Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Ako uhorskí Saracéni študovali v Jeruzaleme

Publikované : 20.04.2015 | Zobrazení: 5792 |
8 minút čítania

Špionážny príbeh v stredoveku? Jedna taká udalosť sa stala počas piatej križiackej výpravy, akurát nám chýbajú úplné dôkazy, že všetko prebehlo tak, ako malo. Ale indícií je dostatok. Účasť uhorského kráľa Ondreja II. na tejto výprave máme v latinsky písaných zdrojoch zdokumentovanú celkom dobre. Zaujímavý je ale aj pohľad arabských prameňov na toto ťaženie. Vzájomným porovnaním arabských a latinských zdrojov sa dostaneme k náznakom celkom nečakaného príbehu. 

 

Ondrej II. (1205 – 1235 po Kr.) v Palestíne príliš neoslnil, napriek tomu arabskí kronikári jeho prítomnosť zaregistrovali. Zároveň ho opísali v priaznivejšom svetle ako ich európski kolegovia, hoci mu na druhej strane doslova nevedeli prísť na meno. Hunkar, arabský názov jeho kráľovstva používaný v tom čase v Levante, si vztiahli priamo na neho a z kráľa Uhorska (malik al-Hunkar) sa stal kráľ Hunkar (al-malik al-Hunkar).

Ondrej II. si v Palestíne slávu dobyvateľa nevybojoval. Zúčastnil sa osobne iba jedného nájazdu, zbytok času strávil buď zbieraním vzácnych kresťanských relikvií, ako píšu jemu priaznivo naklonení historici, alebo pobytom v paláci v Akre, ako píšu jeho kritici. Berme však do úvahy aj možnosť, že toto „hlivenie“ mohlo byť spôsobené zdravotnými problémami.

 

Odvážny bojovník?

To arabskí historici k nemu boli miernejší. Spomínajú ho ako veľmi odvážneho bojovníka, ktorý osobne viedol kráľov pobrežia (arabské pomenovanie vládcov križiackych štátikov) na výprave do moslimského vnútrozemia. Arabský historik Abú Šáma al-Maqdísí (1203 – 1268 po Kr.) vo svojom diele Kniha dvoch sadov v správach dvoch štátov (Kitáb ar-raudatain fí achbár ad-daulatain), ajjúbovskej kronike, opisuje boje s križiakmi v Palestíne roku 614 hidžry (1217/1218 po Kr.). Spomína výpravu Frankov (čítaj Európanov) z Akry, na ktorej čele šiel veľmi odvážny kráľ al-Hunkar. Spomína aj jeho synovca (ibn ucht al-Hunkar – syn Hunkarovej sestry), ktorý v nasledujúcich bojoch upadol pri Sidone do zajatia. V neskoršej dobe tieto udalosti spomínajú aj historici Muhammad ibn Ahmad adh-Dhahabí (1274 – 1348 po Kr.) a Šiháb ad-Dín an-Nuwajrí (? – 1333 po Kr.). Z európskych prameňov nepoznáme meno tohto synovca, podľa nich výpravu proti Sidonu viedol „veľmi bohatý muž menom Dionysios“, pravdepodobne uhorský taverník Dionýz. O jeho zajatí ani o jeho príbuzenskom vzťahu s kráľom Ondrejom z latinských prameňov správ nemáme. Nezabudnime na tento príbeh, ešte sa k nemu vrátime.

K názorom, že Ondrej II. svoju výpravu ukončil pre problémy v Uhorsku či pre chorobu, s ktorými sa stretáme v európskych prameňoch, pridajme ešte názor arabského zemepisca Jáqúta. Podľa neho Ondrej II. opustil Palestínu pre spory s ostatnými križiackymi vodcami. Šihāb ad-Dīn Jáqút al-Hamawí (1179 – 1229 po Kr.) vo svojom geografickom diele Slovník krajín (Mucdžam al-buldán) v hesle vzťahujúcom sa na egyptské mesto Damietta spomína udalosti roku 614 hidžry (1217/1218 po Kr.), ktoré predchádzali pokusu križiakov o inváziu do Egypta. Spomína tu kráľa Hunkara (malik al-Hunkar), ktorý pre spory s ostatnými vodcami križiakov v hneve opustil Palestínu. K sporu došlo ohľadom aktivít križiackej výpravy. Kráľ Hunkar navrhoval postupovať na Damask a obľahnúť ho, pretože dobytím Damasku by získali celú Sýriu (Šám). Zvíťazil však názor, že výprava križiakov by mala zaútočiť na Egypt, centrum ajjúbovskej ríše.

