Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Ako sa kráľovi „starých Slovákov“ chystala socha

Publikované : 10.06.2015 | Zobrazení: 5661 |
8 minút čítania

V súčasnosti už spor ohľadom sochy „kráľa“ Svätopluka na Bratislavskom hrade utíchol a verejnosť viac zaujíma, či skutočne dôjde k výstavbe podzemných garáží pod severnou časťou hradného paláca. V našom článku sa však opäť vrátime k myšlienke výstavby Svätoplukovho pamätníka. K autorstvu nápadu sa hlásil dnes už nebohý novinár a spisovateľ Drahoslav Machala a historik Matúš Kučera. V skutočnosti je však myšlienka výstavby tohto pamätníka staršia a siaha do obdobia Slovenského štátu.

 

Keď 14. marca 1939 vznikol vcelku bez väčšej domácej iniciatívy Slovenský štát, nezdalo sa, že by jeho obyvateľstvo vítalo túto skutočnosť s nadšením. Nemecký vplyv a hrozba zo strany Maďarska dodávali marcovým udalostiam zvláštnu pachuť. Pretože každý štát potrebuje svoj raison d ́être, vznik Slovenského štátu sa začal prezentovať ako výsledok úsilia slovenského národa na jeho „životnom priestore“ (analógia nemeckého Lebensraumu), ktoré bolo dosiahnuté s Božou pomocou. Božia pomoc však na zdôvodnenie existencie štátu očividne nestačila, preto sa začala rozvíjať myšlienka, že Slovenský štát bol vlastne pokračovaním Veľkej Moravy z 9. storočia. Často sa tak o 14. marci hovorilo nie ako o vytvorení Slovenského štátu, ale ako o jeho obnove.

 

Kontinuita medzi Slovenským štátom a Veľkou Moravou?

Niektorí predstavitelia ľudáckeho režimu sa nechceli uspokojiť iba s priamym odkazom na údajnú historickú kontinuitu, no pokúsili sa aj o zhmotnenie tejto idey v podobe pomníka, ktorý by symbolizoval kontinuitu novonadobudnutej štátnosti s včasným stredovekom. Tento nápad je možné pripísať filozofovi, teológovi a ideológovi slovenskej verzie národného socializmu Štefanovi Polakovičovi (1912 – 1999). V roku 1939 vydal publikáciu K základom Slovenského štátu. V tejto aj v ďalších prácach rozvíjal svoje tézy o slovenskej verzii národného socializmu. Hoci sa, samozrejme, inšpiroval vtedajšími pravicovými totalitnými režimami, veľký dôraz kládol na domáce špecifiká slovenského národného socializmu, kde na prvom mieste malo stáť kresťanstvo. V jeho obraze nacionálneho socializmu pevne stála aj historická legitimita Slovákov. Preto aj veľmi často používal tézu o tzv. svätoplukovskej korune. Dôraz na kontinuitu s Veľkou Moravou mal niekoľko výhod. Mal pôsobiť na príslušníkov slovenského národa, aby sa odvrátili od štátnych tradícií Uhorska a Čiech. Najmä však mal pôsobiť ako prostriedok na zvýšenie národného sebavedomia, keďže súčasťou „svätoplukovskej idey“ bola téza o tom, že Slováci boli najstarším národom v strednej Európe, kde sa im podarilo vybudovať aj najstarší štát.

Polakovičove diela boli akousi ideologickou rukoväťou novej republiky a autor v nich definoval ideologické základy slovenského národného socializmu (resp. slovenského fašizmu, pretože Polakovič používal obidva termíny). V nich sa venoval aj tradícii ako spojivu národa, pretože to mala byť tradícia, ktorá spájala mŕtvych, živých a nenarodených. Tá, ako zdôrazňoval, bola conditio sine qua non existencie národa. Dôrazne však odmietol tradíciu „cudziu“, masarykovskú. Naopak, do popredia dal „slovenskú“ tradíciu, či lepšie povedané to, čo za slovenské považoval. V nej malo výrazné miesto aj budovanie vzťahu k „posvätným miestam, na ktorých sa od nepamäti pohybovala slovenská noha. Posvätná Nitra, Zobor, Devín atď. musia byť vtesané do duše každého Slováka ako základné kamene našej existencie, bez ktorých si nemožno predstaviť odôvodnenie dnešnej horúcej slovenskej rodolásky.“ Berme ako zaujímavý historický paradox, že územie Devína bolo v tých časoch pod nemeckou okupáciou.

