Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Alexander Mach bol srdcom fašista

Publikované : 14.12.2018 | Zobrazení: 3372 | 8 minút čítania

Necelých 40 rokov po jeho smrti sme sa konečne dočkali prvého kvalitného a komplexného životopisu jednej z najčernejších postáv slovenských dejín Alexandra Macha. Autorom je mladý historik Anton Hruboň a jeho kniha vychádza z dlhoročného výskumu v slovenských, českých a nemeckých archívoch.

 

V júli 1941 navštívila menšia slovenská delegácia mestečko Sosnowiec v Sliezsku, v tom čase okupovanom nacistickým Nemeckom. Dôvod, prečo tam šli, bol, že v oblasti nacisti zriadili židovské geto pre približne 35 000 Židov z mesta a blízkeho okolia (približne 30 000, t. j. 20 %  z celkovej populácie Sosnowieca tvorili v medzivojnovom období Židia). A práve na toto geto sa prišla slovenská delegácia pozrieť. Chceli si urobiť hrubú predstavu o tom, aké životné podmienky Židia v nacistami spravovaných getách majú. Sosnowiecke geto nebolo vyhladzovacím táborom (jeho obyvateľov vyviezli nacisti v lete 1943 do Auschwitzu a až tam ich povraždili). Napriek tomu hlásila delegácia späť na Slovensko otrasné správy – podmienky boli podľa nich „nekresťanské a nehumánne“ a „absolútne nevyhovujúce a vedúce skôr či neskôr k smrti väzňov“ (s. 266 – 267). O zážitkoch z „exkurzie“ sa dozvedel i Alexander Mach. Ani on, ani ďalší predstavitelia vojnového slovenského štátu na ne ale nebrali žiaden ohľad. Židia museli byť zo Slovenska deportovaní za každú cenu. O pár mesiacov, v marci 1942, sa skutočne prvé deportácie začali.

Snem zákon o vysťahovaní Židov narýchlo schvaľoval – na Machov tlak – na zasadnutiach 12. a 15. mája 1942. Hlasovania sa zdržal jediný delegát – poslanec za maďarskú menšinu J. Esterházy (no nie pre súcit so Židmi, obával sa precedensu, že by v budúcnosti mohlo dôjsť k vysťahovaniu ďalších menšín). Na protest odišli z miestnosti snemu viacerí poslanci, ich akt však legislatívny proces nepribrzdil a zákon bol takmer jednohlasne schválený. Ako je už z dátumov jasné (deportácie sa začali v marci, zákon bol prijatý v máji), deportácie prebiehali takmer dva mesiace protizákonne (s. 275). Paradoxne, režim, ktorý sa hlásil ku kresťanskému svetonázoru, prosby a apely Svätej stolice na zastavenie deportácií (žiadali o to už nótou zo 14. marca 1942) jednoducho ignoroval. Konanie slovenskej vlády, a zvlášť Jozefa Tisa, privádzali Vatikán do rozpakov. Pápež i vedenie cirkevného štátu sa oprávnene obávali, aby si svetová verejná mienka nevzťahovala tento zločin na celú katolícku cirkev. Ich naliehanie však ostalo nevypočuté (s. 276 – 277). Režim vojnového slovenského štátu poslal nakoniec v priebehu vojny na smrť viac ako 70 000 svojich občanov. Mach bol pritom jedným zo „slovenských architektov konečného riešenia“.

Vojtech Tuka, Jozef Tiso a Alexander Mach

Šaňo Mach – Židom strach!