Nevedno, ktorý prameň je hodnovernejší. Na prvý pohľad by sme asi mali považovať za hodnovernejší zdroj kresťanský, veď predsa pravda musela byť jasná hlavne na kresťanskej strane. Berme však do úvahy, že tento prameň mohol byť ovplyvnený snahou ospravedlniť zlé rozhodnutie Ondrejových oponentov. V kontexte fiaska križiackej výpravy do Egypta mohlo byť v záujme zachovania tváre kresťanských kráľov pobrežia zatajiť, že plán uhorského kráľa mohol priniesť nejaké konkrétne výsledky. Kresťania, ak by sa obmedzili na územie Palestíny, mohli získať Jeruzalem. Moslimské vojská mesto opustili, dokonca zničili jeho opevnenie. Kresťanskí vodcovia sa však nerozhodli správne a dobytím Jeruzalema pohrdli. Možno boli ovplyvnení hospodárskymi potrebami – príchodom množstva bojovníkov z Európy do neúrodou zmietanej Palestíny viac potrebovali egyptské obilie než ovládnutie Jeruzalema.

Či už boli príčinou odchodu Ondreja II. problémy v Uhorsku, choroba alebo spory s ostatnými križiackymi pohlavármi, Palestínu opustil bez slávy osloboditeľa Svätého hrobu. Asi jediným výsledkom jeho krížovej výpravy bolo obohatenie uhorských kostolov o množstvo relikvií, ktoré v Palestíne zozbieral. O ich pravosti radšej neuvažujme, fakt, že z úlomkov svätého kríža roztrúsených kade-tade po Európe by sa dala poskladať Noemova archa, nijako neumenšuje náboženskú horlivosť ich zberateľov.

 

Uhorskí moslimovia

Vráťme sa ale k zajatému uhorskému veľmožovi. O zajatí významného uhorského šľachtica totiž máme správu aj zo západných zdrojov. Arabskými kronikármi spomínaný Ondrejov neznámy synovec nemusel byť jediným uhorským šľachticom, ktorý padol v Palestíne do zajatia. Samozrejme, nemusel byť ani kráľovým synovcom. O ďalšom, ak nie o tom istom zajatcovi môžeme čítať aj v zápiskoch magistra Thietmara.

Vzdelaný (magister) nemecký pútnik, napísal o svojej púti do Svätej zeme roku 1217 spis Magistri Thietmari Peregrinatio. V tomto spise píše aj o svojom zajatí, z ktorého sa dostal za pomoci uhorských moslimov. Magister Thietmar v pamätiach píše: „Mal som spoločníka, vznešeného Uhra, ktorého spoznali jeho krajania, uhorskí Saracéni, ktorí, predstierajúc štúdiá, žili v Jeruzaleme.“ S ich pomocou sa obaja zo zajatia dostali. Zapamätajme si hlavne slová predstierajúc štúdiá a odskočme si znova k prameňom arabským.

Už spomenutý Jáqút venoval v Slovníku krajín pozornosť aj strednej a východnej Európe. Pri opise Uhorska spomenul aj svoje stretnutie s početnou skupinou svetlovlasých moslimov al-Bášghirdíja (v arabských stredovekých prameňoch najčastejšie pomenovanie Uhorska).

