Ako v bitke pri Filippách skončila...(2. časť)

Publikované : 17.07.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3447

Predchádzajúca časť

Prvá bitka

Obidve strany začali opevňovať svoje postavenia, aby nepriateľa odrezali. Cassiovo krídlo chránili močiare, ktoré sa považovali za nepreniknuteľné. Antonius však cez ne začal stavať cestu. Keď to Cassius spozoroval, zareagoval a pokúsil sa nepriateľských vojakov obkľúčiť. Došlo k bitke. Antoniovi sa podarilo útokom preraziť palisádu a obsadiť nepriateľský tábor.

Medzitým bolo porazené Cassiovo vojsko na rovine, a keď videli, že ich tábor bol obsadený, rozpŕchli sa. V tom istom čase Brutovi vojaci, vyprovokovaní nepriateľom, zaútočili aj bez rozkazov. Tento prekvapivý úder bol úspešný a Octavianove oddiely boli rozdrvené. Brutovi vojaci vpadli do tábora nepriateľov. Octavianus sa zachránil len nedôstojným útekom do močiarov, republikáni zatiaľ v jeho stane rozsekali posteľ, v mylnej domnienke, že v nej ešte leží. Porazený Cassius sa utiahol do výšin nad miestom bitky. Vďaka množstvám bojom zvíreného prachu si, žiaľ, pomýlil posily, ktoré mu poslal Brutus, s nepriateľmi, ktorí sa ho chystajú zajať. Aby sa uistil, poslal k blížiacim sa jazdcom jedného zo svojich priateľov. Brutovi jazdci ho obklopili a niektorí ho od radosti z víťazstva objímali. Cassius si to však vyložil tak, že ho nepriatelia zajali. Poveril preto jedného zo svojich prepustencov, aby ho zabil. Takto skončil Cassiov život v deň jeho narodenín.

Výsledkom prvej bitky bola teda remíza – obidve strany obsadili nepriateľské tábory, Cassius stratil asi 9 000 mužov, Octavianus dvojnásobok. Cassiova smrť však naklonila misky váh na stranu triumvirov. Navzdory zvučnému menu nemal Brutus takú autoritu a prísnosť, aby udržal v armáde poriadok. Horko ľutoval Cassiovu smrť a nazval ho posledným Rimanom. Jeho telo poslal tajne na ostrov Thasos, aby ho tam v tichosti pochovali, nechcel totiž ešte viac podrývať morálku armády. Potom sa snažil znovu zoskupiť a zorganizovať rozptýlených Cassiových vojakov. Tábor triumvirov dal vyplieniť a vrátil sa do svojho, z obavy, že sa jeho línia príliš predĺži. To isté urobil aj Antonius. Po bitke teda obe strany skončili na svojich pôvodných pozíciách.

V rovnaký deň, 3. októbra 42 pred Kr., caesarovskú flotilu, ktorá viezla Antoniovi posily, napadli a zničili republikánske lode. Porážka bola o to ťažšia, že Antonius a Octavianus boli teraz skutočne odrezaní od akéhokoľvek zásobovania. Ostávala im jediná možnosť – v ďalšej bitke musia zvíťaziť.

 

Druhá bitka

Situácia armády triumvirov bola čoraz horšia zvlášť vďaka tomu, že ich tábor v prvom stretnutí vyrabovali Brutovi vojaci. Na republikánskej strane zas mnohí vyjadrovali nesúhlas s vyčkávacou stratégiou. Navyše sa včas nedozvedeli o víťazstve svojho loďstva nad posilami caesarovcov. Táto informácia k nim nakoniec prenikla, ale považovali ju za nepriateľský podfuk. Vyčkávanie trvalo takmer tri týždne. Potom sa Antonius odhodlal k odvážnemu kroku. Presunul jednotky tak, že odkryl svoj tábor, čím však nepriateľom hrozilo, že ich odreže od zásobovacej cesty vedúcej na pobrežie. V tábore republikánov začalo dochádzať k dezerciám a museli akceptovať výzvu. Brutus vyviedol svojich mužov z tábora a predniesol k nim reč, v ktorej zdôraznil, aby držali výhodné postavenie a nedali sa strhnúť k porušeniu formácie. Bitka sa začala 23. októbra až okolo tretej poobede. Obe strany mali núdzu o šípy a oštepy, boj sa podobal pretlačovaniu obrovských armád na mimoriadne malom priestore medzi dvoma opevneniami. Keď sa vojaci jednej línie unavili, ustúpili, a nahradila ich ďalšia línia. Dôstojníci súperiacich strán prechádzali z miesta na miesto a povzbudzovali svojich mužov.

Brutus prerazil nepriateľské línie na západe, ale na východnom konci bola jeho armáda rozostavená redšie a nepriatelia ju postupne zatlačili. Vtedy sa stalo to, čoho sa bál každý rímsky veliteľ: vojaci sa zľakli masívneho tlaku, prestávala na nich pôsobiť sila disciplíny a začali panikáriť. Ak by sa im pod nepriateľským tlakom nepodarilo znova zoradiť, celá formácia sa mohla rozpadnúť. A to sa práve stalo republikánskej armáde. Vojaci ustupovali najprv pomaly, potom čím ďalej rýchlejšie, až začali utekať. Pokúsili sa ustúpiť do vlastného tábora, ale špeciálne vyčlenené Octavianove oddiely obsadili brány do tábora napriek tomu, že samotný tábor stále držali republikáni, ktorí na nich zhora vrhali oštepy a kamene. Niektorí republikáni zotrvali na svojom mieste a po hrdinskom boji boli zabití, ako napríklad Catónov syn. Brutovi sa s časťou vojska podarilo ustúpiť do kopcov. Obe strany strávili noc v zbrani.