Korene Machovho antisemitizmu hľadá Hruboň už v jeho detstve a mladosti v Slovenskom Mederi (od r. 1948 Palárikovo), kde sa narodil, a v Nových Zámkoch, kde študoval. Mach bol celkom zrejme od mlada antisemita (s. 24), nebola to žiadna antisemitská konjunktúra medzivojnového obdobia ako pri mnohých iných. V Hruboňovej knihe však neostalo len pri suchom konštatovaní – Machov antisemitizmus i všeobecne antisemitizmus v kontexte slovenskej spoločnosti sa snaží autor podrobne vysvetliť – aké naň boli dôvody, čo naň vplývalo a prečo bol v mnohých rodinách tak hlboko zakorenený (najmä s. 23 – 27). Naplno sa slovenský antisemitizmus začal prejavovať už v druhej polovici 30. rokov, zvlášť po vyhlásení slovenskej autonómie v roku 1938.

Už 7. októbra 1938 sa zišla v centre Bratislavy banda hajlujúcich krikľúňov s autonomistickými odznakmi s dvojkrížom a za pokrikov Sieg Heil! sa vybrala na Michalskú ulicu, kde vyhlásenie autonómie oslávili hádzaním dlažobných kociek do výkladu firmy Kohn. Prvé deportácie začali už v roku 1938V rovnaký deň vypukli protižidovské demonštrácie i v Trnave. O dva mesiace neskôr vypálili v Trnave obidve synagógy. Prizerajúci sa občania tento čin nielen schvaľovali a nič neurobili, naopak, dokonca bránili hasičom uhasiť požiar. Vandalizmus sa šíril po celej krajine a musela naň reagovať aj vláda. Typická bola Machova reakcia – bezprecedentné ničenie majetku odsúdil, pretože „vandali sa vyvŕšili na budovách, ktoré mali už čoskoro prejsť do majetku slovenského národa“ (s. 170).

 

Srdcom fašista

Len veľmi málo slovenských autorov disponuje metodologickým aparátom, ktorý by im umožnil triezvo a objektívne zhodnotiť a rozlíšiť fašistické, krajne pravicové, radikálne či konzervatívne hnutia a režimy. Nadobudnúť túto schopnosť sa dá len rozsiahlym štúdiom zahraničnej literatúry, ktorá je na Slovensku, žiaľ, doteraz takmer neznáma. Našťastie, Anton Hruboň je výnimkou. Najnovšie metodologické prístupy dobre pozná a dokáže s nimi vo svojom výskume pracovať. Naplno sa to prejavilo v častiach jeho knihy, ktoré venoval Rodobrane (kapitola pod názvom „Srdcom fašista“). Dokázal zachytiť ideologické rozdiely medzi fašistickou Rodobranou a nefašistickou HSĽS a veľmi dobre ich vysvetliť i zdôvodniť. Ideológia HSĽS bola niekedy až v priamom rozpore s fašistickým revolučným radikalizmom Rodobrancov, špecificky potom „Šaňa“ Macha. Po procese s Tukom a ružomberskom zjazde v januári 1930 (s. 92 –  93) sa napríklad HSĽS rozhodla urobiť za tienistou radikálnou minulosťou hrubú čiaru (Rodobrana už bola v tomto období aj tak zakázaná) a skôr prejavila záujem o konštruktívne riešenia.

Alexander Mach pri prejaveHSĽS jednoducho nenapĺňala definičné kritériá potrebné nato, aby sme nejaké hnutie či režim mohli označiť za fašistický. To ju, samozrejme, nijakým spôsobom z jej kolaborantstva a zo zodpovednosti za zločiny neospravedlňuje. Nato, aby ste páchali zločiny proti ľudskosti, však nepotrebujete byť fašistom. Hruboň to vo svojej práci veľmi dobre a presvedčivo ukazuje. Rozdeľuje revolučný radikalizmus Rodobrancov a neskôr Hlinkovej gardy a konzervatívne pravicové nacionalistické kolaborantstvo Jozefa Tisa a jeho režimu.