Áno, uhorských moslimov! Napriek všeobecne rozšírenému názoru, že islam sa na územie Uhorska dostal až v čase osmanských výbojov, latinské (uhorské aj západné), byzantské i arabské pramene spomínajú moslimov (Saracéni, Busurmani, Izmaeliti...) v Uhorsku dávno predtým. Moslimovia boli pravdepodobne už medzi staromaďarskými kmeňmi pri ich príchode do Karpatskej kotliny. Na základe uhorských kroník môžeme v polovici 10. stor. predpokladať príchod väčšej skupiny moslimov z Volžského Bulharska, v nasledujúcich dvoch storočiach niekoľko prisťahovaleckých vĺn moslimských Pečenehov. Z konca 11. stor. máme dôkazy o protiislamských nariadeniach zo zákonníkov kráľov Ladislava a Kolomana. Evidentne ale neboli úspešné, keďže z  polovice 12. stor. máme správy o veľmi početnej moslimskej komunite dvojakého pôvodu, z pečenežských stepí a z Chórezmu. Na začiatku 13. stor., práve počas vlády Ondreja II., sa počet správ o uhorských moslimoch zmnohonásobil, môžeme predpokladať prekvitajúcu komunitu, prosperujúcu napriek snahám cirkvi o jej potlačenie. Až mongolský vpád v polovici 13. stor. priviedol túto komunitu k zániku.  

Jáqút ich stretol v Allepe, kde študovali moslimské právo hanífovskej právnej školy. Vypytoval sa ich na krajinu, z ktorej pochádzajú, a na pomery v nej.

„Pochádzali z ďalekej krajiny, ktorá sa nachádzala až za Konštantínopolom, z franského kráľovstva Hunkar. Cesta z tejto krajiny trvala 5 mesiacov, Konštantínopol bol presne v strede cesty. Moslimovia žili v tejto krajine v tridsiatich dedinách, ktoré im však kráľ nepovolil ohradiť múrmi zo strachu pred ich neposlušnosťou. Tieto sídla boli uprostred krajiny, severne od nich žili Slovania, južne bola krajina pápeža nazývaná Rímom (pápež je hlava Frankov, je pre nich zástupcom Krista, tak ako je kalif pre moslimov, v záležitostiach náboženstva všetci vykonávajú jeho príkazy). Západne od nich je Andalúzia a východne je krajina konštantínopolského Ríma. Rozprávali rovnakým jazykom ako ostatní Frankovia, obliekali sa rovnako ako oni. Slúžili s ostatnými v kráľovom vojsku, pretože nebojuje s nikým okrem nepriateľov islamu. Na otázku, ako sa dostali do stredu krajiny neveriacich, odpovedali príbehom, ktorí počuli od svojich predkov. Pred dlhými vekmi prišla do ich krajiny skupina siedmich moslimov z Volžského Bulharska, ktorí ich priviedli k islamu.

Do Sýrie prišli za poznaním, aby sa po návrate domov stali náboženskými vodcami medzi svojim ľudom. Jakúta ešte zaujímalo, prečo si holia fúzy a brady ako Frankovia. Na to mu odpovedali, že to tak robia, pretože sú vo vojenskej službe a správajú sa teda podľa mravov vojska, v ktorom slúžia.“ (Jáqút)

S uhorskými moslimami sa Jáqút stretol počas pobytu v meste Allepo, kde bol dlhodobo usadený niekoľkokrát. Aj keď predpokladáme, že to bolo za jeho dlhšieho pobytu v tomto meste v dvadsiatych rokoch 13. stor., nie je nemožné, že to bolo počas niektorého predchádzajúceho kratšieho pobytu, možno práve v roku 1217, keď sa dokázateľne krátkodobo zdržiaval v Allepe. Niekedy vtedy sa vrátil z Egypta a po kratšom pobyte v Allepe odišiel na východ – do Churasánu a Chórezmu (odkiaľ potom počas nájazdu Mongolov ledva ušiel). Možno teda stretol tú istú skupinu uhorských moslimov, ktorých spomína magister Thietmar! Samozrejme, je to nedokázateľná špekulácia, ktorá ale vôbec neznie nedôveryhodne.

 

Študenti?