Na inom mieste tejto ideologickej príručky navrhol, aby na Nitrianskom hrade bola vybudovaná „národná rytierska socha kráľa Svätopluka“. Nitra sa mala stať pútnickým miestom (slovenskou Mekkou) pre mládež: „Nitra musí byť národnou Mekkou, kam treba vodiť mládež, aby konkrétne videla, že sme najstarším národom v strednej Európe, ktorý hneď na úsvite svojho večného rozvoja postavil sa na kladné stanovisko kultúrne ako činiteľ budovateľský. A bolo by len prejavom nášho spojenia s dávno zašlými vekmi, keby sa na nitrianskom hrade postavila národná rytierska socha kráľa Svätopluka“ (Polakovič 1939).

 

Slovenský kráľ Svätopluk

Rozvíjanie svätoplukovskej tradície v období Slovenského štátu stálo na pleciach viacerých prorežimových osobností. Prejavilo sa aj v prostredí župnej organizácie štátostrany (Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá mala od jesene 1938 mocenský monopol na Slovensku) v Nitre, z ktorej iniciatívy sa v pravidelných dvojtýždenných intervaloch konali na prelome rokov 1939 a 1940 „debatné večierky“, neskôr označované ako „Nitrianska slovenská spoločnosť“. O ich činnosti vcelku podrobne informoval gardistický týždenník a periodikum ľudáckych radikálov Nitrianska stráž. Jeden z týchto debatných večierkov viedol so svojou prednáškou Pocit menejcennosti v národe už spomínaný Štefan Polakovič. Nadviazal na svoju predošlú knihu a na záver prednášky zopakoval svoj nápad postaviť pomník „prvému slovenskému kráľovi Svätoplukovi“. Zvolil sa prípravný výbor a na pomník sa údajne vyzbieralo viac ako 10 000 korún slovenských, v tom čase pomerne vysoká suma.

Iniciatíve a príprave stavby pomníka sa aj v ďalšom období venovala Nitrianska stráž. Tá sa venovala nielen príprave pomníka pre „kráľa“ Svätopluka, ale vydala aj sériu článkov z dejín Veľkej Moravy. V nich sa miešali niektoré všeobecne známe historické fakty o Veľkej Morave s pseudoaxiomatickým postulátom, že Slovenský štát, ktorý vznikol 14. marca 1939, je jej pokračovaním: „Nám Slovákom prichodí si pamätať najmä dnes, keď sa blíži prvé výročie oživotvorenia slovenského štátu, že v druhej polovici 9. storočia (okolo r. 874) vzniká kráľovská koruna svätoplukovská, ktorá svojou starobylosťou a slávou ďaleko zatieňuje nám Slovákom tak pod nos strkanú korunu sv. Štefana. Vedomí súc tejto svojej starej slávy, iba s úsmevom pozorujeme úsilie našich susedov vyrvať zo slovenských sŕdc našou históriou sankcionovanú myšlienku koruny svätoplukovskej“ (Nitrianska stráž 1940).

Svätoplukovskú a veľkomoravskú tému však živili okrem Polakoviča aj ďalší autori, ktorým síce hlbšie historické vzdelanie chýbalo, no darilo sa im ho nahradiť správnym nacionalistickým nadšením. Napríklad istý Martin Kulich písal o výročí otvorenia slovenského snemu, a nezabudol spomenúť, že na „nitrianskej pôde svolával zasadnutia našich predkov Svätopluk a Pribina“. Vo viacerých číslach Nitrianskej stráže sa nepodpísaný autor venoval seriálu Kriesime starú svoju slávu a v nich podával veľkomoravské dejiny v duchu ich ľudáckej interpretácie. Zobral dokonca vážne tzv. Zoborskú povesť o Svätoplukovi: „Iba kde-tu zakikiríkali ešte kohúti a slnko ešte dospávalo svoj zdravý spánok, keď hore cestou na Zobor ubieral sa zadumaný jazdec (rozumej Svätopluk, pozn. M. L.). I jeho kôň bol smutný. Svoju krásnu ako zo slonoviny vytesanú hlavu mal sklonenú nadol, k prsiam. A jazdec sedel tiež so schýlenou hlavou. Bolo vidieť, že jazdec si dokonale rozumie so šľachetnou nemou tvárou...“

 

