Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Američania sa počas studenej vojny báli komunistov vo vlastnej vlasti

Publikované : 02.07.2020 | Zobrazení: 2082 |
8 minút čítania

Hovorkyňa čínskeho ministerstva zahraničia Hua Chunying (slov. Chua Ťunjing) napísala 30. mája 2020 na twitterovom účte po anglicky: „I can not breathe.“ Ironicky tak reagovala na tweet svojho amerického kolegu Morgana Ortagusea, ktorý kritizoval čínsku vládu za „flagrantné porušenie sľubov hongkonskému ľudu“.

 

„Nemôžem dýchať...“ boli posledné slová Georgea Floyda, ktorý zomrel po zásahu zatýkajúcich policajtov v Minneapolise a ktorého smrť vyvolala ešte stále neutíchajúce protesty v amerických mestách. Nie je to prvý raz, keď Čína viní v rodiacej sa novej studenej vojne USA z pokrytectva. Podľa nej aplikuje Washington iný meter na pacifikáciu domácich demonštrácií, iný zas na „upokojovanie“ protestov v Hong Kongu, na ktorý sa po schválení mimoriadneho bezpečnostného zákona ČĽR zameriava pozornosť celého sveta.

 

Argumenty studenej vojny

„A vy zase mlátite černochov... “ bol v časoch studenej vojny obľúbený rétorický úskok odkazujúci na to, ako  Sovietsky zväz a jeho priaznivci reagovali na kritiku svojho systému zo strany Západu a USA. V opačnom garde zase odporcovia Moskvy kritiku rasizmu a segregacionizmu v USA odbíjali s tým, že to hovorí prosovietska propaganda, takže to rozhodne nemôže byť pravda.

Studená vojna v USA nafúkla vojenský rozpočet a vyhrotila protisovietsku propagandu, zároveň však zmenila diskusiu o vnútorných problémoch spoločnosti, ktoré mali korene až hlboko v 19. storočí. Podľa historičky Laury McEnaneyovej sa tak zrodila zvláštna fúzia liberalizmu a národnej bezpečnosti, ktorá na jednej strane posúvala vnútropolitickú spoločenskú zmenu, na strane druhej však udržovala doktrínu studenej vojny.

Americká spoločnosť sa po druhej svetovej vojne už nemala a ani nemohla vrátiť do svojej národnej izolácie ako po prvej svetovej vojne. Rastúce angažmá v medzinárodných vzťahoch nútilo Spojené štáty opätovne prehodnotiť aj také problémy, ako napríklad rasovú otázku. Vo svojej globálnej úlohe si Washington nemohol dovoliť, aby bol obviňovaný z pokrytectva, hlavne keď vo svete sľuboval slobodu a oslobodenie komunizmom porobených národov, ale doma stále zachovával inštitucionalizovaný rasizmus. Príbeh o morálnej nadradenosti a o Spojených štátoch ako o krajine pokroku sa potom zle „predával“. Segregácia poškodzovala aj zahraničný obchod. Bolo zložité uzatvárať kontrakty s krajinami vtedajšieho tretieho sveta, keď sa v médiách objavovali nelichotivé príbehy a fotografie z amerického Juhu.

Zástancovia segregácie sa síce podľa McEnaneyovej snažili hnutie za rovnocenné práva Afroameričanov prezentovať ako „komunistickú subverziu“, jej odporcovia sa zase snažili apelovať na rozpor medzi americkou vonkajšou rétorikou a vnútornou praxou. Museli sa však najskôr zbaviť podozrenia, že obhajujú komunizmus a negatívne sa voči nemu vymedziť.

Ako dodáva McEnaneyová, aktivisti museli vždy vyvažovať svoj internacionalistický apel –„rovnaké práva pre všetkých“ – s domácim naratívom národnej bezpečnosti a ostražitosti. Napriek tomu dokázali studenú vojnu využiť na presadenie niektorých svojich požiadaviek. Jedným z ich silných spojencov bol napríklad prezident Harry S. Truman, ktorý v roku 1948 presadil rasovú desegregáciu v armáde.