Znova sa vráťme k slovám predstierajúc štúdiá. V inom svetle by sa potom dali chápať aj slová o vojenskej službe uhorských moslimov, ktorých stretol Jāqūt. Aj stovky míľ od Uhorska to boli bojovníci lojálni svojmu kráľovi. Dokonca ich tam možno vyslal on sám. Síce je to zase len špekulácia, ale poďme znova trošku fabulovať. Mohli by sme to chápať aj tak, že kráľ Ondrej II. zabezpečil svoju krížovú výpravu do Svätej zeme aj „spravodajsky“. Na nepriateľskej strane mal špehov, vydávajúcich sa za študentov náboženstva, ktorí, keď už nič iné, aspoň pomáhali uhorským krajanom z moslimského zajatia. Skoro špionážny príbeh z piatej križiackej výpravy –  akurát chýbajú dôkazy o tom, že sa naozaj stal.

Pozrime sa ešte raz na skoro bezvýznamnú maličkosť, údaj o holení na spôsob franskej módy. Maličkosťou to asi nebolo pre Jáqúta, keď sa špeciálne na to pýtal. Celá pasáž znie logicky a uveriteľne až na malý detail: podľa údajov uhorských moslimov im cesta trvala spolu päť mesiacov. Keby ich Jāqūt stretol hoci aj hneď po príchode do Allepa, aj tak mali za sebou dosť dlhú cestu nato, aby im aspoň aké-také brady mohli dorásť. Argument o vojenskej službe je teda v tomto prípade buď výhovorkou, alebo dôkazom o vysokej miere poslušnosti týchto vojakov – regule dodržiavajú aj ďaleko od vlasti a kráľa. Môžete tiež uvažovať aj o takej miere asimilácie s okolitým obyvateľstvom, že sa mu prispôsobili aj módou.

Berme však do úvahy ešte aj to, že holenie tváre v 13. storočí v Uhorsku nemuselo byť príliš zaužívaným zvykom, veď aj samotný kráľ Ondrej II. je na najstarších vyobrazeniach vždy zobrazený s bradou. Musíme teda konštatovať, že holenie brady skôr súviselo so zvykom samotných bojovníkov než s nejakým nariadením v uhorskom vojsku, resp. s vtedajšou uhorskou módou. A naopak, môžeme uvažovať o tom, že napriek tvrdeniu o jednote jazyka s kresťanským obyvateľstvom Uhorska, moslimovia si stále ponechávali zvyky svojich kočovných predkov, či už Pečenehov – podľa arabského geografa Muhammada al-Idrīsīho (1099–1165/1166) si Pečenehovia holili brady –, alebo dokonca Kumánov, o ktorých je tiež známe, že brady nenosili – či už sa holili, alebo nezarastali. Na Kumánov, plavých Polovcov, by poukazoval aj Jáqútov opis – „veľmi svetlých vlasov a tvárí“. O Kumánoch zas na druhej strane nemáme správy európskej proveniencie, že by medzi nimi bolo rozšírené moslimské vyznanie.

Príbeh o moslimských „študentoch“ v službách uhorského kráľa, ktorí z druhej strany „frontu“ zabezpečovali jeho výpravu, nemožno dokázať. No neznie neuveriteľne. Ak by bol aspoň sčasti pravdivý, uhorský kráľ Ondrej II. by v jeho svetle vyzeral byť oveľa schopnejším panovníkom, než akým sa javí v prácach európskych historikov.

 

Mgr. Jaroslav Drobný, PhD.,  vedecký pracovník na Katedre klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty UK. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru. Zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a moslimskými v Európe.

 

 

Použitá literatúra

Jáqút, Š.: Mucdžam al-buldán. Beirut 1995.

Al-Maqdisí, Š.: Kitáb ar-raudatain fí achbár ad-daulatain. Beirut 1997.

Hazard, H. W./Wolff, R.L.:  The later Crusades, 1189-1311. Madison 1969.

Ad-Dahabí, M.: Tárích al-islám. Beirut 1987.

An-Nuwajrí, Š.: Nihája al-carab fí funún al-adab. Cairo 1423 H.

Chmeľová, J.: Uhorská križiacka výprava do Svätej zeme pod vedením kráľa Ondreja II. v r. 1217 – 1218. In: MEDEA IV, Bratislava 2000, s. 50 – 63.

Laurent, J. Ch. M.: Mag. Thietmari Peregrinatio. Hamburg 1857.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne. celý článok

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. celý článok

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Diskusia