov vojnových filmov. Potom sa vybrali do Vietnamu, a tam ich zabilo naozaj. Možno si myslíte, že viete, čo s ľuďmi robia médiá, ale naozaj to zistíte, až keď uvidíte, čoho sú niektorí chlapci schopní v boji, keď je nablízku televízny štáb. V hlavách doslova natáčali vojenské filmy, predvádzali mariňácky step pod paľbou guliek a pred kamerami si dávali odstreliť špičky vyrážok. Boli šialení.

Každý chlap v každej jednotke by vám povedal, že všetci ostatní v jeho jednotke sa zbláznili, každý poznal prípady, keď niekomu preskočilo uprostred prestrelky, zbláznil sa počas hliadkovania, zašibalo mu v tábore, zašibalo mu na dovolenke, zašibalo mu necelý mesiac po návrate domov. Turnusy sa striedali a šialenstvo v nich bolo zabudované, zostávalo vám len dúfať, že sa to neprejaví vo vašej prítomnosti, ten typ šialenstva, keď chlap vyprázdni zásobník do hocikoho, koho má na dohľad, alebo nastraží granát do dverí latríny. I tí najpresvedčenejší veľmi skoro po príchode do Vietnamu pochopili, že v tejto krajine sa nedá vyhrať, dá sa ju len zničiť.

Pri čítaní každej vety čakáte, že myšlienku preruší výbuch, pri každej postave čakáte len na to, že sa jej stane niečo strašné. Herrova kniha je mix humoru, šialenstva, drog, rasizmu a neuveriteľnej brutality a ľahostajnosti. Všetko to zachytil výnimočnou schopnosťou kombinovať precíznosť a súcit. Ak ste vôbec niekedy mali pozitívny alebo romantizujúci pohľad na vojnu, Herr vám ho vezme, roztrhá, zlikviduje, a ešte vám dá zahanbujúcu facku za to, že ste nad niečím takým vôbec niekedy uvažovali. Depeše sú jednou z najlepších kníh o vojne vo Vietname, jednou z najlepších kníh o vojne ako takej.

 

Jakub Drábik

 

Michael Herr: Depeše. Bratislava : Absynt, 2019. 253 strán, mäkká väzba. ISBN 978-80-8203-099-3.

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Impérium musí zomrieť

Impérium musí zomrieť

Na prelome storočí Rusko experimentovalo s liberálnosťou a otvorenosťou. Počas prvej svetovej vojny sa na chvíľu mohlo zdať, že idey demokracie v ťažko skúšanej krajine zvíťazia. Boľševická revolúcia však tieto nádeje rozdrvila. Známy novinár Michail Zygar pripravil zaujímavú dokumentárnu knihu. celý článok

Aký je populárno-náučný sprievodca svetom Vikingov?

Aký je populárno-náučný sprievodca svetom Vikingov?

Obľúbená edícia Historica z produkcie českého vydavateľstva Vyšehrad získala minulý rok nový lákavý prírastok. Preklad popularizačnej knihy nemeckej autorky Claudie Banckovej nesie lakonický názov Vikingové... celý článok

Kníhkupec z Kábulu miloval literatúru a nenávidel cenzúru

Kníhkupec z Kábulu miloval literatúru a nenávidel cenzúru

Nórska spisovateľka a novinárka Åsne Seierstadová si pre svoju reportážnu tvorbu vyberá náročné a kontroverzné témy. Ak k tomu pridáme schopnosť pútavo a zaujímavo písať, tak vznikne kniha, ktorú neodložíte pred jej koncom. celý článok

Čo čítať na dovolenke?

Čo čítať na dovolenke?

Horúce leto udrelo aj na Slovensko a väčšina z nás začala plánovať dovolenky. Veľa ľudí si spája relax s dobrou knihou, preto sme pre vás pripravili zopár letných čitateľských tipov. celý článok

Kniha o čarodejnici Kirké je inšpirujúci historický a mytologický príbeh

Kniha o čarodejnici Kirké je inšpirujúci historický a mytologický príbeh

Staré grécke báje obsahujú veľa zaujímavých, podnetných a dobrodružných príbehov. Nemôžeme sa diviť, že inšpiráciu v nich hľadá množstvo tvorivých ľudí od hollywoodskych štúdií až po maliarov obrazov. Rovnakú inšpiráciu používa pri svojej tvorbe aj americká autorka Madeline Millerová. celý článok

Diskusia