 

Neustále v strehu

Kľúčový americký programový dokument studenej vojny NSC68 definoval studenú vojnu nielen ako „stret ideológií“, ale aj ako skutočnú vojnu, pri ktorej je v stávke osud slobodného sveta. Stále však zostávalo otázkou, ako americká administratíva dokáže tento imperatív „pretlmočiť“ bežným Aneričanom a motivovať ich k obetiam a k jednote, podobne ako v prípade druhej svetovej vojny.

Američania sa už nemali stať len pozornými pozorovateľmi, ale aktívnymi účastníkmi nového typu vojny. To vyžadovalo ďalekosiahle zmeny nielen v obrane a v administratíve, ale aj vo vzťahu medzi vládou a občianskou spoločnosťou, odbormi, politickými stranami i neziskovými organizáciami.

Až do začiatku 60. rokov sa tak podľa McEnaneyovej politici snažili zaangažovať kľúčové domáce inštitúcie, ako jednotlivé štáty a ich administratívy, školy, súkromné firmy, odbory, médiá či občianske organizácie, aby každá z nich svojím dielom prispela k „zadržiavaniu“ komunizmu a ku konečnému víťazstvu v studenej vojne.

Ako však chceli zabezpečiť, aby sa bežní Američania zaujímali o „národnú bezpečnosť“ a zároveň si zachovali jeden zo základných stavebných kameňov ich spoločnosti – „americký spôsob života“ spojený s právnym štátom, s individualizmom, so slobodami zaručenými ústavou a s kultúrnymi tradíciami?

 

Červené nebezpečenstvo

Studená vojna sa stala „stavom mysle“ a novým stredobodom, okolo ktorého sa spoločnosť začala otáčať. Americká spoločnosť tak neunikla totalitným tendenciám, aké si v rovnakom období spájame s východným blokom – posilnenie exekutívy, obmedzovanie slobody slova, hľadanie vinníkov a obetných baránkov, kampane proti skrytému nepriateľovi, vytesnenie ľavicovej alternatívy a oslabenie možných liberálno-ľavicových koalícií.

Vzostup senátora Josepha McCarthyho a mccarthyizmu ukázal, na akú mocnú a deštruktívnu zbraň by sa mentalita národnej bezpečnosti mohla premeniť. Mccarthyizmus bol časovo neobmedzenou kampaňou, operujúcou v binárnom jazykom (dobro – zlo) a inovovujúcou staré útoky proti „červenému nebezpečenstvu“, ktoré americká spoločnosť zažívala už po prvej svetovej vojne alebo počas Rooseveltovho Nového údelu. Ako podotýka McEnaneyová, mccarthyizmus nebol spontánnym hnutím zdola, ale procesom, ktorý išiel „zhora nadol“ a propagovala ho časť elít, politického mainstreamu, administratívy, strán i korporácií.

Inštitucionálnym vyjadrením ideologického mccarthyizmu bola premena FBI pod vedením J. Edgara Hoovera na „byrokratické centrum pre vyhľadávanie komunistov“. V období od roku 1946 do roku 1952 najala FBI okolo 3 500 ľudí, aby sa venovali vyšetrovaniu federálných zamestnancov v súvislosti s ich lojalitou k USA.

Hoci demokrat Truman aj republikán Eisenhower mali svoje osobné výhrady proti McCarthymu aj Hooverovi a ich vyhrotenému „honu na čarodejnice“, výrazne proti nim v záujme zachovania vnútropolitického konsenzu pre vedenie studenej vojny v zahraničí nevystúpili.

Mccarthyizmus postupne presakoval z vyšších poschodí politiky do nižších vrstiev spoločnosti. Spoločne s ideológiou studenej vojny „kontaminoval“ aj ďalšie oblasti vnútropolitického života, ako liberalizmus, rasovée vzťahy, náboženstvo i rodovú otázku.

 

Odbory? Načo?

Odbory hrali dôležitú úlohu, a preto bolo dôležité získať ich na stranu štátu aj v otázke národnej bezpečnosti a studenej vojny. Podľa McEnaneyovej sa snažili získať svoj podiel na povojnovej prosperite, ktoré im sľubovala propaganda počas vojny. Povojnové štrajky naznačovali, že robotníci si povojnové priority predstavujú  zamerané skôr na vnútornú prosperitu než na zahraničnú politiku.