Pre historikov venujúcich sa výskumu fašizmu či pre verejnosť zaujímajúcu sa o fenomén fašizmu bude kapitola „Srdcom fašista“ (s. 32 – 76) zrejme najzaujímavejšou časťou knihy. Pri výskume Rodobrany Hruboň síce nevyužil celý potenciál archívnych dokumentov v pražskom Národnom archíve, no vyčítať mu to by nebolo fér. Obmedzil sa na prácu len s niektorými škatuľami fondu Ministerstva vnútra (č. 1445, č. 601), pričom materiálu k štúdiu Rodobrany je v Prahe omnoho viac. Pre potreby písania Machovho životopisu je však primárny materiál, ktorý využil, viac ako dostačujúci – Rodobrana by si zaslúžila knihu sama o sebe. Omnoho podstatnejšie je, že autor chápe a dobre vysvetľuje ideológiu a charakter tohto hnutia, a tiež myšlienkové pohnútky a motivácie cieľa svojho výskumu – Alexandra Macha.

 

Pri zrode štátu a na vrchole moci

Macha hodnotila nemecká Bezpečnostná služba (Sicherheitsdienst, SD) spočiatku ako nespoľahlivého, v hláseniach bol vykresľovaný ako roztržitá osoba „takmer nevypočítateľného charakteru“, ktorá „v dôsledku prepracovania a nervozity, ak nie v dôsledku organizačnej neschopnosti, nezvláda nároky, ktoré sú na neho kladené“ (s. 162 – 163). Musel sa uspokojiť s druhoradým postom. 18. októbra 1938 vznikol Úrad propagandy, do ktorého kompetencie bola presunutá kompletná agenda cenzorských úradov a mediálnej oblasti. Na čelo sa nepostavil nikto iný než Šaňo Mach.

Alexander MachPo vytvorení samostatného štátu sa Mach snažil silou-mocou – aj za pomoci jeho ÚP – vytvoriť mýtus o svojej kľúčovej role pri vzniku štátu. Dobre vedel, že štát nevznikol vďaka ničomu inému, než záujmu Nemecka, no cudzie rozhodnutie, ktorým sa zavŕšil národno-emancipačný proces, nebolo práve niečím, čím by sa chcela HSĽS chváliť či prezentovať. Podobne Mach. Ak by priznal, že štát vznikol vlastne len tlakom Nemecka, jeho aktivity medzi vyhlásením autonómie a vyhlásením štátu by stratili všetku výnimočnosť. Vytvoriť legendu o svojom vlastnom pričinení sa o štát bolo pre HSĽS, a možno ešte väčšmi pre samotného Macha, kľúčové (s. 196 – 197).

Machova hviezda však stúpala. Pochopil, že jedinou možnosťou pre kariérny postup je absolútna oddanosť Nemecku. Postupne sa z muža odsunutého po 6. októbri 1938 na vedľajšiu koľaj stal – tentokrát už ako zástanca tesnej spolupráce s Nemeckom – tretí muž v hierarchii ľudáckeho režimu (s. 199). Hruboň pritom podrobne popisuje intrigy a zákulisnú politiku (Mach na chvíľu dokonca stratil pozíciu veliteľa Hlinkovej gardy), ktoré viedli k jeho menovaniu (s. 195 – 223), rozsiahlo sa venuje i samotným salzburským rokovaniam (s. 231 – 234). Mach sa preorientoval na pozície nevyhnutnosti tesnej spolupráce s Nemeckom a po intervencii nacistov, ktorí naňho na oplátku zmenili názor. Po salzburských rokovaniach v roku 1940 sa stal ministrom vnútra a podpredsedom vlády. 

 

Strmý pád

Obdobie na vrchole moci si však Mach neužil dlho. Po Snaczkého afére v roku 1942 (s. 314) začala jeho hviezda postupne klesať. Rok 1943 bol začiatkom jeho konca v Hlinkovej garde, ktorá síce hlásala ambiciózne heslá o „Novom Slovensku“ a „Novej Európe“, ktorú mala vytvoriť po boku nacistov, no nepristúpila k žiadnym reálnym činom (s. 318). Významná časť gardy pritom z tejto nečinnosti obviňovala práve svojho veliteľa Šaňa Macha. Machovmu image nepridal ani vývoj tesne pred Slovenským národným povstaním, keď síce ako minister vnútra vyhlásil stanné právo, no vlastne ho takmer nikto nedodržiaval a skončilo fiaskom.

