Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

„All you need is (naked) Love“ (1. časť)

Publikované : 14.03.2013 | Zobrazení: 6671 |
9 minút čítania

Od toho času, čo Afrodita dostala darom jablko výmenou za možnosť únosu najkrajšej smrteľníčky pod slnkom Helady, to šlo s mierom v dejinách ľudského spoločenstva dolu vodou. Bohyňa lásky a zmyselnej túžby bola od počiatku vekov akýmsi obľúbeným „trablmejkrom“ mytológie a prekvapivo ním neprestala byť ani v 21. storočí. V súčasnosti prebiehajúce výstavy o ľudskej nahote vo Viedni a v texaskom San Antoniu opäť raz rozvírili hladinu kritiky poukazujúcej na kultúrne odlišnosti v rámci západnej spoločnosti „oddelenej“ šírkou Atlantického oceánu. Kým fotografia trojice nahých športovcov vystavená vo viedenskom Leopold Museum vzbudila rozpačité reakcie liberálnej verejnosti, dvetisícročná socha sporo odetej Afrodity v Texase primäla mestský súd k zasadnutiu hneď trikrát. Čiastočná cenzúra propagačných materiálov, ako aj vlna polemiky rozhorčenej strany (odmietajúcej propagovať „nahotiny“ a násilie) sú podľa vedenia amerického múzea len výbornou reklamou, pretože aká by to už len bola expozícia bez kontroverznosti sprevádzajúcej Venušine atribúty po celé stáročia. A tak – argumentujúc medializáciou oveľa extrémnejších ikon súčasnej pop kultúry – snažia sa obhajcovia výstavy naviesť ľudí k dialógu o niečom, čo môžeme charakterizovať ako najschizofrenickejšie vnímanú „prirodzenosť“ človeka.

 

„O tempora, o mores!“ povzdychol by si znova Cicero na brehu rieky Tiber, odkopnúc kamienok do jeho mútnych vôd. Ako často v dejinách podliehame momentu prekvapenia z vecí, ktoré sú nám prirodzene známe. Nahotu sme priradili bohom, ktorým sme sa chceli podobať. Navzdory tomu nás vedela veľakrát uviesť do rozpakov zapríčinených asociáciami, ktorým sme v rámci spoločnosti vnútorne podliehali. Inak to nebolo ani na jej samom počiatku, keď  s veľkolepým entrée vhupla na scénu Umenia, držiac sa dramatického reťazca: „šok-precitnutie-sláva“.

 

 

Liečba šokom

 „Neslýchané!“ Ostrý hlas starca s okrúhlym monoklom na ľavom oku konečne prerušil rozpačité ticho parížskeho Salónu. Vlna súhlasného šomrania sa rozliala galériou Beaux-Arts, aby kde-tu narazila na tvrdé útesy diváckeho rozhorčenia a nevídaného ohromenia. „Hanba!“ vykríkol muž v károvanom saku, ktorého zmätený zrak ešte pred malou chvíľou skúmal čierne dlaždice na inak fádnej podlahe. „Obscénnosť,“ nenávistne dodala vznešená dáma svojim spoločníčkam v pestrých krinolínach, derúcim sa skrz hustý dav preč od najnovšieho diela budúceho otca modernizmu Édouarda Maneta.

Asi nejako podobne vyzerala reakcia kritiky na premiére Manetovho obrazu „Olympia“ v roku 1865 v Paríži. Tŕňom v päte, resp. v oku pozvanej verejnosti bol objekt umelcovej inšpirácie – pôvabná nahá žena ležiaca na lôžku, ktoré väčšina zúčastnených mužov poznala až príliš dobre. Akademickí kritici zakrátko prezradili dôvod verejného pobúrenia, keď Olympiu označili za „beštiálnu Vestálku, za prameň myšlienok vedúci k veciam primitívnej barbarskosti a rituálnej živočíšnosti, nachádzaných vo zvykoch a praktikách mestskej prostitúcie“. Takže nie forma, ktorou bola nahota, ale obsah diela spôsobil, že obraz musela dňom i nocou strážiť dvojica gardistov a na Manetovu hlavu sa sypalo jedno krupobitie za druhým“, ako napísal 4. mája 1865 v liste svojmu priateľovi Charlesovi Baudelairovi.