V tieni Marshallovho plánu a Trumanovej doktríny sa tak menej spomína tzv. Taftov-Hartleyho zákon z roku 1947, ktorý na začiatku studenej vojny umožnil podľa McEnaneyovej politikom kodifikovať ideológiu antikomunizmu do štátom presadzovaných politík vrátane individuálnej perzekúcie osôb obvinených z napomáhania alebo inklinácie ku komunizmu. V určitých aspektoch zasahoval aj do práv a samostatnosti odborov. Ich vodcovia napríklad museli podpisovať vyhlásenie, že nie sú komunistami, čo podľa McEnaneyovej „deaktivovalo“ nemalú časť progresívnej ľavice, ktorá mala väzby na Komunistickú stranu USA. Štát aj vlastníci tak dostali do rúk dôležitý nástroj proti odborárom a v prípadných pracovno-právnych konfrontáciích sa nemuseli tak báť vyhroteného radikalizmu.

McEnaneyová v tomto smysle cituje inú historičku Ellen Schreckerovú, podľa nějvlna antikomunizmu zastrašila, vytesnila a „vymazala“ celú jednu generáciu aktivistov z verejného života. Odbory rezignovali na svoju verejnú úlohu, obrátili sa „dovnútra“ svojej organizácie a razancia ich protestov sa v tieni studenej vojny a mccarthyizmu otupila.

 

Štát v štáte

Ako som písal v článku o zrode „kasárenského štátu“, ďalším dôsledkom bol nárast byrokracie spojenej s národnou bezpečnosťou. Federálna vláda disponovala novými legislatívnymi nástrojmi, ako sledovanie, vyšetrovanie a donucovanie. Liberálny štát sa dostal pod tlak. Mccarthyizmus útočil na vládnych predstaviteľov a obviňoval ich z neloajality v momente, keď sa nezriedka tí istí „bojovníci studenej vojny“ snažili rozšíriť právomoci štátu a posilňovali národnú bezpečnosť.

Konzervatívci, ktorí sa obávali „väzenského štátu“, prílišnej koncentrácie federálnej moci, zvýšených výdavkov, vyšších daní a neliberálnej kontroly ekonomiky, sa tu dostali do konfliktu s „etatistami“, ktorí pripravovali USA na úlohu „svetového policajta“. Logika studenej vojny so Sovietskym zväzom vyžadovala silný štát a obidve strany nakonec museli prijať fakt, že USA sa zo „štátu blahobytu“ („welfare state“) premieňajú na „vojenský štát“ („warfare state“).

 

V tieni bomby

Podľa tradičných interpretácií rodinných a rodových vzťahov hľadali na začiatku studenej vojny muži aj ženy bezpečie a istotu v konzervatívnom pohľade na výchovu detí či v tradičnom rozdelení rodových rolí. Povojnová nálada bola orientovaná prorodinne – skorý sobáš, vyššia pôrodnosť, nižšia rozvodovosť a masívna suburbanizácia v podobe výstavby individuálnych rodinných domčekov naznačujú snahu o zabezpečenie súkromia a o budovanie domáceho prostredia a bezpečia. Je však otázkou, do akej miery išlo o prirodzené dôsledky druhej svetovej vojny a do akej miery už na tento spôsob fungovania spoločnosti vplýval pocit ohrozenia plynúci z vojny studenej.

Existovala tiež určitá súvislosť medzi rastúcimi obavami z jadrového armagedonu a zvyšujúcou sa religiozitou alebo skôr návštevnosťou náboženských zhromaždení, ktoré v nenáboženskom zmysle slúžili na stmeľovanie komunitnej i národnej pospolitosti a aj na intenzívnejšie prežívanie spoločného osudu. Mediálne obrazy plných kostolov konvenovali propagande studenej vojny, ktorá postavila „mierumilovné“ Spojené štáty proti „bezbožnému“ Sovietskemu zväzu. Dôležitú úlohu hrali predstavitelia nového evanjelikalizmu, ako umiernený pastor Billy Graham či radikálnejší politický aktivista Fred Schwartz, ktorí čoraz viac z televíznych obrazoviek obhajovali status quo a predovšetkým sa vymedzovali voči komunizmu.