Alexander Mach a  jeden z veliteľov nacistických SA, Viktor Lutze26. augusta 1944 dokonca došlo k mocenskému prevratu v Ružomberku, kde armáda a partizáni prevzali moc a režim nad mestom i okolím úplne stratil kontrolu. Okresný náčelník rozkázal zničiť všetky symboly, obrazy, busty, nápisy i pozdravy, ktoré neodpovedali duchu ČSR a nariadil vyvesiť československé vlajky. Pre režim to bol ťažký úder a ako minister vnútra na ňom niesol Mach značnú zodpovednosť (s. 333 – 334).

Mach postupne strácal kontrolu a v lete 1944 bol donútený abdikovať z pozície hlavného veliteľa Hlinkovej gardy. Koncom roka 1944 nebol Mach nič iné než politická mŕtvola. Ako konštatuje autor knihy, „niekdajší tribún národnosocialistickej revolúcie, dychtiaci po prestavbe slovenskej spoločnosti podľa hitlerovských metód, sa premenil na nevýrazného úradníka v uhladenom obleku, ktorý cestoval po Slovensku, sledujúc ako sa mu slovenský štát, ktorý bol pre neho alfou i omegou politických snažení, rúca pred očami“ (s. 351).

Koniec vojny znamenal pre Macha americké zajatie (s. 364), následné odovzdanie československým úradom a súdny proces. Na rozdiel od Tisa však Mach prijal osobnú zodpovednosť za tragédiu slovenských Židov. Napriek všeobecným očakávaniam najvyššieho trestu nakoniec dostal „len“ 30 rokov odňatia slobody ako hlavný trest a 15 rokov straty občianskych práv a prepadnutia štvrtiny majetku ako vedľajší trest.

Hruboň vo svojej práci tiež odbúrava dlho zakorenený mýtus, že Mach nebol odsúdený na smrť predovšetkým pre intervencie jeho známych a priateľov z komunistickej strany – najmä Laca Novomeského a Gustáva Husáka, ktorým naopak on pomáhal za vojny (s. 374). Husák pritom patril medzi najväčších zástancov Machovej popravy a Novomeský na takéto rozhodnutia jednoducho nemal dostatočný vplyv. Mach si neodsedel plný trest. Von sa dostal 9. mája 1968 (s. 380). Zomrel v Bratislave 15. októbra 1980 okolo pol siedmej hodiny ráno (s. 403).

 Logo Hlinkovej gardy

Radikál z povolania

Tak ako pri žiadnej publikácii, ani pri tejto sa autor a vydavateľstvo nevyhli drobným chybám (napr. zmienený Sosnowiec uvádza v českej forme ako Sosnovec a pod.), je ich však až prekvapivo málo a editori si svoju prácu odviedli naozaj dobre. Na prvý pohľad je príťažlivá i obálka, a tak sa knihe nedá z tohto pohľadu vyčítať v podstate nič. Možno jej váha – má niečo vyše kila. Dá sa teda konštatovať, že ide o (doslova) ťažkú literatúru.

Časti práce sa môžu zdať čitateľsky menej atraktívne. Pasáže vysvetľujúce rôzne zákulisné rokovania, akoby trochu odbočovali od pôvodne stanovenej línie Machovho životopisu. Autor sa napríklad pomerne rozsiahlo venuje Tukovmu procesu (s. 80 – 90), čo síce bol jeden z kľúčových momentov v Machovom živote, no pre vysvetlenie by azda postačil polovičný alebo tretinový rozsah. Vo väčšine prípadov je však všeobecný kontext absolútne nevyhnutný pre pochopenie širších súvislostí Machovho života a navyše sú „pomalšie“ pasáže vhodne striedané dynamickými časťami (napr. vývoj v období pred a počas SNP či pri vzniku štátu), ktoré sa „čítajú samy“. Dohromady teda kniha tvorí pekný, dobre napísaný celok.