Manetova filozofia, že umelec má prispôsobovať umenie pokroku doby, v ktorej žije, sa výrazne míňala s názorom verejnosti, ktorej zanovité moralizovanie len zakrývalo jej vnútornú skazenosť. V čase, keď vzduch parížskych ulíc nasiakol lahodným parfumom hanebnosti, boli ženy „voľných mravov“ zakázanými princeznami a častejšími spoločníčkami vplyvných mužov než ich legitímne manželky. Pletora nahých dám zdobiaca steny európskych galérií nikdy nevyvolávala toľké pobúrenie a ich klasické telá žiariace bielobou aristokratickej vznešenosti sa tešili skôr srdečnému obdivu než všeobecnému zatracovaniu. Manet však zašiel ďaleko za čiaru morálnej akceptovateľnosti a jeho úprimný zámer preniesť obraz Tiziánovej renesančnej Venuše do intencií druhej polovice 19. storočia si ľudia uvedomili až pätnásť rokov po majstrovej smrti. Olympia bola pre nich sotva bájnou Afroditou, kráskou splývajúcou so spenenými vlnami zrodenia, zmyselnou Danae či hriešne zvodnou Evou strateného raja. Hľadela na nich očami silnej a nezávislej ženy, ktorej nie príroda, ale konzervatívna úzkoprsosť spoločnosti priradila status vyhnanca na jej periférii – v kráľovstve sexu, ktoré nik „nepoznal“, ale všetci o ňom vedeli. Ak je pravda, že každý verejný výtvor či umelecké dielo reprezentuje skutočnosť a predstavy komunity, ktorá ho vytvorila, potom sa Manetova Olympia stala symbolom nízkych vrstiev a úderom pod pás existujúcemu statusu quo, keď jedna nahá žena osvetlila parametre buržoáznej rutiny, ukryté pod pokrievkou predstieranej nevedomosti.

Ale kde sa to všetko začalo? Kedy sa ženská nahota vo vedomí a v umeleckej tvorbe západnej spoločnosti, ktorej súčasťou, dovolím si tvrdiť, sme i my a snáď budú i generácie našich potomkov, stala niečím viac než len naturálnou skutočnosťou či biologickým faktom? Kedy prvá z Olympií vedome odhodila rúcho, aby odhalila svoje pôvabné vnady, stimulujúc tak nielen sexuálnu fantáziu pozorovateľa, ale i horlivú diskusiu doby o morálke a o hraniciach kreativity? Kto bola žena, ktorej telo a povaha zosobnila erotickú túžbu v nekonečnom rade umeleckých diel, tvoriacich základ najsilnejšieho fetišu súčasného Západu? Aby sme poodhalili zdanlivé riešenia predchádzajúcich otázok, musíme sa najprv vrátiť o takmer dvetisíc štyristo rokov späť na rozoklané, ale príjemné pobrežie Saronského zálivu, na miesto vzdialené iba niekoľko kilometrov západne od Atén.

 

Metamorfóza

Bol príjemný letný podvečer Poseidónovho mesiaca a spod kamenných stĺporadí korunujúcich strmé atické útesy sa rozliehala veselá vrava stoviek ženských hlasov. Mohutný výbuch smiechu, zapríčinený neviazanými rečami a vínom, ktorými sa ženy opájali, sa spolu s hukotom mora niesol k ušiam mužov, mlčky hľadiacim do tancujúceho ohňa praskajúcej hranice. Ich hlavami vírili horúčkovité myšlienky, kým zmysly blčali túžbou privádzajúcou mužov na pomedzie šialenstva. Len pár metrov za vysokými múrmi posvätného okrsku bohyne Demeter sa totiž nezabávali obyčajné ženy, manželky a dcéry slobodných mužov, ale najzmyselnejšie zo všetkých príslušníčok Afroditinho pokolenia – kňažky bohyne lásky. Prísne zákony chrámu zakazovali mužom sa k ženám čo i len priblížiť.

„Až zajtra, zajtra sa nám oddajú v celej svojej kráse,“ znova a znova sa uisťoval mladík, ktorý na ženský sviatok Heloea v Eleuzíne (26. jún) priplával malým člnom až z pirejského prístavu. Na záveternej strane útesu, tam, kde more vykrojilo neprístupný záliv, objavili sa na vytesanom schodisku siluety žien, odetých v žiarivo bielych chitónoch. Oči mužov zvedavo sledovali tajomnú skupinu, pomaly schádzajúcu k šumiacej vode lagúny. Keď došli k okraju kamienkovej pláže, vystúpila z ich stredu žena v červenom závoji, ktorú si doteraz nikto nevšimol. Od tej chvíle sa však stala absolútnym stredobodom pozornosti mužov, riskantne balansujúcich medzi trhlinami skál v snahe získať čo najlepší výhľad na toto neobyčajné divadlo.