Nemecký cisár a kráľ Veľkej Moravy

Do veľkomoravských dejín sa s chuťou pustil aj spisovateľ Tido Gašpar, pôsobiaci v roku 1939 ako vedúci tlačového odboru Predsedníctva vlády Slovenskej republiky (neskôr sa stal šéfom Úradu propagandy). Aj on mal v Nitre prednášku (ešte pred Polakovičom), na ktorej poznamenal, že „naši predkovia azda boli dobrými vojakmi ale neboli dobrými diplomatmi, lebo české kniežatá pred 1000 rokmi sa odtrhli od Slovákov a dali sa pod ochranu nemeckému cisárovi Arnulfovi, s ktorým potom viedli boj proti ríši Svätoplukovej a za tretieho pomocníka vzali si Maďarov a tak sa Slovensko dostalo pod nadvládu Maďarov. Pred tisíc rokmi Arnulf, cisár prvej nemeckej ríše, s pomocou Čechov a Maďarov rozvrátil našu prvú slovenskú štátnosť, a dnes, po tisícročí, jeho následník, vodca Tretej ríše Adolf Hitler, práve proti vôli Čechov a Maďarov pomohol vzkriesiť a obnoviť túto štátnosť. Gašpar na tejto prednáške reprodukoval niektoré svoje názory, ktoré publikoval už predtým vo svojej knihe Veľký rok, kde udalosti z roku 1939 a česko-slovenské vzťahy porovnával so vzťahmi „nemeckého“ cisára Arnulfa s Veľkou Moravou.

Prílohou Nitrianskej stráže bol taktiež propagačný leták vyzývajúci na finančnú zbierku pre výstavbu pomníka. Leták pripomínal, že „svätoplukovská koruna“ je staršia o 150 rokov od svätoštefanskej a o 50 rokov od svätováclavskej. Pomník mal byť návratom k odkazu myšlienok predkov, verných slovenskej štátnosti. Čitatelia tak mohli zaplatiť do zbierky prostredníctvom účtu v Nitrianskej ľudovej banke.

Nie je možné overiť si postoj Nitranov k Polakovičovmu nápadu. Nitrianska stráž, samozrejme, popisuje nadšenie na „debatných večierkoch“ a aplaudovanie poslucháčov. Hoci sa tomuto tvrdeniu dá veriť (išlo napokon o akciu štátostrany), postoj ostatného obyvateľstva sa v podmienkach vtedajšieho nedemokratického režimu nedá zistiť. O všeobecnom nadšení pre „národnú vec“ si však zrejme nerobili ilúzie ani ľudácki radikáli, keď poznamenali, že sú aj takí ľudia, „ktorí nevedia iné ako kritizovať a sháňať sa po lepšom žití“. Podľa darov na zbierku sa preto vraj uvidí, „kto má aké srdce“.

Na jeseň roku 1940 opustili Nitru dve kľúčové postavy z prípravného výboru pre Svätoplukov pomník. Nitriansky župan Andrej Dudáš bol preložený do Prešova na miesto šarišsko-zemplínskeho župana a na jeho miesto prišiel z Prešova Štefan Haššík. Obaja si tak vlastne vymenili funkcie. Nitru tiež opustil redaktor Nitrianskej stráže Jozef Paučo, ktorý išiel robiť do bratislavskej redakcie Slováka. To všetko sa udialo v čase, keď gardistický týždenník už niekoľko mesiacov o príprave na pomník mlčal a venoval sa podrobne salzburským rokovaniam či rasovým opatreniam slovenskej vlády. Nový župan Štefan Haššík uprednostnil pred pomníkom Svätopluka súsošie Cyrila a Metoda pri obci Branč na vtedajšom postarbitrážnom slovensko-maďarskom pomedzí. Keď ho v roku 1943 požiadal mladý sochár Vojtech Matušinec (1917 – 1992) o prostriedky na stavbu pomníka Svätopluka a Pribinu, župan sa otázkou nemienil zaoberať.

 

Svätopluk na Bratislavskom hrade

Nitriansky sochár Vojtech Matušinec sa historickými motívmi zaoberal aj neskôr. Po roku 1989 údajne plánoval vystavať sedemnásťmetrovú sochu Svätopluka, na čo mu mali prispieť aj americkí Slováci. Tí vraj o jeho pláne nevedeli. Plánovanú sochu Matušinec napokon nedokončil. Hoci pokusy Štefana Polakoviča či Vojtecha Matušinca postaviť „symbol slovenskej štátnosti“ skončili neúspechom, nakoniec sa táto myšlienka predsa zrealizovala. Nie však už v Nitre, ale na Bratislavskom hrade. Jazdecká socha údajného kráľa starých Slovákov Svätopluka bola odhalená 6. júna 2010.