Ráno Brutus zistil, že má k dispozícii necelé štyri légie, zvyšok bol zabitý, zajatý alebo rozptýlený. Poradil sa s dôstojníkmi, či je možné prebiť sa do tábora, ktorý stále držala jeho posádka. Po ich zápornej odpovedi sa vzdal a odišiel do ústrania, kde spáchal samovraždu. Mnoho veliteľov a Caesarových vrahov, ktorí doteraz bojovali pod jeho velením, nasledovali jeho príklad. Ostatní pod vedením Messalu Corvina (ktorý sa vyznamenal v prvej bitke) poslali poslov k triumvirom. Následne sa vzdal tábor, veľa príslušníkov pomocných zborov a asi 14 000 legionárov.

Nevieme presne, čo sa stalo s Brutovým telom. Suetonius a Cassius Dio uvádzajú, že víťazi poslali jeho hlavu do Ríma. Plutarchos a Appianos, naopak, píšu, že Antonius vystrojil padlému nepriateľovi čestný pohreb, podľa Plutarcha pri tom zakryl Brutovo telo vlastným plášťom.

Antonius a Octavianus potom zreorganizovali vojsko. Prepustili všetkých veteránov, ktorým už uplynula doba služby, tí, ktorí napriek tomu chceli ostať vo vojsku, boli zaradení do prétoriánskych kohort obidvoch vojvodcov. Zajatí radoví vojaci republikánov boli začlenení do oddielov víťazov. Po víťazstve viedol Antonius na východ 8 légií a 10 000 jazdcov, aby tu prijal kapituláciu republikánskych posádok a upokojil situáciu. Octavianus sa s tromi zvyšnými légiami vrátil do Itálie. Mnoho prepustených veteránov sa usadilo priamo na mieste boja, kde vytvorili kolóniu, ktorú dnes poznáme z listov apoštola Pavla – z listu Filipským.

 

Následky

Mnoho republikánov z bitky utieklo a pridali sa k dosiaľ neporazenému loďstvu. Následne evakuovali posádku z ostrova Rhodos a rozdelili sa – časť sa pridala k Sextovi Pompeiovi, ktorý ovládal Sicíliu, časť dala prednosť vlastným útokom na prístavy a lode.

Navzdory Sextovi Pompeiovi a posádkam na východe znamenala bitka pri Filippách koniec republikánskym nádejam. Nielen úplnou vojenskou porážkou, ale aj tým, že tu zahynuli najzvučnejšie mená republiky, či už v boji, samovraždou, alebo ich popravili po zajatí. Mená ako Cato, Luculus alebo Hortensius. Iróniou osudu bol medzi nimi aj Marcus Livius Drusus Claudianus, otec Livie Drussily, ktorá sa onedlho stala Octavianovou manželkou. Zrejme poslednou obeťou bitky bola Brutova manželka Porcia. Potom ako sa dozvedela o smrti svojho manžela, spáchala samovraždu zjedením žeravých uhlíkov z ohniska.

Druhý triumvirát zvíťazil, ale bolo jasné, že je len otázkou času, kedy skončí ako jeho predchodca, teda rozpadom a bojom o moc medzi bývalými členmi. A skutočne: dvanásť rokov po Filippách bol jeden z troch partnerov zatlačený do úzadia, druhý mŕtvy a tretí sa stal jediným pánom celého rímskeho sveta.

Bol to Octavianus, ale svet ho mal už onedlho spoznať pod novým menom – Augustus, prvý Caesar (cisár).

 

Mgr. Adam Rada vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

Použitá literatúra

Sheppard, Si: Bitva u Filipp 42 př. n. l. : Konec římské republiky. Praha 2010.

The Cambridge Ancient History, Volume X: The Augustan Empire, 44 B.C.-A.D. 70. Cambridge 1934.

 

Pramene

Appianos: Krize římské republiky. Praha 1989.

Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. 1. a 2. zväzok. Bratislava 2008.

Suetonius: Životopisy rímskych cisárov. Bratislava 1974.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako v bitke pri Filippách skončila...(1. časť)

Ako v bitke pri Filippách skončila...(1. časť)

Zaužívaným dátumom, ktorým ohraničujeme koniec republiky a začiatok cisárstva, je 16. január roku 27 pred Kristom. V tento deň senát venoval Gaiovi Octaviovi titul Augustus, a tým odmietol jeho predstieraný ústup od moci a z verejného života. Korene tohto príbehu však siahajú omnoho hlbšie. celý článok

Prétoriánska garda

Prétoriánska garda

Prétoriánska garda bola elitná vojenská jednotka, ktorej činnosť je úzko spojená s históriou celého principátu, teda prvých troch storočí trvania rímskeho cisárstva. celý článok

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Kto bol svätý Mikuláš a čo vieme o ňom z historického hľadiska povedať? Informácie o Mikulášovi by sa v prameňoch dali zhrnúť do jedného odseku. Takáto stručnosť je oprávnená, keďže o tejto postave, napriek jej súčasnej popularite, nevieme povedať veľa. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.