Žena si sňala závoj a podala ho jednej zo svojich spoločníčok. Potom siahla k temenu hlavy, aby uvoľnila ihlicami zovreté kadere čiernych vlasov, ktoré jej bezstarostne spadli na plecia a šiju. Nie je azda prekvapivé, že muži sotva dýchali, nieto ešte prehovorili. Mladá slúžka s vencom na hlave jej z ramien odopla okrúhle spony, ktoré doteraz držali ľahký odev pokope. Kotúč slnka sa sklonil nad horou Pateras, sfarbujúc more odtieňom hustého červeného vína, keď jeho pokojnú hladinu sčerilo nahé telo ženy, aké tu ešte nikto nikdy nevidel. Aristotelova myšlienka o božskom vnuknutí idey sa v tej chvíli usadila v hlave jedného z mužov, ktorého ruky sa mali zanedlho zmocniť ženinej krásy, premeniac ju na kameň.   

O pár týždňov neskôr tá istá žena, ktorá sa v eleuzínskej zátoke oddala chladivým prúdom mora a horúcim pohľadom mužov, povstala pred aténskou radou starších, aby si vypočula obvinenie, na ktorého konci mala čakať smrť. Žena sa vraj dopustila blasfémie, keď svojím hanebným správaním počas posvätných slávností predstierala, že je novou bohyňou, či stelesnením samotnej Afrodity. Poď ťarchou argumentov a v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii sa obhajca Hyperides, muž známy svojimi pletkami s najkrajšími kurtizánami Grécka, odhodlal k poslednému zúfalému kroku. Jedným prudkým ťahom strhol zo ženy rúcho a tmavú miestnosť súdu rozžiarilo svetlo odrazené od nahého tela obvinenej. „Ako môže byť sviatok na počesť bohov znesvätený krásou, ktorú oni sami svetu nadelili? Smrť by mala postihnúť nás všetkých, ak by sme jej toto krásne stvorenie vydali!“ Kajali sa sudcovia, prehlasujúci ženu za chránenkyňu bohyne lásky. A tak sa stalo, že žena známa ako Fryné spôsobila oveľa viac než len to, že  pasívne vkročila do kolobehu histórie a tohto rozprávania. 

To, čo dnes obdivujeme na majestátnych plátnach Henryka Siemiradzkého a Jeana-Léona Gérômeho, je číra estetika formy čerpajúca z fantázie vytváranej počas dvoch milénií. Príbeh thespijskej hetéry Fryné, jej obnažených ňadier v kombinácii so správnym načasovaním a s geniom loci, z nej spravili klasický erotický mýtus presahujúci hranice pominuteľného príbehu jednej noci. Stala sa však Fryné predobrazom opusu magnum svojej doby, alebo snáď bola ona veľdielom, na ktoré nebol ešte nik pripravený? Posuňme sa preto opäť v čase a mieste, presnejšie do polovice druhého storočia na východné pobrežie Egejského mora, do kedysi slávneho dórskeho mesta Knidos.

 

Výprava za láskou

V mierumilovných dobách vlády cisára Antonina, ktorého senát a ľud rímsky nazval svätcom (Pius) za to, že urobil zo svojho predchodcu boha, vybral sa k brehom Kárie istý mimoriadne prefíkaný Sýrčan z Komageny menom Lukiános. Napriek tomu, že roky prežil v Aténach, kde sa dokonale zoznámil s umením rétoriky, nazýval sám seba prosto barbarom.

Lukiános práve pracoval na svojom poslednom diele Amores/Erotes, v ktorom sa skrz dialógy mužov zamýšľal nad otázkami fyzickej lásky, vysmievajúc sa z jej starostí a chváliac jej neresti. Preto, aby svoj spis spokojne dokončil, zaumienil si Lukián, sprevádzaný dvoma priateľmi, navštíviť miesto, ktoré dokonale zodpovedalo všetkým útrapám tohto záhadného citu. A preto, stojac na prove obchodnej lode, nervózne hľadel k vysokým útesom Knidu, v túžbe zazrieť „vec“, ktorá sem ako magnet priťahovala zvedavcov z celého Stredomoria.

Od dolného portika lemujúceho širokú cestu uvidel terasu so škridlovou strechou chrámu a s korunami stromov, čnejúcimi vysoko nad mestom. Okolitý háj na vrchu, patriaci k svätyni, bol posvätným okrskom (temenos) bohyne Afrodity, ktorá sa tu vraj rada prechádzala za jasných mesačných nocí. V úkrytoch záhrady sa kde-tu objavila kamenná lavica či pieskovcové sedadlá (hilarai klisiai) podobné tým, aké zdobili prvé rady v hľadiskách iónskych divadiel. Na nich sa dvojice milencov beztrestne oddávali vzájomnej túžbe, aby tak dokonale napĺňali prapodstatnú liturgiu miestneho božstva. Na konci chodníka sa v zelenej štrbine stromov objavili hrubé kamenné stĺpy okrúhleho chrámu.