Vďaka iniciatíve Drahoslava Machalu a Matúša Kučeru sa pre projekt podarilo získať predsedu vlády Róberta Fica. Inštaláciu sochy potom oficiálne prevzalo občianske združenie Svätopluk, založené 11. februára 2010. Podľa internetovej stránky združenia boli jeho zakladateľmi traja najvyšší ústavní činitelia – prezident Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady Slovenskej republiky Pavol Paška a predseda vlády Slovenskej republiky Róbert Fico.

Pomník bol odhalený necelý týždeň pred konaním parlamentných volieb 6. júna 2010 za účasti najvyšších ústavných činiteľov. Nielen termín, ale aj okolnosti odhaľovania pamätníka vyvolali kontroverzné reakcie. Opäť sa objavil termín „svätoplukovská koruna“, opäť sa zdôrazňovala starobylosť slovenskej štátnosti (na rozdiel od koruny českej a uhorskej). Svätoplukova socha nebola prezentovaná len ako pomník významného stredovekého vládcu z územia Slovenska, ale aj ako symbol štátnosti. Spochybnenie Svätoplukovej sochy tak bolo zároveň spochybnením slovenskej štátnosti. Výzvy na vodenie mládeže na Bratislavský hrad (pútnické miesto – „slovenská Mekka“) boli ako vystrihnuté z Polakovičovho diela.

Témy sa, samozrejme, chytili organizácie a jednotlivci, stojaci v opozícii voči vtedajšej vládnej strane Smer-sociálna demokracia. Odhaľovanie sochy tak okrem pozvaných hostí a prívržencov podujatia sprevádzali aj odporcovia, ktorí mávali červenými zástavami. Títo sa pokúšali spojiť odhaľovanie sochy a prítomnosť predsedu vlády Roberta Fica s komunistickým režimom (1948 – 1989), čomu nahrávala skutočnosť, že zhotoviteľom bronzovej sochy je Ján Kulich, umelec a pedagóg známy najmä z obdobia normalizácie. Ku kontroverzným prvkom sochy môžeme pripočítať aj jednotlivé symboly zobrazené na soche (najmä dvojkríž na štíte, pripomínajúci znak Hlinkovej gardy), ako aj nápis na podstavci – „Svätopluk kráľ starých Slovákov 846 – 894“.

Po voľbách v roku 2010 sa ustanovila komisia odborníkov z viacerých vedeckých inštitúcií, ktorá mala vyhodnotiť jednotlivé prvky na Kulichovej soche. Tá ich v prevažnej miere označila za anachronické a za propagandu 20. storočia. Nový predseda NR SR Richard Sulík vyriešil tieto kontroverzie tak, že nechal prekryť dvojkríž na „Svätoplukovom“ štíte a odstrániť časť nápisu z podstavca (konkrétne označenie „kráľ starých Slovákov“). Na podstavci sochy však zostal vyfabulovaný začiatok Svätoplukovej vlády (846). Ten si vymyslel M. Kučera na základe nepreukázateľnej domnienky o zásahu Ľudovíta Nemca v Nitre v roku 846. Sulíkovo alibistické riešenie vlastne rešpektovalo závery ním iniciovanej komisie len čiastočne a polovičato.

Spor o Svätoplukovu sochu však napokon utíchol a do pozornosti sa dostane len pri určitých výročiach, keď sa pri nej napríklad pri príležitosti Dňa ústavy Slovenskej republiky zhromaždia predstavitelia Matice slovenskej a iných inštitúcií. Paradoxne si prítomní minulý rok okrem Dňa ústavy pripomenuli aj odkaz Slovenského národného povstania. Pred sochou, ktorú vymyslel autor slovenskej verzie národného socializmu, to znie veľmi zaujímavo. Berme to ako dôkaz, že paradoxy slovenských dejín sú priam nekonečné.

Článok je skrátenou verziou príspevku  publikovanom v Historickom časopise 2015, č. 2.

 

 

Mgr. Miroslav Lysý, PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnych dejín Právnickej fakulty. Zaoberá sa stredovekými dejinami, špecializoval sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie.

 

Použitá literatúra

Hrušovský, F.: Slovenské dejiny. Turčiansky sv. Martin 1940.

Machala, D./ Kučera, M.: King Svatopluk´s Memorial at the Bratislava Castle. Pomník kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Martin 2012.

Polakovič, Š.: K základom Slovenského štátu. Filozofické eseje. Martin 1939.

Polakovič, Š.: Slovenský národný socializmus. Ideové poznámky. Bratislava 1941.

Škvarna, D./Hudek, A.: Cyril a Metod v historickom vedomí a pamäti 19. a 20. storočia na Slovensku. Bratislava 2013.

 

Obrazová príloha: autor, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša. celý článok

Diskusia