Studená vojna ovplyvnila aj ženský aktivizmus. Na jednej strane ho podľa McEnaneyovej tlmil „toxický efekt“ antikomunizmu, na druhej strane, podobne ako pri rasovej otázke ponúkala internacionalizácia témy nové možnosti boja za individuálnu slobodu a rovnoprávnosť. Aj tu však bolo potrebné, podobne ako v prípade boja za rasovú rovnoprávnosť, nájsť kompromis medzi aktivizmom a militarizmom studenej vojny.

Zaujímavo sa v rýdzo mužskom prostredí definovali matky aktivistky, ktoré podľa McEnaneyovej svoje materstvo považovali za dôležitú či dokonca jedinečnú kvalifikáciu pre rovnocennú diskusiu s mužmi, napríklad v otázke jadrovej hrozby. Tá predstavovala ďalší obraz definujúci aj diskurzné pole „domáceho frontu“. Vyvolávala aj otázky globálne, týkajúce sa prežitia ľudstva ako takého. Nuklerána hrozba sa objavovala vo filmoch, v televízii, v sci-fi či v populárnej kultúre, a ako dodáva McEnaneyová, vyvolávala celý rad emócií od eufórie cez strach a hrôzu až po nádej. Americká spoločnosť napríklad postupne prehodnocovala zvrhnutie atómovej bomby – od jednoznačného pozitíva a nevyhnutnosti pre porážku Japonska až po triezvejší pohľad na úlohu jadrovej technológie s dôrazom skôr na jej mierové využitie.

Atómová bomba bola síce stvorená a použitá za druhej svetovej vojny, svojimi významami a obrazmi, od genetickej mutácie cez spoločenský chaos až po nácvik civilnej obrany („duck-and-cover“) pod tieňom jadrového hríba, ovplyvňovala hlavne vojnu studenú.

Američania sa rozpoltili na súkromnych pacifistov a verejnych militaristov. Odmietali prijať ako každodennú prax establishmentom odporúčanu pripravenosť na jadrovú vojnu, ale verejne stav národnej bezpečnosti, rétoriku antikomunizmu i nutnosť budovania armády obhajovali.

 

Mgr. Jan Adamec, PhD., vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956: Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.

 

Použitá literatúra

Hogan, M. J.: A Cross of Iron. Harry S. Truman and the Origins of the National Security State, 1945-1954. Cambridge 1998. 

McEnaney, L.: Cold War mobilization and domestic politics the United States. In: M. P. Leffler/O. A. Westad (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Cambridge 2009.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ella priťahovala tragédie, zomrela na Leninov príkaz

Ella priťahovala tragédie, zomrela na Leninov príkaz

Alžbeta Hessenská bola pre Rusko stvorená, avšak jej život na východe priniesol mnohé tragédie. Napriek tomu jej odkaz žije dodnes. celý článok

Pred sedemdesiatimi rokmi sa začala krvavá kórejská vojna

Pred sedemdesiatimi rokmi sa začala krvavá kórejská vojna

Kórejská vojna bola kľúčovým konfliktom ranej fázy studenej vojny. Vojna vypukla presne pred sedemdesiatimi rokmi 25. júna 1950. celý článok

Porážka Francúzska Hitlerom spôsobila Stalinovi šok

Porážka Francúzska Hitlerom spôsobila Stalinovi šok

Presne pred 80 rokmi 22. júna 1940 sa v Compiegne uskutočnil starostlivo zinscenovaný podpis kapitulácie Francúzska. V rovnakom železničnom vagóne a na rovnakom mieste sa po prvej svetovej vojne podpísalo prímerie s Nemeckom v roku 1918. celý článok

Cesta k podpisu Trianonskej mierovej zmluvy bola dlhá

Cesta k podpisu Trianonskej mierovej zmluvy bola dlhá

Len málo udalostí je lepším dokladom toho, do akej miery rozdielna perspektíva a historická pamäť ovplyvňujú hodnotenie dejín. celý článok

Vyhladia ázijské pandémie ľudstvo?

Vyhladia ázijské pandémie ľudstvo?

Ochorenie Covid-19 je v súčasnosti nepochybne najznámejším respiračným ochorením ázijského pôvodu. Nie je to však prvý vírus pochádzajúci z Ázie, ktorý ochromil svet. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1957. Pandémiu vtedy spôsobil vírus chrípky, ktorý následne zmutoval... celý článok

Diskusia