Do nosov im udrel pach horiaceho loja a bylín. Miestna kňažka ich privítala rokmi nacvičenou zdvorilosťou a za pár drobných, ako tu už bolo dobrým zvykom, ich zaviedla k nízkemu schodisku Afroditinho tholu. Skrz medzery kanelovaných stĺpov presvitalo slnko a v jeho lúčoch, v samotnom epicentre kozmu, stála nahá ženská postava. Inkarnát jej tela jemne kontrastoval s tmavým okolím, kým zlatisté pramene vlasov odrážali jasné svetlo prichádzajúce zvonka. Lukián inštinktívne odvrátil zrak, než si uvedomil, že v strede chrámovej podlahy sa nekrčí smrteľník, ale mramorová plastika dokonalej formy a ešte dokonalejšej idey − socha ďaleko prevyšujúca hranice svojej sakrálnej pragmatickosti a toho, čo Gréci lakonicky nazývali techné. Sýrčan doteraz videl len jej kópie a niektoré z voľných derivácií, ktoré stáli v Ríme, v Aténach či v apsidách kráľovských palácov egyptskej Alexandrie. Ak nie pre estetický perfekcionalizmus (hoci o dokonalosti nebolo pochýb), tak určite pre aureolu svojej výnimočnosti stála Afrodita z Knidu na oveľa vyššom stupienku dôležitosti než jej mladšie sestry.

Lukián, dojatý božským obsahom knidskej svätyne, zaznamenal na konci dňa nasledovné slová priateľa Charikla, usilujúceho sa azda preťať zádumčivé ticho svojich spoločníkov najobjektívnejším mužským zhodnotením a otázkou, ktorej všetci prikývli: „Hoci z kameňa, táto žena chce milovať a byť milovaná. Čo potom, ak by jej krása ožila? Nestála by noc s ňou za cenu Diovho žezla?“


Pokračovanie 18. 3. 2013

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia, kde tento rok obhájil svoju dizertačnú prácu, zameranú sa postavenie Alexandra Veľkého v rímskej spoločnosti. Rovnaký odbor krátko študoval aj v Heidelbergu a vo Viedni. Momentálne je bádateľom na voľnej nohe a pohybuje sa medzi Prahou, Viedňou a Nevidzanmi, píšuc monografiu o Alexandrovom „postmortem“ vplyve na národy Stredomoria.

 

Použitá literatúra

Bahník, V.: Listy Hetér. Praha 1970.

Blanshard, A.: Sex, Vice and Love from Antiquity to Modernity. Chichester 2010.

Cooper, C.: Hyperides and the Trial of Phryne. In Phoenix 49, 1995, 303 – 318.

Dabhoiwala, F.: The Origins of Sex: A History of the First Sexual Revolution. Oxford 2012.

Duncan, C.: The Aesthetics of Power: Essays in the Critical History of Art. Cambridge 1993.

Faraone, Ch. A./McLure, L. K. (eds.): Prostitutes and Courtesans in the Ancient World. Madison 2006.

Garton, S.: Histories of Sexuality. London 2006.

Glazebrook, A./Henry, M. (eds.): Greek prostitutes in the ancient Mediterranean, 800 BCE – 200 CE. Madison 2011.  

Havelock, Ch. M.: The Aphrodite of Knidos and Her Successors: A Historical Review of the Female Nude in Greek Art. Michigan 2007.  

Lipton, E.: Alias Olympia: A Woman`s Search for Manet`s Notorious Model & Her own Desire. Ithaca 1999. 

Marcovich, M.: From Ishtar to Aphrodite. in Journal of Aesthetic Education 30, 1996, 43 – 59.

Spivey, N.: Understanding Greek Sculpture: Ancient meanings, modern readings. London 1996.

Stewart, A.: Praxiteles. in American Journal of Archaeology 111, 2007, 565 – 569.

Thomas, J.: Icons of Desire: The Classical Statue in Later Victorian Literature. In The Yearbook of English Studies 40, 2010, 246 – 272.

Thornton, S. B.: Eros: The Myth of ancient Greek Sexuality. Oxford 1997.

 Younger, C.: Sex in the ancient World from A – Z. New York 2005.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.kvue.com/news/Naked-Aphrodite-stirs-SAMA-ad-controversy-175709981.html

b) http://www.leopoldmuseum.org/

c) http://www.samuseum.org/exhibitions/upcoming-exhibitions/13-aphrodite-and-the-gods-of-love

d) http://www.well.com/user/aquarius/lucian-amores.htm

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Predajná láska v starom Grécku

Predajná láska v starom Grécku

Prostitúcia sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nie nadarmo sa hovorí, že je to najstaršie remeslo. Skúmaniu sexuality a s tým spojenej prostitúcie v dejinách sa začali učenci výraznejšie venovať až v 19. storočí. celý článok

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Diskusia