Príkladom dobre a vo vhodnom rozsahu začlenených všeobecnejších pasáží môže byť časť, kde Hruboň popisuje genézu autonomistických snáh HSĽS. Objektívne vysvetľuje, v čom tkveli požiadavky ľudákov, prečo také boli a ako sa postupom času vyvíjali a stupňovali. Autor pritom nestráca zo zreteľa evidentnú problematickosť niektorých krokov ako HSĽS, tak i československej vlády, ktorá sa snažila „odbiť“, niekedy celkom zbytočne, aj tie najumiernenejšie požiadavky. Mach je tu skôr v úzadí a na niektorých stranách sa jeho meno nevyskytne vôbec. Pre pochopenie toho, v akom prostredí vtedajší redaktor Slovenskej Pravdy žil a čo vplývalo na vývoj jeho myslenia a formovalo jeho ideológiu a názory, je však takýto kontext nevyhnutný.

Kniha Radikál z povolania Antona Hruboňa je prvým uceleným, komplexným a objektívnym životopisom Alexandra Macha. Je presne taký, aký dlho na slovenskom knižnom trhu i v slovenskej historiografii chýbal. Niekdajšieho ministra vnútra, podpredsedu vlády a veliteľa Hlinkovej gardy pritom predstavuje pomerne plasticky, snaží sa zachytiť všetky stránky jeho dynamicky sa vyvíjajúcej osobnosti, hovorí o pozitívnej i ničivej stránke nacionalizmu, snaží sa vysvetliť Machov zapálený entuziazmus pre vysnený ideál, a tiež jeho previnenie voči základným princípom kresťanskej a ľudskej morálky. Autor knihy je pritom dobre metodologicky pripravený, má preskúmané archívy – ako slovenské, tak všetky relevantné archívy v zahraničí, a – čo to nie je pri historikoch vždy pravidlom – vie príťažlivo písať.

 

 

Jakub Drábik

 

Anton Hruboň: Alexander Mach. Radikál z povolania. Bratislava : Premedia, 2018. 438 strán. ISBN 978-80-8159-667-4.

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Premedia

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Mestečko Himberany, kde sa dej románu Doktor Mráz odohráva, i všetky jeho postavy sú fiktívne. Zlo a nenávisť, opísané v knihe, sú však natoľko realistické, že z nich behá skutočný mráz po chrbte. celý článok

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Predvlani ubehlo 1120 rokov od smrti druhého pražského biskupa, mnícha, misionára a „prvého českého Európana“ Vojtecha. Vydavateľstvo Vyšehrad pri tejto príležitosti znovu pripravilo latinsko-český preklad mladšej spomedzi dvoch súdobých svätovojtešských legiend od jeho súputníka Bruna z Querfurtu celý článok

Prečo idú chlapi do vojny?

Prečo idú chlapi do vojny?

Otázka, prečo idú chlapi do vojny, tak či onak formulovaná, stojí za nepreberným množstvom odborných štúdií, reportáží, úvah či rozmanitých prejavov umeleckej výpovede. celý článok

Sienkiewicz sa nebál ani politickej konfrontácie

Sienkiewicz sa nebál ani politickej konfrontácie

Jeho meno je neodvratne späté s veľdielami poľskej beletrie. Ohňom a mečom, Potopa, Pan Wolodyjowski či Quo Vadis sú tituly, ktoré hladili poľskú dušu v časoch, keď sa kedysi hrdý národ hrbil pod vládou cudzích mocností. celý článok

Čo darovať historikovi pod stromček?

Čo darovať historikovi pod stromček?

Knižný trh každoročne vychrlí veľké množstvo titulov z histórie. Z nových kníh sme pre vás vybrali tie najzaujímavejšie. celý článok

Diskusia